5 Cdo 211/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. A. T., so sídlom v P., zastúpeného JUDr. P. K., proti žalovaným 1/ B. S., 2/ L. S., obaja zastúpení A., o určenie

vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV, pod sp. zn. 18 C 21/2008, na

dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. mája 2010, sp. zn. 4 Co

41/2010 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žalobca je povinný   zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania

v sume 74,61 € na účet A., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 20. októbra 2009, č.k. 18C 21/2008-356

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca ako správca konkurznej podstaty domáhal, aby súd určil,

že úpadca je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X., k. úK., okres B., Správa katastra

pre H., a to bytu č. X., na X.. poschodí bytového domu na K., nachádzajúceho sa na parc. č.

X., X., X., X., X. a k tomuto domu prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných

častiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve domu vo výške X.. Dospel k záveru, že

žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva úpadcu k

predmetnej nehnuteľnosti. Vzal do úvahy, že žalobca vystupuje ako správca konkurznej

podstaty úpadcu, ktorého majetok sa snaží zabezpečiť, pričom jeho postup ako správcu

konkurznej podstaty pri zisťovaní a zaisťovaní majetku patriaceho do podstaty má zvláštny

právny režim, upravený zákonom č. 7/2005 Z.z.

o konkurze a reštrukturalizácií v znení neskorších predpisov. Uviedol, že základným

podkladom pre speňaženie podstaty je súpis podstaty, ktorý robí správca a súpis môže byt' aj

dodatočne rozšírený, pričom musí zachytiť celý rozsah konkurznej podstaty a správca do neho

zahrnie aj majetok, ktorého zahrnutie je sporné najmä preto, že sa nachádza u tretej osoby

alebo že tretia osoba k nemu uplatňuje právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučuje.

Pri spornom zápise správca v súpise poznamená dôvody sporného zápisu a uvedie osobu,

v ktorej prospech pochybnosti sporného zápisu svedčia, pričom správca do súpisu zahrnie

každú vec a právo, o ktorých je presvedčený, že patria do podstaty úpadcu a ak je do podstaty

zahrnutá vec, ku ktorej si uplatňuje právo tretia osoba, táto tretia osoba si v stanovenej lehote

môže podať vylučovaciu žalobu. Mal za to, že pre zaistenie majetku úpadcu za účelom jeho

budúceho speňaženia nie je potrebné, aby pri nehnuteľných veciach, o ktorých je správca

presvedčený, že patria do konkurznej podstaty, bol v katastri nehnuteľností zapísaný ako

vlastník úpadca a preto nie je potrebné, aby úpadca bol zapísaný v katastri nehnuteľností ako

vlastník. Titulom pre nakladanie majetku úpadcu, vrátane nehnuteľností, je súpis majetku. Ak

je určitá nehnuteľnosť zapísaná v súpise majetku, tak pri speňažení nehnuteľnosti je

dostatočným podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na ďalší subjekt

práve súpis majetku. Z uvedeného vyvodil záver, že žalobca nemá naliehavý právny záujem

na určení existencie vlastníckeho práva, pretože pre speňaženie majetku úpadcu nemusí byť

úpadca zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, keď titulom

pre speňaženie majetku konkurznej podstaty je súpis majetku konkurznej podstaty bez ohľadu

na to, kto je ako vlastník tohto majetku zapísaný v katastri nehnuteľností. Z dôvodu

neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva sa súd ďalej

nezaoberal návrhom po stránke vecnej. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia

§ 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 12. mája 2010 sp. zn. 4 Co 41/2010 napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky

vykonaného dokazovania vyhodnotil správne, vec posúdil správne aj po právnej stránke.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

14 Cbi 15/04-171 z 10. apríla 2008, potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k.

1 Obo 81/2008, 1 Obo 85/2008 z 22. apríla 2009, na základe ktorého bola správcovi

konkurznej podstaty (v tomto konaní žalobcovi) uložená povinnosť predmetnú nehnuteľnosť

vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu, keď mal za nesporné, že predmetná

nehnuteľnosť nebola vo vlastníctve úpadcu ani ku dňu vyhlásenia konkurzu, ani ju

nenadobudol úpadca počas konkurzu a táto bola od vkladu vlastníckeho práva vykonaného

katastrom nehnuteľností k 14. októbru 2002 v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov

(v tomto konaní žalovaných 1/ a 2/). Do súpisu bol zaradený i majetok tretích osôb

s odôvodnením správcu, že mal pochybnosti o platnosti právneho úkonu, na základe ktorého

vlastníci nadobudli majetok s poukazom na neplatnosť ďalších právnych úkonov, ktoré

predchádzali právnemu úkonu samému a nešlo teda o pochybnosti, či vec inak vo vlastníctve

úpadcu do podstaty patrí, ale o pochybnosti o platnosti nadobudnutia cudzieho majetku. Mal

za to, že Krajský súd v Bratislave sa v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cbi 15/04 zaoberal

i platnosťou zmlúv, ktoré predchádzali nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

žalovanými 1/ a 2/ a neobstojí tvrdenie žalobcu, že sa zaoberal iba platnosťou poslednej

zmluvy, ktorou žalovaní 1/ a 2/ predmetnú nehnuteľnosť nadobudli. Dospel k záveru, že

žalobca naliehavý právny záujem nepreukázal, pretože v danom prípade bolo v inom konaní

právoplatne rozhodnuté, že predmetná nehnuteľnosť je vylúčená zo súpisu konkurznej

podstaty úpadcu, pričom právoplatné rozhodnutie súdu je potrebné rešpektovať a nie je možné

v rozpore s týmto právoplatným rozhodnutím nehnuteľnosť do súpisu konkurznej podstaty

úpadcu opätovne zaradiť. Poukázal i na to, že vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ

svoje právo nadobudli v dobrej viere, požíva ochranu a nezaniká. Z týchto dôvodov odvolací

súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení

s § 151 ods. 1 O.s.p.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Navrhol, aby dovolací súd

rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f) O.s.p. tvrdiac, že mu

ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal

nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu dôvodiac, že odvolací súd sa nezaoberal jeho

námietkami, ktoré uviedol v odvolacom konaní a o ktoré oprel svoje odvolanie. Konštatoval,

že odvolací súd sa pri svojom rozhodnutí obmedzil na posúdenie „res iudicata“

s „vylučovacím konaním“, ktoré bolo v súvislosti s týmto predmetom vedené. Mal za to, že

v danej veci nemožno prijať záver o totožnosti predmetu konania, pretože v žiadnom prípade

nemožno stotožňovať spor o vylúčenie nehnuteľnosti so sporom o určenie vlastníctva.

Namietal, že odvolací súd sa pri svojom hodnotení obmedzil na hodnotenie rozhodnutia súdu

prvého stupňa vo „vylučovacom konaní“, avšak opomenul vziať do úvahy smerodajné

hodnotenie zo strany Najvyššieho súd Slovenskej republiky, ktorý neskúmal predchádzajúce

prevody vlastníctva a výslovne konštatoval, že napadnuté zmluvy (predchádzajúce prevody)

neboli predmetom skúmania ich platnosti. Uviedol, že odvolací súd narušil princíp

dvojinštančnosti súdneho konania, keď prijal záver o dobromyseľnosti nadobudnutia

nehnuteľnosti žalovanými, hoci súd prvého stupňa sa touto otázkou nezaoberal a žalobu

zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Zotrvával na svojom právnom názore,

že v danej veci existuje naliehavý právny záujem, čo podľa neho bolo vyjadrené aj v uznesení

Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára 2009, č. k. 18 C 21/2008-216, ktoré bolo

potvrdené uznesením krajského súdu z 29. júna 2009 v Bratislave sp. zn. 15 Co 107/2009.

Namietal porušenie práva, súdnu ochranu, právo na právnu istotu, či akúkoľvek spravodlivosť,

pretože z uvedených rozhodnutí vyplýva, že súdy potvrdili naliehavý právny záujem

na určovacej žalobe. Takéto následné právoplatné rozhodnutie spôsobuje zmätočnosť celého

vedeného konania.

Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný

prostriedok žalobcu zamietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti a žiadali priznať náhradu trov

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné

tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu

nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil

sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj

otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len

na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f) O.s.p.).

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové

znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi

neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je

dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej

odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

  Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

  Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157

ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania

a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti

uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že  

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom

na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa žalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom

odvolania žalovaného, ako sa k dovolaciu vyjadril žalobca, ktoré skutočnosti mal

za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako

vec právne posúdil). Všetky námietky dovolateľa podľa názoru dovolacieho súdu sa týkajú

nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, nie tak záveru, že odvolací súd svoje

rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

Dovolateľ namietal, že odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie len tým, že sa

obmedzil na posúdenie „ res iudicata“ s vylučovacím konaním (excindačnou žalobou v konaní

vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp. zn.   14 Cbi 15/04). Po obsahovej stránke tu

žalobca namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne

prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci nie je

ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Či už je teda názor súdov nižších

stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu správny alebo nesprávny, súdy právnym

posúdením nezaložili procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Z ustanovenia § 103 O.s.p. vyplýva povinnosť súdu v každom štádiu konania skúmať,

či sú splnené podmienky konania. Touto činnosťou sa preskúmava oprávnenie žalobcu obrátiť

sa na súd z hľadiska procesného práva. Medzi podmienky, ktoré súd skúma, patrí, okrem

iného, aj prekážka rozhodnutej veci (res judicata). Uvedená prekážka (vyslovená v ustanovení

§ 159 ods. 3 O.s.p.), vylučuje možnosť znovu prejednať vec, ktorá už bola súdom právoplatne

rozhodnutá, a preto súd konanie zastaví. V prípade zistenej prípustnosti žaloby súd skúma

podmienky žalovateľnosti a dôvodnosti žaloby, t.j. či uplatnený nárok je v súlade s hmotným

právom (podriaďovaním skutkového stavu pod príslušné ustanovenia hmotného práva). Ak

zistí, že nárok je dôvodný, žalobe vyhovie, a naopak, ak nie, žalobu zamietne.

Predmetné konanie bolo právoplatne ukončené meritórnym rozhodnutím vo veci samej

tak, že súd žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého záujmu. Konanie teda nebolo

zastavené z dôvodu, že v rovnakej veci už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave z 10. apríla 2008, č.k. 14 Cbi 15/2004-171 v spojitosti s rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2009 sp. zn.81/2008, 1 Obo 85/2008, ale

žaloba bola zamietnutá pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu. Skutočnosť, že

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na iné konanie, z ktorého vychádzal

pri svojom odôvodnení, je vecou právneho posúdenia a nie otázkou procesnej prípustnosti.

Žalobca v konaní ďalej namietal, že odvolací súd narušil princíp dvojinštančnosti

súdneho konania, keď dospel k záveru o dobromyseľnosti nadobudnutia nehnuteľnosti

žalovanými, hoci súd prvého stupňa sa touto otázkou nezaoberal a žalobu zamietol

pre nedostatok naliehavého právneho záujmu.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmý právny názor tohto súdu, že

žalobca v uvedenej veci nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení vlastníckeho práva (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Mal za to, že žalobca nemá

naliehavý právny záujem na určení existencie vlastníckeho práva, pretože pre speňaženie

majetku úpadcu nemusí byt' úpadca zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti v katastri

nehnuteľností, keď titulom pre speňaženie majetku konkurznej podstaty je súpis majetku

konkurznej podstaty bez ohľadu na to, kto je ako vlastník tohto majetku zapísaný v katastri

nehnuteľností.

Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu taktiež vyplýva právny názor odvolacieho

súdu, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem s poukazom na to, že v inom konaní

(v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 14 Cbi 15/04) bolo

rozhodnuté, že predmetná nehnuteľnosť je vylúčená zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu,

pričom právoplatné rozhodnutie súdu je potrebné rešpektovať a nie je možné v rozpore

s týmto právoplatným rozhodnutím nehnuteľnosť do súpisu konkurznej podstaty opäť zaradiť.

V závere poukázal na skutočnosť, že vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ svoje

právo nadobudli v dobrej viere, požíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s čl. 11 Listiny

základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých

práv.

Existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.)

skúma súd zo zákona v každom štádiu konania, a to z úradnej povinnosti. Nepreukázaná

existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie bez ďalšieho

k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval nielen

v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj   v čase rozhodovania odvolacieho súdu

(porovnaj § 154 ods. 1, § 211 ods. 3 O.s.p.). Z odôvodnenia rozsudkov oboch súdov je zrejmé,

že žaloba bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Nakoľko

nepreukázanie tejto skutočnosti je samo osobe dostatočné pre zamietnutie žaloby, nie je súd

povinný skúmať, či sú splnené ostatné podmienky na preukázanie skutočností tvrdených

žalobcom v žalobnom návrhu. Námietka žalobcu, že odvolací súd prijal záver

o dobromyseľnosti nadobudnutia žalobcov, nie je opodstatnená. V závere odôvodnenia

rozsudku odvolací súd len všeobecne konštatoval, že vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov,

pokiaľ svoje právo nadobudli v dobrej viere, požíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s čl. 11

Listiny základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany

nadobudnutých práv.

Dovolací súd sa nestotožňuje ani s dovolacou námietkou žalobcu, že tým, že súd

prvého stupňa a odvolací súd nerešpektovali právny názor o existencii naliehavého právneho

záujmu vyjadrený v uznesení Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára 2009, č. k.

18 C 21/2008-216 v spojitosti s uznesením Krajského súdu z 29. júna 2009 v Bratislave,

sp. zn. 15 Co 107/2009, mu bolo odňaté právo na súdnu ochranu, právo na právnu istotu, či

akúkoľvek spravodlivosť.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť

(napr. II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné

súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého

z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. II. ÚS

37/01). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok

nemôžu porušiť základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II.

ÚS 811/00).

Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára

2009, č. k. 18 C 21/2008-216, potvrdeným uznesením Krajského súdu z 29. júna 2009

v Bratislave sp. zn. 15 Co 107/2009, bol zamietnutý návrh žalobcu na prerušenie konania.

Pokiaľ žalobca v dovolaní poukázal na uvedené rozhodnutia súdov nižších stupňov

ako na rozhodnutia, ktorými by mali byť súdy následne viazané pri rozhodovaní vo veci

samej, treba uviesť, že takéto rozhodnutia majú len individuálnu právnu záväznosť, a to len

pre konkrétny prípad, na ktorý sa vzťahujú – voči zúčastneným stranám (inter partes). Nie je

možné ich dokonca považovať ani za judikáty v zmysle teórie práva. V nich zaujatý názor nie

je všeobecne záväzný, nestáva sa teda záväzným pre iné, neskoršie vzniknuté situácie. Navyše,

v rozhodnutiach súdov, na ktoré žalobca poukazuje, nebolo ani doslovne vyjadrené, ani z ich

obsahu sa nedal vyvodiť záver súdov o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu

vo veci.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo žalovaným 1/ a 2/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142

ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania

spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, ktorú poskytol žalovaným 1/ a 2/

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalobcu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 11

ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 55,49 €, zníženej o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky - ide

o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb), t.j. 27,745 x 2= 55,49 €, čo s náhradou

výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny

výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 €)] a po pripočítaní DPH

v sume 11,91 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 74,61 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. decembra 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová