Najvyšší súd  

5 Cdo 204/2011

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ J. D., 2/ V. D., proti odporcom 1/ P.,

IČO: X., 2/ P., IČO: X., obaja zastúpení JUDr. P. V., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy

a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 12 C 501/2005, o dovolaní

odporcov 1/, 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. apríla 2011, sp.zn. 9 Co 173/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odporcov 1/, 2/   o d m i e t a.

Navrhovateľom 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 25. februára 2010, č.k. 12 C 501/2005-295

určil, že navrhovateľ 1/ je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. X.

vedenom K., ako parcela číslo X. o výmere 476 m2, druh pozemku – zastavané plochy

a nádvoria a stavba (rodinný dom) súpisné číslo X., postavený na parcele č. X. vrátane

všetkých súčastí a príslušenstva. Vo zvyšku návrh zamietol a vyslovil, že žiadny z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 80 písm. c/

O.s.p., § 3 ods. 1, § 39, § 41

ods. 2, § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že je nepochybné, že kúpna

zmluva a zmluva práva spätnej kúpy bola uzavretá medzi navrhovateľom 1/ a odporcom 1/

v septembri 2005 a zmluva o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy medzi odporcom 1/

a navrhovateľmi 1/, 2/ v novembri 2005. Vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, že

tieto zmluvy neboli urobené slobodne a vážne, obchádzajú zákon a sú v rozpore s dobrými

mravmi. Skutočnou vôľou navrhovateľa 1/ nebolo predať rodinný dom a prísť o bývanie, ale

získať pôžičku na vyrovnanie dlhu v O. a zabezpečenie tejto pôžičky s tým, že keď sa navrhovateľom 1/, 2/ podarí v súčinnosti s odporcom 1/ vybaviť úver s menšími splátkami,

predmetnú nehnuteľnosť navrhovatelia 1/, 2/ získajú do vlastníctva. V danom prípade súd

uzavreté zmluvy vyhodnotil ako simulované právne úkony, ktorými bol zastretý právny úkon

– zmluva o pôžičke. Dojednané podmienky, za akých bola táto zmluva uzavretá, obsahujú aj

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech navrhovateľov 1/, 2/, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Cieľom odporcu 1/

bolo nielen za výhodných podmienok získať nehnuteľnosť

(za poskytnutých 700 000 Sk mal získať nehnuteľnosť ocenenú znalcom na 3 300 000 Sk,

resp. predajnú cenu zverejnenú na internete cez 4 mil. Sk), ale túto pôžičku poskytol s úrokom

podstatne presahujúcim mieru stanovenú bankami pri poskytovaní úverov a pôžičiek v rozhodnom období. Súčasťou uzavretých zmlúv boli aj ustanovenia, ktoré obsahujú prvky

zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva alebo záložnú zmluvu. Vzhľadom na to, že

uzavreté zmluvy boli simulovanými právnymi úkonmi a zastretý právny úkon súd vyhodnotil

ako absolútne neplatný, nemohlo dôjsť účinne k prevodu vlastníctva navrhovateľa 1/

na odporcu 2/. Nakoľko odporca 1/ sa nestal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, nemohol

previesť účinne túto nehnuteľnosť na iný subjekt – odporcu 2/ pri rešpektovaní zásady, že

nikto nemôže previesť viac práv ako ich sám má. Súd preto návrhu na určenie vlastníctva

k predmetnej nehnuteľnosti vyhovel. Návrh navrhovateľov 1/, 2/ v časti o určenie neplatnosti

právnych úkonov – uzavretých zmlúv špecifikovaných v žalobnom návrhu pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu na takomto určení zamietol, keď s platnosťou alebo

neplatnosťou týchto zmlúv sa zaoberal ako s predbežnou otázkou pri rozhodovaní o určení

vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti a zobral do úvahy aj tú skutočnosť, že

rozhodnutie o neplatnosti právneho úkonu nie je podkladom pre zápis do katastra

nehnuteľnosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ proti výroku o náhrade

trov konania a odporcov 1/, 2/ proti vyhovujúcej časti rozsudku vo veci samej, rozsudkom

zo 7. apríla 2011, sp.zn. 9 Co 173/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach

ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Zároveň vyslovil, že žiadny

z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že súd prvého stupňa

postupoval správne, keď v rámci konania o určenie vlastníckeho práva ako predbežnú otázku

riešil platnosť kúpnej zmluvy. Správne súd prvého stupňa v dôsledku vykonaného dokazovania vec aj právne posúdil, keď považoval kúpnu zmluvu za simulovaný právny

úkon, keďže zmluva nebola urobená vážne, pretože v nej absentuje jeden prvok vôle (vážnosť

vôle), čím sa stala v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným úkonom.

Skutočnou vôľou navrhovateľa 1/ nebolo predať rodinný dom, ale získať pôžičku

na vyrovnanie dlhu v O. a zabezpečenie tejto pôžičky s tým, že keď sa navrhovateľovi 1/

podarí v súčinnosti s odporcom 1/ vybaviť úver s menšími splátkami, predmetnú

nehnuteľnosť navrhovateľ 1/ získa do vlastníctva, preto správne vyhodnotil súd prvého

stupňa, že dissimulovaným právnym úkonom bola zmluva o pôžičke. Uvedenému záveru

o nedostatku vôle navrhovateľa 1/ zbaviť sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nasvedčujú aj

ďalšie právne kroky navrhovateľa 1/ a to uzatvorenie zmluvy o práve spätnej kúpy, zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy. Preto ak prvostupňový súd vyhodnotil simulovaný právny

úkon ako neplatný, je podľa názoru odvolacieho súdu akceptovateľné rešpektovať tento

úsudok. Uviedol, že popri tomto dôvode absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy je plne

zodpovedajúcou stavu veci aj úvaha prvostupňového súdu o konaní v rozpore s dobrými

mravmi. Konštatoval, že posúdenie, či v konkrétnej situácii dané subjektívne konanie je

v súlade s dobrými mravmi, je na úvahe súdu, ktorá musí byť podložená konkrétnymi

zisteniami dovoľujúcimi tento záver prijať a to aj s prihliadnutím na postavenie druhej strany.

Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že odporca 1/ za 700 000 Sk nadobudol

predmetnú nehnuteľnosť v hodnote 3 300 000 Sk do svojho vlastníctva. Výkon práva odporcu

1/ je evidentne smerujúci k poškodeniu navrhovateľa 1/, naviac umocnený bezpredmetným

sledom udalosti spočívajúcej v tom, že predmetná nehnuteľnosť bola kúpnou zmluvou zo dňa

9. novembra 2006 prevedená na odporcu 2/ (spoločnosť vznikla 19. októbra 2005), ktorej

jedným zo spoločníkov je jediná spoločníčka a konateľka odporcu 1/. Predmetné personálne

prepojenie sa minimálne javí ako priečiace sa „čestnému plneniu povinnosti a úcte k právam

iných osôb“ (§ 1 O.s.p.). V tomto smere je podľa odvolacieho súdu plne zodpovedajúcou

stavu veci úvaha prvostupňového súdu o neplatnosti právneho úkonu tak

pre absenciu vôle, ako aj pre rozpor s dobrými mravmi, pričom je nepodstatné, ktorým

terminologickým pojmom, alebo iným pojmom právnej teórie je prioritne postihnutý,

podstatná je konzekvencia. Z ustanovenia § 41a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že

simulovaný právny úkon je síce neplatný, ale v zásade nie je vylúčená platnosť

dissimulovaného právneho úkonu, t.j. zastieraného právneho úkonu, ktorý účastníci v skutočnosti urobili. V danom prípade účastníci zmluvy naoko uzavreli kúpnu zmluvu, hoci

v skutočnosti išlo o zmluvu o pôžičke. Za tri mesiace pôžičky vo výške 700 000 Sk odporca 1/ požadoval vrátenie 1 000 000 Sk, teda o 300 000 Sk viac ako bola poskytnutá pôžička.

Konštatoval, že výška úrokov pri peňažných pôžičkách nie je žiadnym právnym predpisom

limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán. Nie je však neobmedzená.

Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka,

nesmie sa priečiť dobrým mravom, v opačnom prípade právny úkon postihnutý takouto vadou

je absolútne neplatný. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď sa v rámci

dokazovania zaoberal otázkou, či výška úrokov neodporuje dobrým mravom, aj keď sa

účastníci právneho úkonu na takejto výške úrokov dohodli. Prvostupňový súd sa vo svojej

úvahe na základe dôkazov a okolnosti prepracoval k záveru, že cieľom odporcu 1/ bolo nielen

za výhodných podmienok získať nehnuteľnosť (za poskytnutých 700 000 Sk mal získať

nehnuteľnosť ocenenú znalcom na 3 300 000 Sk, resp. predajnú cenu zverejnenú na internete

cez 4 mil. Sk), ale túto pôžičku poskytol s úrokom podstatne presahujúcim mieru stanovenú

bankami pri poskytovaní úverov a pôžičiek v rozhodnom období. Súčasťou uzavretých zmlúv

boli aj ustanovenia, ktoré obsahujú prvky zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva

alebo záložnú zmluvu, a preto sú zmluvy postihnuté absolútnou neplatnosťou na základe toho,

že obchádzajú zákon a sú v rozpore s dobrými mravmi. Keďže odporca 1/ nemohol

disponovať vlastníckym právom, lebo ho k nehnuteľnosti nikdy nenadobudol na základe

neplatného právneho úkonu – neplatnej kúpnej zmluvy, nemohol odporca 1/ vlastnícke právo

ani previesť na inú osobu – odporcu 2/. Navrhovateľ 1/ neplatnou kúpnou zmluvou nikdy

nestratil vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, a preto ak súd žalobe o určenie

vlastníckeho práva vyhovel, postupoval vecne správne. Odporcovia 1/, 2/ v doplnení

odvolania poukazovali na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy v zmysle § 457 Občianskeho

zákonníka s tým, že tomuto by mal zodpovedať aj žalobný petit. K námietkam odporcov 1/, 2/

uvedených v doplnenom odvolaní uviedol, že odvolací súd je oprávnený rozhodnutie

prvostupňového súdu preskúmať len v rozsahu, v akom bol jeho výrok napadnutý, pričom je

viazaný uplatneným odvolacím dôvodom, vrátane obsahového vymedzenia (§ 212 ods. 1

O.s.p.). Podľa ustanovenia § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo

rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len dôvodmi taxatívne vymedzenými v cit. ust.

pod písmenom a/ až f/. Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého

stupňa, sú pri odvolaní dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a ods. 1 písm. a/ až d/

O.s.p. Odporcovia 1/, 2/ sa pred súdom prvého stupňa nebránili tým, že ak je zmluva neplatná,

je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Keďže táto

skutočnosť bola v odvolacom konaní skutočnosťou novou, na ktorú sa nevzťahuje výnimka uvedená v § 205a ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p., nebola uplatnená pred súdom prvého stupňa,

odvolací súd sa ňou nemohol zaoberať a prihliadnuť na ňu z dôvodu uvedenom v § 205a

ods.   1 O.s.p. Ak by aj táto požiadavka vzišla už v konaní pred súdom prvého stupňa,

z pohľadu žalobného petitu, ktorým je určenie vlastníckeho práva, neobstojí. Povinnosť vydať

všetko, čo z neplatnej zmluvy bolo získané, vyplýva priamo zo zákona (§ 457 Občianskeho

zákonníka) a v prípade, že nedôjde k dobrovoľnému plneniu, má účastník právo sa vrátenia

domáhať súdnou cestou v rámci žaloby o plnenie. K odvolaniu navrhovateľov 1/, 2/ proti

výroku rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, odvolací súd uviedol, že

navrhovatelia 1/, 2/ si v predmetnom konaní uplatnili viac nárokov (určenie neplatnosti

kúpnej zmluvy, zmluvy o práve spätnej kúpy a zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy a určenie

vlastníckeho práva), pričom každý z týchto nárokov v návrhu predstavuje samostatný návrh

na začatie konania. Nespochybniteľným faktom čo bolo predmetom konania, je výrok

rozsudku, ktorým súd prvého stupňa o týchto nárokoch rozhodol tak, že návrhu na určenie

vlastníckeho práva vyhovel a návrh na určenie neplatnosti zmlúv zamietol, čím je nepochybne

deklarovaný pomer úspechu a neúspechu, v dôsledku čoho by navrhovatelia 1/, 2/ svojím

postojom neoprávnene požadovali náhradu trov konania aj za neúspešnú časť návrhu.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie odporcovia 1/, 2/, ktorí

navrhli rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne zrušiť

aj rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň

navrhli odložiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania

odôvodnili ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že

postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené ich právo

na spravodlivý súdny proces s poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd. Za takú vadu označili skutočnosť, že odvolací súd sa v odôvodnení

svojho rozsudku nevysporiadal s ich argumentáciou týkajúcou sa ustanovenia § 457

Občianskeho zákonníka. Nesúhlasili so záverom odvolacieho súdu, že odporcovia 1/, 2/ sa

pred súdom prvého stupňa nebránili tým, že ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov

povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal a keďže táto skutočnosť bola v odvolacom konaní skutočnosťou novou, na ktorú sa nevzťahuje výnimka uvedená v § 205a

ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p. a nebola uplatnená pred súdom prvého stupňa, odvolací súd sa ňou nemohol zaoberať a prihliadnuť na ňu z dôvodu uvedenom v § 205a ods. 1 O.s.p. Uviedli, že

už na pojednávaní uskutočnenom dňa 10. júna 2008 právny zástupca odporcov 1/, 2/

poukazoval na skutočnosť, že navrhovatelia 1/, 2/ nemali v úmysle vrátiť kúpnu cenu, pričom

navrhovateľ 1/ sám uviedol, že nemá prostriedky na vyplatenie kúpnej ceny. Namietali, že

za novú skutočnosť nemožno označiť skutočnosť vyplývajúcu priamo zo zákona (§ 457

Občianskeho zákonníka) a zdôraznili, že odvolacím dôvodom uvedeným v odvolaní bol

dôvod uvedený v § 205 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a preto bolo úlohou odvolacieho súdu zamerať

sa na posúdenie prvostupňového rozsudku po právnej stránke. Mali tiež za to, že

prvostupňový ani odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal otázkou, či je

navrhovateľ 1/ ochotný a zároveň vzhľadom k jeho majetkovým pomerom aj schopný vrátiť odporcovi 1/ prijaté plnenie. Rozhodnutím prvostupňového súdu, ktoré bolo odvolacím

súdom potvrdené, tak podľa názoru dovolateľov 1/, 2/ došlo k bezdôvodnému obohateniu

na strane navrhovateľa 1/, keď súd jeho nároku v časti určenia vlastníctva vyhovel

bez súčasného určenia povinnosti vrátiť odporcovi 1/ prijaté plnenie. V dôvodoch dovolania

podrobne rozoberali skutkový a právny stav veci.

Navrhovatelia 1/, 2/ sa k dovolaniu odporcov 1/, 2/ nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238

ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na odporcami 1/, 2/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci im súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporcom

1/, 2/ neznemožnili uplatniť procesné práva priznané im právnym poriadkom na zabezpečenie

ich práv a oprávnených záujmov.

Dovolatelia 1/, 2/ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.

f/ O.s.p. namietajú porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predpokladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti odporcov 1/, 2/ pred súdom konať a k porušeniu práva

na spravodlivý proces malo podľa ich názoru dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutia

odvolacieho súdu v dôsledku nevysporiadania sa s ich argumentáciou týkajúco sa ustanovenia

§ 457 Občianskeho zákonníka.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že táto námietka odporcov 1/, 2/ nie

je dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2

O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené

rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti

uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo súd nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenia však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah

vychádzal pri závere, že kúpna zmluva a zmluva práva spätnej kúpy uzavretá medzi

navrhovateľom 1/ a odporcom 1/ a zmluva o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy uzavretá medzi

odporcom 1/ a navrhovateľmi 1/, 12/ neboli urobené slobodne a vážne, obchádzajú zákon a sú

v rozpore s dobrými mravmi a prečo uzavreté zmluvy považoval za simulované právne

úkony, ktorými bol zastretý právny úkon - zmluva o pôžičke. Dostatočne tiež vysvetlil, prečo

návrh navrhovateľov 1/, 2/ v časti o určenie neplatnosti uzavretých zmlúv pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu na takomto určení zamietol.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd tiež venoval dostatočnú pozornosť argumentácii odporcov 1/, 2/ uvedenej v doplnení odvolania, týkajúcej sa vrátenia plnenia z neplatnej

zmluvy v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Jeho rozhodnutie nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie súd v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu ako celkom s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcov 1/, 2/.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, tak ako namietali dovolatelia 1/, 2/ v podanom dovolaní, môže byť len

odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie

prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenia dovolateľov 1/, 2/ boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného

aspektu neposudzoval), a dovolateľmi 1/, 2/ vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale

v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcov 1/, 2/

c súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešným navrhovateľom 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcom 1/, 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 6. decembra 2011

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová