Najvyšší súd  

5 Cdo 199/2011

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. arch. D. J., zastúpeného JUDr. V. Š., advokátkou so sídlom v B., proti žalovaným 1/ E. S., 2/ K. S., o uloženie povinnosti vybudovať oporný múr medzi pozemkami, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.zn.

10 C 487/2001, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 10. júna 2010,

sp.zn. 9 Co 105/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin rozsudkom z 23. augusta 2006, č.k. 10 C 487/2001-189 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalobcom 1/ a 2/ vybudovať oporný

múr medzi pozemkami účastníkov, a to podľa nákresu, ktorý pripojil do spisu. Žalovaným 1/

a 2/ náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia

§ 127 ods. l a § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď konštatoval, že žalobca v priebehu

konania nepreukázal existenciu bezprostredne hroziacej škody. Pri posúdení tejto otázky

vychádzal zo znaleckého posudku znalca Ing. J. N.z ktorého nepochybne vyplynulo, že škoda

na pozemku žalobcu nehrozí, nakoľko sklon terénu nenasvedčuje tomu, že by dochádzalo k

zosuvom a medzi opatrenia, ktorými by prípadná škoda na pozemku žalobcu mohla byť

odvrátená, vybudovanie oporného múru v rozsahu, aký navrhoval žalobca, rozhodne nepatrí.

O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Žiline uznesením z 27. decembra 2006, sp.zn. 23 Co 470/2006

odvolanie žalobcu ako oneskorene podané podľa § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p. odmietol

a žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 15. decembra 2009, sp.zn.

5 Cdo 133/2009 uznesenie Krajského súdu v Žiline uznesením z 27. decembra 2006, sp.zn.

23 Co 470/2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Poukázal

na skutočnosť, že nebolo mimo rozumných pochybností preukázané, že sa žalobca, ktorému

bol doručovaný odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, zdržiaval v čase

doručenia rozhodnutia súdu prvého stupňa v mieste doručenia.

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 10. júna 2010, sp.zn. 9 Co 105/2010 rozhodnutie

súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.  

Konštatoval, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď s prihliadnutím na ustanovenie

§ 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka skúmal, či nečinnosťou žalovaných hrozí žalobcovi

vznik škody a či sa jedná o tak vážne ohrozenie, kde je potrebné uložiť žalovaným 1/ a 2/

vykonať vhodné a primerané opatrenia na odvrátenie tejto škody. Mal za to, že v tomto smere

súd prvého stupňa vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny záver.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie vykonaného dokazovania a právne posúdenie

veci, v tomto smere sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu

prvého stupňa. Ďalej konštatoval, že žalobca v priebehu prvostupňového i odvolacieho

konania spochybňoval znalecký posudok Ing. J.N., znalca z odboru stavebníctva (oceňovanie

nehnuteľností, poruchy stavieb, statika), ale okrem vlastných tvrdení nepredložil žiadne

dôkazy, ktoré by mohli vniesť pochybnosti do záverov znalca vyslovených v tomto

znaleckom posudku. Mal za to, že otázka zosuvu pôdy (ktorá je predmetom tohto konania), je

výlučne odbornou otázkou, a preto postup súdu prvého stupňa, keď na jej vyriešenie nariadil

znalecké dokazovanie znalcom z odboru statiky a poruchy stavieb, považoval za správny.

Pokiaľ znalec vo svojom znaleckom posudku jednoznačne vyslovil záver, že znížením úrovne

terénu vo dvore žalovaných 1/ a 2/ nie je ohrozená stabilita pozemku žalobcu, a teda ani

nemožno hovoriť o bezprostredne hroziacej ujme, dospel k záveru, že neostávalo súdu prvého

stupňa iné, než návrh žalobcu zamietnuť. Na záver dodal, že nakoľko žalobca ani v priebehu

odvolacieho konania nepredložil súdu dôkaz (napr. znalecký posudok, resp. odborné

vyjadrenie znalca), ktorý by spochybnil závery vyslovené v znaleckom posudku

(nespokojnosť účastníka so závermi znaleckého posudku vypracovaného na žiadosť súdu ešte

samé osebe nie sú dôvodom pre nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania ), napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa   ako vecne správne potvrdil. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Navrhol, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil z dôvodu, že znalecký posudok vypracovaný

Ing. J. N., ktorý označil za „sfušovaný a neodborný“, nemohol byť základom pre rozhodnutie

vo veci. Z uvedeného dôvodu požiadal o vypracovanie nového znaleckého posudku Ing. M. I.,

PhD., ktorý doručil na Okresný súd Martin 17. júna 2010. Namietal pritom, že okresný súd

„nekonal ako koordinátor podľa O.s.p.“ s krajským súdom, hoci vedel o jeho novom súdnom

znalcovi, v dôsledku čoho žalobca ani súdny znalec nemohli byť predvolaní na zasadnutie

krajského súdu a súd „konal samostatne a za zatvorenými dverami o nás bez nás“. Ďalej

namietal, že žalovaný nerešpektoval stavebné zákony

pri výstavbe maštale a stodoly, vybudoval čiernu stavbu, čím mu spôsobil veľké škody

na jeho pozemku, že „žalovaný v danej právnej veci vôbec nekoná v dôsledku toho, že

Okresný súd Martin a Krajský súd v Žiline vôbec tiež nekonajú a podporujú žalovaného

protiprávne, čo je absolútne nemožné.“ V dovolaní žiadal, aby spolu so žalovanými boli

predvolaní na osobný výsluch na Okresný súd Bratislava II za účelom vysvetlenia skutočností

uvádzaných v znaleckom posudku vypracovanom Ing. M.I., PhD. Namietal, že rozsudok

odvolacieho súdu neobsahuje odôvodnenie o „nelegálnej a protiprávnej realizácii výstavby

maštale a stodoly o zastavanej ploche F = 15 mx 6,0 m = 90 m2 žalovaným, v dôsledku danej

skutočnosti vznikli veľké problémy s devastovaním môjho stavebného pozemku v šírke 3 m

a dĺžke 20m po pravej strane rodinného domu na hranici spoločných stavebných pozemkov“.

Uviedol, že trvá na podanej námietke zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. Jánovi

Burikovi, ktorú už predtým vzniesol 4. marca 2010 a 19. apríla 2010 a žiadal, aby dovolací

súd predsedu senátu vylúčil z prejednania a rozhodovania veci na súde prvého stupňa

a odvolacom súde. V následných podaniach zo 4. februára 2011 a 3. júna 2011 poukazoval na

škody vznikajúce na jeho pozemku a dome v dôsledku dažďov, mrazu a snehu a zdôraznil

potrebu vykonania výsluchu na Okresnom súde Bratislava II.

Žalovaní 1/ a 2/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrili.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd, ktorý

v prejednávanej veci rozhodoval, nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané,

keďže rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil z procesných dôvodov (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu

nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným).

Dovolateľ v danej veci namietal predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania

dôkazov (to, že odvolací súd vo veci nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz – znalecký

posudok vypracovaný Ing. M. I., PhD.) a taktiež nedostatky hodnotenia dôkazov, pričom

znalecký posudok vypracovaný Ing. J. N. označil

za „sfušovaný a neodborný“.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva

priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje

návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu

senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver

pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1,

§ 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.).

Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým,

že nevykonal ním navrhnutý dôkaz, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto

postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci

sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť

všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký

posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých

dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd.

Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo

vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci aj

využil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov

vykoná.

Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým

by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú

vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd

niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom,

a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti

rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný súd) preto

svojim postupom dovolateľa nevylúčili z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu

Občiansky súdny poriadok priznáva. Navyše z obsahu spisu dovolací súd zistil, že znalecký

posudok č. 97/2010, ktorý žalobca v predmetnej veci nechal vypracovať znalcovi Ing. M.I., PhD.,

bol vyhotovený 31. mája 2010 a súdu prvého stupňa bol predložený 17. júna 2010, teda potom,

ako už odvolací súd o odvolaní žalobcu rozhodol 10. júna 2010 bez nariadenia pojednávania.

Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. že odvolací súd dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací

dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Iná vada konania je procesná vada, ktorá

na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia.

Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska

existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že

dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode

až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale

v prejednávanej veci nejde).

Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť

jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť

dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie

procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.). Tvrdenie dovolateľa o nedostatkoch

dokazovania je teda neopodstatnené.

Dovolateľ ďalej namieta, že odvolací súd „konal samostatne a za zatvorenými dverami,

o nás bez nás“, čím zrejme namietal, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia

pojednávania.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa

rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý

verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v tomto znení, môže odvolací súd rozhodnúť aj

bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu

prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj

správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu

ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu

osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach

a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie

vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa, na pojednávaní odvolací súd

v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,

ak to považuje za potrebné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odvolací súd postupoval  

v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu  

vo veci samej 10. júna 2010 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho

súdu nemal za následok odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom v zmysle ustanovenia

§ 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu

v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi

konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je

možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo

preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa žalobcovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je

dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej

odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.   v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2

O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti

uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že  

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom

na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa žalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom

odvolania žalobcu, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými

úvahami sa pri ich hodnotení riadil, ako vec právne posúdil, ako sa vysporiadal s odvolacími

námietkami žalobcu). Všetky námietky dovolateľa podľa názoru dovolacieho súdu sa týkajú

nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, nie tak záveru, že odvolací súd

svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

V dovolaní žalobca ďalej uvádza: „Trvám na požiadavke písomne podanej zo dňa

4. marca 2010 na Krajský súd Žilina, sp.zn. 5 Cdo 133/2009, ako aj na požiadavke písomne

podanej zo dňa 19. apríla na Krajský súd Žilina, sp.zn. 9 Co 105/2010 ako námietku zaujatosti

voči predsedovi senátu JUDr. Jánovi Burikovi, v zmysle § 15a, § 14 ods. 1 O.s.p.

a po vynesení uznesenia zo dňa 27. decembra 2006 na Krajskom súde Žilina, pod sp.zn.

23 Co 470/2006 a konečne po tretí krát spracovaný rozsudok predsedom senátu JUDr. Jánom

Burikom zo dňa 10. júna 2010 s jeho prieťahmi som osobne prevzal až 18. novembra 2010,

pod sp.zn. 9 Co 105/2010, no pri jeho vypracovaní musel totálne pochybiť na základe týchto

reálnych skutočností žiadam, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky JUDr. Jána Burika

vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn.

9 Co 105/2010 a Okresného súdu Martin vedená pod sp.zn. 10 C 487/2001.“ Z obsahu

dovolania vyplýva, že žalobca opätovne vznáša námietku zaujatosti.

Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti.

Podľa § 15a ods. 4 O.s.p na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého

dôvodu súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol nadriadený súd; v tomto prípade sa vec

nadriadenému súdu nepredkladá.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci zohľadnil, že dovolateľ

opakovane podáva námietku zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. Jánovi Burikovi

z rovnakých dôvodov ako v predošlých podaniach. Vzhľadom na to, že o takejto námietke už

bolo rozhodnuté vo veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením z 19. mája 2010,

sp.zn. 5 Nc 13/2010, dovolací súd na ňu v zmysle § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadol.  

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalobca namietal aj skutočnosť, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale   prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

§ 237   O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu

trov konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaní 1/ a 2/ však nepodali návrh na uloženie

povinnosti nahradiť trovy konania ( § 151 ods.1 O.s.p.), a preto im ich dovolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. februára 2012

  JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová