UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ C., trvalým pobytom v D., 2/ W., trvalým pobytom v D., proti žalovanej Československej obchodnej banke, a.s., so sídlom v Bratislave, Michalská 18, IČO: 36 854 140, zastúpenej Mgr. Marcelom Drgonom, advokátom, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Jesenského 2, o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 79,10 € s príslušenstvom., vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp.zn. 2C/145/2014, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. augusta 2017 sp.zn. 4Co/72/2016, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom z 22. decembra 2014 č.k. 2C/145/2014- 27 v spojení s opravným uznesením z 8.marca 2016 č.k 2C/145/2014- 63 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 79,10 € s 8,25 % úrokom z omeškania ročne od 30.novembra 2013 do zaplatenia, do troch 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Určil za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti zmluvnú podmienku v čl. IX. bod 2 Zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. XXXXXX z 25.mája 2011 v znení:,,Dlžník sa zaväzuje uhradiť banke najmä tieto poplatky v zmysle platného Sadzobníka banky: poplatok za vedenie úveru (mesačný paušál). Žalobcom právo na náhradu trov konania nepriznal. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 16,50 € na účet Okresného súdu Stará Ľubovňa do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil po citácii ustanovení § 3 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj čl. 3 ods. 1, 2, 3, čl. 5,6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993, ďalej ustanovenia § 37 ods. 2 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení zákona č. 132/2013 Z.z., ako aj ustanovenia § 1 ods. 3 písm. a/, c/ zák. č. 129/2010Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ďalej § 559, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 10c, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 a uviedol, že predmetom konania bol nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 79,10 €, ktoré predstavuje žalovanou účtované a zrazené poplatky za správuúverového účtu a to 7 x 3,30 € a 16 x 3,50 €. Konštatoval, že Zmluva o poskytnutí úveru reg. č. XXXXXX z 25.mája 2011 je zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko žalobcovia vystupovali ako spotrebitelia. Vzhľadom na zistený skutkový stav, ako aj citované ustanovenia zákona súd prvej inštancie bol toho názoru, že dohoda o povinnosti žalobcov platiť mesačne poplatok za správu úverového účtu nemôže požívať právnu ochranu a ako takú ju vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poukázal na čl. IX. bod 2 zmluvy o poskytnutí úveru z 25.mája 2011, podľa ktorého sa dlžník zaviazal uhradiť banke okrem iného poplatok za vedenie úveru (mesačný paušál) v zmysle platného sadzobníka banky. Poplatok za vedenie úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto súd prvej inštancie považoval dojednanie za absolútne neplatné s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy. Poukázal na demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka s tým, že uviedol, že za neprijateľnú sa považuje zmluvná podmienka vyjadrujúca finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia). Poplatky za vedenie či správu úverového účtu treba považovať za také neprijateľné zmluvné podmienky, lebo predstavujú plnenie, ktoré nie je v záujme spotrebiteľa a konanie žalovaného spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľom - ako žalobcom, ako poškodzujúce. Preto s poplatkom za takéto plnenie sa spája záver o ich neprijateľnosti. Podľa názoru súdu pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak, tieto sú poskytované vo vlastnom záujme dodávateľa. Ďalej súd poukázal na stanovisko zo súdnej praxe, z ktorého vyplýva, že dojednanie poplatku za vedenie účtu a správu úverového účtu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko vedenie úverového účtu vyplýva z účtovných potrieb samotnej banky, a preto nemôže zaťažovať dlžníka. Aj zákonodarca v rámci zákona č. 132/2013 Z.z. o bankách reagoval na súdnu prax a zakázal bankám, stavebným sporiteľniam a veriteľom v spotrebiteľských úveroch žiadať poplatky, alebo akúkoľvek odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úverového účtu, na ktorom je úver vedený a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu. Poplatky, ktoré umožňujú žalovanému poskytovateľovi úveru získať objektívne vyššiu čiastku, ako sú skutočné náklady, či už za upomienku alebo za predžalobnú upomienku, narúšajú rovnováhu zmluvných strán. Aj pri aplikácií § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú len náklady spojené s jej uplatnením - skutočné náklady. Ak si žalovaná uplatňovala v paušálnej náhrade tieto náklady, nezodpovedajú tieto paušálne náklady ich skutočným nákladom. V danom prípade nebola potreba preukázania naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcov, nakoľko predmetom konania nie je určovacia žaloba v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ alebo žaloba na plnenie podľa § 80 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku, pri ktorom nie je potrebné preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu. Súd prvej inštancie mal za to, že v prípade spotrebiteľských zmlúv vždy existuje naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dojednania, ktoré je v neprospech spotrebiteľa a nevyžaduje, aby tento naliehavý právny záujem zo strany spotrebiteľa bol preukazovaný. Dôkazom tohto úmyslu zákonodarcu je znenie § 153 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 106/2014 Z.z.., podľa ktorého súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neplatná a v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, aké bolo dojednané v spotrebiteľskej zmluve. Pokiaľ žalovaná ako príklad oprávnenosti účtovaného poplatku za správu úveru uviedla zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý podľa jej tvrdenia výslovne počíta s poplatkami, k tomu súd uviedol, že tento zákon sa na daný spotrebiteľský vzťah neaplikoval. Vo vzťahu k rozhodnutiu Nemeckého spolkového súdu týkajúce sa poplatkov súd prvej inštancie uviedol, že nie je vylúčené, aby všeobecné súdy Slovenskej republiky si osvojili názorovú líniu iných všeobecných súdov v rámci Európskej únie, ktoré vychádzajú z rovnakých princípov ochrany spotrebiteľov v spotrebiteľských vzťahov. Nejde o záväznosť judikatúry, ale o posúdenie skutočností týkajúcich sa ochrany spotrebiteľov, na ktoré sa vzťahujú normy prijaté Európskou úniou. K ďalšej námietke týkajúcej sa hlavného predmetu konania s poukazom na ustanovenia § 53 ods. 1, druhá veta Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie mal za to, že v prejednávanej veci bol poplatok za vedenie úveru (mesačný paušál) dojednaný v čl. IX bod 2 zmluvy a to tak, že dlžník sa zaviazal uhradiť banke najmä tieto poplatky v zmysle platného Sadzobníka banky, a to medzi množstvom poplatkov je ako druhý v poradí uvedený poplatok za vedenie úveru(mesačný paušál). V tomto ustanovení je odkaz na sadzobník banky, teda na predpis, do ktorého tvorby ani výslovnej podoby nemohli žalobcovia ako spotrebitelia žiadnym spôsobom zasiahnuť, čo spôsobuje podľa názoru súdu absolútnu neurčitosť, nejasnosť a nezrozumiteľnosť. Vyhovieť zákonným požiadavkám na kumulatívne splnenie kritérií uvedených v § 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka tak, že zmluvné podmienky musia byť buď vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo byť dojednané individuálne, preto nebolo splnené. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovia za dobu trvania zmluvného vzťahu uhradili žalovanej na poplatkoch sumu 79,10 € ( 7 x á 3,30 € a 16 x á 3,50 €), ktorú výšku žalovaná nenamietala. Z tohto dôvodu súd považoval nárok uplatnený žalobcami za dôvodný v celom rozsahu, preto žalobe vyhovel a k zaplateniu bezdôvodného obohatenia zaviazal žalovanú. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania súd konštatoval, že žalovaná sa podľa neho dostala do omeškania až dňom 30.novembra 2013, lebo 15 - dňová lehota uvedená vo výzve uplynula 29.novembra 2013, a preto sa dostala do omeškania až deň po uplynutí lehoty na dobrovoľné plnenie. Súd okrem uplatnenej istiny priznal žalobcom aj uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,25 % od 30.novembra 2013 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania žalobu ako nedôvodnú zamietol. V súlade s ustanovením § 153 ods. 1 O.s.p. vyslovil neplatnosť dojednanej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. O povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok rozhodol s poukazom na § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisom s tým, že žalobe bolo vyhovené, žalobcovia boli od súdneho poplatku oslobodení, preto na úhradu súdneho poplatku súd zaviazal žalovanú v sume 16,50 €.
2. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Prešove rozsudkom z 24. augusta 2017 sp.zn. 4Co/72/2016 rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením okrem výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, potvrdil ako vecne správny; žalobcom 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že posúdil rozsah odvolania vo vyhovujúcich výrokoch, t.j. okrem výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá, lebo v tejto časti bolo napadnuté rozhodnutie vydané v prospech žalovanej. Konštatoval, že oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom, ako aj uplatnenými odvolacími námietkami zistil, že súd prvej inštancie správne, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci nevyhnutný pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku, ako aj na základe výsledkov vykonaného dokazovania, správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie uviedol, že namietané nesprávne skutkové závery súdu neboli dôvodné, nakoľko súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia náležite vysporiadal so všetkými uplatnenými námietkami žalovanej v konaní pred súdom prvej inštancie, t.j. s námietkou nedostatku naliehavého právneho záujmu vo vzťahu k predmetu uplatneného nároku, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu dôvodnosti uplatneného nároku. Predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, nie žaloba na určenie alebo na plnenie v zmysle § 80 písm. b/, c/ O.s.p. Ako prejudiciálnu otázku súd prvej inštancie riešil len otázku posúdenia platnosti zmluvného dojednania vyplývajúceho z čl. IX. bodu 2 Zmluvy o poskytnutí úveru (čl. 9 spisu) z 25.mája 2011 reg. č. XXXXXX. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola zavedená do Občianskeho zákonníka novelou vykonanou zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.mája 2004, a preto súd prvej inštancie správne postupoval, ak posudzoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Účtovaný poplatok za správu úveru ako mesačný paušál bol súčasťou formulárovej zmluvy, ktorá nebola individuálne dojednaná, a preto v súlade s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Uvedené ustanovenie obsahuje interpretačné pravidlo, je špeciálnym ustanovením pre právny režim spotrebiteľských zmlúv a vychádza z čl. 5 Smernice 93/13 EHS, ktorý ukladá, aby podmienky v spotrebiteľských zmluvách boli vypracované v jednoduchom, zrozumiteľnom jazyku a v prípade pochybnosti o zmysle podmienky, má prednosť interpretácia priaznivejšia pre spotrebiteľa. Len všeobecné stanovenie poplatku za správu úveru ako mesačného paušálu s odkazom na Sadzobník poplatkov žalovanej súd prvej inštancie správne posúdil dojednanú zmluvnú podmienku ako neprijateľnú, a preto ani v tejto časti odvolanie žalovanej nebolo dôvodné. Za účtovaný poplatok za správu úveru (mesačný paušál) žalovaná neposkytla žalobcom žiadne plnenie, ktoré by predstavovalo protihodnotutohto poplatku. Správne preto súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu účtovaného poplatku za správu úveru posúdil po predchádzajúcom vyslovení neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa čl. IX. bod 2 zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. XXXXXX z 25.mája 2011 s poukazom na ustanovenia § 3, § 39, § 41, ako aj § 52, § 53 Občianskeho zákonníka.
3. Proti I. výroku uvedeného rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej odvolací súd týmto výrokom potvrdil výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie (vo vzťahu k určeniu neprijateľnej zmluvnej podmienky) a proti II. výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, podala dovolanie žalovaná (ďalej len „ dovolateľka“), prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Podľa názoru žalovanej došlo zo strany odvolacieho súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a to konkrétne otázky neprijateľnosti (neplatnosti) zmluvného dojednania v spotrebiteľskej zmluve o poplatku za vedenie úveru (úverového účtu). Nesprávnosť právneho posúdenia spornej otázky odvolacím súdom je podľa názoru žalovanej nesprávne, a to v zásade z dvoch dôvodov a to: a/ predmetná zmluvná podmienka zakotvená v čl. IX bod 2 Zmluvy o úvere nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože spĺňa podmienky zákonnej výnimky podľa § 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorení zmluvy o úvere), a to vzhľadom k tomu, že išlo o zmluvnú podmienku, ktorá sa týka primeranosti ceny, pričom táto zmluvná podmienka bola vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne (§ 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka), b/ predmetná zmluvná podmienka zakotvená v čl. IX bod 2 Zmluvy o úvere nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, pretože nespôsobuje nijakým spôsobom značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Právny názor odvolacieho súdu je podľa žalovanej nesprávny, a to z dôvodu, že v prípade tohto zmluvného dojednania išlo o zmluvnú podmienku, ktorá sa týka primeranosti ceny, pričom táto zmluvná podmienka bola vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne, tzn. boli splnené podmienky zákonom stanovenej výnimky (§ 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka). Uviedla, že východiskom právnej úpravy ochrany spotrebiteľa je v slovenskom právnom prostredí právo Európskej únie. Ochranu spotrebiteľa upravuje niekoľko smerníc; smernica Rady 93/13/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“), ktorá obsahuje všeobecnú úpravu ochrany spotrebiteľa a na ňu nadväzujú ďalšie smernice týkajúce sa špecifických prípadov dodávok tovaru a služieb. Túto smernicu je tak možné považovať za všeobecnú úpravu európskej ochrany spotrebiteľa. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice sa za nekalú (neprijateľnú, neprimeranú) pokladá zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Predmetom prieskumu z hľadiska nekalosti (neprimeranosti, neprijateľnosti) tak sú tzv. adhézne zmluvy, vrátane obchodných podmienok podnikateľa, na ktoré on v spotrebiteľskej zmluve odkazuje. Predmetné ustanovenie bolo do slovenského právneho poriadku transponované prostredníctvom § 53 ods. 1 prvá veta a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Testu nekalosti (neprimeranosti, neprijateľnosti) nepodliehajú všetky ustanovenia adhéznej spotrebiteľskej zmluvy (ustanovenie čl. 4 ods. 2 Smernice z prieskumu nekalosti vyníma definíciu hlavného predmetu zmluvy a ďalej primeranosť ceny a dodávanej protihodnoty). Predmetné ustanovenie Smernice bolo do slovenského právneho poriadku transponované prostredníctvom § 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov preto podľa jej názoru predmetná zmluvná podmienka čl. IX bod 2 Zmluvy o úvere nemôže predstavovať neprijateľnú (nekalú, neprimeranú) zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o zmluvnú podmienku, ktorá sa týka primeranosti ceny, pričom táto zmluvná podmienka je/bola vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Nesúhlasila s názorom odvolacieho súdu, že zmluvné dojednanie čl. IX. bod 2 Zmluvy o úvere bolo neurčité, nejasné a nezrozumiteľné. Mala za to, že zmluvné dojednanie čl. IX. bod 2 Zmluvy o úvere je zrozumiteľné, keďže jeho obsah je vyjadrený jasne a je z neho možné zistiť, čo sa ním malo vyjadriť (povinnosť dlžníkov hradiť veriteľovi mesačný paušál za vedenie úveru vo výške stanovenej v Sadzobníku poplatkov). Rovnako mala za to, že uvedené zmluvné dojednanie je určité, keďže upravuje a reguluje určito vymedzený obsah povinností oboch zmluvných strán, konkrétne najednej strane povinnosť veriteľa (žalovanej) vykonávať počas trvania Zmluvy o úvere činnosť spočívajúcu vo vedení dlžníkovho úveru (úverového účtu) a na strane druhej povinnosť dlžníkov (žalobcov) hradiť veriteľovi za túto činnosť dohodnutú odmenu- mesačný paušál - vo výške stanovenej v sadzobníku poplatkov veriteľa (žalovanej). Na určitosti daného dojednania nemení ani skutočnosť, že toto zmluvné dojednanie neobsahuje špecifikáciu konkrétnych úkonov veriteľa spadajúcich pod pojem „ vedenie úveru“. Požiadavka určitosti, jasnosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu nemôže byť totiž zamieňaná s požiadavkou výpočtu konkrétnych úkonov, ktoré také plnenie obsahuje. Žalovaná ohľadne uvedeného poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, resp. Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorej dohoda zmluvných strán o poplatku za správu (vedenie) úveru v zmluve o úvere nie je neurčitá len preto, že neobsahuje úplný výpočet činností, za ktoré je poplatok dohodnutý (viď Stanovisko občanskoprávního a obchodního kolégia Nejvyššího soudu z 23.apríla 2014 k některým otázkám ujednání a poplatku za správu úvěru ve smlouvách o úvěru, sp.zn. Cpjn 203/2013, bod 18.). V súvislosti s požiadavkou na zrozumiteľnosť cenového dojednania poukázala aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku z 20.septembra 2017 vo veci C-186/16 uviedol, „že článok 4 ods. 2 smernice 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že požiadavka, podľa ktorej má byť zmluvná podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne, predpokladá, že v prípade zmlúv o úvere musia finančné inštitúcie poskytnúť dlžníkom informácie dostatočné na to, aby dlžníkom umožnili prijať obozretné rozhodnutia založené na dobrej informovanosti. V tejto súvislosti táto požiadavka predpokladá, že podmienka, podľa ktorej sa má úver splatiť v rovnakej cudzej mene, v akej bol dohodnutý, je pochopiteľná pre spotrebiteľa jednak na úrovni formálnej a gramatickej, ale zároveň aj pokiaľ ide o jej konkrétny dosah v tom zmysle, aby priemerný spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, mohol nielen vedieť o možnosti revalvácie alebo devalvácie cudzej meny, v ktorej bol úver dohodnutý, ale aj posúdiť potenciálne významné ekonomické dôsledky tejto zmluvnej podmienky pre jeho finančné záväzky.“ Z uvedených dôvodov je preto možné zmluvné dojednanie čl. IX. bod 2 Zmluvy o úvere považovať za zmluvnú podmienku, ktorá bola vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne (čl. 4 ods.2 Smernice, § 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka). Súčasne, predmetné určité, jasné a zrozumiteľné zmluvné dojednanie čl. IX. bod 2 Zmluvy o úvere predstavuje zmluvnú podmienku týkajúcu sa primeranosti ceny (§ 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka). Ani Smernica, ani ustanovenie § 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka nerozlišujú medzi cenami hlavnými a vedľajšími, resp. medzi cenami za hlavné a vedľajšie plnenie. Z uvedeného ustanovenia Smernice, resp. Občianskeho zákonníka je možné vyvodiť základné pravidlo, že ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy spísané jasným, určitým a zrozumiteľným jazykom, ktoré stanovia ceny alebo rozsah základných práv a povinnosti zmluvných strán (hlavný predmet plnenia), nepodlieha prieskumu nekalej povahy podľa čl. 3 ods. 1 Smernice, resp. § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka. Cenovou dohodou sú pritom nepochybne aj dojednania v úverových zmluvách o poplatkoch za vedenie, evidenciu alebo správu úveru (úverového účtu). Bankové poplatky (vrátane poplatku za vedenie/správu úveru) tak predstavujú (popri úroku a ďalších odmien) časť viaczložkovej ceny celého komplexu plnení. Z tohto pohľadu je potom pre posúdenie poplatkov za správu (vedenie) úveru ako časti ceny plnenia nerozhodné, či predmetný poplatok kryje tiež náklady na vnútornú činnosť úverového veriteľa, či úverový veriteľ poskytol úverovému dlžníkovi konkrétne protiplnenie alebo či správca úveru vykonáva prevažne vo svojom záujme; inak povedané, otázka či klient obdrží za konkrétny poplatok konkrétnu službu, je otázkou primeranosti (§ 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka) a nie jasnosti, určitosti a zrozumiteľnosti zmluvného dojednania. Žalovaná mala tiež za to, že zmluvná podmienka zakotvená v čl. IX bod 2 Zmluvy o úvere nie je neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka aj z toho dôvodu, že nejde o ustanovenie, ktoré by spôsobovalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka). Podľa žalovanej ochrana spotrebiteľa nikdy neznamenala ochranu pred jej vlastnými ekonomickými (i neuváženými) rozhodnutiami, pri ktorých dala prednosť ponúkanému tovaru alebo službe pred svojimi peniazmi. V zmysle uvedeného bola aj Zmluva o úvere dňa 25.mája 2011 riadne uzatvorená medzi žalobcami ako dlžníkmi na jednej strane a žalovanou ako veriteľom na strane druhej, a to na základe ich slobodnej a vážnej vôle. Žalobcovia mali už pred uzatvorením predmetnej Zmluvy o úvere k dispozícii všetky jednoznačne, určito a zrozumiteľne formulované informácie (návrh Zmluvy o úvere, Obchodné podmienky žalovanej, Sadzobník poplatkov žalovanej). Vedenie úveru predstavuje reálnu službu poskytovanú bankou svojim klientom s konkrétnym obsahom a tým súčasneaj o plnenie (protihodnotu) v ich prospech, pričom nie je potrebné len pre interné (účtovné) potreby banky. K spravovaniu (správe) úveru je samostatný účet, na ktorom sú zaznamenávané akékoľvek platby (splátky) a úroky, skrátka nutný. Účtujú sa na ňom totiž všetky súvisiace transakcie - čerpanie, splácanie, účtovanie splátok úrokov a istiny a pod., ktoré sa nedajú účtovať na bežnom účte klienta. Predmetná zmluvná podmienka slúži rovnocenne a rovnovážne obom zmluvným stranám (dlžník dostáva konkrétne protiplnenie zo strany banky spočívajúce vo vedení a správe jeho úveru a v poskytovaní ďalších s tým súvisiacich služieb a činností). Poznamenala, že dojednanie poplatku za správu úveru bolo až do 10.júna 2013, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 132/2013 Z.z., legitímne a v súlade s vtedy platnými a účinnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Na tejto skutočnosti nemení ani fakt, že podľa ustanovenia § 1 ods. 3 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.novembra 2011 ďalej len,, ZoSÚ“), nešlo v prípade úveru poskytnutého žalobcom zo strany žalovanej o spotrebiteľský úver. ZoSú, resp. akýkoľvek iný všeobecne záväzný právny predpis platný a účinný v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere teda účtovanie týchto poplatkov (vrátane poplatku za vedenie úverového účtu) nezakazoval, ale práve naopak - predpokladal ich, čím súčasne ich dohodnutie v zmluve o spotrebiteľskom úvere a následne účtovanie spotrebiteľovi aproboval a legitimizoval. Platí totiž, že v prípade, ak bolo ex lege možné do 13.júna 2013 platne dohodnúť a účtovať poplatok za vedenie a správu úverového účtu v zmluve o spotrebiteľskom úvere, neexistuje žiadny dôvod, pre ktorý by takáto dohoda nemohla byť platne dojednaná aj v rámci spotrebiteľskej zmluvy o poskytnutí iného ako spotrebiteľského úveru (napr. úveru hypotekárneho). Z prechodného ustanovenia § 122 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách vyplýva, že predmetný zákaz účtovania poplatkov za vedenie, evidenciu alebo správu úverového účtu bol koncipovaný pro futuro, tzn. s účinnosťou od 10.júna 2013, z čoho je zrejmé, že poplatky za vedenie, evidenciu alebo správu úverového účtu, splatné do 10.júna 2013, boli zo strany úverového veriteľa dohodnuté a účtované v súlade so zákonom a teda nemôže ísť ani z tohto dôvodu o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Žalovaná záverom podotkla, že podľa jej názoru právne závery vyplývajúce z odôvodnenia rozsudku nemeckého Spolkového súdneho dvora zo 7. júna 2011, sp.zn. XI ZR 388/10, nie je možné v Slovenskej republike aplikovať a to z dôvodu, že a/ dojednanie o poplatku za správu, resp. vedenie úveru je cenovým dojednaním; súdny prieskum prijateľnosti (nekalosti, primeranosti) cenových dojednaní je v rozpore s čl. 2 ods. 3 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Slovenský zákonodarca v čase uzatvorenia predmetnej Zmluvy o úvere explicitne umožňoval dojednávanie takéhoto typu bankových poplatkov pri poskytovaní spotrebiteľských úverov. Na základe vyššie uvedených skutočností žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a priznať jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.
4. Žalobcovia sa k dovolaniu žalovanej nevyjadrili. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné: 6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie - riešenie právnej otázky).
7. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.
8. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
9. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. l CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedenie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
10. V danom prípade žalovaná podala dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom (ako uviedla v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP). Uvedený dôvod prípustnosti dovolania predpokladá, že dovolateľ v dovolaní vymedzí práve tú právnu otázku (nie inú, resp. neuvedie žiadnu), od vyriešenia ktorej záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z § 421 ods. l CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam. Závery o (ne)prípustnosti dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ súdu vysvetlí (konkretizuje), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. l písm. b/ CSP). Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 2 Cdo 54/2018, 3Cdo 6/2017, 3 Cdo 67/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017).
11. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľky riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho s údu, a č i s a p r i j e j riešení odvolac í s ú d odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP). Ak takáto konkretizácia uplatneného dovolacieho dôvodu súdu chýba, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum.
12. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).
13. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, nevymedzí právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Tiež v prípade absencievymedzenia právnej otázky, nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa); v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 14/2018, 2 Cdo 167/2017, 3 Cdo 28/2017, 5 Cdo 13/2018, 7 Cdo 114/2018, 8 Cdo 78/2017).
14. Dovolateľka videla uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP ohľadne otázky neprijateľnosti (neplatnosti) zmluvného dojednania v spotrebiteľskej zmluve o poplatku za vedenie úveru (úverového účtu). Nesprávnosť právneho posúdenia spornej otázky odvolacím súdom je podľa názoru žalovanej nesprávne, a to v zásade z dvoch dôvodov a to: a/ predmetná zmluvná podmienka zakotvená v čl. IX bod 2 Zmluvy o úvere nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože spĺňa podmienky zákonnej výnimky podľa § 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorení zmluvy o úvere), a to vzhľadom k tomu, že išlo o zmluvnú podmienku, ktorá sa týka primeranosti ceny, pričom táto zmluvná podmienka bola vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne (§ 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka); b/ predmetná zmluvná podmienka zakotvená v čl. IX bod 2 Zmluvy o úvere nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, pretože nespôsobuje nijakým spôsobom značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
15. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, predpokladá vymedzenie, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Právnym posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. Takáto argumentácia v dovolaní žalovanej absentuje.
16. Dovolateľka v súvislosti s dovolacím dôvodom uvedeným v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP neformulovala žiadnu právnu otázku (vo svojom dovolaní formálne odkazuje na citované ustanovenie). Z jej dovolania vyplýva, že nesúhlasí s právnym názorom súdov v otázke právneho posúdenia neprijateľnosti (neplatnosti) zmluvného dojednania v spotrebiteľskej zmluve o poplatku za vedenie úveru (úverového účtu), právnu otázku však v zmysle vyššie uvedeného nevymedzila spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP. Ani pri vynaložení zvýšeného úsilia dovolací súd nevedel z takto podaného dovolania zistiť právnu otázku, ktorú namietala, a od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 CSP.
17. Nakoľko žalovaná v dovolaní nevymedzila právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá mala zakladať nesprávne právne posúdenie veci, najvyšší súd nemôže bez uvedeného pristúpiť k posúdeniu prípustnosti dovolania a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. Je tak nepochybné, že v dovolaní žalovanej absentuje zákonom požadovaná náležitosť - dovolací dôvod v ňom nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 CSP, čo zakladá dôvod pre odmietnutie takéhoto dovolania.
18. Z vyššie uvedených dôvodov nemohol najvyšší súd na podklade nevymedzenej právnej otázky (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) uskutočniť meritórny dovolací prieskum a prijať závery k právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom.
19. Podľa § 447 písm. f/ CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.
20. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného v zmysle § 447 písm. f/ CSP odmietol.
21. Žalobcom 1/ a 2/ najvyšší súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože im žiadne trovy tohto konania nevznikli.
22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.