UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Pri vinohradoch 267, Bratislava, IČO: 30804191, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s.r.o so sídlom v Bratislave, Radvanská 21, proti žalovanej V. V. bývajúcej v A., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Petrom Belicom, advokátom v Bratislave, Konventná 9, o zaplatenie 2 357,59 €, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 39 Ro 1208/2013, o dovolaní žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2014 sp.zn. 4 Co 27/2014 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. januára 2014 sp.zn. 4 Co 27/2014 potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava III z 22. októbra 2013 č.k. 39 Ro 1208/2013, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor proti platobnému rozkazu vo výške 141 € v lehote 15 dní od doručenia uznesenia. Zo spisu mal odvolací súd za preukázané, že žalobca sa od žalovanej domáha zaplatenia sumy 2.357,59 € titulom bezdôvodného obohatenia. Súd prvého stupňa vydal dňa 19. júna 2013 platobný rozkaz č.k. 39Ro 1208/2013-66, voči ktorému podala žalovaná odpor dňa 14. augusta 2013. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v danom prípade nešlo o konanie vo veci sociálnych služieb, ale predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto odvolací súd dospel k záveru, že sa na toto konanie nevzťahuje oslobodenie od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 písm. c/ zákona o súdnych poplatkoch. Odvolací súd uviedol, že podaním odporu voči platobnému rozkazu vznikla žalovanej poplatková povinnosť v zmysle zákona o súdnych poplatkoch. Súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď uložil žalovanej zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor proti platobnému rozkazu a súd prvého stupňa v zmysle vyššie uvedeného súdny poplatok aj vyrubil v správnej výške.
Proti uzneseniu krajského súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktorá ho žiadala, ako aj uznesenie súduprvého stupňa, zrušiť. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f) O.s.p, majúc za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zaťažené vadou nedostatočného odôvodnenia, a je súčasne arbitrárne a porušuje zásadu rovnosti účastníkov konania. Súčasne obidva nižšie súdy i nesprávne právne posúdili vec, keď vychádzajúc z obsahu sporu sa jedná o vec sociálneho zabezpečenia, kde takéto konania je oslobodené od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 písm. c / zákona o súdnych poplatkoch. Vo svojom mimoriadnom opravnom prostriedku opakovane uviedla svoje námietky, ktoré obsahoval odpor proti platobnému rozkazu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor proti platobnému rozkazu.
Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. (v znení do 1.1.2015). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ž e došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nemožno vyvodiť.
V dovolaní sa ako dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. uvádza, že žalobkyni bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať. Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/O.s.p.) treba rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Pokiaľ dovolateľka namieta, že napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia a z toho vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), dovolací súd poukazuje na to, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad sp.zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety, ktorá má vo vzťahu k prvej vete tohto stanoviska charakter výnimky prichádzajúcej do úvahy len v celkom extrémnom prípade, napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).
V danom prípade odôvodnenie napadnutého uznesenia také nedostatky nemá.
Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.
Z obsahu dovolania je nakoniec možno vyvodiť, že žalovaná má za to, že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a v tomto smere obsiahle uvádza dôvody svojho mimoriadneho opravného prostriedku. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014. Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej nie je podľa ustanovení § 239 O.s.p. prípustné a neboli preukázané procesné vady konania uvedené v § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca si však náhradu trov dovolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s.p.) a preto dovolací súd rozhodol tak, že mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.