5 Cdo 198/2009
Najvyšší súd Slovenskej republiky
R o z s u d o k
V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava
Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivana Machynika v právnej veci
žalobcu T. P., bývajúceho v P.P., proti žalovanej S. E., a.s. so sídlom v Ž.Ž., za účasti
vedľajšej účastníčky S.P.S., vo veci T.T., o náhradu škody z pracovného úrazu, ktorá vec je
vedená na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 10 C 59/1999, o dovolaní vedľajšej účastníčky
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 24. februára 2009 sp.zn. 8 Co 196/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie z a m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin (súd prvého stupňa) medzitýmnym rozsudkom zo 17. októbra
2005 č.k. 10 C 59/99-332 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že
žalovaná sa nezbavuje zodpovednosti za náhradu škody z pracovného úrazu, ktorý
sa žalobcovi prihodil 20. mája 1997. Samostatným výrokom určil, že žalovaná zodpovedá
za škodu vzniknutú týmto pracovným úrazom v rozsahu 2/3-ín. Rozhodnutie o výške žalobou
uplatneného práva na peňažné plnenie a o trovách konania „prenechal konečnému rozsudku“.
Mal za to, že žalovaná preukázala, že žalobca „z nedbanlivosti a ľahostajnosti“ porušil
bezpečnostné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia proti práci, hoci bol s nimi
riadne oboznámený, a toto porušenie bolo jednou z príčin jeho pracovného úrazu. Žalobca
porušil svojim postupom čl. 67, 70 a 98 STN 343 100, s ktorou bol riadne oboznámený. Podľa § 14 ods. 3 písm. b/ zákona č. 330/1996 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci mal
právo odmietnuť vykonať prácu, o ktorej sa domnieval, že ohrozuje jeho život a zdravie.
V zmysle čl. 98 STN 343 100 nesmel vykonať príkaz vedúceho pracovnej skupiny odporujúci
bezpečnostnej norme. Na tieto svoje závery aplikoval potom ustanovenie § 191 ods. 2 písm. a/
Zákonníka práce, zákona č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov a výrokom svojho
medzitýmneho rozsudku určil mieru zodpovednosti žalovanej na vzniku škody. Ustálil, že
ďalšou príčinou vzniku škody na zdraví žalobcu bolo porušenie povinností jeho nadriadeným
G. S., zodpovednosť ktorého je dvojnásobná, a to práve vzhľadom na jeho postavenie
vedúceho pracovníka, ktorý bol zodpovedný za bezpečné vykonanie požadovaných prác
a bezpečnosť svojich podriadených.
Krajský súd v Žiline (odvolací súd), potom ako bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie
zrušené dovolacím súdom z dôvodu porušenia procesných predpisov pri hodnotení
skutkového stavu veci, po doplnení a opakovaní dokazovania, rozsudkom z 24. februára 2009
sp.zn.8 Co 196/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaná sa nezbavuje
zodpovednosti a určil, že žalovaná zodpovedá za škodu vzniknutú pracovným úrazom
z 20. mája 1997 v plnom rozsahu. Vo výroku svojho rozhodnutia tiež uviedol, že rozhodnutie
o výške žalobou uplatneného nároku a o trovách konania sa ponecháva konečnému rozsudku.
Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaná, resp. jej právny predchodca,
sa nezbavil zodpovednosti za pracovný úraz žalobcu ani sčasti. Žalovaná nepreukázala, že
žalobca z nedbanlivosti alebo ľahostajnosti porušil predpisy na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca bol
držiteľom len osvedčenia o jeho oprávnení vykonávať samostatne činnosť na elektrických
zariadeniach malého napätia alebo nízkeho napätia v objemovej triede A a bleskozvodoch
(§ 22 vyhlášky č. 74/1996 Z.z.), nie však aj osvedčenia, ktoré by ho oprávňovalo
na vykonávanie činnosti na elektrických zariadeniach veľmi vysokého napätia (§ 21 vyhlášky
č. 74/1996 Z.z.). Podľa odvolacieho súdu pochybil súd prvého stupňa i v tom, že nesplnenie
povinnosti žalobcom dodržiavať zásady bezpečného správania na pracovisku bez ďalšieho
považoval za postačujúce k záveru o čiastočnom zbavení sa žalovanej zodpovednosti
za škodu. Uviedol, že ustanovenie § 191 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce neviazalo zbavenie
sa zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze na nesplnenie akejkoľvek
„zodpovednosti“ (zrejme správne má byť „povinnosti“ - poznámka dovolacieho súdu)
pracovníka uloženej mu v ustanoveniach Zákonníka práce. Poukázal tu na ustanovenie § 191
ods. 4 Zákonníka práce. Podľa odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania nič nenasvedčovalo tomu, že by si žalobca počínal v rozpore s obvyklým spôsobom spávania sa,
„teda plnil pokyny svojho nadriadeného“. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalovaná
nesie plnú zodpovednosť za pracovný úraz žalobcu. Za porušenie bezpečnostných predpisov
a STN 343 100 boli zodpovední pracovníci žalovanej, a to jednak manipulant rozvodne, ktorý
riadne nezabezpečil pracovisko a vedúci pracovnej skupiny, ktorý v čase keď dal žalobcovi
pokyn na vykonanie pracovného úkonu si nezabezpečil B príkaz.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie S. P., vedľajšia účastníčka na strane
žalovanej. Navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa vedľajšej
účastníčky spočíva toto pochybenie odvolacieho súdu v tom, že na zistený skutkový stav
neaplikoval ustanovenia § 191 ods. 2 písm. b/ alebo c/ Zákonníka práce. Uviedla, že v konaní
boli preukázané všetky zákonné predpoklady pre čiastočné zbavenie sa zodpovednosti
žalovanej. Zdôraznila, že žalobca na pojednávaní konanom pred súdom prvého stupňa
13. februára 2002 sám priznal svoje zavinenie na pracovnom úraze. Podľa vedľajšej
účastníčky pre posúdenie rozsahu zodpovednosti účastníkov v predmetnej právnej veci nie je
významná otázka osvedčenia vyššieho či nižšieho stupňa. K tomu uviedla: „Objektívna
zodpovednosť sa z hľadiska historického objavila ako rakúskouhorský inštitút v časoch
priemyselnej revolúcie a zaslúžene bola a je dnes takto konštruovaná v našom právnom
poriadku. Jej pôsobenie však podľa nášho názoru nemôže byť bez hraníc. Musíme mať
na zreteli povinnosť zamestnávateľov dbať o bezpečnosť zamestnancov pri plnení pracovných
povinností. Aplikačná prax súdov má mať na zreteli všeobecný prospech. Odporca je veľký
zamestnávateľ s mnohými zamestnancami, ktorí pri práci s elektrickými zariadeniami sú
vystavení rizikám. Pokiaľ aj v takom prípade ako je tento súdy nepodporia úsilie
zamestnávateľa o bezpečnú prácu, nemožno hovoriť o pozitívnom pôsobení práva
a spravodlivosti. Úlohou vedľajšieho účastníka ako vykonávateľa úrazového poistenia nie je
len zabezpečovať nároky zamestnancov poškodených pri pracovných úrazoch a chorobách
z povolania, ale v rámci školiacej a konzultačnej činnosti pre poistených zamestnávateľov aj
poukazovať na nedostatky, ktoré pri svojej činnosti zistí a tak plniť zámer eliminovať
rizikovosť práce na najnižšiu možnú mieru.“
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu vedľajšej účastníčky navrhla napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas vedľajšia účastníčka konania, za ktorú koná zamestnanec
s právnickým vzdelaním, proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel
k záveru, že jej dovolanie nie je opodstatnené.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen
rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, a to i vtedy, ak to dovolateľ výslovne
namieta, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.),
dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania,
nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie
konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom
nesprávne obsadeným). Dovolací súd nezistil, že by konanie odvolacieho súdu malo niektorú
z týchto vád.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vedľajšia
účastníčka ako dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p, (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) nenamieta a dovolací ani
nezistil, že by konanie súdov bolo touto vadou postihnuté.
Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý vedľajšia účastníčka v dovolaní
výslovne uplatňuje (napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci),
vrátane obsahového vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu. Nezaoberal sa pritom právnymi
otázkami vedľajšou účastníčkou nenamietanými. Dospel k záveru, že obsah jej dovolania nie
je spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska
dovolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Po preskúmaní veci z tohto hľadiska dovolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou spočívajúcou v nesprávnom právnom
posúdení veci.
Keďže k úrazu žalobcu došlo v máji 1997 treba predmetnú vec posúdiť podľa
Zákonníka práce, zákona č. 65/1965 Zb. v znení neskorších zákonov, účinného do 31. marca
2002 (ďalej len „Zákonník práce“).
Podľa § 191 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti
sčasti, ak preukáže, že postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne alebo ostatné
predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol
riadne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody.
Podľa tohto zákonného liberačného dôvodu zamestnávateľ sa (sčasti) zbavuje
zodpovednosti z dôvodu porušenia bezpečnostných predpisov alebo pokynov postihnutým
zamestnancom. Musí pritom ísť o jeho tzv. kvalifikované zavinenie, teda zavinenie aspoň
vo forme vedomej nedbanlivosti. O zavinené porušenie bezpečnostných predpisov ale nepôjde
v prípade, ak zamestnanec síce vykonáva určité práce v rozpore s bezpečnostnými predpismi, ale na príkaz zamestnávateľa. Zavinenie zamestnanca je tu vylúčené práve tým, že
zamestnávateľ k takému postupu dal príkaz a z toho dôvodu sa nemôže zbaviť zodpovednosti.
Zbaviť sa zodpovednosti zamestnávateľ nemôže ani v prípade, že zamestnanec splní pokyn,
ktorý je v rozpore s právnymi predpismi, a teda vykoná prácu, ktorú by bol oprávnený
odmietnuť (porovnaj napr. R 11/1976, str. 39-40).
Žalobca na pojednávaní súdu prvého stupňa konaného 13. februára 2002 (č.l. 102
spisu) uviedol, že začal vykonávať práce, o ktorých vedel, že porušujú STN 343 100,
na pokyn vedúceho pracovnej skupiny G. S.. Rovnako G. S. na pojednávaní súdu prvého
stupňa konanom 11. februára 2004 (č.l. 208 spisu) uviedol, že žalobca pri manipulácii
s rebríkom nekonal svojvoľne, ale na jeho pokyn.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalobca síce začal
s vykonávaním prác v rozpore s bezpečnostnými predpismi, konal tak ale na príkaz svojho
zamestnávateľa. Vzhľadom na uvedené nešlo na jeho strane o zavinené porušenie
bezpečnostných predpisov, ako predpoklad čiastočného zbavenia sa zodpovednosti žalovanej
za jeho pracovný úraz v zmysle ustanovenia § 191 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce.
Žalovaná ani netvrdila, že príčinou vzniku škody bola opilosť žalobcu alebo zneužitie
iných omamných prostriedkov ním. Aplikácia liberačného dôvodu podľa ustanovenia § 191
ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce („Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže,
že jednou z príčin škody bola opilosť postihnutého zamestnanca alebo zneužitie iných
omamných prostriedkov postihnutým zamestnancom.“) preto neprichádzalo do úvahy.
Pokiaľ vedľajšia účastníčka v dovolaní vytýka odvolaciemu súdu, že na zistený
skutkový stav neaplikoval ustanovenie § 191 ods. 2 písm. c/ Zákonníka práce
(„Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že zamestnancovi vznikla škoda
preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci
neporušil právne alebo ostatné predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu
a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.“), dovolací súd poznamenáva, že
použitie predmetného ustanovenia prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď nejde
o porušenie bezpečnostných predpisov; ak je ľahkomyseľné konanie zamestnanca zároveň
porušením predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, je potrebné otázku zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa posúdiť podľa ustanovení § 191 ods. 1 písm. a/
a ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce a nie podľa ustanovenia § 191 ods. 2 písm. c/ Zákonníka
práce, o aký prípad išlo aj v preskúmavanej veci. Naostatok, pokyn vedúceho pracovníka
na vykonanie riskantných prác by vylučoval i tento dôvod čiastočného zbavenia
sa zodpovednosti zamestnávateľa.
Keďže rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny a pretože nebolo zistené, že by jeho konanie bolo postihnuté
vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie vedľajšej
účastníčky podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudkom zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu ale nepriznal náhradu
trov, pretože nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. augusta 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová