Najvyšší súd  

5 Cdo 201/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mgr. M. B., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. P. H., advokátom

so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody vo

výške 251 890 €, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 17 C 161/2007, o

dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra 2012, sp.zn.

5 Co 381/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume

513,30 € do rúk jeho zástupcu Mgr. P. H., advokáta so sídlom v B., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 21. marca 2011, č.k. 17 C 161/2007-139

(v poradí druhým) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 25 000 € a náhradu trov konania vo výške 6 236,36   € na účet jeho právneho

zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobný návrh zamietol.

V odôvodnení poukázal na to, že v posudzovanej veci bolo nesporne preukázané, že

uznesením Prezídia PZ Úradu boja proti korupcii z 30. júna 2004 bolo proti žalobcovi začaté

trestné stíhanie pre podozrenie z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny a podvodu. Uznesením Okresného súdu Trenčín zo 4. júla 2004 bol

žalobca vzatý do väzby, ktorá trvala od 1. júla 2004 do 5. januára 2005. Uznesením Úradu

špeciálnej prokuratúry z 15. mája 2006 bolo trestné stíhanie proti žalobcovi zastavené, pretože

skutok nebol trestným činom a ani nebol dôvod na postúpenie veci. Mal za to, že žalobca

v konaní preukázal, že bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú

česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky na jeho postavenia v spoločnosti. Podľa názoru súdu, citeľným zásahom do osobnostnej sféry

žalobcu, do jeho rodinného života, s priamym dopadom na jeho najbližších bola aj

skutočnosť, že žalobca sa pre väzbu nemohol zúčastniť svojej promócie a tiež svadby sestry,

pričom tieto udalosti považoval v živote človeka za výnimočné. Mal za to, že sa dostatočne

preukázala reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej

miere, preto žalobcovi priznal aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zníženie

spoločenského postavenia žalobcu sa podľa výsledkov dokazovania prejavilo

v pochybnostiach okolia o jeho bezúhonnosti, cti a charaktere a v obave zo spolupráce s ním

ako advokátom. Uviedol, že trestné stíhanie žalobcu, počas ktorého bol podrobený aj väzbe,

predstavovalo svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého

negatívne následky pociťoval žalobca veľmi intenzívne počas priebehu celého trestného

stíhania a ktoré v malej miere pretrvávajú až dodnes. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy

formou voľnej úvahy prihliadol na znenie § 17 ods. 4 zákona 514/2003 Z.z., majúc oporu

v zhodnotení zákonných predpokladov v súlade s ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003

Z.z. Vo zvyšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd žalobný návrh ako nedôvodný

zamietol, nakoľko mal za to, že výška nemajetkovej ujmy požadovaná žalobcom v žalobnom

návrhu je neprimeraná následkom, ktoré mu boli nezákonným rozhodnutím spôsobené.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom

z 30. októbra 2012, sp.zn. 5 Co 381/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Zároveň vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Mal za to, že súd prvého stupňa správne aplikoval na daný prípad zák.č. 514/2003 Z.z.,

správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím a správne interpretoval aj ust. § 6 ods. 1 tohto zákona v otázke základného práva

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Konštatoval, že podmienkou priznania náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy – v závislosti na individuálnych okolnostiach daného

prípadu – existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická

osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzita zásahu, jeho

trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu závažnú. Rozhodujúce je však objektívne

hľadisko a nie subjektívne pocity, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase

vnímala aj každá iná fyzická osoba. Konštatoval, že žalobca sa dostal do väzby tesne

po skončení vysokej školy, kde strávil 6 mesiacov. Nemohol sa zúčastniť na vlastnej promócii, ani na svadbe svojej sestry, ktorá sa uskutočnila v tomto období, pričom takýto

zásah do práva na česť a dôstojnosť a súkromie by za značnú ujmu považovala aj každá iná

fyzická osoba v rovnakom spoločenskom postavení. Mal za to, že žalobca bol dostatočne

identifikovateľný, hoci nie v tlači, ale jeho neprítomnosťou na promóciách, či rodinnej

udalosti, kde sa dôvod jeho neúčasti určite rozšíril. Tento neoprávnený zásah mal značný

dopad aj na ďalší jeho konkrétny život ako advokáta, keďže išlo o väzobne stíhaného

právnika. Priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia sa mu nejavilo s ohľadom

na okolnosti prípadu postačujúce, a preto priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

považoval za oprávnené. Konštatoval, že hoci na danú vec je nepoužiteľné ustanovenie § 17

ods. 3 až 5 zák.č. 514/2003 Z.z., vzhľadom na § 27b ods. 1 (prechodné ustanovenie)

citovaného zákona, napriek tomu sa v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvého stupňa.

Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považoval za dostatočnú na spravodlivé

zmiernenie vzniknutých následkov, ktoré nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu.

Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, že konaním žalovaného

došlo v značnej miere k zníženiu žalobcovej dôstojnosti v spoločnosti a že teda žalobcovi

vzniklo aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a rovnako sa stotožnil aj

s priznanou výškou peňažného zadosťučinenia, a to s ohľadom na vek, postavenie

navrhovateľa v spoločnosti, začínajúcu profesijnú kariéru, ktorú by ako právnik nemal začínať

väzbou, polročné obmedzenie osobnej slobody, ako aj závažnosť následkov v spoločenskom

uplatnení vzhľadom na profesijnú orientáciu. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom

na ustanovenie § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p.  

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Jeho prípustnosť

odôvodnila ustanovením § 237 písm. f) O.s.p., že sa jej ako účastníčke konania odňala

možnosť konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa a odvolací súd svoje rozhodnutia

náležite neodôvodnili, nevysporiadali sa s podstatnou argumentáciou žalovanej, ktorá bola

spôsobilá ovplyvniť výsledok sporu. Najmä namietala, že odvolací súd len stručne

konštatoval opodstatnenosť nároku v prípade zákonného rozhodnutia o väzbe bez toho, aby

na základe relevantnej skutkovej a právnej úvahy poskytol náležité konfrontačné stanovisko

vyvracajúce zásadné tvrdenia žalovanej o neexistencii neoprávneného zásahu. Uviedla, že

súdom ustálené skutočnosti nikdy neboli vypočutými svedkami preukázané. Poukázala na to,

že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom, nakoľko nevyhodnotil

dôkazy v súvislosti s ustanovením § 132 O.s.p., dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie

tým, že neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a akým spôsobom dospel k záverom uvedeným vo svojom rozsudku a odvolací súd sa týmito argumentmi vôbec

nezaoberal. Mala za to, že odvolací súd konštatoval skutočnosti, ktoré neboli predmetom

dokazovania (týkajúce sa neúčasti žalobcu na svadbe sestry a na promóciách) a z vykonaného

dokazovania nevyplynuli. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli ani žiadne skutočnosti,

ktoré by čo i len naznačovali, že väzobné stíhanie žalobcu malo vôbec nejaký dopad

na žalobcov pracovný život a kariéru. Aj v časti odôvodnenia nemajetkovej ujmy považoval

rozhodnutie odvolacieho súdu za nedostatočné z dôvodu, že odvolací súd sa nedostatočne

vysporiadal s jej námietkami uvedenými v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva na súdnu

ochranu. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu

považuje za vecne správne a navrhol, aby dovolací súd dovolanie ako neprípustné odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania, zastúpený zamestnancom (§ 241 ods. 1 O.s.p.),

skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej

nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

spočívajúca v tom, že žalovanej sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, že súdy nižšieho stupňa nedostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutie.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti

súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.   v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211

O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť

postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí

byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak

rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je

nepreskúmateľný.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané

dokazovanie (výsluchmi svedkov Mgr. J. R., JUDr. T. H., K. S., Dr. P. B. a R. K.) mal

preukázané skutočnosti súvisiace s trestným stíhaním žalobcu, jeho pobytom vo väzbe, a to,

ako tieto okolnosti boli vnímané

v bezprostrednom okolí žalobcu, či už v pracovnom alebo v okruhu priateľov, spolužiakov

a na ich základe dospel k záveru o neoprávnenosti zásahu do osobnostnej sféry žalobcu.

Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 3 a 4 zákona

č. 4/2003 Z.z. a s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania o intenzite zásahu do jeho osobnostných práv. Samotný fakt, že dovolateľ sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku

súdu prvého stupňa nestotožňuje, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá

požiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že taktiež  

odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj odvolací súd s ohľadom

na výsledky vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa považoval ujmu spôsobenú

žalobcovi rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia za ujmu závažnú

a výšku náhrady za dostatočnú na spravodlivé zmiernenie následkov. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

K uvedenej námietke dovolateľa treba dodať, že táto sa týka skôr hodnotenia dôkazov

súdmi, ako nedostatkov ich odôvodnenia. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne

hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré

sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a) až c) O.s.p. Pre tento záver svedčí

i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva

dokazovanie. Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových

zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž

nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd

nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať

správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť

rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd,

ktorý dôkazy hodnotil.

Takzvaná iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie

tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (podľa obsahu dovolania) treba

uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné

(o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje vzhľadom k obsahu dovolania

za potrebné uviesť aj to, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca náhradu trov dovolacieho konania

uplatnil a ich výšku vyčíslil. Dovolací súd priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho

konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, ktorú mu poskytol

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalovanej (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004

Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu

tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške

419,94 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,81 € )]

a DPH vo výške 20 % predstavuje spolu 513,30 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. septembra 2013

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová