Najvyšší súd
5 Cdo 194/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., IČO: X., zastúpeného JUDr. T. P., proti žalovanej Ing. K. U., zastúpenej JUDr. T. S., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na
Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 13 C 31/2006, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 15. júna 2011, sp.zn. 11 Co 130/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume
75,85 € do rúk jej právneho zástupcu JUDr. T. S., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 5. septembra 2007, č.k. 13 C 31/2006-99 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že dohoda o vyporiadaní BSM zo dňa
27. mája 2005 medzi manželmi o vyporiadaní nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva
č. X., katastrálne územie J. je voči žalobcovi právne neúčinná. Zároveň vyslovil, že o trovách
konania bude rozhodnuté osobitným uznesením. Na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že žalobca bol aktívne legitimovaný na podanie žaloby o neúčinnosť právneho
úkonu, pretože napadnutým právnym úkonom (dohodou o vyporiadaní BSM) bol ukrátený v
uspokojení svojej vymáhateľnej pohľadávky. Mal tiež
za preukázané aj splnenie podmienky, že došlo k takému skráteniu (zmenšeniu) majetku
dlžníka, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky žalobcu v celom rozsahu alebo aspoň sčasti.
K účinnosti odporovateľného právneho úkonu došlo v posledných troch rokoch pred začatím
konania, a teda nedošlo k preklúzii (zániku) práva na odporovanie právneho úkonu. Súd však nemal v konaní za preukázané splnenie poslednej z podmienok pre úspešnú odporovateľnosť,
a to vedomosť žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť uzavretím dohody o vyporiadaní BSM
svojho veriteľa (z poskytnutej a nevrátenej pôžičky). V konaní nebola preukázaná ani len
vedomosť žalovanej o predmetnej poskytnutej pôžičke dlžníkovi (v čase poskytnutia pôžičky
manželovi žalovanej). Na základe vykonaného dokazovania, z preukázaného spôsobu
spolužitia, resp. nespolužitia žalovanej a dlžníka, z ich preukázateľne narušených vzájomných
vzťahov a komunikácie dospel k záveru, že žalovaná nemala vedomosť o poskytnutej pôžičke
dlžníkovi a že jej ani pri uzatváraní dohody o vyporiadaní BSM nebol a nemohol byť známy
úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Keďže súd nepovažoval za preukázanú vedomosť
žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť uzavretím dohody o vyporiadaní BSM uspokojenie
pohľadávky žalobcu z nevrátenej pôžičky, na základe nesplnenia jedného zo zákonných
predpokladov úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu žalobu zamietol.
Okresný súd Košice II, po tom ako mu bola uznesením Krajského súdu v Košiciach
z 30. januára 2008, sp.zn. 11 Co 106/2007 vec vrátená na rozhodnutie o trovách konania,
vrátane trov štátu, dopĺňacím rozsudkom z 10. marca 2008, č.k. 13 C 31/2006-142 doplnil
rozsudok Okresného súdu Košice II z 5. septembra 2007, č.k. 13 C 31/2006-99 tak,
že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovanej trovy konania
vo výške 12 142,-- Sk, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi zároveň uložil
povinnosť zaplatiť štátu na účet Okresného súdu Košice II trovy konania vo výške
1 600,-- Sk, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Krajský súd v Košiciach, konajúci o odvolaniach žalobcu, rozsudkom z 15. apríla
2009, sp.zn. 11 Co 110/2008 rozsudok a dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Zároveň vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu
trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu a ustálil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
skutočnosti, že žalovanej bol známy úmysel jeho dlžníka ukrátiť ho ako veriteľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 4. marca 2010, sp.zn.
5 Cdo 300/2009 rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 15. apríla 2009, sp.zn.
11 Co 110/2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že odvolací súd
konal v danej právnej veci inak, ako mu to stanovil Občiansky súdny poriadok v § 156 ods. 3
v spojení s § 211 ods. 2, a tým znemožnil žalobcovi realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu pri vyhlasovaní rozsudku patria. Uviedol, že takéto konanie odvolacieho súdu je
porušením práva na súdnu ochranu a predstavuje vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 15. júna 2011, sp.zn. 11 Co 130/2010 rozsudok
a dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.
Zároveň vyslovil, že žalovanej sa prisudzuje náhrada trov odvolacieho konania vo výške
75,81 € a žalobca je povinný ju zaplatiť JUDr. T. S., advokátovi, do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. uviedol, že sa
v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu,
na správnosť ktorých poukázal. V odôvodnení rozhodnutia venoval pozornosť odvolacím
námietkam žalobcu, zrozumiteľne a výstižne vysvetlil svoj názor, prečo v konaní nedošlo
k žalobcom namietaným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., (že súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahuje dostatok dôvodov pre rozhodnutie, ich
uvedenie je zrozumiteľné, je formulované spôsobom zodpovedajúcim základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania, rešpektujúc základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Ďalej mal za to, že súd prvého stupňa vyhodnotil aj navzájom si odporujúce dôkazy
(výpovede svedkov p. Ing. H., Ing. S., a P. L. voči výpovedi žalovanej), zdôvodnil, prečo
niektoré z nich pokladal za nepresvedčivé a formuloval tiež jednoznačný právny záver.
K námietke neúplného zistenia skutkového stavu z dôvodu nevykonania nevrhnutého dôkazu
(výsluchu svedka PeaDr. M. U., CSc.) uviedol, že súd prvého stupňa v odôvodnení
rozhodnutia zdôvodnil, prečo tento dôkaz nevykoval a súčasne dodal, že tieto dôvody
akceptuje a postup súdu považuje za správny. Konštatoval, že po preskúmaní napadnutého
rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa
nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Stotožnil sa aj s právnym
posúdením súdu prvého stupňa a ustálil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie skutočnosti, že žalovanej bol známy úmysel jej dlžníka ukrátiť ho ako veriteľa,
poukazujúc na vykonané dôkazy a ich správne vyhodnotenie. O trovách konania rozhodol
s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojitosti
s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Prípustnosť
dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. g/ O.s.p. a písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom
odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označil
skutočnosť, že odvolací súd sa nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami významnými
pre rozhodnutie, nespravodlivo vyhodnotil dôkazy a nevykonal výsluch podľa jeho názoru
najdôležitejšieho svedka - manžela žalovanej. Namietal, že súdy nižších stupňov sa v konaní
zamerali iba na jedinú skutočnosť, a to - či osoby, ktoré uzatvorili manželstvo, neskôr sa
rozviedli, následne o spísaní dohody o BSM, sú osoby blízke alebo nie – z čoho následne
vyvodili svoje právne závery. Taktiež namietal, že súd prvého stupňa a odvolací súd po 26-
tich rokoch manželstva a 4 dňoch od rozvodu nevzali do úvahy, akú dohodu účastníci
podpísali, pričom uviedol, že súčasťou dohody malo byť aj vysporiadanie pasív, ktorá
povinnosť vyplýva zo zákona. V tejto súvislosti konštatoval, že odôvodňovať rozhodnutie
tým, že dohoda bola podpísaná 4 dni po rozvode, vôbec neobstojí, pretože táto povinnosť
vysporiadať aj svoje záväzky vyplýva zo zákona. V dovolaní poukazoval aj na skutočnosti
uvádzané v konaní pred súdom nižšieho stupňa. Zároveň namietal porušenie práva
na spravodlivý proces, práva na súdnu ochranu a ústavnej zásady rovnosti strán pred súdom.
Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu označila dovolanie za neopodstatnené
a neprípustné a navrhla, aby dovolací súd ho z uvedeného dôvodu odmietol. Zároveň si
uplatnila náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd, ktorý
v prejednávanej veci rozhodoval, nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané,
keďže rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil z procesných dôvodov (§ 237 písm. f) O.s.p.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Dovolateľ v danej veci namietal predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania
dôkazov, a to, že odvolací súd vo veci nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz - výsluch svedka
(bývalého manžela žalovanej) a taktiež nedostatky hodnotenia dôkazov, t.j. že odvolací súd
neodôvodnene precenil skutočnosti svedčiace v prospech žalovanej a nedocenil, resp. vôbec neprihliadol na dôkazy, ktoré žalovanú usvedčovali z jej konania v súčinnosti s manželom
v neprospech veriteľa, čo malo viesť k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní a porušeniu
práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva
priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu
senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver
pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1,
§ 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý súdny proces.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) je umožniť
každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dovolateľ namieta aj porušenie svojho práva na rovnosť v konaní. Právo na rovnosť
v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa
vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia
subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Rovnosť
účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa ktorého
účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších
ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich
vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju ale nemožno vykladať ako (absolútnu)
viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým,
že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že
takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz
môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka
a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však
súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva
právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci
aj využil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je ani
postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,
ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1
O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym
skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani
okresný súd) preto svojim postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie žiadneho procesného
práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva. Ak však súd rozhodne, že navrhnuté
dôkazy nevykoná, musí svoj postup odôvodniť (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo
nadbytočné). Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie navrhnutých dôkazov posilňuje
presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti, zákonnosti i dôvodnosti.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia (strana 10, ods. 2 rozsudku) k návrhu
žalobcu na vykonanie ďalšieho dokazovania výsluchom svedka k otázke - prečo dlžník
pri uzatváraní dohody o vysporiadaní BSM uviedol, že nemá žiadne záväzky - uviedol, že to
nepovažuje za potrebné a efektívne, pretože akékoľvek objasnenie tejto otázky nie je podstatné
pre toto konanie, pretože podstatným sa stalo preukázanie vedomosti žalovanej o úmysle dlžníka
ukrátiť veriteľa. Zároveň poukázal na písomné vyhlásenie dlžníka k otázkam informovania
žalovanej o jej obchodných aktivitách, ktoré bolo predložené do konania, a teda nie je dôvodné
predpokladať, že by svojou prípadnou svedeckou výpoveďou svoje stanovisko zmenil. Odvolací
súd takéto odôvodnenie akceptoval a považoval tento postup súdu za správny.
Nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania nedošlo teda k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie
procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.). Tvrdenia dovolateľa o nedostatkoch
dokazovania a s nimi súvisiaceho porušenia zásady rovnosti v konaní sú teda neopodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je
dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa žalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom
odvolania žalovaného, ako sa k dovolaciu vyjadril žalobca, ktoré skutočnosti mal
za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, ako
vec právne posúdil, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu). Všetky námietky
dovolateľa podľa názoru dovolacieho súdu sa týkajú nesprávneho právneho posúdenia veci
odvolacím súdom, nie tak záveru, že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že
konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. g/ O.s.p. (v prejednávanej veci konali sudcovia,
voči ktorým vzniesol námietku zaujatosti).
Podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je aj garancia toho, aby vo veci
rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť
sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných
predpokladov dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát.
Dovolací súd venoval pozornosť dovolacej námietke žalobcu, že členovia senátu
11 Co Krajského súdu v Košiciach - JUDr. A. Č., JUDr. Ľ. K., JUDr. J. Č., boli zaujatí. Mal
pri tom na zreteli, že „neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a
rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak,
než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli
uvedené nové skutočnosti“ (R 59/97).
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,
ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia
určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom
konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec,
a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem
na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca
priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom konania), prípadne má
na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník) alebo získal informácie
o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo
za konania najavo v zmysle § 132 O.s.p. O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania
(ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom
(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.
V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca opakovane (27. apríla 2009
a 13. apríla 2010) vzniesol námietku zaujatosti voči senátu 11 Co ako aj ďalším sudcom
pre ich vzťah k JUDr. S. M., sudkyni Krajského súdu v Košiciach dôvodiac, že PaeDr. M. U.,
CSc., ktorého zmluvu o vyporiadaní napadá, verejne vyhlasuje, že
po roku 1989 z titulu svojej politickej funkcie podržal pár sudcov na súdoch v Košiciach,
pričom jeho veľmi dobrá priateľka je JUDr. S. M.. Vzhľadom na to, že prvá námietka bola
vznesená potom, ako odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní 15. apríla 2009, Najvyšší súd
Slovenskej republiky vec bez rozhodnutia vrátil Krajskému súdu v Košiciach. O druhýkrát
podanej námietke zaujatosti rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 18.
augusta 2010, sp.zn. 1 Nc 32/2010 tak, že sudcovia, členovia senátu 11 Co rozhodujúci vo
veci, nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci, keďže dospel k záveru, že neexistujú dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam
o nestrannosti súdneho rozhodovania za účasti žalobcom spochybňovaných sudcov.
Dovolací súd má za to, že subjektívna hypotéza žalobcu o možnej neobjektívnosti
sudcov, ktorú ničím iným nekonkretizoval a ktorú si vytvoril iba na základe tohto, že
„PaeDr. M. U., CSc., ktorého zmluvu o vysporiadaní BSM napadáme, verejne prehlasuje, že
po roku 1989 z titulu svoje politickej funkcie podržal pár sudcov na súdoch v Košiciach,
pričom jeho veľmi dobrá rodinná priateľka je JUDr. S. M.“, nemohla spôsobiť vznik
pochybností o nezaujatosti sudcu (sudcov).
Základom pre vylúčenie sudcu, ako to vyplýva z už uvedeného stručného výkladu
ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však
domnienka účastníka o možnej neobjektívnosti sudcov. K tomuto záveru dospel odvolací súd
s prihliadnutím na vyjadrenia členov senátu 11 Co, sudcov JUDr. A. Č.,
JUDr. Ľ. K., JUDr. J. Č. (č.l. 160), ktorí zhodne vyhlásili, že nemajú žiaden vzťah
k prejednávanej veci, k účastníkom konania, ani k právnemu zástupcovi žalovanej.
K vyjadreniu žalobcu, že JUDr. S. M. je „veľmi dobrá rodinná priateľka“ PaeDr. M. U., CSc.
uviedli, že o tejto skutočnosti nemajú vedomosť s dodatkom, že PaeDr. M. U., CSc. ani nie je
účastníkom konania. Odôvodnenú pochybnosť
o zaujatosti sudcov senátu Krajského súdu v Košiciach nie je možné v danom prípade
vyvodiť. Navyše, žalobca v dovolacom konaní žiadne nové okolnosti zaujatosti sudcov
neuvádzal.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,
treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť
samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalobca namietal aj skutočnosť, že napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalovanej náhradu trov
dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, ktorú jej
poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalobcu (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).
Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 11 ods. 1 písm. c) vo výške 57 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3
vyhlášky (t.j. 7,41 € )] a DPH vo výške 20% zo sumy 57 € (ako si to uplatnila žalovaná)
predstavuje spolu 75,85 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. decembra 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová