5 Cdo 211/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. A. T., so sídlom v P., zastúpeného JUDr. P. K., proti žalovaným 1/ B. S., 2/ L. S., obaja zastúpení A., o určenie
vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV, pod sp. zn. 18 C 21/2008, na
dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. mája 2010, sp. zn. 4 Co
41/2010 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania
v sume 74,61 € na účet A., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 20. októbra 2009, č.k. 18C 21/2008-356
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca ako správca konkurznej podstaty domáhal, aby súd určil,
že úpadca je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X., k. úK., okres B., Správa katastra
pre H., a to bytu č. X., na X.. poschodí bytového domu na K., nachádzajúceho sa na parc. č.
X., X., X., X., X. a k tomuto domu prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných
častiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve domu vo výške X.. Dospel k záveru, že
žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva úpadcu k
predmetnej nehnuteľnosti. Vzal do úvahy, že žalobca vystupuje ako správca konkurznej
podstaty úpadcu, ktorého majetok sa snaží zabezpečiť, pričom jeho postup ako správcu
konkurznej podstaty pri zisťovaní a zaisťovaní majetku patriaceho do podstaty má zvláštny
právny režim, upravený zákonom č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácií v znení neskorších predpisov. Uviedol, že základným
podkladom pre speňaženie podstaty je súpis podstaty, ktorý robí správca a súpis môže byt' aj
dodatočne rozšírený, pričom musí zachytiť celý rozsah konkurznej podstaty a správca do neho
zahrnie aj majetok, ktorého zahrnutie je sporné najmä preto, že sa nachádza u tretej osoby
alebo že tretia osoba k nemu uplatňuje právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučuje.
Pri spornom zápise správca v súpise poznamená dôvody sporného zápisu a uvedie osobu,
v ktorej prospech pochybnosti sporného zápisu svedčia, pričom správca do súpisu zahrnie
každú vec a právo, o ktorých je presvedčený, že patria do podstaty úpadcu a ak je do podstaty
zahrnutá vec, ku ktorej si uplatňuje právo tretia osoba, táto tretia osoba si v stanovenej lehote
môže podať vylučovaciu žalobu. Mal za to, že pre zaistenie majetku úpadcu za účelom jeho
budúceho speňaženia nie je potrebné, aby pri nehnuteľných veciach, o ktorých je správca
presvedčený, že patria do konkurznej podstaty, bol v katastri nehnuteľností zapísaný ako
vlastník úpadca a preto nie je potrebné, aby úpadca bol zapísaný v katastri nehnuteľností ako
vlastník. Titulom pre nakladanie majetku úpadcu, vrátane nehnuteľností, je súpis majetku. Ak
je určitá nehnuteľnosť zapísaná v súpise majetku, tak pri speňažení nehnuteľnosti je
dostatočným podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na ďalší subjekt
práve súpis majetku. Z uvedeného vyvodil záver, že žalobca nemá naliehavý právny záujem
na určení existencie vlastníckeho práva, pretože pre speňaženie majetku úpadcu nemusí byť
úpadca zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, keď titulom
pre speňaženie majetku konkurznej podstaty je súpis majetku konkurznej podstaty bez ohľadu
na to, kto je ako vlastník tohto majetku zapísaný v katastri nehnuteľností. Z dôvodu
neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva sa súd ďalej
nezaoberal návrhom po stránke vecnej. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia
§ 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 12. mája 2010 sp. zn. 4 Co 41/2010 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky
vykonaného dokazovania vyhodnotil správne, vec posúdil správne aj po právnej stránke.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
14 Cbi 15/04-171 z 10. apríla 2008, potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k.
1 Obo 81/2008, 1 Obo 85/2008 z 22. apríla 2009, na základe ktorého bola správcovi
konkurznej podstaty (v tomto konaní žalobcovi) uložená povinnosť predmetnú nehnuteľnosť
vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu, keď mal za nesporné, že predmetná
nehnuteľnosť nebola vo vlastníctve úpadcu ani ku dňu vyhlásenia konkurzu, ani ju
nenadobudol úpadca počas konkurzu a táto bola od vkladu vlastníckeho práva vykonaného
katastrom nehnuteľností k 14. októbru 2002 v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov
(v tomto konaní žalovaných 1/ a 2/). Do súpisu bol zaradený i majetok tretích osôb
s odôvodnením správcu, že mal pochybnosti o platnosti právneho úkonu, na základe ktorého
vlastníci nadobudli majetok s poukazom na neplatnosť ďalších právnych úkonov, ktoré
predchádzali právnemu úkonu samému a nešlo teda o pochybnosti, či vec inak vo vlastníctve
úpadcu do podstaty patrí, ale o pochybnosti o platnosti nadobudnutia cudzieho majetku. Mal
za to, že Krajský súd v Bratislave sa v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cbi 15/04 zaoberal
i platnosťou zmlúv, ktoré predchádzali nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
žalovanými 1/ a 2/ a neobstojí tvrdenie žalobcu, že sa zaoberal iba platnosťou poslednej
zmluvy, ktorou žalovaní 1/ a 2/ predmetnú nehnuteľnosť nadobudli. Dospel k záveru, že
žalobca naliehavý právny záujem nepreukázal, pretože v danom prípade bolo v inom konaní
právoplatne rozhodnuté, že predmetná nehnuteľnosť je vylúčená zo súpisu konkurznej
podstaty úpadcu, pričom právoplatné rozhodnutie súdu je potrebné rešpektovať a nie je možné
v rozpore s týmto právoplatným rozhodnutím nehnuteľnosť do súpisu konkurznej podstaty
úpadcu opätovne zaradiť. Poukázal i na to, že vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ
svoje právo nadobudli v dobrej viere, požíva ochranu a nezaniká. Z týchto dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 151 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Navrhol, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f) O.s.p. tvrdiac, že mu
ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal
nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu dôvodiac, že odvolací súd sa nezaoberal jeho
námietkami, ktoré uviedol v odvolacom konaní a o ktoré oprel svoje odvolanie. Konštatoval,
že odvolací súd sa pri svojom rozhodnutí obmedzil na posúdenie „res iudicata“
s „vylučovacím konaním“, ktoré bolo v súvislosti s týmto predmetom vedené. Mal za to, že
v danej veci nemožno prijať záver o totožnosti predmetu konania, pretože v žiadnom prípade
nemožno stotožňovať spor o vylúčenie nehnuteľnosti so sporom o určenie vlastníctva.
Namietal, že odvolací súd sa pri svojom hodnotení obmedzil na hodnotenie rozhodnutia súdu
prvého stupňa vo „vylučovacom konaní“, avšak opomenul vziať do úvahy smerodajné
hodnotenie zo strany Najvyššieho súd Slovenskej republiky, ktorý neskúmal predchádzajúce
prevody vlastníctva a výslovne konštatoval, že napadnuté zmluvy (predchádzajúce prevody)
neboli predmetom skúmania ich platnosti. Uviedol, že odvolací súd narušil princíp
dvojinštančnosti súdneho konania, keď prijal záver o dobromyseľnosti nadobudnutia
nehnuteľnosti žalovanými, hoci súd prvého stupňa sa touto otázkou nezaoberal a žalobu
zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Zotrvával na svojom právnom názore,
že v danej veci existuje naliehavý právny záujem, čo podľa neho bolo vyjadrené aj v uznesení
Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára 2009, č. k. 18 C 21/2008-216, ktoré bolo
potvrdené uznesením krajského súdu z 29. júna 2009 v Bratislave sp. zn. 15 Co 107/2009.
Namietal porušenie práva, súdnu ochranu, právo na právnu istotu, či akúkoľvek spravodlivosť,
pretože z uvedených rozhodnutí vyplýva, že súdy potvrdili naliehavý právny záujem
na určovacej žalobe. Takéto následné právoplatné rozhodnutie spôsobuje zmätočnosť celého
vedeného konania.
Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný
prostriedok žalobcu zamietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti a žiadali priznať náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len
na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f) O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi
neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je
dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania
a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa žalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom
odvolania žalovaného, ako sa k dovolaciu vyjadril žalobca, ktoré skutočnosti mal
za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako
vec právne posúdil). Všetky námietky dovolateľa podľa názoru dovolacieho súdu sa týkajú
nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, nie tak záveru, že odvolací súd svoje
rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
Dovolateľ namietal, že odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie len tým, že sa
obmedzil na posúdenie „ res iudicata“ s vylučovacím konaním (excindačnou žalobou v konaní
vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 14 Cbi 15/04). Po obsahovej stránke tu
žalobca namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci nie je
ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Či už je teda názor súdov nižších
stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu správny alebo nesprávny, súdy právnym
posúdením nezaložili procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Z ustanovenia § 103 O.s.p. vyplýva povinnosť súdu v každom štádiu konania skúmať,
či sú splnené podmienky konania. Touto činnosťou sa preskúmava oprávnenie žalobcu obrátiť
sa na súd z hľadiska procesného práva. Medzi podmienky, ktoré súd skúma, patrí, okrem
iného, aj prekážka rozhodnutej veci (res judicata). Uvedená prekážka (vyslovená v ustanovení
§ 159 ods. 3 O.s.p.), vylučuje možnosť znovu prejednať vec, ktorá už bola súdom právoplatne
rozhodnutá, a preto súd konanie zastaví. V prípade zistenej prípustnosti žaloby súd skúma
podmienky žalovateľnosti a dôvodnosti žaloby, t.j. či uplatnený nárok je v súlade s hmotným
právom (podriaďovaním skutkového stavu pod príslušné ustanovenia hmotného práva). Ak
zistí, že nárok je dôvodný, žalobe vyhovie, a naopak, ak nie, žalobu zamietne.
Predmetné konanie bolo právoplatne ukončené meritórnym rozhodnutím vo veci samej
tak, že súd žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého záujmu. Konanie teda nebolo
zastavené z dôvodu, že v rovnakej veci už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave z 10. apríla 2008, č.k. 14 Cbi 15/2004-171 v spojitosti s rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2009 sp. zn.81/2008, 1 Obo 85/2008, ale
žaloba bola zamietnutá pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu. Skutočnosť, že
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na iné konanie, z ktorého vychádzal
pri svojom odôvodnení, je vecou právneho posúdenia a nie otázkou procesnej prípustnosti.
Žalobca v konaní ďalej namietal, že odvolací súd narušil princíp dvojinštančnosti
súdneho konania, keď dospel k záveru o dobromyseľnosti nadobudnutia nehnuteľnosti
žalovanými, hoci súd prvého stupňa sa touto otázkou nezaoberal a žalobu zamietol
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmý právny názor tohto súdu, že
žalobca v uvedenej veci nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení vlastníckeho práva (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Mal za to, že žalobca nemá
naliehavý právny záujem na určení existencie vlastníckeho práva, pretože pre speňaženie
majetku úpadcu nemusí byt' úpadca zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľností, keď titulom pre speňaženie majetku konkurznej podstaty je súpis majetku
konkurznej podstaty bez ohľadu na to, kto je ako vlastník tohto majetku zapísaný v katastri
nehnuteľností.
Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu taktiež vyplýva právny názor odvolacieho
súdu, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem s poukazom na to, že v inom konaní
(v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 14 Cbi 15/04) bolo
rozhodnuté, že predmetná nehnuteľnosť je vylúčená zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu,
pričom právoplatné rozhodnutie súdu je potrebné rešpektovať a nie je možné v rozpore
s týmto právoplatným rozhodnutím nehnuteľnosť do súpisu konkurznej podstaty opäť zaradiť.
V závere poukázal na skutočnosť, že vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ svoje
právo nadobudli v dobrej viere, požíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s čl. 11 Listiny
základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých
práv.
Existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.)
skúma súd zo zákona v každom štádiu konania, a to z úradnej povinnosti. Nepreukázaná
existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie bez ďalšieho
k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval nielen
v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu
(porovnaj § 154 ods. 1, § 211 ods. 3 O.s.p.). Z odôvodnenia rozsudkov oboch súdov je zrejmé,
že žaloba bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Nakoľko
nepreukázanie tejto skutočnosti je samo osobe dostatočné pre zamietnutie žaloby, nie je súd
povinný skúmať, či sú splnené ostatné podmienky na preukázanie skutočností tvrdených
žalobcom v žalobnom návrhu. Námietka žalobcu, že odvolací súd prijal záver
o dobromyseľnosti nadobudnutia žalobcov, nie je opodstatnená. V závere odôvodnenia
rozsudku odvolací súd len všeobecne konštatoval, že vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov,
pokiaľ svoje právo nadobudli v dobrej viere, požíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s čl. 11
Listiny základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany
nadobudnutých práv.
Dovolací súd sa nestotožňuje ani s dovolacou námietkou žalobcu, že tým, že súd
prvého stupňa a odvolací súd nerešpektovali právny názor o existencii naliehavého právneho
záujmu vyjadrený v uznesení Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára 2009, č. k.
18 C 21/2008-216 v spojitosti s uznesením Krajského súdu z 29. júna 2009 v Bratislave,
sp. zn. 15 Co 107/2009, mu bolo odňaté právo na súdnu ochranu, právo na právnu istotu, či
akúkoľvek spravodlivosť.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné
súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého
z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. II. ÚS
37/01). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok
nemôžu porušiť základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II.
ÚS 811/00).
Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára
2009, č. k. 18 C 21/2008-216, potvrdeným uznesením Krajského súdu z 29. júna 2009
v Bratislave sp. zn. 15 Co 107/2009, bol zamietnutý návrh žalobcu na prerušenie konania.
Pokiaľ žalobca v dovolaní poukázal na uvedené rozhodnutia súdov nižších stupňov
ako na rozhodnutia, ktorými by mali byť súdy následne viazané pri rozhodovaní vo veci
samej, treba uviesť, že takéto rozhodnutia majú len individuálnu právnu záväznosť, a to len
pre konkrétny prípad, na ktorý sa vzťahujú – voči zúčastneným stranám (inter partes). Nie je
možné ich dokonca považovať ani za judikáty v zmysle teórie práva. V nich zaujatý názor nie
je všeobecne záväzný, nestáva sa teda záväzným pre iné, neskoršie vzniknuté situácie. Navyše,
v rozhodnutiach súdov, na ktoré žalobca poukazuje, nebolo ani doslovne vyjadrené, ani z ich
obsahu sa nedal vyvodiť záver súdov o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu
vo veci.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalovaným 1/ a 2/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania
spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, ktorú poskytol žalovaným 1/ a 2/
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalobcu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 11
ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 55,49 €, zníženej o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky - ide
o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb), t.j. 27,745 x 2= 55,49 €, čo s náhradou
výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 €)] a po pripočítaní DPH
v sume 11,91 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 74,61 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. decembra 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová