5 Cdo 181/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. A., zastúpeného JUDr. D. C.C., proti žalovanému R.M., IČO: X., zastúpenému JUDr. M. L., o určenie neúčinnosti právnych úkonov, vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp.zn.
3 C 44/2006, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 8. decembra
2009, sp.zn. 5 Co 82/2009 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 8. decembra
2009, sp.zn. 5 Co 82/2009 a rozsudok Okresného súdu Ružomberok z 23. januára 2009, č.k.
3 C 44/2006-210 z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ružomberok rozsudkom (v poradí druhým) z 23. januára 2009, č.k.
3 C 44/2006-176 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že právne úkony
dlžníka M., IČO: X., so sídlom v R., vyplývajúce o zmluvy o prevode práv a povinností z 30.
septembra 2003, uzavretej medzi M. a M., ktorými došlo k prevodu hráčov a trénerov
uvedených v prílohe predmetnej zmluvy na M., ako aj k získaniu prvoligovej príslušnosti M.,
sú voči žalobcovi právne neúčinné. Dospel k záveru, že v danom prípade nie je splnená
podmienka uvedená v ustanovení § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle
ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy. Konštatoval, že zo
samotnej skutočnosti, že došlo k bezodplatnému prevodu práv a povinností z právnych
vzťahov M. (M.), okrem iného voči hráčom a trénerom tohto klubu, nemožno vyvodiť záver,
že M. tak konal v úmysle ukrátiť žalobcu. V konaní nemal za preukázané, že by z právnych
vzťahov medzi M. (prevodcom) a jednotlivými hráčmi a trénermi vyplývalo pre M. právo na
zaplatenie určitej sumy v prípade takéhoto prevodu od iného klubu. Konštatovania žalobcu,
že v prípade prestupu má materský klub právo požadovať odstupné za hráča od klubu, kde
tento prestúpil, pričom odstupné sa pohybuje v miliónových sumách, považoval za všeobecné, ktoré nemajú oporu vo všeobecne záväznom, ani inom právnom predpise, resp. v
zmluve. Uviedol, že jednotliví hráči ani tréneri nie sú majetkom futbalového klubu, ale
poskytujú mu, ako vyplýva z profesionálnej zmluvy žalobcu, športové výkony, za čo im
prináleží ekonomické zabezpečenie, pričom platnosť takejto zmluvy končí v prípade, keď
nastanú tam uvedené skutočnosti (uplynutie doby, dohoda, výpoveď, okamžité zrušenie,
skončenie pracovného, resp. trvalého pobytu hráča na území Slovenskej republiky na základe
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu, úmrtím hráča, zánikom klubu). Pokladal za
nepochybné, že v čase uzavretia zmluvy o prevode práv a povinnosti medzi M. a žalovaným,
vzhľadom k nepriaznivej ekonomickej situácii M., spelo toto občianske združenie k svojmu
zániku, k čomu aj došlo 4. novembra 2003, kedy mimoriadne valné zhromaždenie
občianskeho združenia rozhodlo o dobrovoľnom rozpustení a vstupe
do likvidácie, pričom následne likvidátorka konštatovala predlženie združenia a podala návrh
na vyhlásenie konkurzu. Konštatoval, že zánikom klubu by došlo ku skončeniu platnosti
profesionálnych zmlúv hráčov a trénerov. V konaní nemal za preukázané, že by
v predmetnom období uzavretia zmluvy o prevode práv a povinností prejavil iný futbalový
klub záujem o toho-ktorého hráča, či trénera z M.. Čo sa týka časti predmetu konania, kde
žalobca poukazoval na nadobudnutie tzv. licencie, t.j. oprávnenia na účasť v najvyššej
futbalovej republikovej súťaži, poukázal na to, že táto skutočnosť nebola predmetom zmluvy
o prevode práv a povinností z 30. septembra 2003, pričom sa stotožnil s názorom žalovaného,
že toto predmetom prevodu ani nemohlo byť, keďže o účasti jednotlivých družstiev v
najvyššej republikovej futbalovej súťaži rozhoduje S. tým, že schváli rozpis tejto súťaže pre
ten-ktorý súťažný ročník, pričom postupuje v súlade so svojou vnútornou smernicou o
zaraďovaní družstiev do súťaží v dôsledku organizačných zmien v kluboch. Mal za to, že
pokiaľ S. zaradil futbalový klub žalovaného do najvyššej futbalovej súťaže, bolo v jeho
kompetencii posúdiť, či spĺňa podmienky vyplývajúce z vnútorných predpisov, avšak
správnosť tohto rozhodnutia S. v tomto konaní neskúmal. Taktiež uviedol, že otázka
finančnej zábezpeky, ktorú mal M. zaplatiť S., súvisí s právom účasti v najvyššej
republikovej futbalovej súťaži, keď posudzovanie splnenia tejto podmienky je rovnako v
kompetencii S. Bratislava. Na základe uvedeného dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je
dôvodný, a preto ho zamietol. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom
na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na odvolanie žalobcu, rozsudkom (v poradí
druhým) z 8. decembra 2009 sp.zn. 5 Co 82/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že právne úkony dlžníka M., IČO X., so sídlom R., vyplývajúce zo zmluvy o prevode
práv a povinností z 30. septembra 2003, uzavretej medzi M. a žalovaným, ktorými došlo k
prevodu práv a povinností z dlžníka na žalovaného, sú voči žalobcovi právne neúčinné.
Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady trov prvostupňového a
odvolacieho konania 1 265,17 €
do 3 dní na účet advokáta JUDr. D. C.. Konštatoval, že žaloba je dôvodná, nakoľko z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že dlžník (M.) urobil tento právny úkon v úmysle
ukrátiť svojho veriteľa (žalobcu) a tento úmysel musel byť vzhľadom na personálne
prepojenie štatutárnych zástupcov M. a žalovaného druhej strane známy a pohľadávka
žalobcu voči futbalovému klubu, ktorá mu bola priznaná súdnym rozhodnutím, mala byť
jednoznačne aj
v zmysle Smerníc o zaraďovaní družstiev do súťaží v dôsledku organizačných zmien
v kluboch a stanoviska S., zaradená do zmluvy o prevode práv
a povinností z 30. septembra 2003. O trovách celého konania rozhodol podľa ustanovenia
§ 142 ods. l, § 149 ods. 1 v spojitosti s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Jeho prípustnosť
odôvodnil ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.]. Okrem
toho namietal, že výrok rozsudku odvolacieho súdu je neurčitý a nejasný, pretože neoznačuje
akými konkrétnymi právnymi úkonmi mal dlžník M. ukrátiť žalobcu pri uspokojovaní jeho
pohľadávky. Taktiež namietal, že odvolací súd, hoci vo veci nariadil ústne pojednávanie
a menil rozsudok súdu prvého stupňa, žiadne dokazovanie
na pojednávaní nevykonal a rozhodol nad rámec uplatňovanej žaloby. Poukázal na to, že
uvedenou zmluvou žalovaný nenadobudol záväzok voči žalobcovi a že žalobca mal svoj
nárok na zaplatenie sumy 600 000 Sk uplatniť prihlásením v likvidácii M., resp. v konaní
o vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka M.. Zdôraznil, že právne úkony, ktoré nadväzovali
na uvedenú zmluvu a ktoré z jej obsahu mohli prípadne aj vyplývať, neboli už právnymi
úkonmi uzatváranými medzi dlžníkom M. a žalovaným, ale išlo o právne úkony uzatvárané na
základe slobodnej a vážnej vôle nových účastníkov - konkrétnych fyzických osôb
a žalovaného. Rovnako spochybnil aj záver odvolacieho súdu, že licencia na účasť
žalovaného v prvoligovej súťaži nemohla byť predmetom prevodu zmluvy, nakoľko táto je
výsledkom osobitného povoľovacieho správneho konania vedeného pred Slovenským
futbalovým zväzom, ktorý má povahu orgánu verejnej správy v takom konaní. Dovolateľ sa nestotožnil ani s právnym posúdením odvolacieho súdu vo výroku o náhrade trov konania.
Žiadal, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu a aby ako vecne správny potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa z 23. januára 2009, sp.zn. 5 Co 82/2009-176 a zároveň vyslovil,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového, odvolacieho, ani
dovolacieho konania.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného
zamietol a zaviazal žalovaného k náhrade trov právneho zastúpenia žalobcu v dovolacom
konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne sa zaoberá len vadami
konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. sa
dovolací súd zaoberal najskôr otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že dovolateľ ako dovolací dôvod uvádza
ustanovenie § 237 písm. f) O.s.p dôvodiac., že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd, hoci nariadil pojednávanie, nevykonal
na ňom ním navrhnutý dôkaz (výsluch svedka).
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, že
znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje
Občiansky súdny poriadok. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by v konaní došlo
k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom.
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv
žalovaného nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo
rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi
konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš
k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu
rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993
a pod č. 125/1999).
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Dovolací súd dospel k záveru, že konanie pred odvolacím súdom bolo
postihnuté tzv. inou vadou, spočívajúcou v neodstránení pochybností týkajúcich sa toho, aké
konkrétne právne úkony mal žalobca na mysli pri formulácii žalobného petitu po tom, ako
bola žalovaným súdu predložená Zmluva o prevode práv a povinností z 30. septembra 2009
a ako ho formuloval na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 8. januára 2009 a opätovne
pred odvolacím súdom 8. decembra 2009.
Žalobný petit (údaj o tom, čoho sa žalobca domáha) je nezrozumiteľný alebo neurčitý
vtedy, ak vymedzenie práv a im zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnutých je
formulované tak, že nemožno vyvodiť, o aké práva a povinností skutočne ide a ak je zrejmé,
že prevzatie takéhoto petitu do výroku súdneho rozhodnutia by malo za následok jeho
materiálnu vykonateľnosť.
Žalobný petit musí vychádzať z rozhodujúcich skutočností a v prípade, že z nich
nevychádza (vychádza z iných rozhodujúcich okolností v návrhu na začatie konania
neuvedených), nemožno vytvoriť záver, na základe čoho má súd o žalobnom návrhu
rozhodnúť. Rozhodujúcimi skutočnosťami treba rozumieť údaje, ktoré sú nevyhnutne
potrebné k tomu, aby bolo zrejmé, o čom a na akom skutkovom základe má súd rozhodnúť.
Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše fakty, na základe ktorých
uplatňuje v žalobnom petite svoj nárok, a to v takom rozsahu a v takej kvalite, ktoré
umožňujú jeho jednoznačnú individualizáciu, aby ho nebolo možné zameniť s iným skutkom.
Opísaním rozhodujúcich skutočností sa vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 nevyžaduje, aby žalobca
po stránke formálne do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho
rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak žalobca
v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel ) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového
stavu domáha. Petit žaloby, tak ako žalobca formuluje v podanej žalobe alebo neskôr
v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového (t.j. či je v žalobe
dostatočne presne, určito a zrozumiteľne vyjadrené, čo žalobca žiada). Súd do výroku svojho
rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom
vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel.
V posudzovanom prípade žalobca v žalobe v rámci opísania rozhodujúcich skutočností
uviedol, že sa domáha určenia neúčinnosti právnych úkonov, ku ktorým došlo medzi
dlžníkom M. a žalovaným, ktorý mal z týchto úkonov majetkový prospech. Ďalej uviedol, že
v súvislosti so zmenšením jeho majetku sa domáha určenia neúčinnosti právneho úkonu,
ktorým došlo k 1/ prevodu hráčov a trénerov
od dlžníka k žalovanému a ich následnej preregistrácii na SFZ a k 2/ prevodu prvoligovej
licencie pre účinkovanie družstva dospelých v najvyššej futbalovej súťaži od dlžníka
k žalovanému pred začiatkom sezóny 2004. Zároveň vyslovil názor, že hodnotu každého
hráča je možné vyčísliť v peniazoch na základe tabuľkových hodnôt jednotlivých hráčov
na Slovenskom futbalovom zväze, ako aj to, že hodnota prvoligovej licencie pre účinkovanie
družstva dospelých v najvyššej futbalovej súťaži, na futbalovom trhu predstavuje milióny
korún.
Žalobca v priebehu konania potom, ako žalovaný predložil súdu Zmluvu o prevode
práv a povinností uzavretú medzi M. a žalovaným
z 30. septembra 2003, upresňoval svoj žalobný návrh dvakrát. Prvýkrát na pojednávaní
pred súdom prvého stupňa 8. januára 2009 tak, že žiada, aby súd určil, že právne úkony
dlžníka M. IČO X. so sídlom Ž. vyplývajúce zo zmluvy o prevode práv a povinností z 30.
septembra 2003, uzavretej medzi M. a žalovaným, ktorými došlo k prevodu hráčov a trénerov
uvedených v prílohe predmetnej zmluvy na žalovaného, ako aj k získaniu prvoligovej
príslušnosti žalovaného, sú voči žalobcovi neúčinné. Druhýkrát
na pojednávaní pred odvolacím súdom konanom 8. decembra 2009 právny zástupca žalobcu
znenie žalobného petitu formuloval nasledovne: „Súd určuje, že právne úkony dlžníka M.
IČO X. so sídlom Ž., vyplývajúce zo zmluvy o prevode práv a povinností z 30. septembra
2003, uzavretej medzi M. a M., ktorými došlo k prevodu práv a povinností z dlžníka na
žalovaného, sú voči žalobcovi právne neúčinné.“
Vzhľadom na to, že z opísania rozhodujúcich skutočností obsiahnutých v žalobe
(a nedostatočne špecifikovaných v priebehu konania pred súdmi nižších stupňov), ani
zo žalobného petitu (dodatočne ešte upraveného v konaní pred súdom prvého stupňa
a odvolacím súdom) nie je jednoznačné, neúčinnosti akých konkrétnych právnych úkonov sa
žalobca domáha, či požaduje určenie neúčinnosti samotnej Zmluvy o prevode práv
a povinností uzavretej medzi dlžníkom a žalovaným z 30. septembra 2003, prípadne jej časti
(a ak, tak ktorej/ktorých), alebo iných právnych úkonov z tejto zmluvy vyplývajúcich (pričom
nie je uvedené, akých konkrétnych právnych úkonov), hoci žalobca na pojednávaní
pred súdom prvého stupňa (č.l. 168) upresnil, že by malo ísť o právne úkony, ktorými došlo
k prevodu hráčov a trénerov uvedených v prílohe predmetnej zmluvy na M., ako aj k získaniu
prvoligovej príslušnosti M., avšak
v konaní pred odvolacím súdom zo znenia vtedy predneseného žalobného petitu už tieto
bližšie skutočnosti nevyplývali.
Z rozhodujúcich skutočností uvedených v žalobe vyplýva, že k ukráteniu majetku
žalobcu malo dôjsť na základe (vtedy ešte nešpecifikovanej) zmluvy uzavretej medzi
dlžníkom M. a žalovaným tým, že došlo k prevodu hráčov, trénerov a prvoligovej licencie
z dlžníka za žalovaného. V priebehu konania jediný dostatočne špecifikovaný právny úkon,
ktorého neúčinnosť mohol súd preskúmať a z ktorého súdy nižších stupňov vychádzali, bola
Zmluva o prevode práv a povinností uzavretá medzi dlžníkom a žalovaným z 30. septembra 2003, vrátene jej príloh, ktoré prílohy odkazujú
na rôzne množstvo a typy zmlúv, ktoré však v tejto podobe nevykazujú všetky znaky
právnych úkonov, tak, ako ich vyžadujú všeobecne záväzné právne predpisy.
Nesprávny žalobný petit je nedostatkom náležitosti žaloby (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Takáto
vada bráni súdu pokračovať v konaní a žalobu vecne prejednať a môže byť dôvodom
odmietnutia podania (§ 43 ods. 2 O.s.p.), ak ani napriek výzve súdu neboli nedostatky
odstránené a účastník nebol o tomto následku poučený.
Súd prvého stupňa o žalobe, ktorá trpela takouto vadou, konal a meritórne rozhodol,
bez toho, aby sa pokúsil postupom podľa ustanovenia § 43 O.s.p. vadu odstrániť a nápravu
nevykonal ani odvolací súd (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Konanie pred súdmi oboch stupňov je tak
postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, vzhľadom
na existenciu ktorej dovolací súd sa nemohol zaoberať vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia rozsudku odvolacieho súdu.
Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že právna úprava odporovateľnosti
právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach § 42a a 42b Občianskeho zákonníka.
Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou legitimáciou na uplatnenie
odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka), podmienkami odporovateľnosti
(§ 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka), spôsobom uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b
ods. 1 Občianskeho zákonníka), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3 Občianskeho
zákonníka) a právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právneho úkonu
(§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka). Zmysel právnej úpravy odporovateľnosti spočíva
v zabezpečení ochrany veriteľa pred právnymi úkonmi dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu
majetku dlžníka, a tým aj k zmareniu, či ohrozeniu možnosti, aby pohľadávka veriteľa mohla
byť z majetku dlžníka uspokojená. Podstata odporovateľnosti právneho úkonu spočíva v tom,
že odporovateľný právny úkon stráca na základe právoplatného rozhodnutia v určených
prípadoch účinnosť iba voči oprávnenej osobe, t.j. voči veriteľovi. Právne úkony, ktoré možno
odporovať, sú svojou povahou nielen právnymi úkonmi, na základe ktorých dochádza
k scudzeniu majetku (napr. predaj, darovanie), ale aj každý právny úkon, ktorým dochádza
k ukráteniu možnosti uspokojenia veriteľom vymáhanej pohľadávky (napr. odpustenie dlhu,
odmietnutie dedičstva a pod.). Veriteľ môže svoje právo odporovať právnemu úkonu uplatniť
súdnou žalobou, na základe ktorej sa domáha toho, aby súd vyslovil vo vzťahu k veriteľovi za právne neúčinné tie právne úkony, ktorými dlžník zmenšil svoj majetok natoľko, že to
môže obmedziť, prípadne celkom zmariť uspokojenie pohľadávky veriteľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom k výskytu tejto závažnej procesnej vady,
nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami dovolateľa uvedených v dovolaní,
vrátane jeho doplnenia.
So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudky oboch súdov zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. júla 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová