Najvyšší súd  

5 Cdo 194/2011

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., IČO: X., zastúpeného JUDr. T. P., proti žalovanej Ing. K. U., zastúpenej JUDr. T. S., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na

Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 13 C 31/2006, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 15. júna 2011, sp.zn. 11 Co 130/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume

75,85 € do rúk jej právneho zástupcu JUDr. T. S., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 5. septembra 2007, č.k. 13 C 31/2006-99 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že dohoda o vyporiadaní BSM zo dňa

27. mája 2005 medzi manželmi o vyporiadaní nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva  

č. X., katastrálne územie J. je voči žalobcovi právne neúčinná. Zároveň vyslovil, že o trovách

konania bude rozhodnuté osobitným uznesením. Na základe vykonaného dokazovania mal za

preukázané, že žalobca bol aktívne legitimovaný na podanie žaloby o neúčinnosť právneho

úkonu, pretože napadnutým právnym úkonom (dohodou o vyporiadaní BSM) bol ukrátený v

uspokojení svojej vymáhateľnej pohľadávky. Mal tiež

za preukázané aj splnenie podmienky, že došlo k takému skráteniu (zmenšeniu) majetku

dlžníka, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky žalobcu v celom rozsahu alebo aspoň sčasti.

K účinnosti odporovateľného právneho úkonu došlo v posledných troch rokoch pred začatím

konania, a teda nedošlo k preklúzii (zániku) práva na odporovanie právneho úkonu. Súd však nemal v konaní za preukázané splnenie poslednej z podmienok pre úspešnú odporovateľnosť,

a to vedomosť žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť uzavretím dohody o vyporiadaní BSM

svojho veriteľa (z poskytnutej a nevrátenej pôžičky). V konaní nebola preukázaná ani len

vedomosť žalovanej o predmetnej poskytnutej pôžičke dlžníkovi (v čase poskytnutia pôžičky

manželovi žalovanej). Na základe vykonaného dokazovania, z preukázaného spôsobu

spolužitia, resp. nespolužitia žalovanej a dlžníka, z ich preukázateľne narušených vzájomných

vzťahov a komunikácie dospel k záveru, že žalovaná nemala vedomosť o poskytnutej pôžičke

dlžníkovi a že jej ani pri uzatváraní dohody o vyporiadaní BSM nebol a nemohol byť známy

úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Keďže súd nepovažoval za preukázanú vedomosť

žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť uzavretím dohody o vyporiadaní BSM uspokojenie

pohľadávky žalobcu z nevrátenej pôžičky, na základe nesplnenia jedného zo zákonných

predpokladov úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu žalobu zamietol.

Okresný súd Košice II, po tom ako mu bola uznesením Krajského súdu v Košiciach

z 30. januára 2008, sp.zn. 11 Co 106/2007 vec vrátená na rozhodnutie o trovách konania,

vrátane trov štátu, dopĺňacím rozsudkom z 10. marca 2008, č.k. 13 C 31/2006-142 doplnil

rozsudok Okresného súdu Košice II z 5. septembra 2007, č.k. 13 C 31/2006-99 tak,

že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovanej trovy konania

vo výške 12 142,-- Sk, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi zároveň uložil

povinnosť zaplatiť štátu na účet Okresného súdu Košice II trovy konania vo výške

1 600,-- Sk, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.  

Krajský súd v Košiciach, konajúci o odvolaniach žalobcu, rozsudkom z 15. apríla

2009, sp.zn. 11 Co 110/2008 rozsudok a dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Zároveň vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu

trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu a ustálil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie

skutočnosti, že žalovanej bol známy úmysel jeho dlžníka ukrátiť ho ako veriteľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 4. marca 2010, sp.zn.

5 Cdo 300/2009 rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 15. apríla 2009, sp.zn.

11 Co 110/2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že odvolací súd

konal v danej právnej veci inak, ako mu to stanovil Občiansky súdny poriadok v § 156 ods. 3

v spojení   s § 211 ods. 2, a tým znemožnil žalobcovi realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu pri vyhlasovaní rozsudku patria. Uviedol, že takéto konanie odvolacieho súdu je

porušením práva na súdnu ochranu a predstavuje vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 15. júna 2011, sp.zn. 11 Co 130/2010 rozsudok

a dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.

Zároveň vyslovil, že žalovanej sa prisudzuje náhrada trov odvolacieho konania vo výške

75,81 € a žalobca je povinný ju zaplatiť JUDr. T. S., advokátovi, do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. uviedol, že sa

v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu,

na správnosť ktorých poukázal. V odôvodnení rozhodnutia venoval pozornosť odvolacím

námietkam žalobcu, zrozumiteľne a výstižne vysvetlil svoj názor, prečo v konaní nedošlo

k žalobcom namietaným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., (že súd prvého stupňa

neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

Mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahuje dostatok dôvodov pre rozhodnutie, ich

uvedenie je zrozumiteľné, je formulované spôsobom zodpovedajúcim základným pravidlám

logického, jasného vyjadrovania, rešpektujúc základné gramatické, lexikálne a štylistické

hľadiská. Ďalej mal za to, že súd prvého stupňa vyhodnotil aj navzájom si odporujúce dôkazy

(výpovede svedkov p. Ing. H., Ing. S., a P. L. voči výpovedi žalovanej), zdôvodnil, prečo

niektoré z nich pokladal za nepresvedčivé a formuloval tiež jednoznačný právny záver.

K námietke neúplného zistenia skutkového stavu z dôvodu nevykonania nevrhnutého dôkazu

(výsluchu svedka PeaDr. M. U., CSc.) uviedol, že   súd prvého stupňa v odôvodnení

rozhodnutia zdôvodnil, prečo tento dôkaz nevykoval a súčasne dodal, že tieto dôvody

akceptuje a postup súdu považuje za správny. Konštatoval,   že po preskúmaní napadnutého

rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa

nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré

z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Stotožnil sa aj s právnym

posúdením súdu prvého stupňa a ustálil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na

preukázanie skutočnosti, že žalovanej bol známy úmysel jej dlžníka ukrátiť ho ako veriteľa,

poukazujúc na vykonané dôkazy a ich správne vyhodnotenie. O trovách konania rozhodol

s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojitosti

s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. g/ O.s.p. a písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom

odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označil

skutočnosť, že odvolací súd sa nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami významnými

pre rozhodnutie, nespravodlivo vyhodnotil dôkazy a nevykonal výsluch podľa jeho názoru

najdôležitejšieho svedka - manžela žalovanej. Namietal, že súdy nižších stupňov sa v konaní

zamerali iba na jedinú skutočnosť, a to - či osoby, ktoré uzatvorili manželstvo, neskôr sa

rozviedli, následne o spísaní dohody o BSM, sú osoby blízke alebo nie – z čoho následne

vyvodili svoje právne závery. Taktiež namietal, že súd prvého stupňa a odvolací súd po 26-

tich rokoch manželstva a 4 dňoch od rozvodu nevzali do úvahy, akú dohodu účastníci

podpísali, pričom uviedol, že súčasťou dohody malo byť aj vysporiadanie pasív, ktorá

povinnosť vyplýva zo zákona. V tejto súvislosti konštatoval, že odôvodňovať rozhodnutie

tým, že dohoda bola podpísaná 4 dni po rozvode, vôbec neobstojí, pretože táto povinnosť

vysporiadať aj svoje záväzky vyplýva zo zákona. V dovolaní poukazoval aj na skutočnosti

uvádzané v konaní pred súdom nižšieho stupňa. Zároveň namietal porušenie práva

na spravodlivý proces, práva na súdnu ochranu a ústavnej zásady rovnosti strán pred súdom.

Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu označila dovolanie za neopodstatnené

a neprípustné a navrhla, aby dovolací súd ho z uvedeného dôvodu odmietol. Zároveň si

uplatnila náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd, ktorý

v prejednávanej veci rozhodoval, nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané,

keďže rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil z procesných dôvodov (§ 237 písm. f) O.s.p.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu

nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným).

Dovolateľ v danej veci namietal predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania

dôkazov, a to, že odvolací súd vo veci nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz - výsluch svedka

(bývalého manžela žalovanej) a taktiež nedostatky hodnotenia dôkazov, t.j. že odvolací súd

neodôvodnene precenil skutočnosti svedčiace v prospech žalovanej a nedocenil, resp. vôbec neprihliadol na dôkazy, ktoré žalovanú usvedčovali z jej konania v súčinnosti s manželom

v neprospech veriteľa, čo malo viesť k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní a porušeniu

práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva

priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje

návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu

senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver

pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1,

§ 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania

podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania  

na spravodlivý súdny proces.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) je umožniť

každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných

právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k   spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Dovolateľ namieta aj porušenie svojho práva na rovnosť v konaní. Právo na rovnosť

v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného

súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa

vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia

subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Rovnosť

účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa ktorého

účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších

ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich

vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju ale nemožno vykladať ako (absolútnu)

viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým,

že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že

takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.

Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz

môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,

znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka

a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré

z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však

súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva

právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci

aj využil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa

k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých

dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je ani

postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,

ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1

O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym

skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí

a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani

okresný súd) preto svojim postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie žiadneho procesného

práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva. Ak však súd rozhodne, že navrhnuté

dôkazy nevykoná, musí svoj postup odôvodniť (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo

nadbytočné). Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie navrhnutých dôkazov posilňuje

presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti, zákonnosti i dôvodnosti.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia (strana 10, ods. 2 rozsudku) k návrhu

žalobcu na vykonanie ďalšieho dokazovania výsluchom svedka k otázke - prečo dlžník

pri uzatváraní dohody o vysporiadaní BSM uviedol, že nemá žiadne záväzky - uviedol, že to

nepovažuje za potrebné a efektívne, pretože akékoľvek objasnenie tejto otázky nie je podstatné

pre toto konanie, pretože podstatným sa stalo preukázanie vedomosti žalovanej o úmysle dlžníka

ukrátiť veriteľa. Zároveň poukázal na písomné vyhlásenie dlžníka k otázkam informovania

žalovanej o jej obchodných aktivitách, ktoré bolo predložené do konania, a teda nie je dôvodné

predpokladať, že by svojou prípadnou svedeckou výpoveďou svoje stanovisko zmenil. Odvolací

súd takéto odôvodnenie akceptoval a považoval tento postup súdu za správny.

Nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania nedošlo teda k odňatiu jeho

možnosti konať pred súdom.

Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť

dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie

procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.). Tvrdenia dovolateľa o nedostatkoch

dokazovania a s nimi súvisiaceho porušenia zásady rovnosti v konaní sú teda neopodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je

dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej

odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.   v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2

O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené

rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti

uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že  

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom

na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa žalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom

odvolania žalovaného, ako sa k dovolaciu vyjadril žalobca, ktoré skutočnosti mal

za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, ako

vec právne posúdil, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu). Všetky námietky

dovolateľa podľa názoru dovolacieho súdu sa týkajú nesprávneho právneho posúdenia veci

odvolacím súdom, nie tak záveru, že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že

konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. g/ O.s.p. (v prejednávanej veci konali sudcovia,

voči ktorým vzniesol námietku zaujatosti).

  Podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je aj garancia toho, aby vo veci

rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť

sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných

predpokladov dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát.  

Dovolací súd venoval pozornosť dovolacej   námietke žalobcu, že členovia senátu

11 Co Krajského súdu v Košiciach - JUDr. A. Č., JUDr. Ľ. K., JUDr. J. Č., boli zaujatí. Mal

pri tom na zreteli, že „neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného

rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a

rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak,

než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli

uvedené nové skutočnosti“ (R 59/97).

Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti.

  Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,

ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia

určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom

konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec,

a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem

na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca

priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom konania), prípadne má

na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník) alebo získal informácie

o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo

za konania najavo v zmysle § 132 O.s.p. O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania

(ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom

(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca opakovane (27. apríla 2009

a 13. apríla 2010) vzniesol námietku zaujatosti voči senátu 11 Co ako aj ďalším sudcom

pre ich vzťah k JUDr. S. M., sudkyni Krajského súdu v Košiciach dôvodiac, že PaeDr. M. U.,

CSc., ktorého zmluvu o vyporiadaní napadá, verejne vyhlasuje, že

po roku 1989 z titulu svojej politickej funkcie podržal pár sudcov na súdoch v Košiciach,

pričom jeho veľmi dobrá priateľka je JUDr. S. M.. Vzhľadom na to, že prvá námietka bola

vznesená potom, ako odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní 15. apríla 2009, Najvyšší súd

Slovenskej republiky vec bez rozhodnutia vrátil Krajskému súdu v Košiciach. O druhýkrát

podanej námietke zaujatosti rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 18.

augusta 2010, sp.zn. 1 Nc 32/2010 tak, že sudcovia, členovia senátu 11 Co rozhodujúci vo

veci, nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci, keďže dospel k záveru, že neexistujú dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam

o nestrannosti súdneho rozhodovania za účasti žalobcom spochybňovaných sudcov.

Dovolací súd má za to, že subjektívna hypotéza žalobcu o možnej neobjektívnosti

sudcov, ktorú ničím iným nekonkretizoval a ktorú si vytvoril iba na základe tohto, že

„PaeDr. M. U., CSc., ktorého zmluvu o vysporiadaní BSM napadáme, verejne prehlasuje, že

po roku 1989 z titulu svoje politickej funkcie podržal pár sudcov na súdoch v Košiciach,

pričom jeho veľmi dobrá rodinná priateľka je JUDr. S. M.“, nemohla spôsobiť vznik

pochybností o nezaujatosti sudcu (sudcov).

Základom pre vylúčenie sudcu, ako to vyplýva z už uvedeného stručného výkladu

ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však

domnienka účastníka o možnej neobjektívnosti sudcov. K tomuto záveru dospel odvolací súd

s prihliadnutím na vyjadrenia členov senátu 11 Co, sudcov JUDr. A. Č.,

JUDr. Ľ. K., JUDr. J. Č. (č.l. 160), ktorí zhodne vyhlásili, že nemajú žiaden vzťah

k prejednávanej veci, k účastníkom konania, ani k právnemu zástupcovi žalovanej.

K vyjadreniu žalobcu, že JUDr. S. M. je „veľmi dobrá rodinná priateľka“ PaeDr. M. U., CSc.

uviedli, že o tejto skutočnosti nemajú vedomosť s dodatkom, že PaeDr. M. U., CSc. ani nie je

účastníkom konania. Odôvodnenú pochybnosť

o zaujatosti sudcov senátu Krajského súdu v Košiciach nie je možné   v danom prípade

vyvodiť. Navyše, žalobca v dovolacom konaní žiadne nové okolnosti zaujatosti sudcov

neuvádzal.

Dovolací súd preto dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody

prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.  

Pokiaľ ide o námietku žalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,

treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť

samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalobca namietal aj skutočnosť, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale   prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalovanej náhradu trov

dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, ktorú jej

poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalobcu (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky

č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 11 ods. 1 písm. c) vo výške 57 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3

vyhlášky (t.j. 7,41 € )] a DPH vo výške 20% zo sumy 57 € (ako si to uplatnila žalovaná)

predstavuje spolu 75,85 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. decembra 2011

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová