5 Cdo 212/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, zastúpenej Advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B., proti povinnej J. A., bývajúcej v B., o vymoženie 1 632,85 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 2 Er 29/2012, o dovolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. marca 2012 sp.zn. 15 CoE 47/2012,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala dňa 2. januára 2012 súdnej exekútorke návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie sumy 1 632,85 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom
je k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM
SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ a MEDIAČNEJ, a.s.
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, z 21. októbra 2011 sp.zn. IIC1110005, ktorým bola
žalovanej J. A. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni PRO CIVITAS, s.r.o. sumu 1 632,85 €
s príslušenstvom. Súdna exekútorka požiadala Okresný súd Banská Bystrica
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Banská Bystrica uznesením z 13. januára 2012 č.k. 2 Er 29/2012-11
žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Dospel
k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere
zo 17. decembra 2008 (v bode 11.2 obchodných podmienok pre úver) v zmysle § 53 ods. 4
písm. r/ Občianskeho zákonníka, keď predmetnú zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú
zmluvu. Uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Pritom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom
v neprospech spotrebiteľa, nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa
neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva
na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka
sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, mal súd za to, že v danej veci boli splnené podmienky na zamietnutie žiadosti súdnej
exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 vety druhej
Exekučného poriadku.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 23. marca 2012
sp.zn. 15 CoE 47/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. Mal za to, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 10.2.
Obchodných podmienok je neprijateľnou podmienkou podľa ustanovenia § 53 ods. 1 a ods. 4
písm. r/ a neplatnou podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 2008. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie exekučného súdu zodpovedá a je správne aj
v zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (čl. 3), ktorá bola implementovaná do slovenského právneho
poriadku dňom 1. apríla 2004 zákonom č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(do ustanovení §§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka). Praktickým dôsledkom ustanovenia
o rozhodcovskej doložke, tak ako je formulovaná v bode 10.2. všeobecných obchodných
podmienok, je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva
pred všeobecným súdom. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovskú
doložku si povinná (spotrebiteľ) osobne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom
pre veľký počet spotrebiteľov, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, ktoré naviac sú napísané
veľmi drobným písmom, čo iba potvrdzuje pochybnosť o tom, že si tieto podmienky povinná vôbec všimla, a v konečnom dôsledku zmluvu mohla len ako celok odmietnuť alebo sa
podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam obsiahnutým vo formulárovej
predtlači, vrátane rozhodcovskej doložky. Tiež okolnosť, že veriteľ si vymienil, že klient
(spotrebiteľ) je povinný platnosť rozhodcovskej doložky namietať pri uzavretí zmluvy, resp.
bankového obchodu osobitnou formou „písomne“, spotrebiteľa pri vyjednávaní podstatne
znevýhodňuje. Uviedol, že uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu
a vylučujú záver o voľbe povinnej (slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy. Základnou
črtou spotrebiteľských zmlúv je, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd mal za to, že
rozhodcovský rozsudok predložený exekučnému súdu nemôže byť a nie je riadnym
exekučným titulom na vykonanie exekúcie v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku. Pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mala byť
vykonaná exekúcia. Exekučný titul nie je vykonateľný.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá
navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdnu
exekútorku vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. d/, e/, f/
O.s.p. (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Podľa názoru dovolateľky
exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka
„res iudicata“. Považovala za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci
bol podľa zákona potrebný. Taktiež namietala, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Za takú vadu označila skutočnosť, že jej nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom
uplatniť jej práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, ako aj nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa názoru oprávnenej exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej
doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Mala tiež
za to, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže prestavovať neprijateľnú podmienku. V dôvodoch
dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka
konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je
zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p. t.j. že sa v tej istej veci už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, proti povinnej J. A., bývajúcej v B., o vymoženie 1
632,85 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 2 Er 29/2012, na základe rozhodcovského
rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným
pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ a MEDIAČNEJ, a.s. z 21. októbra 2011 sp.zn.
IIC1110005, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým
rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľkou namietanou vadou
(§ 237 písm. d/ O.s.p.). V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na odôvodnenie rozhodnutia
dovolacieho súdu uvedené ďalej k námietke dovolateľky o výskyte vady konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, že skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná nevyvinula žiadnu aktivitu
na takýto prieskum. Oprávnená túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdnej exekútorky
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bola povinná rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia.
Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho jej
nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského
rozsudku v exekučnom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj
iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži
svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z úverovej zmluvy
uzavretej medzi právnym predchodcom oprávnenej a povinnou vyplýva, že rozhodcovská
doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej
výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Obchodné podmienky
pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 11.2. Obchodných podmienok
pre úver. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní
odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto
neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnou
exekútorkou. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa
§ 236 a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. februára 2013
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová