5 Cdo 198/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

R o z s u d o k

V m e n e S l o v e n s k e j   r e p u b l i k y

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava

Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivana Machynika v právnej veci

žalobcu T. P., bývajúceho v P.P., proti žalovanej S. E., a.s. so sídlom v Ž.Ž., za účasti

vedľajšej účastníčky S.P.S., vo veci T.T., o náhradu škody z pracovného úrazu, ktorá vec je

vedená na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 10 C 59/1999, o dovolaní vedľajšej účastníčky

proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 24. februára 2009 sp.zn. 8 Co 196/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin (súd prvého stupňa) medzitýmnym rozsudkom zo 17. októbra

2005 č.k. 10 C 59/99-332 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že

žalovaná sa nezbavuje zodpovednosti za náhradu škody z pracovného úrazu, ktorý  

sa žalobcovi prihodil 20. mája 1997. Samostatným výrokom určil, že žalovaná zodpovedá  

za škodu vzniknutú týmto pracovným úrazom v rozsahu 2/3-ín. Rozhodnutie o výške žalobou

uplatneného práva na peňažné plnenie a o trovách konania „prenechal konečnému rozsudku“.

Mal za to, že žalovaná preukázala, že žalobca „z nedbanlivosti a ľahostajnosti“ porušil

bezpečnostné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia proti práci, hoci bol s nimi

riadne oboznámený, a toto porušenie bolo jednou z príčin jeho pracovného úrazu. Žalobca

porušil svojim postupom čl. 67, 70 a 98 STN 343 100, s ktorou bol riadne oboznámený. Podľa § 14 ods. 3 písm. b/ zákona č. 330/1996 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci mal

právo odmietnuť vykonať prácu, o ktorej sa domnieval, že ohrozuje jeho život a zdravie.

V zmysle čl. 98 STN 343 100 nesmel vykonať príkaz vedúceho pracovnej skupiny odporujúci

bezpečnostnej norme. Na tieto svoje závery aplikoval potom ustanovenie § 191 ods. 2 písm. a/

Zákonníka práce, zákona č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov a výrokom svojho

medzitýmneho rozsudku určil mieru zodpovednosti žalovanej na vzniku škody. Ustálil, že

ďalšou príčinou vzniku škody na zdraví žalobcu bolo porušenie povinností jeho nadriadeným

G. S., zodpovednosť ktorého je dvojnásobná, a to práve vzhľadom na jeho postavenie

vedúceho pracovníka, ktorý bol zodpovedný za bezpečné vykonanie požadovaných prác

a bezpečnosť svojich podriadených.

Krajský súd v Žiline (odvolací súd), potom ako bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie

zrušené dovolacím súdom z dôvodu porušenia procesných predpisov pri hodnotení

skutkového stavu veci, po doplnení a opakovaní dokazovania, rozsudkom z 24. februára 2009

sp.zn.8 Co 196/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaná sa nezbavuje

zodpovednosti a určil, že žalovaná zodpovedá za škodu vzniknutú pracovným úrazom  

z 20. mája 1997 v plnom rozsahu. Vo výroku svojho rozhodnutia tiež uviedol, že rozhodnutie

o výške žalobou uplatneného nároku a o trovách konania sa ponecháva konečnému rozsudku.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaná, resp. jej právny predchodca,

sa nezbavil zodpovednosti za pracovný úraz žalobcu ani sčasti. Žalovaná nepreukázala, že

žalobca z nedbanlivosti alebo ľahostajnosti porušil predpisy na zaistenie bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca bol

držiteľom len osvedčenia o jeho oprávnení vykonávať samostatne činnosť na elektrických

zariadeniach malého napätia alebo nízkeho napätia v objemovej triede A a bleskozvodoch  

(§ 22 vyhlášky č. 74/1996 Z.z.), nie však aj osvedčenia, ktoré by ho oprávňovalo  

na vykonávanie činnosti na elektrických zariadeniach veľmi vysokého napätia (§ 21 vyhlášky

č. 74/1996 Z.z.). Podľa odvolacieho súdu pochybil súd prvého stupňa i v tom, že nesplnenie

povinnosti žalobcom dodržiavať zásady bezpečného správania na pracovisku bez ďalšieho

považoval za postačujúce k záveru o čiastočnom zbavení sa žalovanej zodpovednosti  

za škodu. Uviedol, že ustanovenie § 191 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce neviazalo zbavenie

sa zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze na nesplnenie akejkoľvek

„zodpovednosti“ (zrejme správne má byť „povinnosti“ - poznámka dovolacieho súdu)

pracovníka uloženej mu v ustanoveniach Zákonníka práce. Poukázal tu na ustanovenie § 191

ods. 4 Zákonníka práce. Podľa odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania nič nenasvedčovalo tomu, že by si žalobca počínal v rozpore s obvyklým spôsobom spávania sa,

„teda plnil pokyny svojho nadriadeného“. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalovaná

nesie plnú zodpovednosť za pracovný úraz žalobcu. Za porušenie bezpečnostných predpisov

a STN 343 100 boli zodpovední pracovníci žalovanej, a to jednak manipulant rozvodne, ktorý

riadne nezabezpečil pracovisko a vedúci pracovnej skupiny, ktorý v čase keď dal žalobcovi

pokyn na vykonanie pracovného úkonu si nezabezpečil B príkaz.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie S. P., vedľajšia účastníčka na strane

žalovanej. Navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom   posúdení veci. Podľa vedľajšej

účastníčky spočíva toto pochybenie odvolacieho súdu v tom, že na zistený skutkový stav

neaplikoval ustanovenia § 191 ods. 2 písm. b/ alebo c/ Zákonníka práce. Uviedla, že v konaní

boli preukázané všetky zákonné predpoklady pre čiastočné zbavenie sa zodpovednosti

žalovanej. Zdôraznila, že žalobca na pojednávaní konanom pred súdom prvého stupňa  

13. februára 2002 sám priznal svoje zavinenie na pracovnom úraze. Podľa vedľajšej

účastníčky pre posúdenie rozsahu zodpovednosti účastníkov v predmetnej právnej veci nie je

významná otázka osvedčenia vyššieho či nižšieho stupňa. K tomu uviedla: „Objektívna

zodpovednosť sa z hľadiska historického objavila ako rakúskouhorský inštitút v časoch

priemyselnej revolúcie a zaslúžene bola a je dnes takto konštruovaná v našom právnom

poriadku. Jej pôsobenie však podľa nášho názoru nemôže byť bez hraníc. Musíme mať  

na zreteli povinnosť zamestnávateľov dbať o bezpečnosť zamestnancov pri plnení pracovných

povinností. Aplikačná prax súdov má mať na zreteli všeobecný prospech. Odporca je veľký

zamestnávateľ s mnohými zamestnancami, ktorí pri práci s elektrickými zariadeniami sú

vystavení rizikám. Pokiaľ aj v takom prípade ako je tento súdy nepodporia úsilie

zamestnávateľa o bezpečnú prácu, nemožno hovoriť o pozitívnom pôsobení práva

a spravodlivosti. Úlohou vedľajšieho účastníka ako vykonávateľa úrazového poistenia nie je

len zabezpečovať nároky zamestnancov poškodených pri pracovných úrazoch a chorobách  

z povolania, ale v rámci školiacej a konzultačnej činnosti pre poistených zamestnávateľov aj

poukazovať na nedostatky, ktoré pri svojej činnosti zistí a tak plniť zámer eliminovať

rizikovosť práce na najnižšiu možnú mieru.“

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu vedľajšej účastníčky navrhla napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas vedľajšia účastníčka konania, za ktorú koná zamestnanec

s právnickým vzdelaním, proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242

ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel  

k záveru, že jej dovolanie nie je opodstatnené.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen

rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, a to i vtedy, ak to dovolateľ výslovne

namieta, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.),

dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania,

nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie

konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom

nesprávne obsadeným). Dovolací súd nezistil, že by konanie odvolacieho súdu malo niektorú

z týchto vád.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vedľajšia

účastníčka ako dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p, (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) nenamieta a dovolací ani

nezistil, že by konanie súdov bolo touto vadou postihnuté.

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý vedľajšia účastníčka v dovolaní

výslovne uplatňuje (napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci),

vrátane obsahového vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu. Nezaoberal sa pritom právnymi

otázkami vedľajšou účastníčkou nenamietanými. Dospel k záveru, že obsah jej dovolania nie

je spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska

dovolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. Po preskúmaní veci z tohto hľadiska dovolací súd dospel k záveru, že

rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou spočívajúcou v nesprávnom právnom

posúdení veci.

Keďže k úrazu žalobcu došlo v máji 1997 treba predmetnú vec posúdiť podľa

Zákonníka práce, zákona č. 65/1965 Zb. v znení neskorších zákonov, účinného do 31. marca

2002 (ďalej len „Zákonník práce“).

Podľa § 191 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti

sčasti, ak preukáže, že postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne alebo ostatné

predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol

riadne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody.

Podľa tohto zákonného liberačného dôvodu zamestnávateľ sa (sčasti) zbavuje

zodpovednosti z dôvodu porušenia bezpečnostných predpisov alebo pokynov postihnutým

zamestnancom. Musí pritom ísť o jeho tzv. kvalifikované zavinenie, teda zavinenie aspoň  

vo forme vedomej nedbanlivosti. O zavinené porušenie bezpečnostných predpisov ale nepôjde

v prípade, ak zamestnanec síce vykonáva určité práce v rozpore s bezpečnostnými predpismi, ale na príkaz zamestnávateľa. Zavinenie zamestnanca je tu vylúčené práve tým, že

zamestnávateľ k takému postupu dal príkaz a z toho dôvodu sa nemôže zbaviť zodpovednosti.

Zbaviť sa zodpovednosti zamestnávateľ nemôže ani v prípade, že zamestnanec splní pokyn,

ktorý je v rozpore s právnymi predpismi, a teda vykoná prácu, ktorú by bol oprávnený

odmietnuť (porovnaj napr. R 11/1976, str. 39-40).

Žalobca na pojednávaní súdu prvého stupňa konaného 13. februára 2002 (č.l. 102

spisu) uviedol, že začal vykonávať práce, o ktorých vedel, že porušujú STN 343 100,  

na pokyn vedúceho pracovnej skupiny G. S.. Rovnako G. S. na pojednávaní súdu prvého

stupňa konanom 11. februára 2004 (č.l. 208 spisu) uviedol, že žalobca pri manipulácii

s rebríkom nekonal svojvoľne, ale na jeho pokyn.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalobca síce začal

s vykonávaním prác v rozpore s bezpečnostnými predpismi, konal tak ale na príkaz svojho

zamestnávateľa. Vzhľadom na uvedené nešlo na jeho strane o zavinené porušenie

bezpečnostných predpisov, ako predpoklad čiastočného zbavenia sa zodpovednosti žalovanej

za jeho pracovný úraz v zmysle ustanovenia § 191 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce.

Žalovaná ani netvrdila, že príčinou vzniku škody bola opilosť žalobcu alebo zneužitie

iných omamných prostriedkov ním. Aplikácia liberačného dôvodu podľa ustanovenia § 191

ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce („Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže,

že jednou z príčin škody bola opilosť postihnutého zamestnanca alebo zneužitie iných

omamných prostriedkov postihnutým zamestnancom.“) preto neprichádzalo do úvahy.

Pokiaľ vedľajšia účastníčka v dovolaní vytýka odvolaciemu súdu, že na zistený

skutkový stav neaplikoval ustanovenie § 191 ods. 2 písm. c/ Zákonníka práce

(„Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že zamestnancovi vznikla škoda

preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci

neporušil právne alebo ostatné predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany

zdravia pri práci, konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu

a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.“), dovolací súd poznamenáva, že

použitie predmetného ustanovenia prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď nejde

o porušenie bezpečnostných predpisov; ak je ľahkomyseľné konanie zamestnanca zároveň

porušením predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, je potrebné otázku zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa posúdiť podľa ustanovení § 191 ods. 1 písm. a/

a ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce a nie podľa ustanovenia § 191 ods. 2 písm. c/ Zákonníka

práce, o aký prípad išlo aj v preskúmavanej veci. Naostatok, pokyn vedúceho pracovníka  

na vykonanie riskantných prác by vylučoval i tento dôvod čiastočného zbavenia  

sa zodpovednosti zamestnávateľa.

Keďže rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny a pretože nebolo zistené, že by jeho konanie bolo postihnuté

vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie vedľajšej

účastníčky podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudkom zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania  

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu ale nepriznal náhradu

trov, pretože nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. augusta 2010  

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová