5 Cdo 184/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e  

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. L. A., bytom v B., teraz bývajúceho v S. proti žalovaným 1/ Ing. J. M., bývajúcemu v B.a 2/ Ing. A. M.,

bývajúcej v N. o zaplatenie 1 460,53 € s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom

súde Bratislava V pod sp.zn. 15 C 147/99, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 19. marca 2009 sp.zn. 9 Co 207/07, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. marca 2009 sp.zn. 9 Co 207/07  

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na súde 30. marca 1999, zmenenou v priebehu konania, žalobca sa

domáhal, aby súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť mu 44 000,-- Sk spolu s úrokom z omeškania. Uviedol, že žalovaná čiastka predstavuje „náhradu za užívanie“ nehnuteľností

v spoluvlastníctve účastníkov žalovanými nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu  

za obdobie od 1. apríla 1996 do 30. júna 1996.  

Okresný súd Bratislava V (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 17. októbra 2006  

č.k. 15 C 147/99-121 uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi 22 000,-- Sk a náhradu

trov konania 600,--   Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu vo zvyšku

zamietol a žalovaným uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume  

220,-- Sk. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že účastníci konania boli v rozhodnom čase

spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na L. Č. X. kat. územia Š. ako parc.Č. X. - zastavaná

plocha vo výmere X. a parc. Č. X. vo výmere X., a to žalobca v podiele X. žalovaní l/ a 2/

v podiele X. v rámci ich bezpodielového spoluvlastníctva a žalovaná 2/ v podiele X. Ustálil,

že medzi nimi došlo k dohode, podľa ktorej nehnuteľnosť v celosti bude na podnikateľské   5 Cdo 184/2009

účely užívať žalovaná 2/ s tým, že žalobcovi sa poskytne náhrada vo forme peňažného plnenia

za   užívanie   jeho   spoluvlastníckeho podielu. Žalobcovi   náhrada za žalované obdobie ale

poskytnutá nebola, keďže účastníci sa nevedeli dohodnúť o jej výške. Dospel k   právnemu

názoru, že podstata žalovaného nároku spočíva v nezhode spoluvlastníkov o   právach  

a   povinnostiach vyplývajúcich z   podielového spoluvlastníctva v otázke užívania

nehnuteľnosti a s tým súvisiacej primeranej náhrady. Nejde preto o nárok z bezdôvodného

obohatenia, ale o nárok, ktorý vyplýva priamo z ustanovení §§ 136 ods. 1, 137 ods. 1 a § 139

ods. 1 Občianskeho zákonníka, zákona Č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (OZ).

Podľa súdu prvého stupňa rozsah tohto nároku sa rovná nájomnému, výšku ktorého stanovil

v súlade so Všeobecne záväzným nariadením o cenovej regulácii nájomného z nebytových

priestorov vydaným Mestským zastupiteľstvom Š. z 9. júla 1993 sumou   14 666,-- Sk

mesačne. Keďže žalobca je spoluvlastníkom nehnuteľnosti v podiele jednej polovice z celku,

patrí mu náhrada vo výške 7 333,-- Sk mesačne, t.j. za tri žalované mesiace v celkovej sume  

22 000,-- Sk. V časti úrokov z omeškania žalobu zamietol z dôvodu, že medzi účastníkmi

nebola dohodnutá výška odplaty ani jej zročnosť, z   ktorého dôvodu žalovaní sa nemohli

dostať do omeškania s plnením peňažného dlhu.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 19. marca 2009 sp. zn. 9 Co 207/07

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol.

Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným, do rúk ich zástupcu, náhradu trov konania

v sume 520,02 €. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že právny názor súdu prvého stupňa,

podľa ktorého právo žalobcu na zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti vyplýva

z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ, je nesprávny. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel

k právnemu záveru, že ak právny vzťah účastníkov nebol upravený dohodou o platení určitej

náhrady   za   užívanie   časti   nehnuteľnosti,   žalovaní,   ktorí   užívali vec aj   v   rozsahu

spoluvlastníckeho podielu patriaceho žalobcovi, získali bezdôvodné obohatenie plnením bez

právneho dôvodu. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa ale premlčuje v subjektívnej

dvojročnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 OZ, začiatok plynutia ktorej je viazaný  

na vedomosť oprávneného o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor

obohatil. V danom prípade žalobca po celú dobu vedel, že spornú nehnuteľnosť neužíva  

v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, že ju užívajú v celosti žalovaní,

resp.žalovaná 2/ a   že mu žalovaní neposkytli náhradu za to, že predmet podielového

spoluvlastníctva užívajú nad rámec ich spoluvlastníckych podielov. Žalobca teda vedel  

o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a že na jeho úkor sa obohatili žalovaní.   5 Cdo 184/2009

Žalobcovi začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba na uplatnenie jeho práva  

1. júla 1996 a uplynula 1. júla 1998. Ak žalobca uplatnil svoje právo na súde až dňa 30. marca

1999, urobil tak po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Keďže žalovaní sa

v priebehu konania dovolali premlčania, nebolo možné premlčané právo žalobcovi priznať  

(§ 100 ods. 1 OZ), uzavrel odvolací súd.

Rozsudok odvolacieho súdu žalobca napadol dovolaním. Navrhol napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť „súdu I. stupňa“ na nové konanie a rozhodnutie.  

Na odôvodnenie dovolania uviedol, že „odvolací súd ignoroval dôvody prvostupňového súdu

a bez náležitého odôvodnenia návrh zamietol.“ Podľa žalobcu ním uplatnený nárok  

na poskytnutie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu nepochybne vyplýva

z podielového spoluvlastníctva účastníkov k spoločnej nehnuteľnosti a nie je možné ho

právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Právo teda bolo uplatnené včas

a nemohlo sa preto premlčať.

Žalovaní sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.

Odvolací súd založil svoje rozhodnutie (na rozdiel od súdu prvého stupňa) na právnom

názore, podľa ktorého ak medzi spoluvlastníkmi nedošlo k   dohode o   výške náhrady  

za užívanie nehnuteľnosti, náhradu vo forme peňažného plnenia uplatnenú podielovým

spoluvlastníkom za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu,

treba považovať za právo z   bezdôvodného obohatenia, ktoré sa premlčuje podľa  

§ 107 ods. 1 OZ v dvojročnej premlčacej dobe.

Žalobca v dovolaní namieta nesprávnosť tohto právneho názoru odvolacieho súdu

majúc za to, že ním uplatnený nárok vyplýva z podielového spoluvlastníctva účastníkov

k spoločnej veci, t.j. zo zákonných ustanovení upravujúcich toto spoluvlastníctvo a v takomto

prípade právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.

Z uvedeného je zrejmé, že z hľadiska premlčania uplatneného práva je v posudzovanej

veci určujúca správna právna kvalifikácia žalovaného nároku. Bolo preto potrebné riešiť   5 Cdo 184/2009

otázku, či právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu

zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu v prípade, ak nedošlo k dohode o náhrade

za jej neužívanie, je nárokom vyplývajúcim priamo zo zákona (§ 137 ods. 1 OZ), alebo ide

o nárok z bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. OZ).

Podľa § 123 OZ vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva

držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Podľa § 136 ods. 1 OZ vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

Podľa § 137 ods. 1 OZ podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú  

na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že obsahom (spolu)vlastníckeho

práva, je okrem iného, aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Vec môže byť

v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti

spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. To znamená, že vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ

ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 OZ

oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že

spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho

podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia.

Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie

spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Treba zdôrazniť, že aj

keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden

alebo viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná bez právneho

dôvodu (o to viac, takýto záver neprichádza do úvahy, ak sa spoluvlastníci na spôsobe

užívania dohodli). Právnym dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich

spoluvlastnícke právo. Spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka  

na právach a povinnostiach k spoločnej veci nie je totiž podiel na veci reálne vymedzený tak,

ako to správne uviedol aj odvolací súd, ale je len podielom ideálnym. V rámci neho nie je

možné preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel

druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady

vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec  

v   rozsahu   svojho   spoluvlastníckeho   podielu,   ide   o   právny   vzťah   z   podielového   5 Cdo 184/2009

spoluvlastníctva osobitne v Občianskom zákonníku upravený. V prípade, že sa spoluvlastníci

o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý

vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 123 OZ. Toto právo je nepochybne

majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa  

§ 101 OZ. Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného

obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie

nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia.

Napokon, v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú

vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu, nie je splnená ani jedna  

zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia. Nejde totiž a to ani vtedy, ak

spoluvlastník vec v celosti užíva bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, o užívanie veci bez

právneho   dôvodu   a   teda   o   majetkový   prospech   získaný   bez   právneho   dôvodu,   ani

o majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho

dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, prípadne získaný z nestatočných zdrojov (porovnaj

rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2000 sp. zn. 2 Cdo 141/99).

V posudzovanej veci je nesporné, že účastníci v rozhodujúcom čase boli podielovými

spoluvlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti, že nehnuteľnosť užívali v celosti žalovaní, resp.

žalovaná 2/ a že žalobcovi náhradu vo forme peňažného plnenia neposkytli, keď sa nevedeli

dohodnúť na jej výške. Žalobca sa bezpochyby domáhal peňažného plnenia voči žalovaným

za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Uplatnil

teda právo, ktoré vyplýva z podielového spoluvlastníctva, a ktoré sa opiera o ustanovenie  

§ 137 ods. 1 OZ. Toto právo má majetkovú povahu a premlčuje sa v trojročnej všeobecnej

premlčacej dobe podľa § 101 OZ.

Ak odvolací súd dospel k inému právnemu názoru a nárok žalobcu posúdil ako nárok  

z bezdôvodného obohatenia, ktorý sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe

v zmysle § 107 ods. 1 OZ, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok krajského súdu podľa § 243b ods. 2 O.s.p.

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; právny názor dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí

vyslovený je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež

dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

  5 Cdo 184/2009

V Bratislave 8. júna 2010

JUDr. Ladislav Górász, v.r.  

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Patrícia Špacírová