Najvyšší súd  

5 Cdo 215/2010

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne E. L.Ž., proti žalovanému Ing. Š. Ž., zastúpenému JUDr. J. L.M., o zrušenie práva spoločného nájmu bytu manželov, vedenej na Okresnom súde L. Mikuláš pod sp.zn.

7 C 87/2008, na dovolanie žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 5. mája

2010, sp. zn. 10 Co 165/2009 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd L. Mikuláš rozsudkom z 24. marca 2009, č.k. 7 C 87/2008-169 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia práva spoločného nájmu bytu manželov,

nachádzajúceho sa v L. M., pozostávajúceho z troch izieb, kuchyne a príslušenstva a ktorým

sa zároveň domáhala určenia, že je výlučnou nájomníčkou bytu. Vykonaným dokazovaním

mal preukázanú neodôvodnenosť žaloby, keď dospel k záveru, že zaniklo právo spoločného

nájmu bytu manželov v dôsledku výpovede prenajímateľa, ku ktorej bolo dané aj privolenie

súdu uplynutím 3-mesačnej lehoty 1. februára 1998. Mal za to, že po zániku práva nájmu

účastníkom konania nemohlo vzniknúť právo spoločného nájmu bytu, pretože hoci po právnej

stránke manželstvo účastníkov trvalo, ich manželstvo nieslo jednoznačne znaky rozvráteného

manželstva. Poukázal na rozvodové konanie, v ktorom obidvaja účastníci datovali

nespolunažívanie, nadviazanie iného vzťahu, žalobkyňa už od roku 1997. Ďalším dôvodom,

pre ktorý nemohlo dôjsť k vzniku práva spoločného nájmu bytu manželmi v roku 1998, bolo

nepreukázanie uzavretia nájomnej zmluvy. Po uzavretí zmluvy o nájme náhradného bytu

(ktorý bol totožný s predmetným bytom), k čomu došlo podľa správy prenajímateľa v roku 2002, právo spoločného nájmu bytu manželov nemohlo vzniknúť, pretože manželstvo

účastníkov bolo v tom čase právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu L. Mikuláš (1.

novembra 2001). Mal za preukázané, že výlučne žalobkyňa si riadne plní povinnosti

vyplývajúce z nájmu bytu, opakovane javí záujem o predmetný byt, ako aj ho fakticky užíva,

teda vznik a trvanie nájomného pomeru bolo preukázané len na jej strane. Všetky tvrdenia

žalobkyne smerovali k preukázaniu skutočnosti, že k vzniku práva spoločného nájmu bytu po

februári 1998 nedošlo, a preto je výlučnou nájomníčkou bytu.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p.

Krajský súd v Žiline uznesením z 5. mája 2010, sp. zn. 10 Co 165/2009 odvolanie

žalovaného odmietol. Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Mal

za to, že záver súdu prvého stupňa o tom, že právo spoločného nájmu účastníkov

k predmetnému bytu zaniklo a po vypovedaní nájmu nedošlo k obnoveniu spoločného nájmu,

je správny. Konštatoval, že na podanie odvolania je oprávnený len ten účastník, ktorému bola

rozhodnutím súdu prvého   stupňa spôsobená ujma, ktorá priamo vyplýva z posúdenia práv

a povinností účastníkov konania. Podstatné je porovnanie výsledku sporu s nárokom

uplatneným žalobcom v žalobe, nie ale subjektívne presvedčenie účastníkov konania

o dôsledkoch vyplývajúcich pre nich z rozhodnutia súdu prvého stupňa. Osobou oprávnenou

na podanie odvolania nie je ten účastník, ktorý nebol rozhodnutím súdu prvého stupňa

dotknutý na svojich právach. Zhrnul, že žalobkyňa sa domáhala zrušenia spoločného nájmu

bytu účastníkov k predmetnému bytu, vychádzala z toho, že sa jedná o spoločný nájom bytu

manželmi. Úspech ohľadne svojho návrhu nemala a odvolanie nepodala. Vychádzajúc

z preukázaného záveru súdu prvého stupňa, že k predmetnému bytu účastníci konania nemajú

právo spoločného nájmu bytu manželmi, s prihliadnutím na to, že výrok o zrušenie práva

spoločného nájmu bytu, určenie budúceho nájomcu a povinnosti byt vypratať v závislosti

na bytovej náhrade je nedeliteľný, dospel k záveru, že odvolanie podané žalovaným proti

rozsudku súdu prvého stupňa je treba odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Mal za to, že postupom

prvostupňového súdu mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že žalovaný je oprávnený podať odvolanie, pretože

rozhodnutím súdu prvého stupňa bol dotknutý na svojich právach. Nakoľko toto rozhodnutie

tvorí prekážku rozsúdenej veci ohľadne existencie práva spoločného nájmu sporného bytu

manželmi, na základe vlastnej žaloby sa nebude môcť domáhať zrušenia práva spoločného nájmu bytu manželmi a s tým súvisiacich nárokov určenia ďalšieho nájomcu a povinnosti

vypratať byt v závislosti od ďalšej náhrady. Namietal, že má právo, aby existencia, resp.

neexistencia práva spoločného nájmu bytu manželmi bola posúdená súdmi dvoch inštancií

a aby o jeho právach nebola vytvorená prekážka veci rozsúdenej len na základe rozhodnutia

súdu jednej inštancie. Navrhol napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený   advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

V zmysle § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Dovolanie proti uzneseniu

odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

(§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 2 O.s.p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie

o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.). Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z týchto rozhodnutí,

prípustnosť dovolania nemožno preto z uvedených ustanovení vyvodiť.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré

možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania

ale v dovolacom konaní neboli zistené.

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové

znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem

odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom

je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi

konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a žalovanému neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Podľa ustanovenia § 201 ods. 1 prvá veta O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie

súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na podanie odvolania sú oprávnení účastníci konania. Oprávnenie na podanie

odvolania nemá účastník konania bez ďalšieho. Z povahy odvolania ako riadneho opravného

prostriedku vyplýva, že odvolanie môže podať len ten účastník, ktorému nebolo rozhodnutím

súdu prvého stupňa v celom rozsahu vyhovené, prípadne ktorému bola rozhodnutím

spôsobená iná určitá ujma na jeho právach. Rozhodujúci je pritom výrok rozhodnutia súdu

prvého stupňa, pretože existenciu možnej ujmy možno hodnotiť len z procesného hľadiska.

Pri tomto hodnotení sa neprihliada na subjektívne presvedčenie účastníka konania, ale

na objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu mu bola spôsobená určitá ujma, ktorú možno

odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého rozhodnutia. Ako správne konštatoval

odvolací súd, oprávnenie podať odvolanie prislúcha iba tomu účastníkovi, v neprospech

ktorého pôsobí porovnanie najpriaznivejšieho výsledku, ktorý súd prvého stupňa pre

účastníka mohol založiť svojím rozhodnutím, a výsledku, ktorý svojím rozhodnutím skutočne

založil, ak je zároveň spôsobená ujma odstrániteľná tým, že odvolací súd napadnuté

rozhodnutie zruší alebo zmení.

Obsah rozsudku súdu prvého stupňa bol určený návrhom žalobkyne obsiahnutom

v návrhu na začatie konania. V predmetnej veci sa žalobkyňa domáhala zrušenia práva

spoločného nájmu bytu účastníkov a určenia, že je výlučnou nájomníčkou bytu. Nakoľko súd

prvého stupňa zistil neodôvodnenosť jej nároku, žalobu zamietol. Oprávnenou na podanie

odvolania bola preto žalobkyňa, lebo iba v jej prospech mohol odvolací súd rozhodnutie

zmeniť, alebo v prípade výskytu procesnej vady rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súd prvého

stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie žalovaného nebolo procesne prípustné, pretože

rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej by nemohlo pre žalovaného vyznieť

priaznivejšie z dôvodu viazanosti súdu žalobným návrhom žalobkyne, a to nedeliteľnosťou

výroku o zrušení spoločného nájmu bytu manželmi a zároveň určení, že žalobkyňa je

výlučnou vlastníčkou predmetného bytu.

Keďže ustanovenia § 237 O.s.p. a § 239 O.s.p. dovolanie žalovaného proti uzneseniu

odvolacieho súdu nepripúšťajú, bolo potrebné tento opravný prostriedok odmietnuť podľa

§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. Vzhľadom na to Najvyšší súd

Slovenskej republiky, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti

žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1

O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala

návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. novembra 2010

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová