Najvyšší súd
5 Cdo 199/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. arch. D. J., zastúpeného JUDr. V. Š., advokátkou so sídlom v B., proti žalovaným 1/ E. S., 2/ K. S., o uloženie povinnosti vybudovať oporný múr medzi pozemkami, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.zn.
10 C 487/2001, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 10. júna 2010,
sp.zn. 9 Co 105/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom z 23. augusta 2006, č.k. 10 C 487/2001-189 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalobcom 1/ a 2/ vybudovať oporný
múr medzi pozemkami účastníkov, a to podľa nákresu, ktorý pripojil do spisu. Žalovaným 1/
a 2/ náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia
§ 127 ods. l a § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď konštatoval, že žalobca v priebehu
konania nepreukázal existenciu bezprostredne hroziacej škody. Pri posúdení tejto otázky
vychádzal zo znaleckého posudku znalca Ing. J. N.z ktorého nepochybne vyplynulo, že škoda
na pozemku žalobcu nehrozí, nakoľko sklon terénu nenasvedčuje tomu, že by dochádzalo k
zosuvom a medzi opatrenia, ktorými by prípadná škoda na pozemku žalobcu mohla byť
odvrátená, vybudovanie oporného múru v rozsahu, aký navrhoval žalobca, rozhodne nepatrí.
O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Žiline uznesením z 27. decembra 2006, sp.zn. 23 Co 470/2006
odvolanie žalobcu ako oneskorene podané podľa § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p. odmietol
a žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 15. decembra 2009, sp.zn.
5 Cdo 133/2009 uznesenie Krajského súdu v Žiline uznesením z 27. decembra 2006, sp.zn.
23 Co 470/2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Poukázal
na skutočnosť, že nebolo mimo rozumných pochybností preukázané, že sa žalobca, ktorému
bol doručovaný odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, zdržiaval v čase
doručenia rozhodnutia súdu prvého stupňa v mieste doručenia.
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 10. júna 2010, sp.zn. 9 Co 105/2010 rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Konštatoval, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď s prihliadnutím na ustanovenie
§ 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka skúmal, či nečinnosťou žalovaných hrozí žalobcovi
vznik škody a či sa jedná o tak vážne ohrozenie, kde je potrebné uložiť žalovaným 1/ a 2/
vykonať vhodné a primerané opatrenia na odvrátenie tejto škody. Mal za to, že v tomto smere
súd prvého stupňa vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny záver.
Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie vykonaného dokazovania a právne posúdenie
veci, v tomto smere sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu
prvého stupňa. Ďalej konštatoval, že žalobca v priebehu prvostupňového i odvolacieho
konania spochybňoval znalecký posudok Ing. J.N., znalca z odboru stavebníctva (oceňovanie
nehnuteľností, poruchy stavieb, statika), ale okrem vlastných tvrdení nepredložil žiadne
dôkazy, ktoré by mohli vniesť pochybnosti do záverov znalca vyslovených v tomto
znaleckom posudku. Mal za to, že otázka zosuvu pôdy (ktorá je predmetom tohto konania), je
výlučne odbornou otázkou, a preto postup súdu prvého stupňa, keď na jej vyriešenie nariadil
znalecké dokazovanie znalcom z odboru statiky a poruchy stavieb, považoval za správny.
Pokiaľ znalec vo svojom znaleckom posudku jednoznačne vyslovil záver, že znížením úrovne
terénu vo dvore žalovaných 1/ a 2/ nie je ohrozená stabilita pozemku žalobcu, a teda ani
nemožno hovoriť o bezprostredne hroziacej ujme, dospel k záveru, že neostávalo súdu prvého
stupňa iné, než návrh žalobcu zamietnuť. Na záver dodal, že nakoľko žalobca ani v priebehu
odvolacieho konania nepredložil súdu dôkaz (napr. znalecký posudok, resp. odborné
vyjadrenie znalca), ktorý by spochybnil závery vyslovené v znaleckom posudku
(nespokojnosť účastníka so závermi znaleckého posudku vypracovaného na žiadosť súdu ešte
samé osebe nie sú dôvodom pre nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania ), napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Navrhol, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil z dôvodu, že znalecký posudok vypracovaný
Ing. J. N., ktorý označil za „sfušovaný a neodborný“, nemohol byť základom pre rozhodnutie
vo veci. Z uvedeného dôvodu požiadal o vypracovanie nového znaleckého posudku Ing. M. I.,
PhD., ktorý doručil na Okresný súd Martin 17. júna 2010. Namietal pritom, že okresný súd
„nekonal ako koordinátor podľa O.s.p.“ s krajským súdom, hoci vedel o jeho novom súdnom
znalcovi, v dôsledku čoho žalobca ani súdny znalec nemohli byť predvolaní na zasadnutie
krajského súdu a súd „konal samostatne a za zatvorenými dverami o nás bez nás“. Ďalej
namietal, že žalovaný nerešpektoval stavebné zákony
pri výstavbe maštale a stodoly, vybudoval čiernu stavbu, čím mu spôsobil veľké škody
na jeho pozemku, že „žalovaný v danej právnej veci vôbec nekoná v dôsledku toho, že
Okresný súd Martin a Krajský súd v Žiline vôbec tiež nekonajú a podporujú žalovaného
protiprávne, čo je absolútne nemožné.“ V dovolaní žiadal, aby spolu so žalovanými boli
predvolaní na osobný výsluch na Okresný súd Bratislava II za účelom vysvetlenia skutočností
uvádzaných v znaleckom posudku vypracovanom Ing. M.I., PhD. Namietal, že rozsudok
odvolacieho súdu neobsahuje odôvodnenie o „nelegálnej a protiprávnej realizácii výstavby
maštale a stodoly o zastavanej ploche F = 15 mx 6,0 m = 90 m2 žalovaným, v dôsledku danej
skutočnosti vznikli veľké problémy s devastovaním môjho stavebného pozemku v šírke 3 m
a dĺžke 20m po pravej strane rodinného domu na hranici spoločných stavebných pozemkov“.
Uviedol, že trvá na podanej námietke zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. Jánovi
Burikovi, ktorú už predtým vzniesol 4. marca 2010 a 19. apríla 2010 a žiadal, aby dovolací
súd predsedu senátu vylúčil z prejednania a rozhodovania veci na súde prvého stupňa
a odvolacom súde. V následných podaniach zo 4. februára 2011 a 3. júna 2011 poukazoval na
škody vznikajúce na jeho pozemku a dome v dôsledku dažďov, mrazu a snehu a zdôraznil
potrebu vykonania výsluchu na Okresnom súde Bratislava II.
Žalovaní 1/ a 2/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd, ktorý
v prejednávanej veci rozhodoval, nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané,
keďže rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil z procesných dôvodov (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Dovolateľ v danej veci namietal predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania
dôkazov (to, že odvolací súd vo veci nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz – znalecký
posudok vypracovaný Ing. M. I., PhD.) a taktiež nedostatky hodnotenia dôkazov, pričom
znalecký posudok vypracovaný Ing. J. N. označil
za „sfušovaný a neodborný“.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva
priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu
senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver
pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1,
§ 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.).
Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým,
že nevykonal ním navrhnutý dôkaz, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto
postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci
sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd.
Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo
vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci aj
využil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná.
Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým
by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú
vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd
niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom,
a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti
rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný súd) preto
svojim postupom dovolateľa nevylúčili z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva. Navyše z obsahu spisu dovolací súd zistil, že znalecký
posudok č. 97/2010, ktorý žalobca v predmetnej veci nechal vypracovať znalcovi Ing. M.I., PhD.,
bol vyhotovený 31. mája 2010 a súdu prvého stupňa bol predložený 17. júna 2010, teda potom,
ako už odvolací súd o odvolaní žalobcu rozhodol 10. júna 2010 bez nariadenia pojednávania.
Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. že odvolací súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací
dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Iná vada konania je procesná vada, ktorá
na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia.
Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska
existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že
dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode
až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale
v prejednávanej veci nejde).
Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť
jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie
procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.). Tvrdenie dovolateľa o nedostatkoch
dokazovania je teda neopodstatnené.
Dovolateľ ďalej namieta, že odvolací súd „konal samostatne a za zatvorenými dverami,
o nás bez nás“, čím zrejme namietal, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia
pojednávania.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý
verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v tomto znení, môže odvolací súd rozhodnúť aj
bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj
správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu
ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu
osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie
vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa, na pojednávaní odvolací súd
v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,
ak to považuje za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odvolací súd postupoval
v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu
vo veci samej 10. júna 2010 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho
súdu nemal za následok odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je
možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo
preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa žalobcovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je
dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa žalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom
odvolania žalobcu, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými
úvahami sa pri ich hodnotení riadil, ako vec právne posúdil, ako sa vysporiadal s odvolacími
námietkami žalobcu). Všetky námietky dovolateľa podľa názoru dovolacieho súdu sa týkajú
nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, nie tak záveru, že odvolací súd
svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
V dovolaní žalobca ďalej uvádza: „Trvám na požiadavke písomne podanej zo dňa
4. marca 2010 na Krajský súd Žilina, sp.zn. 5 Cdo 133/2009, ako aj na požiadavke písomne
podanej zo dňa 19. apríla na Krajský súd Žilina, sp.zn. 9 Co 105/2010 ako námietku zaujatosti
voči predsedovi senátu JUDr. Jánovi Burikovi, v zmysle § 15a, § 14 ods. 1 O.s.p.
a po vynesení uznesenia zo dňa 27. decembra 2006 na Krajskom súde Žilina, pod sp.zn.
23 Co 470/2006 a konečne po tretí krát spracovaný rozsudok predsedom senátu JUDr. Jánom
Burikom zo dňa 10. júna 2010 s jeho prieťahmi som osobne prevzal až 18. novembra 2010,
pod sp.zn. 9 Co 105/2010, no pri jeho vypracovaní musel totálne pochybiť na základe týchto
reálnych skutočností žiadam, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky JUDr. Jána Burika
vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn.
9 Co 105/2010 a Okresného súdu Martin vedená pod sp.zn. 10 C 487/2001.“ Z obsahu
dovolania vyplýva, že žalobca opätovne vznáša námietku zaujatosti.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti.
Podľa § 15a ods. 4 O.s.p na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého
dôvodu súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol nadriadený súd; v tomto prípade sa vec
nadriadenému súdu nepredkladá.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci zohľadnil, že dovolateľ
opakovane podáva námietku zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. Jánovi Burikovi
z rovnakých dôvodov ako v predošlých podaniach. Vzhľadom na to, že o takejto námietke už
bolo rozhodnuté vo veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením z 19. mája 2010,
sp.zn. 5 Nc 13/2010, dovolací súd na ňu v zmysle § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadol.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalobca namietal aj skutočnosť, že napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu
trov konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaní 1/ a 2/ však nepodali návrh na uloženie
povinnosti nahradiť trovy konania ( § 151 ods.1 O.s.p.), a preto im ich dovolací súd nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. februára 2012
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová