Najvyšší súd
5 Cdo 206/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ K. M., a 2/ J. M., obaja bývajúci v P., zastúpení
JUDr. Ivanom Jurčišínom, advokátom so sídlom v Košiciach, Mlynská 26, proti žalovanej
Rapid life životná poisťovňa, a.s. so sídlom v Košiciach, Garbiarska č. 2, IČO: 31690904,
zastúpenej JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom so sídlom v Košiciach, Boženy Nemcovej
č. 22, o určenie neplatnosti právnych úkonov a určenie, že poistný vzťah trvá, vedenej
na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 19 C 258/2008, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 18. septembra 2012 sp.zn. 6 Co 83/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom trovy dovolacieho konania v sume 79,58 €
k rukám ich právneho zástupcu JUDr. Ivana Jurčišína, advokáta so sídlom v Košiciach,
Mlynská 26, do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 29. novembra 2010 č.k. 19C 258/2008-267 určil,
že zrušenie poistných zmlúv č. X. z 22. decembra 1997, č. X.
z 28. januára 1998 a č. X. z 15. novembra 2002 zo strany žalovaného je neplatné a poistné
vzťahy založené týmito zmluvami trvajú. Žalobcom priznal náhradu trov konania voči
žalovanej vo výške 468,83 eur. Vychádzal zo zistenia, že žalobcovia so žalovanou uzavreli
viaceré poistné zmluvy pre prípad smrti a dožitia, ako aj úrazové pripoistenie. Na základe
výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žalovaná v konaní nepreukázala
existenciu dohody o zmene poistnej zmluvy medzi účastníkmi, pokiaľ ide o možnosť
ukončenia poistenia a nepreukázala ani naplnenie niektorej zo skutočností spôsobujúcich neplatnosť poistnej zmluvy. Poistná zmluva nebola neplatná pre chyby v písaní a počítaní.
Dojednaná výška poistných súm bola jedným z určujúcich činiteľov, ktoré žalobcov viedli
k uzavretiu poistnej zmluvy so žalovanou. Súd vyhodnotil zmluvy ako platné, mal zato, že
poistné zmluvy nie sú v rozpore so zákonom a ani v rozpore s dobrými mravmi. Nebol
preukázaný ani zánik povinnosti žalovanej plniť z dôvodu nemožnosti plnenia v zmysle § 575
Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že žalovaná nepreukázala žiaden dôvod zániku
poistenia v zmysle Občianskeho zákonníka a ani Všeobecných poistných podmienok, súd
žalobe vyhovel a určil, že poistný vzťah založený poistnými zmluvami trvá. Výrok o trovách
konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 18. septembra 2012 sp.zn. 6 Co 83/2011
na odvolanie žalovanej potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
(§ 219 ods.1 O.s.p.), žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcom trovy odvolacieho
konania v sume 86,18 eura. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa a odkázal na jeho odôvodnenie. Dodal, že námietky
žalovanej proti procesnému postupu okresného súdu sú nedôvodné, pretože súd prvého stupňa
pripustil zmenu návrhu uznesením na pojednávaní za prítomnosti oboch právnych zástupcov.
Procesne správne postupoval aj pokiaľ ide o spôsob vykonania dokazovania a postupoval aj
v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. Konštatoval, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie a dospel k správnym skutkovým aj právnym záverom a odôvodnenie jeho
rozhodnutia bolo presvedčivé a dostatočné. Zhodne so súdom prvého stupňa bol aj odvolací
súd toho názoru, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení v zmysle § 80
písm. c/ O.s.p. a tiež sa stotožnil s jeho záverom, že k zániku poistenia nedošlo zo žiadneho
zákonného ani zmluvného dôvodu. Za neopodstatnenú námietku považoval tvrdenie
žalovanej, že došlo k zániku poistenia podľa § 575 Občianskeho zákonníka z dôvodu
následnej nemožnosti plnenia spôsobenej zmenou právneho predpisu (zákon č. 92/2002 Z.z.
o poisťovníctve v znení neskorších predpisov) po uzatvorení zmluvy, pretože plnenie nie je
nemožné, ak ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok respektíve s väčšími nákladmi.
Uzavrel, že plnenie z dotknutých poistných zmlúv nie je vylúčené ani zakázané právnym
predpisom, na ktorý odkazuje žalovaná a preto nejde o nemožné plnenie. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj
,,dovolateľka,,). Namietala, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že odvolací
súd nenariadil pojednávanie na prejednanie jej odvolania podľa § 214 ods.1 písm. a/ a c/
O.s.p., hoci tak bol povinný urobiť. Žalovaná vytýkala odvolaciemu súdu, že vo veci bolo
potrebné vykonať dokazovanie na pojednávaní najmä preto, že súd prvého stupňa niektoré
z dôkazov navrhovaných účastníkmi odmietol vykonať i keď boli dôležité pre správne
posúdenie veci. Odvolací súd vo veci rozhodoval aj napriek tomu, že medzi účastníkmi
v priebehu konania prestala byť sporná otázka existencie právneho vzťahu (pre návrh
žalovanej na uzatvorenie dohody o urovnaní), v dôsledku čoho zanikol aj naliehavý právny
záujem žalobcov na určení. Spochybňovala právny záver súdov, že zmena zákona nemôže
privodiť nemožnosť plnenia na strane žalovanej a odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov
nižšieho stupňa považovala v tejto časti za nepresvedčivé a nedostatočné. Ďalej namietala, že
konanie je postihnuté inou vadou (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci ako aj, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241
ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V závere poukázala žalovaná na konanie v obdobnej veci, v ktorej
vystupuje ako žalovaná, vedené na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 1C 212/2012, kde
Krajský súd v Košiciach pripustil dovolanie z dôvodu existencie otázky zásadného právneho
významu. Žalovaná mala zato, že tieto otázky budú rozhodné aj v prejednávanom prípade.
Z uvedených dôvodov žiadala, aby dovolací súd rozsudky oboch súdov nižších stupňov zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alternatívne aby žalobu v celom rozsahu
zamietol.
Žalobcovia sa k dovolaniu žalovanej vyjadrili a uviedli, že neboli dané dôvody
pre nariadenie pojednávania odvolacím súdom v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p., súdy tiež neboli
povinné vykonať všetky dôkazy navrhované účastníkmi. Boli toho názoru, že vo veci je daný
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, o čom svedčí aj podané dovolanie, keďže
žalovaná tvrdí, že poistný vzťah zanikol. Vzhľadom k tomu, že vo veci nie je daná
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., navrhli, aby dovolací súd dovolanie
odmietol a priznal im náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia
v sume 79,58 Eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 18. septembra 2012 sp.zn.
6 Co 83/2011, podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade
s § 241ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že podané dovolanie smeruje
proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolaním je v danom prípade napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu.
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je
prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania žalovanej z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)
a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. v znení účinnom
do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“); dovolací súd preto so zreteľom na § 242
ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Žalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
Žalovaná namietala, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv
účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať
sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote
urobiť procesný úkon a pod). V prejednávanej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovanej
bolo niektoré z týchto práv odňaté.
Dovolateľka výslovne tvrdila, že k odňatiu jej možnosti konať pred súdom došlo
v dôsledku nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu, ktorý nenariadil pojednávanie
na prejednanie jej odvolania v zmysle § 241 ods.1 písm. a/, c/ O.s.p.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu)
na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho
súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ ak si to vyžaduje
dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (než sú uvedené
v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Záver
o tom, či bude nariadené odvolacie pojednávanie v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje § 214
ods. 2 O.s.p., je na úvahe odvolacieho súdu.
Z dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že a/ odvolací súd sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, dospel preto k názoru, že nie je
potrebné dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa zopakovať ani doplniť, b/ súd prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič
nenasvedčuje tomu, že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný
záujem. To znamená, že v prejednávanej veci nič nebránilo odvolaciemu súdu, aby predmetnú
vec rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pričom o čase a mieste verejného
vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení spôsobom, ktorý určuje ustanovenie § 156
ods. 3 O.s.p. (viď upovedomenie o verejnom vyhlásení rozsudku založené v spise na č.l. 539).
Týmto postupom odvolacieho súdu, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo dôjsť k odňatiu
možnosti žalovanej konať pred súdom.
Žalovaná v súvislosti s námietkou nenariadenia pojednávania na prejednanie jej
odvolania namietala vady súvisiace s dokazovaním najmä nevykonanie navrhovaných
dôkazov a s tým súvisiace nesprávne skutkové zistenia. K týmto námietkam dovolací súd
uvádza, že dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže
mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej
skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 125/1999).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver, že nedošlo k zániku poistných zmlúv v zmysle Občianskeho
zákonníka a ani Všeobecných poistných podmienok zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu
vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa. Postupoval tak v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2
O.s.p., podľa ktorého je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež
vysvetlil, prečo sa nestotožnil s odvolacími námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom sporu. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.
Pokiaľ dovolateľka namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej
vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd uvádza, že tzv. iná (než v § 237
O.s.p. vymenovaná) procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod, ktorý však možno
uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad v preskúmavanej veci nešlo); sama procesná vada konania uvedená v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. prípustnosť dovolania
nezakladá.
Žalovaná v dovolaní vyslovila aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím
súdom a to konkrétne v otázke naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom
určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. a zániku poistného vzťahu z dôvodu nemožnosti plnenia
v zmysle § 575 ods. 1 OZ (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho
nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade
opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo o sebe
ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili
(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/
O.s.p a keďže prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
V dovolacom konaní úspešným žalobcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im priznal náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 79,58 € pozostávajúcu z vyjadrenia k dovolaniu v sume 58,69 €
(podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov), režijného paušálu v sume 7,63 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky) a 20%
DPH z vyššie uvedených súm 13,26 € (§ 18 ods.3 cit. vyhlášky).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. apríla 2015
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová