5 Cdo 201/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti D.T.C., obe zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, Vazovova 7/ A, deti rodičov nebohej Ing. A. M. a Ing. arch. G. C.,
zastúpeného JUDr. T., advokátom v B.,, za účasti starých rodičov M. M. a O. M., oboch
bývajúcich
v B.,,
o návrhu starých rodičov M. M.
a O. M.
, právne zastúpených Advokátskou kanceláriou K.., so sídlom v B.,, o zrušenie
a nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Bratislava III, pod
sp.zn. 37 P 7/2011, na dovolanie otca maloletých detí proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave 31. mája 2011, sp.zn. 11 CoP 127/2011 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31. mája
2011, sp.zn. 11 CoP 127/2011
z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ő v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III uznesením z 30. marca 2011, č.k. 37 P 7/2011-39 zamietol
návrh starých rodičov M. M. a O. na zrušenie uznesenia Okresného súdu Bratislava III,
č.k. 38 P 209/2010-5 z 5. augusta 2010. Súčasne zamietol aj návrh starých rodičov na
nariadenie predbežného opatrenia zákazom styku otca s maloletými deťmi. Po zvážení
všetkých skutočností prípadu a oboznámení sa
s obsahom spisu dospel k záveru, že návrhy starých rodičov nie sú dôvodné. Pokiaľ ide
o zrušenie nariadeného predbežného opatrenia konštatoval, že pri rozhodovaní
o takomto návrhu je vždy potrebné skúmať, či pominuli dôvody, pre ktoré bolo
predbežné opatrenie nariadené, pričom pod pominutím dôvodov je potrebné rozumieť
najmä zmenu pomerov na strane účastníkov konania, alebo ak súd dospeje k záveru, že
predbežné opatrenie vôbec nemalo byť nariadené. Poukázal na to, že v čase nariadenia
predbežného opatrenia upravujúceho styk otca s deťmi mal súd preukázané, že medzi
otcom a deťmi došlo k citovému odlúčeniu vzhľadom na čas, po ktorý deti neboli
v starostlivosti svojho otca, z ktorého dôvodu maloletej D. a T. je potrebné, vzhľadom
na dlhodobo narušené vzťahy s ich otcom, poskytnúť čas, aby tieto mali možnosť
postupne sa vyrovnávať s opätovným začlenením otca do ich životov. Dospel k záveru,
že od tohto rozhodnutia nedošlo k preukázanej zmene pomerov, či už na strane oboch
maloletých detí alebo na strane otca, ktorá by odôvodňovala zrušenie predbežného
opatrenia. Na základe uvedených skutočností nevzhliadol ani potrebu nariadenia
predbežného
opatrenia, ktorým by bol styk otca
s maloletými deťmi zakázaný. Uznal, že voči otcovi je vedené trestné stíhanie, toto sa
však nachádza v štádiu dokazovania, do dnešného dňa nie je právoplatne skončené,
teda skutočnosti, ktoré sa tohto trestného stíhania týkajú, neboli doposiaľ potvrdené,
ani vyvrátené. Poukázal taktiež na tú skutočnosť, že otec je už vo výkone svojich
rodičovských práv a povinností fakticky obmedzený, a to tým, že deti boli predbežným
opatrením súdu zverené do osobnej starostlivosti starých rodičov, a teda otec
nevykonáva sústavnú a dôslednú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný
rozvoj maloletých detí. V prípade zákazu styku otca s maloletými deťmi by bol otec
v zmysle výkonu svojich rodičovských práv a povinností zaťažený len vyživovacou
povinnosťou voči svojim deťom, pričom by mu okrem práva informovať sa o všetkých
skutočnostiach týkajúcich sa maloletých detí nebolo vôbec umožnené svoje rodičovské
práva a povinnosti reálne vykonávať. Rovnako uzavrel, že bolo potrebné prihliadnuť
na to, že vo veci zverenia oboch maloletých detí do náhradnej osobnej starostlivosti sa
vedie riadne konanie, v ktorom sa pristúpi k vykonaniu riadneho a potrebného
dokazovania na preukázanie všetkých skutočností potrebných pre rozhodnutie vo veci.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie starých rodičov uznesením
z 31. mája 2011, sp.zn. 11 CoP 127/2011 uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu starých
rodičov M.
na zrušenie uznesenia Okresného súdu Bratislava III
z 5. augusta 2010,
č.k. 38 P 209/2010-5 zmenil tak, že uznesenie Okresného súdu
Bratislava III 5. augusta 2010,
č.k. 38 P 209/2010-5 zrušil; u
znesenie súdu prvého stupňa
o návrhu starých rodičov M. na nariadenie predbežného opatrenia zákazom styku otca s
maloletými deťmi C. zmenil tak, že nariadil predbežné opatrenie, ktorým sa až do
právoplatného skončenia vo veci samej, t.j. do skončenia konania o návrhu starých
rodičov M. na zverenie maloletej D.
a maloletej T. do ich spoločnej náhradnej starostlivosti zakázal otcovi stretávať sa s
maloletými deťmi C. - D.T.D.. O trovách konania rozhodol tak, že
žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ ide o zrušenie nariadeného
predbežného opatrenia, dospel k záveru, že plynutím času možno konštatovať, že
nariadené predbežné opatrenie svoj účel nesplnilo, keďže vzťahy medzi starými
rodičmi a otcom, ako aj medzi maloletými deťmi a otcom, sa vyhrotili až do takej
miery, že voči otcovi je vedené trestné stíhanie a maloletá D. 7. decembra 2010 sama
vo vlastnom mene podala na Okresný súd Bratislava III
návrh na zákaz styku
s octom, obsahom ktorého je jej žiadosť o pomoc. Nehodnotil obsah tohto návrhu,
najmä to, či vyjadruje vôľu maloletej, prípadne starých rodičov, ale fakt, že takýto
návrh podaný bol, hodnotil možné následky vyplývajúce zo súčasného psychického
stavu maloletej D.,
ktorá je momentálne v psychiatrickej starostlivosti
Doc. MUDr. Š.. Vychádzal z toho, že účelom konania starostlivosti o maloleté deti je
v prvom rade chrániť záujem maloletých detí, a preto podriadil výkon rodičovských
práv otca záujmom maloletých detí, a to i napriek tomu, že otcovi
v trestnom konaní žiaden skutok, ktorý mu je kladený za vinu, zatiaľ preukázaný
nebol. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa,
ktorým zamietol návrh starých rodičov na zrušenie predbežného opatrenia úpravou
styku otca s maloletými deťmi podľa § 220 O.s.p. zmenil a predmetné uznesenie
o nariadení predbežného opatrenia zrušil. Súčasne podľa § 220 O.s.p. zmenil aj
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh starých rodičov na nariadenie
predbežného opatrenia zákazom styku otca s maloletými deťmi tak, že predbežné
opatrenie nariadil, vychádzajúc zo súčasnej situácie, keď nie je v záujme maloletých
detí bez ohľadu na to, či tvrdenia maloletej D. majú reálny podklad stretávať sa s ich
otcom. Je zrejmé, že deti sa s otcom dobrovoľne nechcú stretávať a nútený styk
z ich strany by vyvolal ešte väčšiu eskaláciu napätia, strachu a odmietania otca.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 2
O.s.p. v spojení s ustanovením § 146 ods.1 písm. a) O.s.p.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie otec maloletých
detí. Namietal, že ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd nekonali na verejnom
pojednávaní, že mu nebol doručený návrh starých rodičov, ani rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ani odvolanie starých rodičov, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p. Tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nesprávne, pretože nedošlo k žiadnej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala takú
zásadnú zmenu. Navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie alebo toto
zmenil a potvrdil správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré mu predchádzalo.
Starí rodičia maloletých detí vo svojom vyjadrení k dovolaniu z dôvodu, že
dovolanie nie je procesne prípustné v zmysle § 237 O.s.p., navrhli dovolanie otca maloletých
detí zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
V každom dovolacom konaní skúma dovolací súd najskôr to, či dovolanie je podané
v zákonom stanovenej lehote, či ho podáva na to oprávnená osoba a či dovolanie je procesne
prípustné (či sa ním napáda rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné podľa § 237
O.s.p. až § 239 O.s.p.). Dovolací súd pritom rieši len otázky procesnej povahy. K riešeniu
ďalších otázok (napríklad z hľadiska výskytu procesnej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. alebo z hľadiska
správnosti právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) môže dovolací súd
pristúpiť až vtedy, keď bolo dovolanie podané v zákonom stanovenej lehote, subjektom
oprávneným podať dovolanie a proti rozhodnutiu, ktoré podľa zákona možno týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie otca maloletých detí smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo rozhodnuté o predbežnom opatrení.
Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie
odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia
odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej
pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu
vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých
uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje
uznesením.
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením tak, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh starých rodičov na zrušenie predbežného
opatrenia úpravou styku otca s maloletými deťmi zmenil a uznesenie o nariadení predbežného
opatrenia zrušil. Súčasne zmenil aj uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh
starých rodičov na nariadenie predbežného opatrenia zákazom styku otca s maloletými deťmi
tak, že predbežné opatrenie nariadil.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
o predbežnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré je taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutie, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania otca maloletých detí z ustanovenia § 239 O.s.p.
nemožno vyvodiť.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľ
nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
pred ním konať.
Otec maloletých detí namietal, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že
súdy nižších stupňov vo veci nenariadili pojednávanie a nebol mu doručený ani návrh
starých rodičov maloletých detí na zrušenie a nariadenie predbežného opatrenia,
rozhodnutie súdu prvého stupňa, ani odvolanie starých rodičov. O celom tomto konaní
nebol ako otec maloletých detí a účastník konania súdom informovaný a nemal tým
žiadnu možnosť dovolať sa svojich práv.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp.zn. III. ÚS 156/06, sp.zn.
III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou
bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
ústavný súd) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97,
II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98). Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci
uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom
predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto
právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup, nie však samotné rozhodovanie.
Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní
zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje
poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu
a výsledkov konania, pri jeho vydaní (vyhlásení a vyhotovení) musia byť zachované formálne
a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho
skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní
rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu
nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá
v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu
dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených
záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať
za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto
procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu
odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý
proces.
Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu
k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým
účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa
rozumie predovšetkým jeho procesný postup. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje
v materiálnom ponímaní, čo tiež znamená, že nie každé procesné pochybenie súdu alebo jeho
nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi
konania, je považovaný za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je
poskytovaná formálne. Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú
jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon, z uplatnenia ktorého bol účastník
vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom
nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu, ani v ňom
vyslovený právny názor, s ktorým sa účastník nestotožňuje. K odňatiu možnosti konať
pred súdom môže dôjsť činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza.
K prvej dovolacej námietke dovolateľa, ktorou vytýkal súdom nižších stupňov, že
vo veci rozhodli bez nariadenia pojednávania, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza
nasledovné:
Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 O.s.p. ak treba po začatí konania dočasne upraviť
pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné
opatrenie alebo zabezpečí dôkaz; ustanovenia § 75 až 77 sa použijú primerane. Súd môže
vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia
pojednávania (§ 75 ods. 6 O.s.p.). Rovnako platí, že k rozhodnutiu o predbežnom opatrení
musí súd pristúpiť bezodkladne najneskôr do 30 dní po doručení návrhu (§ 75 ods. 4 O.s.p.);
v prípadoch uvedených v § 76 ods. 1 písm. b/ tak musí urobiť do siedmich dní, v prípadoch
uvedených v ustanovení § 76 ods. 1 písm. g/ tak musí urobiť najneskôr do 48 hodín
a v prípadoch uvedených v ustanovení § 75a tak musí urobiť do 24 hodín od doručenia
návrhu.
Z uvedeného vyplýva, že pri prijímaní takéhoto opatrenia, ktoré je opatrením
dočasným a predbežným, prevláda požiadavka rýchlosti konania nad úplným preukázaním
uplatneného nároku. Aj v konaní o predbežnom opatrení musí súd hodnotiť vykonané dôkazy,
pritom (pri súčasnom preukázaní potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov) rozhodné
skutočnosti (predovšetkým nárok sám) nemusia byť spoľahlivo preukázané. K nariadeniu
predbežného opatrenia stačí, ak sú tvrdené skutočnosti aspoň osvedčené, t.j. ak sa javia aspoň
pravdepodobnými. Procesnú zodpovednosť v uvedenom smere nesie navrhovateľ
predbežného opatrenia. Zákon preto nepredpokladá, že súd bude pri rozhodovaní
o predbežnom opatrení vykonávať dokazovanie a naopak, vo vedomí, že výsluchom účastníka
konania, proti ktorému návrh na nariadenie predbežného opatrenia smeruje, by mohol byť
zmarený účel uvedeného opatrenia; v ustanovení § 75 ods. 6 O.s.p. výslovne formuloval
zásadu, že účastníci nemusia byť pred rozhodnutím o návrhu na predbežné opatrenie vypočutí
a rovnako, že súd nemusí nariadiť pojednávanie. Pri samotnom osvedčovaní nároku (typicky
na základe predložených listín) potom nie je treba dôsledne dodržiavať tie formálne
požiadavky, ktoré zákon ukladá pri dokazovaní, vrátane požiadavky, aby sa druhá strana
sporu mohla pred rozhodnutím o predbežnom opatrení k obsahu listín, z ktorých bude súd
robiť záver o tom, či sú splnené predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia, vyjadriť.
Z citovanej dikcie zákona (§ 75 ods. 6 O.s.p.) treba vyvodiť, že účastníci nemusia byť
vypočutí, a že súd pri nariadení predbežného opatrenia nemusí nariadiť pojednávanie, pretože
sa nejedná o prejednanie veci samej. Citované ustanovenie je práve výnimkou zo zásady
ustanovenej v § 18 a § 115 O.s.p. Súd o návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhoduje
aj bez výsluchu účastníkov, tým je daná možnosť súdu rozhodnúť o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia aj bez toho, že by sa účastníci k návrhu predbežného opatrenia priamo
a ústne vyjadrili. Takýto postup v konaní umožňuje súdu i v konaní o zrušenie predbežného opatrenia, vychádza z predpokladov, ktoré osvedčujú dôvodnosť takéhoto návrhu, bez toho,
aby nariadil pojednávanie, alebo vypočul účastníkov. Preto, keď súd prvého stupňa a odvolací
súd rozhodli bez toho, aby na prejednanie tejto veci nariadili pojednávanie, neodňali tým
účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Otec maloletých detí v dovolaní ďalej namietal, že postupom súdov nižšieho stupňa
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. aj
tým, že mu nebol doručený návrh starých rodičov maloletých detí, nebolo mu doručené
uznesenie prvostupňového súdu o predbežnom opatrení, ani podané odvolanie starých rodičov
voči tomuto uzneseniu.
Podľa ustanovenia § 75 ods. 8 O.s.p. o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd
aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí
súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené.
Ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia odmietnutý alebo zamietnutý, nedoručuje
súd ostatným účastníkom uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné
odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené
predbežné opatrenie.
Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravila postup súdu v súvislosti
s doručovaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Dôvodová správa k uvedenej
novele uvádza, že takouto úpravou sa má vytvoriť priestor na to, aby sa odporca dozvedel
o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné. Preto mu nemožno doručovať
ani návrh, ani prípadne odvolanie, ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia
odmietnutý/zamietnutý. V preskúmavanej veci preto otcovi maloletých detí nemal byť
doručovaný ani návrh starých rodičov maloletých detí na nariadenie predbežného opatrenia,
ani odvolanie smerujúce voči zamietajúcemu uzneseniu, ani samotné uznesenie. Záujem
na rýchlej a účinnej dočasnej ochrane práv navrhovateľa predbežného opatrenia má prednosť
pred právom toho, proti komu predbežné opatrenie smeruje vyjadriť sa k navrhovaným
skutočnostiam. Ochrana toho, proti komu predbežné opatrenie smeruje, je potom daná jeho
právom vyjadriť sa k týmto tvrdeniam počas konania a navyše zodpovednosťou navrhovateľa
predbežného opatrenia za prípadnú vzniknutú ujmu podľa § 77 ods. 3 O.s.p.
V danej veci súdy nižších stupňov postupovali v intenciách vyššie citovaného
ustanovenia, avšak len pokiaľ sa týka návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Okresný
súd Bratislava III uznesením z 30. marca 2011, č.k. 37 P 7/2011-39, zamietol návrh starých
rodičov na nariadenie predbežného opatrenia, preto ho podľa dikcie zákona nedoručoval
ostatným účastníkom (v tomto prípade otcovi maloletých detí) a nedoručoval potom ani
podané odvolanie starých rodičov na vedomie protistrane, nakoľko mu tento postup vyplýval
zo zákona. Uznesenie odvolacieho súdu o nariadení predbežného opatrenia, ktoré napadol
otec maloletých detí dovolaním, mu správne doručené bolo. Námietka dovolateľa bola
vzhľadom na súladný postup súdu s ustanovením § 75 ods. 8 O.s.p. neopodstatnená, súdy
pri prejednávaní veci procesne nepochybili a svojim postupom dovolateľovi neodňali
možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Postup súdu však z dôvodu, že súčasťou návrhu starých rodičov maloletých detí
na nariadenie predbežného opatrenia bol aj návrh na zrušenie predbežného opatrenia, nebol
v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Z vyššie uvedeného legislatívneho výkladu
a z dôvodov v ňom uvedených je zrejmé, že uvedený postup sa vzťahuje len na rozhodovanie
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a nemožno ho aplikovať aj na konanie o zrušení
predbežného opatrenia. Súd prvého stupňa v danom prípade v zmysle ustanovenia § 114 ods. 1
O.s.p. nepostupoval. Otcovi maloletých detí nedoručil návrh starých rodičov na zrušenie
predbežného opatrenia, neumožnil sa k nemu vyjadriť a uviesť svoje tvrdenia v rozsahu, v akom
to považoval za potrebné a rozhodol o návrhu len na základe uplatnených dôvodov na zrušenie
predbežného opatrenia zo strany starých rodičov tak, že návrh zamietol. Odvolanie starých
rodičov proti tomuto uzneseniu postupom podľa § 209a ods. 1 O.s.p. ostatným účastníkom (otcovi
maloletých detí, ani kolíznemu opatrovníkovi) nedoručoval. Odvolací súd napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh starých rodičov na zrušenie predbežného opatrenia
úpravou styku otca s maloletými deťmi zmenil a uznesenie Okresného súdu Bratislava III
z 5. augusta 2010, č.k. 38 P 209/2010- 5 o nariadení predbežného opatrenia zrušil.
Dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva dovolateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd (viď Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.). Procesný postup odvolacieho súdu zavŕšený dovolaním napadnutým
uznesením odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh starých rodičov na zrušenie predbežného opatrenia úpravou styku otca
s maloletými deťmi tak, že predmetné uznesenie o nariadení predbežného opatrenia zrušil, je
zaťažený vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., existencia ktorej je vždy dôvodom pre zrušenie
dovolaním napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie
odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1
O.s.p.). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť uznesenie odvolacieho súdu
i procesnú neprípustnosť dovolania otca maloletých detí (§ 239 ods. 3 O.s.p.), dovolaciemu
súdu nebola daná možnosť zaoberať sa vecnou správnosťou rozhodnutia a ďalšími
námietkami dovolateľa uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 11. júla 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová