5 Cdo 201/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného M. K., zastúpeného JUDr. J. R., proti povinnému A.. Z., o vymoženie 19 916,35 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 37 Er 5446/2007, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 25. januára 2010, sp.zn. 18 CoE 280/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave  

z 25. januára 2010, sp.zn. 18 CoE 280/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV uznesením z 21. apríla 2009, č.k. 37 Er 5446/2007-79

v spojení s opravným uznesením z 24. apríla 2009, č.k. 37 Er 5446/2007-88 návrh bývalej

manželky povinného na odklad exekúcie zamietol a zároveň povolil odklad exekúcie

na obdobie do právoplatného skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod sp.zn.

4 C 150/2009. Rozhodnutie v zamietavej časti odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 56

ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) tým, že odklad exekúcie možno povoliť len

na návrh povinného, pričom zákon navrhovateľke – bývalej manželke povinného toto

postavenie nepriznáva a teda návrh na odklad exekúcie nebol podaný oprávnenou osobou.

O povolení odkladu exekúcie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 56 ods. 2 Exekučného

poriadku z dôvodu, že výsledok konania, v ktorom sa rozhoduje o platnosti právnych úkonov

vyplývajúcich z exekučného titulu a o vylúčení veci z exekúcie, je rozhodný pre posúdenie

zákonnosti vykonávanej exekúcie.  

Krajský súd v Bratislave na odvolanie oprávneného uznesením z 25. januára 2010,

sp.zn. 18 CoE 280/2009 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením zmenil tak, že odklad exekúcie predajom nehnuteľností na obdobie

do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV, vo veci vedenej pod jeho sp.zn.  

4 C 150/2009, povolil. Dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Uviedol, že bývalá manželka nie je účastníkom konania na strane povinného, lebo tou je len

manželka. Bývalá manželka by bola zúčastnenou osobou na konaní len za predpokladu, že by

predmetom exekúcie bol spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti, ako osoba, ktorá má k veci

majetkové právo. To, či predmetná nehnuteľnosť je vylúčená z exekúcie celkom, alebo

do exekúcie náleží spoluvlastnícky podiel k nej, je otázkou, pre vyriešenie ktorej súd prvého

stupňa správne povolil odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa

názoru odvolacieho súdu povolením odkladu exekúcie ako takej (všetkých zákonom

predpokladaných spôsobov exekúcie voči povinnému), by však prvostupňový súd neúmerne

zasiahol do práv oprávneného, keďže výkon exekúcie môže i naďalej smerovať a byť vedený

proti majetku vo výlučnom vlastníctve povinného. Mal za to, že prvostupňový súd správne

poukazoval na vyvolané posudzovanie relatívnej neplatnosti právneho úkonu. „Keďže

odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, v zmysle

ustanovenia § 220 O.s.p. rozhodnutie o povolení odkladu exekúcie zmenil vo výroku

uvedenom rozsahu.“

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že

uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením vo výroku, ktorým povolil

odklad exekúcie, zruší a konanie o povolenie odkladu exekúcie zastaví. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že

postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že

niektoré časti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vôbec nesúvisia s predmetom

konania a nie je zrejmé, čo chcel nimi súd povedať. Uznesenie odvolacieho súdu považoval

za nedôvodné a nepreskúmateľné, ako po skutkovej, tak i po právnej stránke. Mal za to, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je ani zmienka o tom, ako sa odvolací súd

vysporiadal so skutkovou a právnou argumentáciou oprávneného uvedenou v odvolaní.

Podľa názoru oprávneného závery prvostupňového súdu, ako aj závery odvolacieho súdu,

vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu, bez znalosti obsahu exekučného spisu

a sú právne nesprávne. Mal za to, že uvedené vady má aj rozhodnutie okresného súdu a tiež

konanie, ktoré mu predchádzalo. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav

veci.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr

to, či dovolanie oprávneného smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým   bolo potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Záver o prípustnosti dovolania podľa § 239 ods. 1 písm.a/ O.s.p. nie je možné vyvodiť

len z toho, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho uznesenia, resp. či formálne odôvodnil

svoje uznesenie odkazom na ustanovenie § 220 O.s.p. (ako tomu bolo v posudzovanej veci).

V zmysle tohto zákonného ustanovenia je prípustnosť dovolania založená na rozdielnosti

(odlišnosti) uznesenia odvolacieho súdu v porovnaní s uznesením súdu prvého stupňa.

O rozdielnosť ide v takom prípade, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci boli

posúdené oboma súdmi rozdielne. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúce uznesenie odvolacieho

súdu nie je preto rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozhodnutia, (či

ho formálne označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci), prípadne ako v   dôvodoch označil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých pri

rozhodnutí postupoval (či rozhodol podľa § 219 O.s.p. alebo § 220 O.s.p.). Za zmenu

uznesenia súdu prvého stupňa odvolacím súdom možno považovať len také rozhodnutie,

ktorým odvolací súd po vecnej stránke zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a nahrádza

ho svojím iným (rozdielnym) rozhodnutím o veci.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa okrem iného rozhodol tak, že povolil odklad

exekúcie na obdobie do právoplatného skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod

sp.zn. 4 C 150/2009. Odvolací súd síce vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že uznesenie

súdu prvého stupňa mení, odklad exekúcie predajom nehnuteľností na obdobie

do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV vo veci vedenej pod jeho sp.zn.  

4 C 150/2009 však tiež povolil. Z uvedeného je zrejmé, že napriek použitej formulácii

o zmene uznesenia, odvolací súd v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa, rozhodol

o odklade exekúcie úplne rovnako. Ako to vyplýva aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia,

uznesenie okresného súdu „zmenil“, keďže ho považoval za vecne správne.

Oprávnený teda napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu, ktoré treba

považovať za uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Keďže nejde o prípad uvedený v ustanovení § 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p., prípustnosť jeho dovolania

bolo potrebné posudzovať podľa § 239 ods. 2 O.s.p.

V posudzovanej veci odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p. preto neprichádza do úvahy. Nejde

ani o prípady, v ktorých by bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, resp. o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)  

na území Slovenskej republiky. Dovolanie preto nie je prípustné ani podľa § 238 ods. 2

písm.b/ a c/ O.s.p.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom).

So zreteľom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, že dovolateľ

oprávnene vo svojom dovolaní vytýka, že uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné

a zmätočné.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania  

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS

14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).  

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že i odôvodnenie

uznesenia odvolacieho súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti

a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom

miesta pre dohady a domnienky.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy uznesenia  

(§ 169 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je

nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,

nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných uznesení, ale má byť v prvom rade

prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj

v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia uznesenia predovšetkým je

preukázať správnosť uznesenia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly

správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu., t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto

požiadavky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa.

V predmetnej veci odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že uznesenie

súdu prvého stupňa mení, avšak odklad exekúcie predajom nehnuteľností na obdobie

do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV vo veci vedenej pod jeho sp.zn.   4 C 150/2009, rovnako ako súd prvého stupňa, povolil. Napriek použitej formulácii o zmene

uznesenia, odvolací súd v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa, rozhodol o odklade

exekúcie úplne rovnako. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „keďže odvolací súd

považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, v zmysle ustanovenia § 220

O.s.p. rozhodnutie o povolení odkladu exekúcie zmenil vo výroku uvedenom rozsahu.“

Z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť, ako dospel odvolací súd k uvedenému záveru

a akými úvahami sa pri svojom rozhodnutí riadil, ani to, ako sa vysporiadal s argumentáciou

oprávneného uvedenou v odvolaní. Takého odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu

nezodpovedá požiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a zmätočné, čo malo za následok porušenie

práva dovolateľa na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti dovolateľa konať pred

súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami oprávneného

uvedenými v dovolaní.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

  V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania  

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. novembra 2010  

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová