5 Cdo 194/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne I. P., bývajúcej v U., prechodne v P., S., zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, so sídlom v Bratislave,

Lužická 7, proti žalovanému: J. P., bývajúcemu v P., o zaplatenie 73 026,62 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp.zn. 7 C 88/2011,

o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 9. januára 2013 sp.zn.  

17 Co 35/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom zo 16. novembra 2011 č.k. 7 C 88/2011-

73 návrh žalobkyne zamietol a uložil jej povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania

vo výške 3 440,28 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet jeho právneho zástupcu.

V odôvodnení poukázal na § 588 Občianskeho zákonníka. Súd mal z vykonaného

dokazovania za preukázané, že účastníci konania za trvania manželstva uzavreli 1. decembra

2009 kúpnu zmluvu, na základe ktorej žalobkyňa ako predávajúca odpredala žalovanému ako

kupujúcemu spoluvlastnícky podiel ½ viažuci sa k nehnuteľnostiam zapísaným na LV X. k.ú.

P. Vklad vlastníckeho práva žalovaného bol povolený rozhodnutím Správy katastra Považská

Bystrica zo dňa 12. januára 2010 pod č. V 2529/09. Na základe uvedenej kúpnej zmluvy sa

žalovaný ako kupujúci zaviazal zaplatiť žalobkyni ½ dohodnutej kúpnej ceny - sumu

73 026,62 € bez dojednania lehoty splatnosti kúpnej ceny a súčasne sa zaviazal pristúpiť

k záväzku žalobkyne, ktorý mala vo vzťahu k VÚB a.s. z titulu úverovej zmluvy. Ďalej mal

za preukázané, že žalovaný si oba záväzky vyplývajúce mu z kúpnej zmluvy voči žalobkyni

splnil, t.j. že jej vyplatil dojednanú kúpnu cenu dňa 16. decembra 2009 a pristúpil k záväzku

žalobkyne. Uviedol, že žalobkyňa v priebehu konania spochybňovala vyplatenie kúpnej ceny, avšak jej zaplatenia sa vo vzťahu k žalovanému začala domáhať až v mesiaci máj 2011, keď

prostredníctvom právneho zástupcu zaslala žalovanému výzvu na jej uhradenie, t.j. až po 1,5

roku. V čase uzavretia kúpnej zmluvy a v určité časové obdobie po jej uzavretí, žili účastníci

usporiadanie, čo vyplýva zo skutočnosti, že spoločne trávili Silvestra vo Vysokých Tatrách,

ako aj z obsahu SMS správ zaslaných žalovanému žalobkyňou. Hoci žalovaný súdu

nepredložil priamy dôkaz o tom, že žalobkyňa od neho osobne kúpnu cenu prevzala, splnenie

si záväzku v uvedenom smere žalovaný preukázal najmä výpoveďami svedkov Ing. J.P., ktorý

mu na uvedený účel poskytol finančnú pôžičku vo výške 50 000 €, ako aj A.K. a I. D., ktorí

žalovaného osobne sprevádzali na ceste z Považskej bystrice do Považskej Teplej  

16. decembra 2009, keď mal žalobkyni zaniesť dojednanú kúpnu cenu. Časť uvedenej kúpnej

ceny, 20 000 €, žalovaný v daný deň vybral zo svojho účtu v banke, o čom predložil dôkaz,

a to výpis z jeho účtu. Fakt, že žalovaný žalobkyni uhradil kúpnu cenu utvrdzuje aj

skutočnosť, že bezprostredne po uzavretí kúpnej zmluvy pristúpil k záväzku žalobkyne vo

vzťahu k banke, a to formou dodatku k úverovej zmluve, čím došlo k splneniu druhej časti

jeho záväzku vyplývajúcej mu z kúpnej zmluvy. Na základe uvedeného návrh žalobkyne ako

nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 9. januára 2013 sp.zn.

17 Co 35/2012 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov

odvolacieho konania v sume 696,26 €, do troch dní na účet jeho právneho zástupcu. Uviedol,

že súd vykonáva hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. svojou úvahou, ktorou je

myšlienková činnosť sudcu, predstavujúca prisudzovanie pravdivosti hodnoty k jednotlivým

získaným správam v občianskom procese. Pokiaľ je však v odôvodnení súdneho rozhodnutia

uvedené, ktoré skutočnosti súd považoval za preukázané, ktoré nie, a rovnako aj ktoré dôkazy

považoval za vierohodné a aký záver z nich vyvodil, nie je možné považovať hodnotenie

dôkazov za nedostatočné a tým aj za naplnenie dôvodu na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm.

d/ O.s.p. V prejednávanej veci je tak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé, že súd

prvého stupňa považoval za preukázané tvrdenie žalovaného o tom, že kúpnu cenu zaplatil

žalobkyni osobne v hotovosti, keď ho k domu žalobkyne sprevádzali svedkovia A. K. a I. D.,

ktorí videli že tieto prostriedky má žalovaný pri sebe. Žalobkyni sa nepodarilo spochybniť

takýto dôkaz ani navrhnutím svedkýň, ktoré sa mali v mesiaci december často zdržiavať v jej

domácnosti, ako ani poukazovaním na skutočnosť, že v danom čase trpela nedostatkom

finančných prostriedkov. Zároveň odvolací súd nepovažoval, že by rozhodnutie súdu prvého stupňa trpelo nedostatkami, pre ktoré by bolo možné ustáliť, že žalobkyni bolo odňaté právo

konať pred súdom. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala

zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že účastníkovi konania sa postupom prvostupňového,

ako aj odvolacieho súdu, odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Poukázala, že súd prvého stupňa nerozhodol o návrhu žalobkyne na zmenu návrhu. Zároveň

považovala za nedostatočné dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Súd nevykonal

dôkazy v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p., keď sa podľa jej názoru nesnažil pochybnosti oboch

strán dokazovania odstrániť, prípadne jednotlivý dôkaz potvrdiť alebo zvýrazniť jeho

hodnovernosť. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považovala za neodôvodnené, v rozpore

s § 157 ods. 2 O.s.p. Poukázala na porušenie zásady nezaujatosti a nestrannosti sudov, z ktorej

vyvodzovala následnú nedôslednosť súdu, keď súd odôvodnil rozhodnutie nedostatočne

a tendenčne. Podľa jej názoru neboli uvedené nedostatky súdu prvého stupňa odvolacím

súdom odstránené, keď konal v rozpore s ustanovením § 212 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd sa

mal dopustiť vady v konaní aj tým, že rozhodol bez nariadenia pojednávania, keď zároveň

neoznámil termín verejného vyhlásenia rozhodnutia a rozhodnutie verejne nevyhlásil.

Zároveň namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočné a nepresvedčivé, keď

nie je zrejmé prečo o zmene petitu nebolo rozhodnuté, ako ani ktoré úvahy súdu prvého

stupňa považoval súd za správne a prečo nebola vzatá do úvahy skutočnosť, že žalovaný

podľa svedkyne Ľ. M. v dome žalobkyne dňa 16. decembra 2009 nebol. Podľa názoru

žalobkyne odvolací súd neodôvodnil to, čo zostalo sporným, čo vyžadovalo doplnenie

dokazovania na potvrdenie alebo vyvrátenie výpovede „ochranky“. Odvolací súd tak odňal

účastníkovi možnosť konať pred súdom, keď neodstránil vadu konania spočívajúcu

v nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. Zároveň odvolací súd neodstránil vadu

konania spočívajúcu v nerozhodnutí o zmene petitu. Žiadala preto rozhodnutia súdov oboch

nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým,

aby bola vec prejednaná iným zákonným sudcom okresného súdu.

Žalovaný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je

dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo

ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tiež

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto

veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že

prípustnosť dovolania žalobkyne z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť nemožno.

Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“). Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že

pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne

došlo.  

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Žalobkyňa v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.

dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou

činnosťou súdu, a nie s jeho skutkovým či právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí. Dovolanie totiž nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným

prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 237 O.s.p., § 241

ods.2 písm. b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Súčasne

právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Žalobkyňa v podanom dovolaní namieta, že v danom prípade jej bola odňatá možnosť

pred súdom konať v dôsledku toho, že konanie je postihnuté vadou založenou

na nedostatočnom odôvodnení, resp. nepreskúmateľnosti rozhodnutia prvostupňového

a odvolacieho súdu, čo súčasne zakladá porušenie jej práva na súdnu ochranu a   právo  

na spravodlivé súdne konanie.

K námietke žalobkyne, že rozhodnutie prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu je

nedostatočne odôvodnené, dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998)

považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne

dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti

tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných

s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 364/2015,

II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo  

3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré

bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej

veci. Takáto vada konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku

sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Najvyšší súd dodáva, že obsah spisu nedáva

žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety –

kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. Dovolací súd nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenia

rozhodnutí súdov nižších stupňov stupňa spĺňajú kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí

v   zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry a obsahujú aj vysvetlenie

dôvodov, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia.

Žalobkyňa v podanom dovolaní zároveň namieta, že postupom odvolacieho súdu jej

bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia

pojednávania, neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku, ako aj že odvolací súd

rozsudok verejne nevyhlásil.

Podľa § 156 ods. 1 O.s.p., rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne, vyhlasuje ho predseda

senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky.

Podľa § 156 ods. 3 O.s.p., vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom

bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Z ustanovenia § 211 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak,

pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa.  

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p., v znení zákona č. 335/2012 Z.z. účinného od 1. januára

2013, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 1. januára 2013 v ostatných prípadoch

možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že a/ odvolací súd sa stotožnil  

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a že z tohto dôvodu nebolo potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol po nariadení

pojednávania, c/ sa nejedná o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

d/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, že by nariadenie

odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem. To znamená, že postup

odvolacieho súdu v danej veci bol v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. a že odvolací súd mohol vec

prejednať a rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Takýmto postupom

odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti dovolateľky

konať pred súdom.

Aj v prípadoch, v ktorých odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania, je však povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. O tom, či bol v preskúmavanej veci zachovaný procesný postup odvolacieho súdu, ktorý je upravený

v § 156 ods. 3 O.s.p., môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu. Na č.l. 98 spisu sa

nachádza pokyn predsedníčky senátu pre kanceláriu z 13. decembra 2012 na uverejnenie

oznámenia na internete a úradnej tabuli súdu. Z č.l. 99 spisu vyplýva, že predmetné

oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bez nariadenia pojednávania dňa 9. januára 2013

o 9.40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 108, bolo vyvesené na úradnej tabuli Krajského

súdu v Trenčíne dňa 3. januára 2013 a zvesené bolo 9. januára 2013. Odvolací súd teda

postupoval v súlade s uvedeným ustanovením. Zároveň dovolací súd uvádza, že v odvolacom

konaní nebolo potrebné predvolávať žalobkyňu, ani jej právneho zástupcu, ktorého nebolo

potrebné ani upovedomiť o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku (§ 214 ods. 3

O.s.p.), nakoľko nepožiadal o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami podľa

§ 45 ods. 4 O.s.p. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu bol odvolacím

súdom vyhlásený verejne, keď sa na č.l. 104 spisu nachádza zápisnica o verejnom vyhlásení

rozsudku z 9. januára 2013. Týmto postupom preto nedošlo k odňatiu možnosti dovolateľky

konať pred súdom.

Z dovolania ďalej vyplýva, že podľa žalobkyne jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom aj v tým, že prvostupňový súd nerozhodol o jej návrhu na zmenu návrhu na začatie

konania a uvedený nedostatok nebol odstránený ani odvolacím súdom.

Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že okresnému súdu bol dňa 26. augusta 2011

doručený návrh žalobkyne na pripustenie zmeny petitu zo dňa 22. augusta 2011.

Na pojednávaní súdu konanom dňa 7. septembra 2011 (viď. zápisnica o pojednávaní na č.l. 41

a nasl. spisu) právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že na uvedenom návrhu žalobkyňa

netrvá, avšak podaný návrh o zaplatenie sumy 73.026,62 Eur rozšírila o zaplatenie úroku

z omeškania z uvedenej sumy vo výške 9,26% ročne od 17. mája 2011 do zaplatenia, keď

rozšírenie návrhu zároveň odôvodnila. Okresný súd o návrhu žalobkyne na pripustenie zmeny

návrhu na pojednávaní, a ani neskôr v prebiehajúcom konaní samostatným uznesením

nerozhodol. Z rozhodnutia vo veci samej, rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica

zo 16. novembra 2011, č.k. 7 C 88/2011-73 však vyplýva, že súd rozhodol o návrhu

žalobkyne o zaplatenie sumy 73.026,62 Eur s 9,26% úrokom z omeškania ročne od 17. mája

2011 do zaplatenia, teda o celom požadovanom nároku žalobkyne. Ak okresný súd rozhodol

rozsudkom o celom požadovanom nároku žalobkyne, je potrebné vychádzať z toho, že

so zmenou žaloby žalobkyne súhlasil.

Dovolací súd k uvedenému uvádza, že žalobca môže počas konania meniť návrh

na začatie konania. K takémuto procesnému úkonu je však treba súhlas súdu (§ 95 ods. 1

O.s.p.). Súd môže pripustiť zmenu návrhu len ak sú pre to splnené stanovené podmienky,

zmenu návrhu na začatie konania nepripustí, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli

byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (§ 95 ods. 2 O.s.p.), čím je sledovaná

a vyjadrená zásada hospodárnosti konania. Nedostatok vydania rozhodnutia súdu o zmene

návrhu nie je prípustným dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., možno

ho považovať len za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ku ktorej

však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania, nejde ale

o postup, ktorým by bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom.

Z obsahu dovolania žalobkyne vyplýva, že odňatie jej možnosti konať pred súdom

spočíva aj v nesprávne zaprotokolovanej výpovedi svedkyne Ľ. M. okresným súdom na

pojednávaní konanom dňa 16. novembra 2011, keď je podľa jej názoru časť protokolácie

výpovede nezrozumiteľná, ako aj nepresná.

Povinnosť súdu o ním vykonaných úkonoch spísať zápisnicu, upravuje ustanovenie

§ 40 O.s.p., ktoré rámcovo určuje aj jej obsahové náležitosti. Podrobnejšia právna úprava

spisovania zápisnice je obsiahnutá v ustanoveniach vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom

a kancelárskom poriadku pre súdy (ďalej len „vyhláška“). Súdom vyhotovená zápisnica je

verejnou listinou, súčasťou obsahu spisu a musí obsahovať náležitosti vymedzené v § 52 až

57 vyhlášky, ktoré sa odlišujú podľa toho, o akú zápisnicu ide.

Zápisnica o pojednávaní, ktorá obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 40 O.s.p.),

ktorú skutočnosť navrhovateľ nenamietal, je verejnou listinou podľa § 134 O.s.p. Obsah

zápisnice môže predseda senátu alebo samosudca meniť spôsobom uvedeným v § 40 ods. 3

O.s.p., ak pozitívne rozhodne o návrhoch na jej doplnenie alebo vyhovie námietkam proti jej

zneniu. Každá námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo

správania účastníkov konania, ktorej súd nevyhovie, musí byť v zápisnici uvedená. Účastník,

ktorý tvrdí opak oproti údajom uvedeným v zápisnici, je povinný svoje tvrdenia preukázať,

dôkazné bremeno spočíva na ňom (pozri IV. ÚS 682/2000).

Pokiaľ ide o námietky proti úplnosti alebo zneniu zápisnice o pojednávaní, dovolací

súd poznamenáva, že bez ďalšieho nesprávnosti v zápisnici súdu sami osebe nie sú spôsobilé

založiť vadu konania na ktorú dopadá § 237 písm. f/ O.s.p.; v prípade opodstatnenosti týchto

námietok by mohlo ísť (nanajvýš) o nedostatky, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadu konania

vedúcou k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci   (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá síce je

relevantným dovolacím dôvodom, avšak len v procesne prípustnom dovolaní, preto sa nimi

dovolací súd nezaoberal.

Formulácie, ktoré sú v dovolaní zvolené na odôvodnenie jeho opodstatnenosti

nasvedčujú tomu, že žalobkyňa, namietajúc existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p., spochybňuje tiež úplnosť a správnosť skutkových zistení súdov, ako aj nedostatočne

vykonané dokazovanie. K tomu dovolací súd uvádza:

Žalobkyňou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,  

ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu

konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,

6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou

znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že

dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len

z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel

od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať

dokazovanie – viď § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním

sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého

a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže

mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237

O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že ani tento, žalobkyňou

namietaný okruh tvrdených nesprávností postupu súdov, nezakladá procesnú vadu konania

a prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že žalobkyňa namieta, že vo veci rozhodoval

vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). V dovolaní poukázala na to, že nadobudla

presvedčenie, že nedôslednosť súdov v konaní pramení v porušení zásady nezaujatosti

a nezávislosti, keď súd odôvodnil svoje rozhodnutie nedostatočne až tendenčne a žiadala, aby

dovolací súd nariadil po vrátení veci prvostupňovému súdu jej prejednanie inému zákonnému

sudcovi.

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti

(§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec  

na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu

v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

vecí, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne

a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).

I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania

vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len

pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa  

§ 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom

na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom

výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor

účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho

nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy

má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),

alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania

určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)

a napokon k zástupcom účastníkov konania.

V danom prípade žalobkyňa všeobecne namietala zaujatosť súdov, ktorých údajná

nedôslednosť v konaní spočívala v porušení zásady nezaujatosti a nestrannosti, keď mal súd

podľa jej názoru zároveň odôvodniť rozhodnutie nedostatočne až tendenčne. Námietka

zaujatosti žalobkyne bola v danom prípade neadresná bez uvedenia konkrétneho zákonného

dôvodu vyplývajúceho z § 14 ods. 1 O.s.p.

Dovolací súd zistil, že žalobkyňa v konaní pred súdmi nižšieho stupňa námietku

zaujatosti nevzniesla. V podanom dovolaní výslovne neuviedla proti komu námietka

zaujatosti smeruje, keď z obsahu dovolania možno usudzovať, že mala zrejme smerovať proti

sudcovi súdu prvého stupňa, ako ani neuviedla konkrétne objektívne okolnosti, z ktorých by

bolo možné vyvodiť zaujatosť sudcu, keď z obsahu podaného dovolania vyplýva, že

poukazuje iba na rozhodnutie prvostupňového súdu a postup súdov nižších stupňov. Dovolací

súd vyššie uvedené pochybnosti žalobkyne nepovažuje za také, ktoré by mohli mať právnu

relevanciu a je toho názoru, že sú motivované tým, že nebolo rozhodnuté podľa subjektívnych

predstáv žalobkyne; hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania však nepatrí

účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

Dovolací súd nezistil dôvody, pre ktoré by mal byť sudca súdu prvého stupňa, ktorý vec

prejednal a rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka žalobkyne

o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.

Žalobkyňa ako dovolací dôvod uviedla aj ustanovenie § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p.

(konanie je postihnuté inou vadou majúc za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Vada tejto povahy v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď

viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,

5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012) prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom

dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (§ 238, § 237

O.s.p.), o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Žalobkyňa tiež namieta, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo   ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym

posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p.

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je najvyšším súdom považované  

za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné

dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania  

(viď napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,  

5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237

O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako

zakladajúci prípustnosť dovolania.

Žalobkyňa dovolaním napadla aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách

odvolacieho konania. Tento výrok, i keď tvorí súčasť rozsudku, má povahu uznesenia (viď

§ 167 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o náhrade trov konania je

v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. procesne neprípustné. Jeho prípustnosť by mohla

založiť iba procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 117/1999), avšak vada tejto povahy v dovolacom konaní nevyšla najavo.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie

žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. S poukazom

na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2016

  JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová