5 Cdo 205/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci exekúcie oprávneného V., IČO: X., proti povinnému M. P.,

IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou Š., pre vymoženie 1125,79 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 24 Er 386/2009, o dovolaní

povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 23. júla 2010,   sp.zn. 4 CoE 39/2009,

takto

r o z h o d o l :

Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a.

Oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra uznesením z 8. februára 2010 č.k. 24 Er 386/2009-21 návrh

povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Poukázal na ustanovenie § 24 ods. 1 a 2

Správneho poriadku, § 25 ods. 3 Správneho poriadku, § 52 ods. 1 a 2 Správneho poriadku,

§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku a konštatoval, že prieskumná činnosť súdu je obmedzená

na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul

formálne a materiálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotnoprávne legitimovaní

z exekučného titulu. Z výpisu živnostenského registra zistil, že miestom podnikania

povinného bola nezmenene od 17. júna 2009 adresa N., táto adresa bola uvedená aj

v živnostenskom registri a túto adresu používal oprávnený aj v písomnom styku s povinným,

pretože jeho iná adresa - podnikateľa fyzickej osoby, mu nebola známa. V otázke riadneho

doručenia exekučného titulu, ktoré spochybnil povinný, sa stotožnil s vyjadrením

oprávneného, že exekučný titul mu bol riadne doručený, pričom doplnil, že sa tak stalo

postupom podľa § 25 ods. 3 Správneho poriadku. Po preskúmaní veci zistil, že exekučné

konanie prebieha na základe riadneho exekučného titulu, ktorým je platobný výmer vydaný Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. P. z 23. januára 2009, ktorý nadobudol

právoplatnosť 23. februára 2009 a stal sa vykonateľným 11. marca 2009 a ktorým bola

povinnému uložená povinnosť uhradiť dlh voči oprávnenému v celkovej sume 1125,79 €. Po

vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že exekučné konanie je vedené zákonným

spôsobom,   na základe riadneho právoplatného a vykonateľného exekučného titulu.

Konštatoval, že v danej veci neboli splnené podmienky na zastavenie exekúcie uvedené  

v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, preto návrhu povinného na zastavenie exekúcie

nevyhovel a v celom rozsahu ho zamietol.  

Krajský súd v Nitre na odvolanie povinného uznesením z 23. júla 2010, sp.zn.

15 CoE 189/2010 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. S poukazom na ustanovenie § 219

ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

Konštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového

stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. K dôvodom

uvedeným povinným v odvolaní uviedol, že povinný v danom konaní vystupuje ako fyzická

osoba - podnikateľ, a preto aj doručovanie a s ním spojená fikcia, sa nespravuje iba povinným

namietanými ustanoveniami § 24 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, ale aj ustanoveniami § 25

ods. 3 Správneho poriadku, na základe ktorého v danom prípade došlo k fikcii doručenia.

  Proti uzneseniu krajského súdu podal povinný dovolanie, v ktorom navrhol

uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavku na zrušenie

rozhodnutia odôvodnil tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore so zákonom.

Namietal, že odvolací súd svojim rozhodnutím o nezastavení exekúcie umožnil pokračovať

v konaní nepríslušnému exekučnému súdu a odobril tiež to, že vo veci v rozpore s ústavou

a právnym poriadkom konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Poukázal na ustanovenie § 45

ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého miestne príslušný súd je všeobecný súd

povinného a uviedol, že jeho všeobecným súdom už v čase podania návrhu na začatie

exekúcie bol Okresný súd v Topoľčanoch, pretože v obci H. mal trvalé bydlisko a tam sa aj

trvale zdržiaval. Z toho dôvodu len Okresný súd Topoľčany mohol byť zákonným exekučným

súdom. Ďalej namietal, že odvolací súd si pri svojom rozhodovaní   neuvedomil, že už

samotným postupom súdu prvého stupňa mu bola ako účastníkovi exekučného konania odňatá

možnosť konať pred súdom z toho dôvodu, že vo veci nekonal zákonný sudca, ale vyšší

súdny úradník. Poukázal na poverenie súdneho exekútora, ktorá vydala vyššia súdna

úradníčka, ktorým podľa jeho názoru bolo umožnené nezákonné začatie exekúcie. Citoval čl. 48 ods. 1 a 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom upozornil

na ústavnú zásadu, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný

opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Namietal, že poverenie vyššej súdnej

úradníčky nebolo nikdy predmetom prieskumu zákonného sudcu, a pretože o ňom ani

nevedel, nemohol ho ani napadnúť spôsobom garantovaným Ústavou Slovenskej republiky.

Mal za to, že v tomto zmysle pochybil odvolací súd, ktorý postupom a rozhodovaním, keď

jeho návrhu na zastavenie exekúcie nevyhovel a potvrdil rozhodnutie vyššieho súdneho

úradníka, odňal mu možnosť riadne konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.

Oprávnený vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že dovolanie je

v celom rozsahu bezpredmetné z toho dôvodu, že písomnosti boli povinnému doručované

na adresu uvedenú v živnostenskom registri presne v zmysle § 25 ods. 3 Správneho poriadku.

Mal za to, že   pri doručovaní bolo rozhodujúce miesto podnikania a nie miesto trvalého

pobytu. Dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. nepovažoval za daný z dôvodu, že

povinný mal možnosť uplatniť všetky svoje procesné námietky pred súdom a o všetkých bolo

riadne rozhodnuté. Rovnako nepovažoval za daný ani dovolací dôvod o miestnej

nepríslušnosti Okresného súdu Nitra a Krajského súdu v Nitre.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), predovšetkým

skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.

  Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval  

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)]

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie  

o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

V   treťom odseku ustanovenia § 239 O.s.p. sú vymenované prípady, ktoré vylučujú

prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo

dovolanie podľa odsekov 1 a 2 prípustné.

V prejednávanej veci je nepochybné, že povinný dovolaním napáda uznesenie

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa. Jeho dovolanie je

preto podľa § 239 O.s.p. procesne neprípustné.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať

vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal

otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Ustanovenie § 237 O.s.p.

nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým

predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia preto

predmet konania nie je významný. Ak je teda konanie postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v tomto ustanovení, možno dovolaním napadnúť aj potvrdzujúce rozhodnutie

odvolacieho súdu.

Pokiaľ ide o procesné vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/ O.s.p., povinný ich

v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť

dovolania z týchto ustanovení preto nemožno vyvodiť.

So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie,  

či konanie nie je zaťažené vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa preukáže, že sa

účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký nežiaduci

postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých

práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia spravodlivej

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/

O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal

účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania realizovať  

(ide napríklad o právo zúčastniť sa pojednávania, právo vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy,

podávať opravné prostriedky a podobne).

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p. ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné

rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona;

ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného

predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis

neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok) miestne príslušný súd je

všeobecný súd povinného. Ak povinný nemá všeobecný súd v Slovenskej republike, príslušný

je súd, v ktorého obvode má povinný majetok; ak je niekoľko príslušných súdov, rozhoduje

súd, ktorému bola žiadosť doručená ako prvému.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 105 ods. 1 O.s.p. súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však

navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu

príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd skúma

miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku

účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

Z ustanovenia § 105 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd z úradnej povinnosti (ex officio)

skúma, či je daná podmienka miestnej príslušnosti. Z časového hľadiska skúma miestnu

príslušnosť kedykoľvek počas konania, avšak len pokiaľ ide o osobitnú miestnu príslušnosť

(§ 88 O.s.p.). Na to, aby mohol skúmať všeobecnú miestnu príslušnosť (§ 84 a nasl. O.s.p.)

alebo osobitnú miestnu príslušnosť alternatívnu (§ 87 O.s.p.) musí ísť o jeden z týchto dvoch

prípadov: 1) navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach ako navrhovateľ alebo 2) keď miestnu

príslušnosť namieta odporca. V takom prípade však námietka miestnej nepríslušnosti musí

byť vznesená pri prvom úkone, ktorý odporcovi patrí a ak túto svoju zákonnú možnosť

do takto stanoveného času nevyužije, dochádza ku konvalidácii miestnej nepríslušnosti súdu,

v dôsledku čoho sa konanie uskutoční na v podstate miestne nepríslušnom súde. V ostatných

prípadoch nemá súd z úradnej povinnosti skúmať svoju miestnu príslušnosť.  

V preskúmavanej veci dovolací súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bola na Okresný súd Nitra podaná 26. júna 2009. Poverenie súdnemu

exekútorovi bolo vydané 3. júla 2009, doručené súdnemu exekútorovi 10. júla 2009. Prvým

úkonom, ktorý povinnému patril v exekučnom konaní, pri   ktorom by mohol namietať

miestnu nepríslušnosť, bolo podanie námietok voči upovedomeniu o začatí exekúcie v zmysle

§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný námietky podal

a až návrhom z 15. októbra 2009, podaným na Okresný súd Nitra 16. októbra 2009, sa povinný domáhal odkladu exekúcie a zastavenia exekúcie, avšak ani v tomto podaní

nenamietol, že Okresný súd Nitra nie je miestne príslušný a ani sa nedomáhal postúpenia veci

súdu, ktorý by mal byť podľa jeho názoru súdom miestne príslušným. Nakoľko námietka

miestnej nepríslušnosti nebola podaná pri prvom úkone, ktorý povinnému v zmysle

príslušných ustanovení Exekučného poriadku patril, (prípadný) nedostatok miestnej

príslušnosti bol nepodaním námietky odstránený. Vzhľadom na uvedené mal dovolací súd

za to, že súd prvého stupňa správne z úradnej povinnosti neskúmal miestnu príslušnosť, nie je

preto opodstatnená námietka povinného o existencii vady zakladajúcej prípustnosť dovolania

podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

V dovolaní povinný ďalej namieta, že k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ O.s.p.) došlo tým, že poverenie súdneho exekútora vydané vyššou súdnou úradníčkou

nebolo nikdy predmetom prieskumu zákonného sudcu, a pretože o ňom nevedel, nemohol ho

napadnúť spôsobom garantovaným Ústavou Slovenskej republiky a v tom zmysle pochybil

rovnako aj odvolací súd, keď rozhodoval o odvolaní voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zastavení exekúcie.  

Podľa čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky proti rozhodnutiu zamestnanca súdu

povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa § 374 ods. 4 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného

čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal

súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého

rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,

predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote

oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,

proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje

a opätovne rozhodne sudca.

  Z uvedeného vyplýva, že proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní

súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých

podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal

súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže   úplne vyhovieť sudca. Toto znenie je v súlade

s článkom 142 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rešpektuje povinnosť sudcu rozhodnúť o odvolaní, ktoré vydal zamestnanec súdu poverený sudcom. Ak sudca odvolaniu podanému

proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť,

predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu; aj v tomto prípade bude o odvolaní

rozhodovať sudca, ktorý uvedie v predkladacej správe pre odvolací   súd, že nemieni

odvolaniu vyhovieť a rozhodnutie preskúma odvolací súd. Uplatnenie tohto postupu však

vylučuje tretia veta citovaného ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. v prípade, ak odvolanie

smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon

odvolanie nepripúšťa v zmysle § 202 O.s.p. V takom prípade sa rozhodnutie vydané súdnym

úradníkom alebo justičným čakateľom zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Proti uzneseniu, ktorým súd rozhoduje o návrhu na zastavenie exekúcie z dôvodu, že

exekúcia sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným (§ 57 ods. písm. a/ O.s.p.)

je v zmysle § 58 ods. 4 prípustné odvolanie. To platí tak pre uznesenie, ktorým súd návrhu

na zastavenie exekúcie vyhovie a konanie zastaví, ako aj v prípade, kedy súd návrh zamietne.

V danom prípade uznesenie Okresného súdu Nitra z 8. februára 2010, č.k. 24 Er 386/2009-21 vydala vyššia súdna úradníčka JUDr. M. O.. Sudkyňa exekučného súdu

listom zo 16. júna 2010 (č.l. 34 spisu) predložila vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní povinného (s poznámkou, že odvolaniu nemieni vyhovieť), ktorý

o odvolaní rozhodol dovolaním povinného napadnutým uznesením.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že postup   súdov bol v súlade s ustanovením § 374

ods. 4 druhá veta O.s.p., a preto takýmto zákonným postupom nemohlo dôjsť k vade konania

uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p.

Povinný namietal aj to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť vydaním

poverenia vyššou súdnou úradníčkou súdnemu exekútorovi, ktoré nebolo nikdy predmetom

prieskumu zákonného sudcu a pretože povinný o jeho vydaní nevedel, nemohol ho ani

napadnúť spôsobom garantovaným Ústavou Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že poverenie na vykonanie

exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe

súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi,

na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu

vykonávať. Poverenie na vykonanie exekúcie však nemá priame právne účinky voči osobe

povinného, preto povinný voči nemu ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky (§ 44

ods. 2 Exekučného poriadku), (viď napr. rozhodnutie III. ÚS 45/08). Ak by poverenie

na vykonanie exekúcie vydal súdny úradník, bolo by voči nemu prípustné odvolanie, avšak

len osobou, ktorá by na to bola subjektívne procesne legitimovaná, nie však povinným.

Pritom podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. taktiež nie je splnená

v prípade, že sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania

do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr.

tým, že mohol podať námietky voči upovedomeniu o začatí exekúcie.

Dovolací súd poukazuje na to, že až upovedomenie o začatí exekúcie je procesným

úkonom súdneho exekútora, ktorým vznikajú priame právne účinky voči povinnému [§ 47

ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku], a preto Exekučný poriadok povinnému umožňuje

podať procesný prostriedok nápravy vo forme námietok.

Námietky povinného o výskyte vady konania uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/

O.s.p. preto nie sú opodstatnené.

Vzhľadom na to dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania nemožno

vyvodiť ani z ustanovenia § 237 O.s.p. a ani z ustanovenia § 239 O.s.p., dovolanie teda

smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie povinného podľa § 218 ods. 1

písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. odmietol bez toho, aby bola

preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu

trov konania proti povinnému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Oprávnený však nepodal návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy konania (§ 151 ods.1 O.s.p.), a preto mu ich dovolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. februára 2012

  JUDr. Vladimír Magura, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová