5 Cdo 2/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B., zastúpeného JUDr. M. Š., proti žalovanej S., o náhradu škody vo výške 1 394 144,59 €, vedenej na Okresnom súde

Banská Bystrica pod sp.zn. 8 C 103/2005, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 31. augusta 2010, sp.zn. 16 Co 97/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom (v poradí druhým) z 20. februára 2007,  

č.k. 8 C 103/2005-292 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 42 000 000 Sk v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a trovy konania vo výške

1 301 668,50 Sk k rukám jeho právneho zástupcu. Vo veci rozhodol podľa § 18 zákona

č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom, keď dospel k záveru, že žalobca preukázal existenciu

nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, ktoré bolo vydané na základe nezákonného postupu

správneho orgánu v konaní, preukázal vznik škody, ktorá mu v dôsledku tohto postupu

správneho orgánu vo forme ušlého zisku vznikla tým, že došlo ku znemožneniu uplatnenia

jeho majetkového práva na mesačné nájomné za obdobie 35 rokov z uzavretej nájomnej

zmluvy, ktorá zanikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátnej správy a to

vo výške 1 200 000 Sk x 35 rokov. Súd akceptoval uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody

čo do výšky z dôvodu, že pod pojmom škoda sa v občianskom, aj v obchodnom práve,

považuje skutočná škoda aj ušlý zisk a nahrádza sa celá škoda. V konaní bolo preukázané, že žalobca mal uzavretú nájomnú zmluvu na obdobie 35 rokov, z ktorej mu mal plynúť zisk

vo forme nájomného a táto zmluva zanikla z dôvodu, ktorý sám nezavinil, pre nemožnosť

splnenia účelu nájomnej zmluvy, možno potom považovať ušlé nájomné za celé obdobie, teda

za obdobie 35 rokov, na ktoré bola zmluva uzavretá, za ušlý zisk žalobcu. Podľa súdu prvého

stupňa z výkladu § 18 zákona č. 58/1969 Zb. je zrejmé, že za nesprávny úradný postup

štátneho orgánu môže byť považovaný aj jeho postup v konaní, ktorého výsledkom je

rozhodnutie, za podmienky, že toto rozhodnutie štátneho orgánu bolo zrušené po jeho

právoplatnosti iným štátnym orgánom výslovne z dôvodu, že bolo vydané na základe

nesprávneho úradného postupu a z tohto dôvodu je nezákonné, ako to bolo v tejto

prejednávanej veci. V konaní bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy a vznikom škody a zároveň žalobca preukázal, že

sa snažil o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody so žalovanou, ale neúspešne.

Podľa názoru prvostupňového súdu boli splnené všetky podmienky preto, aby podľa § 18

zákona č. 58/1969 Zb. bola žalovaná zaviazaná na zaplatenie škody v celom rozsahu.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovanej rozsudkom z 27. septembra 2007, sp.zn. 16 Co 114/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol

a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Žalobcovi podľa

názoru odvolacieho súdu škoda nevznikla, nebol preukázaný zodpovednostný vzťah štátu

k náhrade škody žalobcu súvisiacej s nezákonným rozhodnutím. S ohľadom na celkové

okolnosti súdenej veci, na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že na strane žalobcu

existovali také skutočnosti, pre ktoré bolo možné vec posúdiť z hľadiska okolností hodných

osobitného zreteľa, ku ktorým došlo tým, že ústavný súd zrušil územné rozhodnutie ako

rozhodnutie nezákonné, z ktorého vyplýva zodpovednosť štátu za škodu. Pokiaľ potom

žalobca svoj nárok odvodzoval zo zodpovednosti štátu za škodu, vzniknutú nezákonným

rozhodnutím správneho orgánu, ktoré bolo zrušené a nárok podal na súd potom, ako jeho

žiadosti o predbežné prerokovanie žalovanou nebolo vyhovené, splnil zákonnú podmienku

pre uplatnenie náhrady škody z tohto titulu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ak by

preukázal, že mu škoda vznikla. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej posúdil z hľadiska aktívnej legitimácie žalobcu a existencie škody mu vzniklej,

vychádzajúc zo zistenia zániku nájomného vzťahu podľa § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka

a § 43c ods. 1 a § 34 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že medzi žalobcom

a spoločnosťou N. došlo k dohode o skončení nájmu ku dňu 28. apríla 2003. Preto pokiaľ podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka bol nájomník povinný platiť nájom iba počas

trvania nájomného vzťahu a keď medzi žalobcom a touto spoločnosťou došlo k ukončeniu

nájomného vzťahu dohodou, došlo aj k zániku povinnosti nájomníka platiť žalobcovi ročné

nájomné. Preto ak žalobcovi vo vzťahu k spoločnosti N. nevznikol nárok vyplývajúci z čl. 5

nájomnej zmluvy o platení nájomného, je bezzákladný aj nárok žalobcu na náhradu škody

voči žalovanému. Odvolací súd vyslovil názor, že žalobcovi na základe zániku povinnosti

nájomníka platiť nájomné, nemohla vzniknúť žiadna škoda a ani škoda titulom ušlého zisku,

predstavujúceho budúce platenie nájomného po dobu 35 rokov trvania nájmu.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu rozsudkom zo 14. októbra

2008, sp.zn. 5 Cdo 19/2008 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Odvolaciemu súdu vytkol, že z dokazovania vykonaného

súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd

prvého stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo

doplnenie). Poukázal v ďalšom na ustanovenia § 1 - § 17 zákona č. 58/1969 Zb. a uviedol, že

z uvedeného možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné

rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto

rozhodnutím spôsobená, t.j. vzniklo právo na plnenie. Konštatoval, že v predmetnej veci sa

javí, že podmienky, pre uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.

žalobca naplnil, čo konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa však ďalej

zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi

konania nejavia byť právne relevantné.

Krajský súd v Banskej Bystrici, po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom a vrátení mu

veci na ďalšie konanie, rozsudkom (v poradí tretím) z 19. marca 2009, sp.zn. 16 Co 266/2008

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

222 399,25 € (6 700 000 Sk) v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania

nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na svoj právny názor, vyslovený

v zrušujúcom uznesení zo dňa 14. septembra 2006 č.k. 16 Co 182/2006-219, ktorého sa

v celom rozsahu pridržiaval, a kde jednoznačne konštatoval, že ak stavebné konanie trpelo

vadami spočívajúcimi v tom, že nebolo konané so všetkými účastníkmi správneho konania,

prejavila sa táto vada v obsahu samotného nezákonného rozhodnutia a nešlo v tomto smere

o nezákonný úradný postup. Týmto právnym názorom bol súd prvého stupňa viazaný, a preto pokiaľ vyvodil vo svojom rozhodnutí zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom podľa § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb., rozhodol v rozpore

so zákonom (§ 226 O.s.p.). Podotkol, že v uvedenom zrušujúcom uznesení odvolací súd

naznačil možnú zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu

štátu z hľadiska ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb., t.j. z hľadiska prípadu hodného

osobitného zreteľa, ak by žalobca spĺňal podmienku, zakotvenú v ustanovení § 2 tohto

zákona. Z hľadiska takéhoto právneho názoru mal preto súd prvého stupňa posudzovať

podmienky uplatnenia nároku žalobcu podľa ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb. a nie § 18

tohto zákona. Vzhľadom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený

v zrušujúcom rozsudku, ktorým je odvolací súd viazaný a ktorý konštatoval, že žalobca

pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. podmienky

naplnil, odvolací súd preto neuznal odvolacie dôvody žalovanej právne relevantnými a mal

za to, že základ nároku žalobcu je daný. Pokiaľ je základ nároku žalobcu daný, spornou

zostala iba výška náhrady škody, ktorej sa žalobca domáhal v sume 42 mil. Sk predstavujúcej

škodu, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vo forme

ušlého zisku vzniklej tým, že pre nezákonné rozhodnutie došlo ku znemožneniu uplatnenia

jeho majetkového práva na mesačné nájomné splatné ročne vždy 5. novembra, za obdobie 35

rokov z uzavretej nájomnej zmluvy medzi ním a spoločnosťou N. Súdu prvého stupňa tiež

vytkol, že v rozpore s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (viď zrušujúce

uznesenie zo dňa 14. septembra 2006 č.k. 16 Co 182/2006-219) opätovne vyhovel návrhu

žalobcu v celom rozsahu a priznal žalobcovi náhradu škody aj do budúcna, ako ušlého zisku

predstavujúceho nájomné žalobcu za 35 rokov nájmu. Zdôraznil opätovne, že záver súdu

prvého stupňa o nahradení škody žalobcovi voči štátu do budúcna je nesprávny, pretože

žalobca sa domáhal zaplatenia tej škody, ktorá žalobcovi, vychádzajúc zo splatnosti

nájomného ročne 1 200 000 Sk vždy k 5. novembru kalendárneho roka, od roku 2009 ešte

nemohla ani vzniknúť. Vyslovil názor, že v danej veci výšku majetkovej ujmy, ako ušlého

zisku žalobcu, ktorá prípadne vznikla nezákonným rozhodnutím, nie je možné bez ďalšieho

stotožniť s plnením titulom budúceho nájomného za obdobie 35 rokov nájmu do budúcna tak,

ako to žiadal žalobca. S prihliadnutím na všetky okolnosti, z ktorých je odvodzovaný nárok

žalobcu na náhradu škody, konštatoval, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi

a ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka, aby žalovaná zaplatila žalobcovi škodu, ktorú

uplatňoval v plnej sume nájomného, a už vonkoncom nie do budúcna za obdobie 35 rokov, t.j.

až do roku 2038. Odvolací súd z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 22/02 zistil, že tento nález

nadobudol právoplatnosť dňom 2. júna 2003. Konštatoval, že vychádzajúc zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR (v zmysle ktorého právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo

nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo žalobcovi ako poškodenému právo na náhradu

škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená), vzniklo právo žalobcu na plnenie dňom

2. júna 2003. Odvolací súd, viazaný názorom Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že právo

žalobcu na náhradu škody titulom ušlého zisku, mohlo vzniknúť iba ku dňu rozhodovania

odvolacieho súdu, t.j. za obdobie roku 2003 až do 5. novembra 2008 (podľa zmluvy o nájme).

Za rok 2003 potom žalobcovi patrí náhrada škody ako ušlého zisku z nájomného za 7

mesiacov, za rok 2004 až 2008 – 5 krát po 1 200 000 Sk, čo spolu predstavuje 6 700 000 Sk,

pri konverznom kurze 30,126 za €, to predstavuje 222 399,25 €. Iba táto škoda môže

predstavovať ušlý zisk žalobcu. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a iba

takúto sumu uložil žalovanej žalobcovi titulom ušlého zisku ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

odvolacieho súdu zaplatiť.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu a žalovanej uznesením  

z 24. marca 2010, sp.zn. 5 Cdo 203/2009 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. Opätovne odvolaciemu súdu vytkol, že z dokazovania vykonaného súdom prvého

stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa,

bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).

Do pozornosti odvolaciemu súdu dal oznámenie spoločnosti B. z 22. júna 2009 o postúpení

pohľadávky z titulu právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici na spoločnosť C., ktorá už túto pohľadávku vymáha v exekučnom konaní a preto

bude potrebné, aby sa súd s touto skutočnosťou zaoberal.

Krajský súd v Banskej Bystrici, potom, ako mu bola vec vrátená na ďalšie konanie,

uznesením (v poradí štvrtým rozhodnutím) z 31.augusta 2010 sp.zn. 16 Co 97/2010 rozsudok

súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vráti na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal

s otázkou singulárnej sukcesie na strane žalobcu. Mal vedomosť o postúpení pohľadávky

medzi žalobcom a spoločnosťou C. v rozsahu prisúdenej sumy podľa rozsudku odvolacieho

súdu. V dovolacom konaní konal a rozhodol s účastníkom

na strane žalobcu B. Po zrušujúcom rozhodnutí dovolacím súdom však žalobca žalovanú

pohľadávku postúpil v celom rozsahu. Preto, aby svojím rozhodnutím odvolací súd neobišiel

inštančný postup a aby nedošlo na strane žalobcu k odňatiu jeho práva konať pred súdom, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu

uložil povinnosť rozhodnúť o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania na strane žalobcu

zo dňa 3. mája 2010 a procesne sa vysporiadať aj s oznámením spoločnosti C., ktorá

oznámila, že „vstupuje do príslušného konania ako účastník na strane navrhovateľa“. Keďže

mal za to, že v danej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky doposiaľ nevyslovil jednoznačný

právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný, pridržiaval sa dôvodov, ktoré uviedol

v zrušujúcom uznesení sp.zn.

16 Co 182/2006 zo dňa 14. septembra 2006, a z ktorých vyplýva predovšetkým potreba zistiť,

či žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v príčinnej súvislosti s nezákonným

rozhodnutím správneho orgánu. Mal za to, že ak by došlo k ukončeniu nájomného vzťahu

medzi žalobcom a spoločnosťou N. dohodou, nevznikli by žalobcovi nároky vyplývajúce

z platného nájomného v zmysle čl. 5 nájomnej zmluvy. Nájomné je podľa § 671 ods. 1

Občianskeho zákonníka povinný platiť nájomník iba počas trvania nájomného vzťahu.

V takom prípade by bol akýkoľvek nárok žalobcu voči žalovanému bezzákladný, pretože by

žiadna škoda žalobcovi nevznikla. Z hľadiska eventuálne aj takéhoto zistenia považoval za

potrebné posúdiť žalobný návrh žalobcu a jeho nároky z hľadiska legitímneho očakávania

nárastu jeho vlastníctva z titulu nájomného tak, ako je uvedené v definícii majetku a ochrane

majetku vlastníka v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súdu prvého stupňa uložil doplniť dokazovanie na preukázanie

existencie škody, kauzálneho nexusu a s tým súvisiaceho legitímneho očakávania rozšírenia

vlastníctva žalobcu. Mal za to, že iba v prípade, že prvostupňový súd zistí, že sú splnené

všetky tri zákonné podmienky pre náhradu škody podľa § 2 a 3 zákona č. 58/1969 Zb., bude

skúmať, či nárok žalobcu je dôvodný v celom rozsahu. K výške škody odvolací súd opätovne

poukázal na svoj vyslovený právny názor, že z hľadiska ušlého zisku si žalobca nemôže

úspešne uplatňovať nárok na náhradu škody, ktorá by mu mohla vzniknúť až v budúcnosti.

Mal za to, že iba ak by prvostupňový súd zistil, že základ nároku je daný, žalobcovi vznikla

škoda, a to vo výlučnej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu,

mohol by žalobe vyhovieť a priznať žalobcovi ušlý zisk iba do výšky plnenia ku dňu

splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu.  

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že

postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho

právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Namietal, že napriek tomu, že odvolací súd vyhodnotil skutkový stav oproti prvostupňovému

súdu odlišne, dokazovanie nezopakoval ani nedoplnil a vo veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 213

ods. 1, 3, 5 O.s.p., čím zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania a odňal mu

tak právo vyjadrovať sa k súdom tvrdeným skutočnostiam a namietať na inštančne vyššom

súde správnosť právneho názoru súdu, ktorý z hľadiska doterajších právnych záverov

odvolacieho súdu sa mu javil nesporným. Mal za to, že odvolací súd rozhodol v absolútnom

rozpore s jeho skorším právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí z 19. marca 2009, sp.zn.

16 Co 266/2008, o tom, že existencia škody preukázaná nebola, pričom žalobca ani žalovaná

po zrušení rozsudku dovolacím súdom nepredložili nijaký nový podstatný dôkaz, ktorý by

uvedenú zásadnú zmenu v skutkovom a právnom hodnotení veci zo strany súdu odôvodňoval.

Podľa názoru žalobcu v prípade napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ide o tzv.

„nečakané“ resp. „prekvapivé“ rozhodnutie a pre nedostatok odôvodnenia a vyjadrenia

právnych dôvodov aj o nepreskúmateľné a arbitrárne rozhodnutie. Mal za to, že odvolací súd

nerešpektoval záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne

existenciu škody vo svojom rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom na určenie výšky škody. Výklad odvolacieho súdu v súvislosti

s určovaním výšky náhrady škody nemá podľa žalobcu žiadnu oporu v akomkoľvek právnom

predpise ani v dostupnej judikatúre, upravujúcich náhradu škody a určenie jej výšky.

Namietal tiež, že odvolací súd v rozpore s ustanovením § 92 ods. 2, 3 O.s.p. nerozhodol

o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania a povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu uložil

súdu prvého stupňa. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.

Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel  

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým   bolo potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý

zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený

rozsudok súdu prvého stupňa), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.

S   prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom

nebola v konaní zistená.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces žalobca

vyvodzuje z toho, že odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v rozpore

s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p., čím zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho

konania

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj

bez nariadenia pojednávania.

Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd, keďže nešlo o procesné situácie uvedené

v ustanoveniach § 214 ods. 1 písm. a/ - c/ O.s.p., na prejednanie odvolania nemusel nariadiť

pojednávanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že odvolací súd postupoval

v súlade so zákonom a žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia  

§ 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo teda k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa

žalobcovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom

konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. a ani k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.

K porušeniu dvojinštančnosti konania by došlo vtedy, ak by odvolací súd „nečakane“

založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa. Vtedy by bolo

žalobcovi odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne

vyššom súde, čo by zakladalo vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Pri zrušení

rozhodnutia súdu prvého stupňa a vrátení mu veci na ďalšie konanie však zostáva

dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého

stupňa možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom

súde.

K námietke dovolateľa, že odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne existenciu škody vo svojom

rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom

na určenie výšky škody, dovolací súd uvádza, že zo systematického usporiadania

Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že osobitne upravuje možnosti prípustnosti

dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu a voči uzneseniu odvolacieho súdu. Ustanovenie

§ 238 ods. 2 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací

súd nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Toto ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu a nevzťahuje sa

na uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania proti ktorému je upravená v ustanovení

§ 239 ods. 1, 2 O.s.p. V danej veci odvolací súd rozhodol uznesením, preto aj prípadné

nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci by nezakladalo

prípustnosť dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a ani procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu  

(napr. I. ÚS 188/06).

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd v rozpore s ustanovením § 92

ods. 2, 3 O.s.p. nerozhodol o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania a povinnosť

rozhodnúť o tomto návrhu uložil súdu prvého stupňa.

Dovolací súd poukazuje na to, že ak tento zákon (t.j. Občiansky súdny poriadok)

neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní

pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Ak po začatí konania nastala právna

skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností,  

o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti

prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka

vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli  

(§ 92 ods. 2 O.s.p.). Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna

skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto

navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje.

Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované (§ 92 ods. 3

O.s.p.).

Ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. umožňujú zmenu účastníkov konania, a to  

v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorým došlo po začatí súdneho konania. Zmena

účastníkov je prípustná aj v odvolacom konaní [pozn.: z ustanovenia § 216 ods. 1 O.s.p. vyplýva iba to, že v odvolacom konaní nie je použiteľné ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 O.s.p.

(teda nie aj § 92 ods. 2 a 3 O.s.p.)].

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že odvolací súd v danom prípade

nepostupoval správne, keď o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania nerozhodol

a povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu uložil prvostupňovému súdu. Ustanovenia § 92 ods. 2,

3 O.s.p., upravujúce zmenu účastníctva pri prevode alebo prechode práv alebo povinností,

platia aj pre odvolacie konanie. Pri zmene účastníctva zostávajú všetky účinky spojené

s podaním návrhu zachované, procesný nástupca musí prijať stav konania taký, aký je, teda

i s procesnými úkonmi, ktoré dovtedy v konaní urobil jeho právny predchodca. Hoci odvolací

súd vo veci nepostupoval správne, tento nesprávny postup odvolacieho súdu nezakladá vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., nakoľko postupom odvolacieho súdu nedošlo

k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

§ 236 a nasl. O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania  

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

žalobcu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalobcu ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení  

s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie ( § 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. apríla 2011  

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová