Najvyšší súd  

5 Cdo 198/2011

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R. S., proti žalovanej S., IČO : X., zastúpenej

JUDr. R. A., o ochranu osobnosti a o náhradu majetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na

Okresnom súde Bratislava V,

pod sp.zn. 8 C 505/2005, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 9. decembra 2010, sp.zn. 9 Co 179/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 4. marca 2009, č.k. 8 C 505/2005-229 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 66 388 € a trovy

konania vo výške 5631,77 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 99 581,59 € žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť

zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava V súdny poplatok vo výške 3385 € do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku a trovy štátu vo výške 18,32 € do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. S poukazom na ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka konštatoval, že

Občiansky zákonník poskytuje ochranu osobnosti v prípade takého porušenia občianskej cti,

ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento zásah musí byť objektívne

spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. V predmetnej veci mal za to, že podstata zásahu žalovanej

do osobnostných práv žalobcu spočívala v tom, že v čase, keď k uverejneniu článku došlo,

nebolo preukázané právoplatným rozsudkom súdu, že žalobca spáchal trestnú činnosť. Mal

za to, že zverejnenie fotografií žalobcu v súvislosti s trestným činom, za ktorý nebol právoplatne odsúdený, závažným spôsobom zasiahlo do jeho osobnostných práv. Uviedol, že

z hľadiska neoprávnenosti použitia fotografií žalobcu bez jeho súhlasu, ako aj žalobcovho

mena a začiatočného písmena priezviska uverejneného v predmetnom článku v súvislostiach

naznačujúcich jeho trestnú činnosť, nepovažuje za rozhodujúce, či trestné stíhanie žalobcu

bolo zastavené alebo bol spod žaloby oslobodený. Konštatoval, že sloboda tlače a sloboda

prejavu, vrátane slobody prejaviť kritiku v hodnotiacom úsudku, t.j. prejaviť subjektívne

hodnotenie autora kritiky na určitý jav, nie je neobmedzená, musí vychádzať z údajov

a skutočností, ktoré sú pravdivé a musí byť primeraná. Vzhľadom na konkrétne okolnosti

tohto prípadu považoval tak názov článku, ako aj zverejnenie fotografií žalobcu v tejto

súvislosti za neprimerané, ktorými skutočne došlo k zásahu do občianskej cti žalobcu a ich

dôsledkom je verejné zneváženie osoby žalobcu. Mal za to, že dôstojnosť a vážnosť žalobcu

v spoločnosti bola znížená v značnej miere, keďže k zásahu došlo tlačou, celoštátne

distribuovaným časopisom vychádzajúcim vo vysokom náklade, šírenom aj cez internet. Išlo

teda o verejný spôsob zásahu, kde sa predpokladá široký, neurčitý okruh pôsobenia a zakladá

nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nematkovej ujmy v peniazoch. Pri určovaní

výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal zo zistenia, že žalobca síce nie je osobou

známou širokej verejnosti, ale výsluchom manželky a rodinných príslušníkov zistil, že

nepriaznivý dopad článku sa prejavil aj v postojoch niektorých susedov a osôb žijúcich

v žalobcovej blízkosti a ich rodinných príslušníkov, s ktorými prichádzali do styku a mal

negatívny dopad na celú rodinu, ako i na ich maloleté dieťa. K strate klientely v butikoch,

v ktorých predávali oblečenie, vypočul svokru žalobcu a jej sestru, ktoré potvrdili, že

od uverejnenia predmetného článku im klesli tržby a ich zákazníci odmietali kupovať tovar,

nakoľko tam predávala „matka vrahýň“. Stratu zákazníkov a zníženie obchodného obratu

firmy ako dôsledok uverejneného článku zistil aj zo svedeckej výpovede manželky žalobcu.

Vychádzal z konkrétnej situácie, za ktorej k zásahu do cti žalobcu došlo, a z intenzity tohto

zásahu, a preto na dosiahnutie zmiernenia vzniknutej ujmy uložil žalovanej, aby zaplatila

žalobcovi 66 388 €, ktorú považoval za primeranú závažnosti spôsobenej ujmy. Vo zvyšku

návrh žalobcu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3

O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom

z 9. decembra 2010, sp.zn. 9 Co 179/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil s tým, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi trovy prvostupňového konania v sume 5 631,77 € k rukám Mgr. M. P. v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na

náhradu trov odvolacieho konania. Konštatoval správny postup súdu prvého stupňa zameraný

na zistenie, či zásah žalovanej je objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na osobnostných právach

žalobcu. Konanie žalovanej považoval

za objektívne spôsobilé zásahu do práv, pretože nevychádza z pravdivého skutkového

základu, a preto nepožíva ochranu. Za správne považoval aj konštatovanie súdu prvého

stupňa, že nebolo preukázané, že žalobca sa dopustil závažnej trestnej činnosti, ktoré konanie

je vo všeobecnosti považované za nemorálne, neetické a protizákonné, čím sa zásah tohto

charakteru stal objektívne spôsobilý narušiť osobnostné právo žalobcu, pretože každá iná

osoba, o ktorej by sa prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov, hoci len v rovine

polemiky informovalo o takej závažnej amorálnej činnosti, by musela pociťovať ujmu ako

závažnú. V prípade daného zásahu preto nemožno považovať zadosťučinenie vo forme

ospravedlnenia za postačujúce. Mal za to, že okolnosti, za ktorých došlo k zásahu a rozsah

ním vyvolanej ujmy na jednotlivých osobnostných právach, opodstatňujú záver, že konaním

žalovanej bolo zasiahnuté do práva žalobcu na súkromie, v značnej miere bola znížená jeho

dôstojnosť, ale tiež dotknutá jeho vážnosť v spoločnosti. Pokiaľ ide o posúdenie správnosti

záveru o určení výšky tejto náhrady, považoval za správne, keď súd prvého stupňa prihliadol

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3

Občianskeho zákonníka). Taktiež mal za to, že v dôsledku vykonaného dokazovania

výsluchom svedkov súd prvého stupňa vyvodil správny záver, že došlo k zásahu

do súkromnej sféry žalobcu, že bola v značnej miere znížená jeho vážnosť v širšej spoločnosti

vo vzniku uštipačných poznámok a narážok, ktorým musel čeliť a všeobecne vo vzniku jemu

spoločensky nepríjemných situácií, ako aj tým, že okoloidúci ľudia, zákazníci prichádzajúci

do predajne posmeškami útočili na vážnosť žalobcu, označovali ho za vraha, čo spôsobilo

negatívny dopad v nemateriálnej sfére, a tým aj k podstate vzniku samotnej nemajetkovej

ujmy. Uviedol, že súd prvého stupňa spomedzi okolností, za ktorých došlo k zásahu, správne

prihliadol predovšetkým na to, že prezumpcii neviny priečiace sa údaje v uverejnenom článku

zasiahli do mimoriadne citlivej oblasti života žalobcu - občianskej bezúhonnosti, cti

a vážnosti v spoločnosti, pretože žalobca bol totiž v rozpore so skutočnosťou označený

za možného páchateľa závažnej trestnej činnosti, ktorá je všeobecne považovaná

za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je spoločnosťou odsudzovaná. Na námietku

žalovanej uplatnenú v odvolaní, že zverejnenie podobizne žalobcu nebolo vykonané

znevažujúcim spôsobom, neprihliadol s odôvodnením, že zverejnenie fotografie nemalo

spravodajský charakter, motívom zverejnenia údajov a fotografií nebolo poskytnutie informácii významných pre širokú verejnosť, ale snaha aj za cenu neetického,

neodsúhlaseného medializovania súkromných záležitostí udržať, alebo zvýšiť čítanosť

periodika. Za rovnako nedôvodnú označil aj námietku žalovanej, že žalobca mohol byť

identifikovaný len osobami z najbližšieho rodinného okruhu, či priateľov a dodal, že uvedenie

krstného mena žalobcu, označenie, že je podnikateľom v P., v miestnej tržnici predáva textil a

oblečenie, s označením krstného mena manželky, spolu s fotografiou, sú údaje natoľko

príznačné, že samé osebe tvoria dostatočný individualizačný znak, ktorý je potrebné

považovať za neoprávnené použitie mena a neoprávnený zásah do súkromia žalobcu. Bez

právneho významu označil snahu žalovanej dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku tým, že

pre priznanie nemajetkovej ujmy nebola zistená skutočná ujma, jej rozsah

v jednotlivých sférach profesionálnej, rodinnej či spoločenskej sfére. Poukázal na to, že

prvostupňový súd akceptoval tie aspekty konania žalovanej, ktoré svedčia predovšetkým

o zásahu žalovanej v súkromnej sfére žalobcu, a to do jeho práva na podobizeň, do jeho práva

na udelenie súhlasu so zverejnením jeho tváre a identifikačných znakov a konštatoval, že

právne závery súdu prvého stupňa sa nepriečia všeobecnými interpretačným pravidlám

ustanoveniam § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako

vecne správny aj vo výroku o trovách konania (§ 219 ods. l O.s.p.) s tým, že žalovanej uložil

priznané trovy v sume 5 631,77 € zaplatiť k rukám advokáta žalobcu Mgr. M. P.

(§ 149 ods. l O.s.p.), čo prvostupňový súd opomenul, avšak podľa § 212 ods. 3 O.s.p. nejde

o takú vadu prvostupňového konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1

a § 142 ods. 2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Prípustnosť

dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že postupom odvolacieho

súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ako aj ustanovením § 241 ods. 2 písm. b)

a c) O.s.p. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p označila skutočnosť, že rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnené. V dovolaní popisovala skutkový a právny stav

konania pred súdmi nižšieho stupňa s dôrazom na obsah a vlastnú interpretáciu výpovedí

vypočutých svedkov fotografa M. S., manželky žalobcu M. S., svokry žalobcu J. M., sestry

svokry žalobcu A. B., autorky článku

p. Ď. a M. M.. Namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v právnej

otázke spôsobilosti zásahu neoprávnene zasiahnuť do práv

na ochranu osobnosti žalobcu, v právnej otázke vzniku a rozsahu práva na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj to, že články týždenníka P. z X. pod názvom „V.?“ a článok z X.

s názvom „E.“, neboli na pojednávaniach súdu prvého stupňa vykonané spôsobom

ustanoveným v § 129 ods. 1 O.s.p. Rovnako namietala nepreskúmateľnosť rozsudku

odvolacieho súdu, pričom citovala konkrétne skutkové závery odvolacieho súdu, o ktorých

uviedla, že nevyplývajú z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa a nemajú oporu vo

vykonanom dokazovaní. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu

prvého stupňa aj odvolacieho súdu. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).

V zmysle § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci nerozhodoval. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným).

Žalovaná namietala, že odvolací súd (ako aj súd prvého stupňa) nedostatočne

odôvodnili svoje rozhodnutie, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237

písm. f/ O.s.p

Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho

procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.  

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti

súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.   v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211

O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť

postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí

byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak

rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je

nepreskúmateľný.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané dokazovanie primerane vysvetlil, v čom podľa jeho názoru spočívala podstata zásahu

žalovanej do osobnostných práv žalobcu, a to konkrétne do občianskej cti, dôstojnosti

a vážnosti (zverejnenie fotografií žalobcu v súvislosti s trestným činom v čase, kedy ešte

nebolo preukázané právoplatným rozsudkom, že žalobca spáchal trestnú činnosť),

neprimeranosť zásahu do osobnostných práv (vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,

názov článku a uverejnenie fotografií v tejto súvislosti, formu jeho šírenia - celoštátne

distribuované periodikom vychádzajúce vo veľkom náklade, šírené aj cez internet). Súd

prvého stupňa náležite odôvodnil aj výšku náhrady nemajetkovej ujmy (vzhľadom na postoj

susedov, osôb žijúcich v žalobcovej blízkosti a rodinných príslušníkov, vplyv na maloletého

syna, stratu klientely v butikoch). Samotná skutočnosť, že žalovaná sa s dôvodmi uvedenými

v rozsudku odvolacieho súdu nestotožňuje, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá

požiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že aj  

odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu.

Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157

ods. 2 O.s.p. (čoho sa žalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom odvolania žalovanej

a žalobcu, ako sa k dovolaniu vyjadrila žalovaná a žalobca, ktoré skutočnosti mal

za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako

vec právne posúdil). Uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa

a inými slovami, ale obsahovo totožne konštatoval, že došlo k zásahu do súkromnej sféry

žalobcu, že bola v značnej miere znížená jeho vážnosť v širšej spoločnosti vo vzniku

uštipačných poznámok a narážok, ktorým musel čeliť, spoločensky nepríjemných situácií,

posmeškov zákazníkov predajne, označovaním za vraha, čo malo negatívny dopad aj na nemajetkovú sféru. Rovnako ako súd prvého stupňa mal za to, že prezumpcii neviny sa

priečiace údaje v uverejnenom článku zasiahli do občianskej cti a vážnosti v spoločnosti,

pretože žalobca bol v rozpore so skutočnosťou označený za možného páchateľa závažnej

trestnej činnosti, ktorá je spoločnosťou odsudzovaná. Odvolací súd sa vo svojom odôvodnení

vysporiadal aj s odvolacími námietkami žalovanej namietajúcimi hodnotenie zverejnenej

fotografie žalobcu, identifikáciu žalobcu osobami z najbližšieho prostredia, zistenie

nemajetkovej ujmy a jej rozsahu súdom prvého stupňa. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho

súdu obsahuje podľa názoru dovolacieho súdu dostatočné skutkové aj právne dôvody,

na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie vo veci dovolateľky a nemožno ho

považovať za zrejme neodôvodnené a arbitrárne. Dôvody, na ktorých založil svoje

rozhodnutie, nie sú podľa názoru dovolacieho súdu rozporné alebo svojvoľné. Odvolací súd

v podstate prevzal skutkový stav ako ho ustálil súd prvého stupňa (aj keď ho slovne vyjadril

inak) a stotožnil sa aj s jeho právnym názorom.

Z obsahu dovolacích námietok vyplýva, že dovolateľka v danej veci namietala

predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania dôkazov a hodnotenia dôkazov

a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.

Námietka žalovanej o postupe súdov nižších stupňov súvisiaca s nevykonaním

dôkazov nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov

alebo predstáv žalovanej nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred

súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie

účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).

Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť

jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť

dovolania nezakladá. Tvrdenia dovolateľky o nedostatkoch dokazovania sú teda

neopodstatnené.

Pokiaľ ide o námietku žalovanej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania.

Žalovaná svoje dovolanie odôvodnila aj tým, že v konaní došlo k inej vade konania

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že žalovaná v dovolaní namieta, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale   prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovanej boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovanou vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

§ 237   O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Žalovaná súčasne dovolaním napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách

konania. Dovolanie v tejto časti smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku

odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie

o trovách   s meritórnym   rozhodnutím vo   veci   súvisí a   je do neho pojaté (§ 167 ods. 1

O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba

prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré

vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.).

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď

§ 239 ods. 2 O.s.p.).

Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom

opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu

na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva

a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine,

v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.).

Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda vylučuje prípustnosť dovolania žalovanej proti

výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách. Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania

proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca však nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť

trovy konania ( § 151 ods.1 O.s.p.), a preto mu ich dovolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. januára 2012

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová