5 Cdo 201/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného M. K., zastúpeného JUDr. J. R., proti povinnému A.. Z., o vymoženie 19 916,35 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 37 Er 5446/2007, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 25. januára 2010, sp.zn. 18 CoE 280/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 25. januára 2010, sp.zn. 18 CoE 280/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV uznesením z 21. apríla 2009, č.k. 37 Er 5446/2007-79
v spojení s opravným uznesením z 24. apríla 2009, č.k. 37 Er 5446/2007-88 návrh bývalej
manželky povinného na odklad exekúcie zamietol a zároveň povolil odklad exekúcie
na obdobie do právoplatného skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod sp.zn.
4 C 150/2009. Rozhodnutie v zamietavej časti odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 56
ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) tým, že odklad exekúcie možno povoliť len
na návrh povinného, pričom zákon navrhovateľke – bývalej manželke povinného toto
postavenie nepriznáva a teda návrh na odklad exekúcie nebol podaný oprávnenou osobou.
O povolení odkladu exekúcie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 56 ods. 2 Exekučného
poriadku z dôvodu, že výsledok konania, v ktorom sa rozhoduje o platnosti právnych úkonov
vyplývajúcich z exekučného titulu a o vylúčení veci z exekúcie, je rozhodný pre posúdenie
zákonnosti vykonávanej exekúcie.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie oprávneného uznesením z 25. januára 2010,
sp.zn. 18 CoE 280/2009 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením zmenil tak, že odklad exekúcie predajom nehnuteľností na obdobie
do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV, vo veci vedenej pod jeho sp.zn.
4 C 150/2009, povolil. Dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Uviedol, že bývalá manželka nie je účastníkom konania na strane povinného, lebo tou je len
manželka. Bývalá manželka by bola zúčastnenou osobou na konaní len za predpokladu, že by
predmetom exekúcie bol spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti, ako osoba, ktorá má k veci
majetkové právo. To, či predmetná nehnuteľnosť je vylúčená z exekúcie celkom, alebo
do exekúcie náleží spoluvlastnícky podiel k nej, je otázkou, pre vyriešenie ktorej súd prvého
stupňa správne povolil odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa
názoru odvolacieho súdu povolením odkladu exekúcie ako takej (všetkých zákonom
predpokladaných spôsobov exekúcie voči povinnému), by však prvostupňový súd neúmerne
zasiahol do práv oprávneného, keďže výkon exekúcie môže i naďalej smerovať a byť vedený
proti majetku vo výlučnom vlastníctve povinného. Mal za to, že prvostupňový súd správne
poukazoval na vyvolané posudzovanie relatívnej neplatnosti právneho úkonu. „Keďže
odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, v zmysle
ustanovenia § 220 O.s.p. rozhodnutie o povolení odkladu exekúcie zmenil vo výroku
uvedenom rozsahu.“
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že
uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením vo výroku, ktorým povolil
odklad exekúcie, zruší a konanie o povolenie odkladu exekúcie zastaví. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že
postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že
niektoré časti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vôbec nesúvisia s predmetom
konania a nie je zrejmé, čo chcel nimi súd povedať. Uznesenie odvolacieho súdu považoval
za nedôvodné a nepreskúmateľné, ako po skutkovej, tak i po právnej stránke. Mal za to, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je ani zmienka o tom, ako sa odvolací súd
vysporiadal so skutkovou a právnou argumentáciou oprávneného uvedenou v odvolaní.
Podľa názoru oprávneného závery prvostupňového súdu, ako aj závery odvolacieho súdu,
vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu, bez znalosti obsahu exekučného spisu
a sú právne nesprávne. Mal za to, že uvedené vady má aj rozhodnutie okresného súdu a tiež
konanie, ktoré mu predchádzalo. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav
veci.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či dovolanie oprávneného smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Záver o prípustnosti dovolania podľa § 239 ods. 1 písm.a/ O.s.p. nie je možné vyvodiť
len z toho, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho uznesenia, resp. či formálne odôvodnil
svoje uznesenie odkazom na ustanovenie § 220 O.s.p. (ako tomu bolo v posudzovanej veci).
V zmysle tohto zákonného ustanovenia je prípustnosť dovolania založená na rozdielnosti
(odlišnosti) uznesenia odvolacieho súdu v porovnaní s uznesením súdu prvého stupňa.
O rozdielnosť ide v takom prípade, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci boli
posúdené oboma súdmi rozdielne. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúce uznesenie odvolacieho
súdu nie je preto rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozhodnutia, (či
ho formálne označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci), prípadne ako v dôvodoch označil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých pri
rozhodnutí postupoval (či rozhodol podľa § 219 O.s.p. alebo § 220 O.s.p.). Za zmenu
uznesenia súdu prvého stupňa odvolacím súdom možno považovať len také rozhodnutie,
ktorým odvolací súd po vecnej stránke zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a nahrádza
ho svojím iným (rozdielnym) rozhodnutím o veci.
V posudzovanej veci súd prvého stupňa okrem iného rozhodol tak, že povolil odklad
exekúcie na obdobie do právoplatného skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod
sp.zn. 4 C 150/2009. Odvolací súd síce vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že uznesenie
súdu prvého stupňa mení, odklad exekúcie predajom nehnuteľností na obdobie
do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV vo veci vedenej pod jeho sp.zn.
4 C 150/2009 však tiež povolil. Z uvedeného je zrejmé, že napriek použitej formulácii
o zmene uznesenia, odvolací súd v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa, rozhodol
o odklade exekúcie úplne rovnako. Ako to vyplýva aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia,
uznesenie okresného súdu „zmenil“, keďže ho považoval za vecne správne.
Oprávnený teda napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu, ktoré treba
považovať za uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Keďže nejde o prípad uvedený v ustanovení § 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p., prípustnosť jeho dovolania
bolo potrebné posudzovať podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
V posudzovanej veci odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p. preto neprichádza do úvahy. Nejde
ani o prípady, v ktorých by bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, resp. o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky. Dovolanie preto nie je prípustné ani podľa § 238 ods. 2
písm.b/ a c/ O.s.p.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom).
So zreteľom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, že dovolateľ
oprávnene vo svojom dovolaní vytýka, že uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné
a zmätočné.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS
14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že i odôvodnenie
uznesenia odvolacieho súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti
a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom
miesta pre dohady a domnienky.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy uznesenia
(§ 169 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je
nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,
nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných uznesení, ale má byť v prvom rade
prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj
v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia uznesenia predovšetkým je
preukázať správnosť uznesenia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu., t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto
požiadavky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa.
V predmetnej veci odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že uznesenie
súdu prvého stupňa mení, avšak odklad exekúcie predajom nehnuteľností na obdobie
do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV vo veci vedenej pod jeho sp.zn. 4 C 150/2009, rovnako ako súd prvého stupňa, povolil. Napriek použitej formulácii o zmene
uznesenia, odvolací súd v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa, rozhodol o odklade
exekúcie úplne rovnako. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „keďže odvolací súd
považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, v zmysle ustanovenia § 220
O.s.p. rozhodnutie o povolení odkladu exekúcie zmenil vo výroku uvedenom rozsahu.“
Z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť, ako dospel odvolací súd k uvedenému záveru
a akými úvahami sa pri svojom rozhodnutí riadil, ani to, ako sa vysporiadal s argumentáciou
oprávneného uvedenou v odvolaní. Takého odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu
nezodpovedá požiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a zmätočné, čo malo za následok porušenie
práva dovolateľa na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti dovolateľa konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami oprávneného
uvedenými v dovolaní.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. novembra 2010
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová