5 Cdo 205/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci exekúcie oprávneného V., IČO: X., proti povinnému M. P.,
IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou Š., pre vymoženie 1125,79 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 24 Er 386/2009, o dovolaní
povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 23. júla 2010, sp.zn. 4 CoE 39/2009,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a.
Oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra uznesením z 8. februára 2010 č.k. 24 Er 386/2009-21 návrh
povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Poukázal na ustanovenie § 24 ods. 1 a 2
Správneho poriadku, § 25 ods. 3 Správneho poriadku, § 52 ods. 1 a 2 Správneho poriadku,
§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku a konštatoval, že prieskumná činnosť súdu je obmedzená
na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul
formálne a materiálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotnoprávne legitimovaní
z exekučného titulu. Z výpisu živnostenského registra zistil, že miestom podnikania
povinného bola nezmenene od 17. júna 2009 adresa N., táto adresa bola uvedená aj
v živnostenskom registri a túto adresu používal oprávnený aj v písomnom styku s povinným,
pretože jeho iná adresa - podnikateľa fyzickej osoby, mu nebola známa. V otázke riadneho
doručenia exekučného titulu, ktoré spochybnil povinný, sa stotožnil s vyjadrením
oprávneného, že exekučný titul mu bol riadne doručený, pričom doplnil, že sa tak stalo
postupom podľa § 25 ods. 3 Správneho poriadku. Po preskúmaní veci zistil, že exekučné
konanie prebieha na základe riadneho exekučného titulu, ktorým je platobný výmer vydaný Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. P. z 23. januára 2009, ktorý nadobudol
právoplatnosť 23. februára 2009 a stal sa vykonateľným 11. marca 2009 a ktorým bola
povinnému uložená povinnosť uhradiť dlh voči oprávnenému v celkovej sume 1125,79 €. Po
vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že exekučné konanie je vedené zákonným
spôsobom, na základe riadneho právoplatného a vykonateľného exekučného titulu.
Konštatoval, že v danej veci neboli splnené podmienky na zastavenie exekúcie uvedené
v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, preto návrhu povinného na zastavenie exekúcie
nevyhovel a v celom rozsahu ho zamietol.
Krajský súd v Nitre na odvolanie povinného uznesením z 23. júla 2010, sp.zn.
15 CoE 189/2010 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. S poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Konštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového
stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. K dôvodom
uvedeným povinným v odvolaní uviedol, že povinný v danom konaní vystupuje ako fyzická
osoba - podnikateľ, a preto aj doručovanie a s ním spojená fikcia, sa nespravuje iba povinným
namietanými ustanoveniami § 24 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, ale aj ustanoveniami § 25
ods. 3 Správneho poriadku, na základe ktorého v danom prípade došlo k fikcii doručenia.
Proti uzneseniu krajského súdu podal povinný dovolanie, v ktorom navrhol
uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavku na zrušenie
rozhodnutia odôvodnil tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore so zákonom.
Namietal, že odvolací súd svojim rozhodnutím o nezastavení exekúcie umožnil pokračovať
v konaní nepríslušnému exekučnému súdu a odobril tiež to, že vo veci v rozpore s ústavou
a právnym poriadkom konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Poukázal na ustanovenie § 45
ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého miestne príslušný súd je všeobecný súd
povinného a uviedol, že jeho všeobecným súdom už v čase podania návrhu na začatie
exekúcie bol Okresný súd v Topoľčanoch, pretože v obci H. mal trvalé bydlisko a tam sa aj
trvale zdržiaval. Z toho dôvodu len Okresný súd Topoľčany mohol byť zákonným exekučným
súdom. Ďalej namietal, že odvolací súd si pri svojom rozhodovaní neuvedomil, že už
samotným postupom súdu prvého stupňa mu bola ako účastníkovi exekučného konania odňatá
možnosť konať pred súdom z toho dôvodu, že vo veci nekonal zákonný sudca, ale vyšší
súdny úradník. Poukázal na poverenie súdneho exekútora, ktorá vydala vyššia súdna
úradníčka, ktorým podľa jeho názoru bolo umožnené nezákonné začatie exekúcie. Citoval čl. 48 ods. 1 a 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom upozornil
na ústavnú zásadu, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný
opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Namietal, že poverenie vyššej súdnej
úradníčky nebolo nikdy predmetom prieskumu zákonného sudcu, a pretože o ňom ani
nevedel, nemohol ho ani napadnúť spôsobom garantovaným Ústavou Slovenskej republiky.
Mal za to, že v tomto zmysle pochybil odvolací súd, ktorý postupom a rozhodovaním, keď
jeho návrhu na zastavenie exekúcie nevyhovel a potvrdil rozhodnutie vyššieho súdneho
úradníka, odňal mu možnosť riadne konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
Oprávnený vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že dovolanie je
v celom rozsahu bezpredmetné z toho dôvodu, že písomnosti boli povinnému doručované
na adresu uvedenú v živnostenskom registri presne v zmysle § 25 ods. 3 Správneho poriadku.
Mal za to, že pri doručovaní bolo rozhodujúce miesto podnikania a nie miesto trvalého
pobytu. Dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. nepovažoval za daný z dôvodu, že
povinný mal možnosť uplatniť všetky svoje procesné námietky pred súdom a o všetkých bolo
riadne rozhodnuté. Rovnako nepovažoval za daný ani dovolací dôvod o miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Nitra a Krajského súdu v Nitre.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), predovšetkým
skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)]
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
V treťom odseku ustanovenia § 239 O.s.p. sú vymenované prípady, ktoré vylučujú
prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo
dovolanie podľa odsekov 1 a 2 prípustné.
V prejednávanej veci je nepochybné, že povinný dovolaním napáda uznesenie
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa. Jeho dovolanie je
preto podľa § 239 O.s.p. procesne neprípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať
vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Ustanovenie § 237 O.s.p.
nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia preto
predmet konania nie je významný. Ak je teda konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v tomto ustanovení, možno dovolaním napadnúť aj potvrdzujúce rozhodnutie
odvolacieho súdu.
Pokiaľ ide o procesné vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/ O.s.p., povinný ich
v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť
dovolania z týchto ustanovení preto nemožno vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie,
či konanie nie je zaťažené vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa preukáže, že sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký nežiaduci
postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých
práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia spravodlivej
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/
O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal
účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania realizovať
(ide napríklad o právo zúčastniť sa pojednávania, právo vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy,
podávať opravné prostriedky a podobne).
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p. ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona;
ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis
neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok) miestne príslušný súd je
všeobecný súd povinného. Ak povinný nemá všeobecný súd v Slovenskej republike, príslušný
je súd, v ktorého obvode má povinný majetok; ak je niekoľko príslušných súdov, rozhoduje
súd, ktorému bola žiadosť doručená ako prvému.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 105 ods. 1 O.s.p. súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však
navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu
príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd skúma
miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku
účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.
Z ustanovenia § 105 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd z úradnej povinnosti (ex officio)
skúma, či je daná podmienka miestnej príslušnosti. Z časového hľadiska skúma miestnu
príslušnosť kedykoľvek počas konania, avšak len pokiaľ ide o osobitnú miestnu príslušnosť
(§ 88 O.s.p.). Na to, aby mohol skúmať všeobecnú miestnu príslušnosť (§ 84 a nasl. O.s.p.)
alebo osobitnú miestnu príslušnosť alternatívnu (§ 87 O.s.p.) musí ísť o jeden z týchto dvoch
prípadov: 1) navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach ako navrhovateľ alebo 2) keď miestnu
príslušnosť namieta odporca. V takom prípade však námietka miestnej nepríslušnosti musí
byť vznesená pri prvom úkone, ktorý odporcovi patrí a ak túto svoju zákonnú možnosť
do takto stanoveného času nevyužije, dochádza ku konvalidácii miestnej nepríslušnosti súdu,
v dôsledku čoho sa konanie uskutoční na v podstate miestne nepríslušnom súde. V ostatných
prípadoch nemá súd z úradnej povinnosti skúmať svoju miestnu príslušnosť.
V preskúmavanej veci dovolací súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola na Okresný súd Nitra podaná 26. júna 2009. Poverenie súdnemu
exekútorovi bolo vydané 3. júla 2009, doručené súdnemu exekútorovi 10. júla 2009. Prvým
úkonom, ktorý povinnému patril v exekučnom konaní, pri ktorom by mohol namietať
miestnu nepríslušnosť, bolo podanie námietok voči upovedomeniu o začatí exekúcie v zmysle
§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný námietky podal
a až návrhom z 15. októbra 2009, podaným na Okresný súd Nitra 16. októbra 2009, sa povinný domáhal odkladu exekúcie a zastavenia exekúcie, avšak ani v tomto podaní
nenamietol, že Okresný súd Nitra nie je miestne príslušný a ani sa nedomáhal postúpenia veci
súdu, ktorý by mal byť podľa jeho názoru súdom miestne príslušným. Nakoľko námietka
miestnej nepríslušnosti nebola podaná pri prvom úkone, ktorý povinnému v zmysle
príslušných ustanovení Exekučného poriadku patril, (prípadný) nedostatok miestnej
príslušnosti bol nepodaním námietky odstránený. Vzhľadom na uvedené mal dovolací súd
za to, že súd prvého stupňa správne z úradnej povinnosti neskúmal miestnu príslušnosť, nie je
preto opodstatnená námietka povinného o existencii vady zakladajúcej prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
V dovolaní povinný ďalej namieta, že k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) došlo tým, že poverenie súdneho exekútora vydané vyššou súdnou úradníčkou
nebolo nikdy predmetom prieskumu zákonného sudcu, a pretože o ňom nevedel, nemohol ho
napadnúť spôsobom garantovaným Ústavou Slovenskej republiky a v tom zmysle pochybil
rovnako aj odvolací súd, keď rozhodoval o odvolaní voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zastavení exekúcie.
Podľa čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky proti rozhodnutiu zamestnanca súdu
povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
Podľa § 374 ods. 4 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného
čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal
súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého
rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,
predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote
oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,
proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje
a opätovne rozhodne sudca.
Z uvedeného vyplýva, že proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní
súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých
podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal
súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca. Toto znenie je v súlade
s článkom 142 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rešpektuje povinnosť sudcu rozhodnúť o odvolaní, ktoré vydal zamestnanec súdu poverený sudcom. Ak sudca odvolaniu podanému
proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť,
predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu; aj v tomto prípade bude o odvolaní
rozhodovať sudca, ktorý uvedie v predkladacej správe pre odvolací súd, že nemieni
odvolaniu vyhovieť a rozhodnutie preskúma odvolací súd. Uplatnenie tohto postupu však
vylučuje tretia veta citovaného ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. v prípade, ak odvolanie
smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon
odvolanie nepripúšťa v zmysle § 202 O.s.p. V takom prípade sa rozhodnutie vydané súdnym
úradníkom alebo justičným čakateľom zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Proti uzneseniu, ktorým súd rozhoduje o návrhu na zastavenie exekúcie z dôvodu, že
exekúcia sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným (§ 57 ods. písm. a/ O.s.p.)
je v zmysle § 58 ods. 4 prípustné odvolanie. To platí tak pre uznesenie, ktorým súd návrhu
na zastavenie exekúcie vyhovie a konanie zastaví, ako aj v prípade, kedy súd návrh zamietne.
V danom prípade uznesenie Okresného súdu Nitra z 8. februára 2010, č.k. 24 Er 386/2009-21 vydala vyššia súdna úradníčka JUDr. M. O.. Sudkyňa exekučného súdu
listom zo 16. júna 2010 (č.l. 34 spisu) predložila vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní povinného (s poznámkou, že odvolaniu nemieni vyhovieť), ktorý
o odvolaní rozhodol dovolaním povinného napadnutým uznesením.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že postup súdov bol v súlade s ustanovením § 374
ods. 4 druhá veta O.s.p., a preto takýmto zákonným postupom nemohlo dôjsť k vade konania
uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p.
Povinný namietal aj to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť vydaním
poverenia vyššou súdnou úradníčkou súdnemu exekútorovi, ktoré nebolo nikdy predmetom
prieskumu zákonného sudcu a pretože povinný o jeho vydaní nevedel, nemohol ho ani
napadnúť spôsobom garantovaným Ústavou Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že poverenie na vykonanie
exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe
súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi,
na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu
vykonávať. Poverenie na vykonanie exekúcie však nemá priame právne účinky voči osobe
povinného, preto povinný voči nemu ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku), (viď napr. rozhodnutie III. ÚS 45/08). Ak by poverenie
na vykonanie exekúcie vydal súdny úradník, bolo by voči nemu prípustné odvolanie, avšak
len osobou, ktorá by na to bola subjektívne procesne legitimovaná, nie však povinným.
Pritom podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. taktiež nie je splnená
v prípade, že sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania
do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr.
tým, že mohol podať námietky voči upovedomeniu o začatí exekúcie.
Dovolací súd poukazuje na to, že až upovedomenie o začatí exekúcie je procesným
úkonom súdneho exekútora, ktorým vznikajú priame právne účinky voči povinnému [§ 47
ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku], a preto Exekučný poriadok povinnému umožňuje
podať procesný prostriedok nápravy vo forme námietok.
Námietky povinného o výskyte vady konania uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/
O.s.p. preto nie sú opodstatnené.
Vzhľadom na to dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania nemožno
vyvodiť ani z ustanovenia § 237 O.s.p. a ani z ustanovenia § 239 O.s.p., dovolanie teda
smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie povinného podľa § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. odmietol bez toho, aby bola
preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu
trov konania proti povinnému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Oprávnený však nepodal návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy konania (§ 151 ods.1 O.s.p.), a preto mu ich dovolací súd nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. februára 2012
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová