5 Cdo 18/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Sociálnej poisťovne so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8 a 10, IČO : 30 807 484, proti povinnej AMEERA, spol. s r.o., so sídlom v Senici, Železničná 1515, IČO : 36 239 348, o vymoženie 2469,76 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica, sp.zn. 5 Er 666/2008, o dovolaní súdnej
exekútorky JUDr. Viery Kučerovej, so sídlom v Holíči, Námestie Sv. Martina 9, proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 10. júla 2012, sp.zn. 10 CoE 345/2011 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie súdnej exekútorky o d m i e t a.
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Senica uznesením z 9. júna 2011, č.k. 5 Er 666/2008-18 exekučné
konanie zastavil a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Viere
Kučerovej náhradu trov exekúcie v sume 51,17 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
O zastavení exekučného konania rozhodol podľa § 57 ods. 2 a § 58 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(Exekučný poriadok), § 103 a § 107 ods. 4 O.s.p. z dôvodu, že povinná zanikla výmazom
z obchodného registra, pretože stratila spôsobilosť byť účastníčkou konania. Rozhodnutie
o náhrade trov exekúcie odôvodnil s poukazom ustanovenia § 200 ods. 2 a 3 Exekučného
poriadku.
Krajský súd v Trnave uznesením z 10. júla 2012, sp.zn. 10 CoE 345/2011 uznesenie
súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie zmenil tak, že súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie nepriznal. Oprávnenej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Prisvedčil
názoru oprávnenej, podľa ktorého ani pri vynaložení všetkého možného úsilia nebolo v jej
silách zabrániť zániku povinnej (jej výmazom z obchodného registra). Zároveň podotkol, že
rovnako nebolo možné vec posúdiť ani podľa ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku,
nakoľko v prejednávanej veci došlo k zastaveniu exekúcie pre zánik povinnej, čiže z dôvodu
nemajúceho pôvod priamo v Exekučnom poriadku, ale v Občianskom súdnom poriadku
(pre nedostatok úpravy všetkých otázok v Exekučnom poriadku podľa § 57 ods. 2
Exekučného poriadku a § 107 ods. 4 O.s.p.) a nie pre nedostatok majetku povinnej.
Za akceptovateľnú nepovažoval ani prípadnú snahu o analogické použitie úpravy v § 203
ods. 2 Exekučného poriadku, teda snahu o extenzívny výklad takéhoto ustanovenia, ktorým
by sa malo dospieť k záveru, že všetky prípady zániku povinného bez právneho nástupcu by
sa mali považovať za prípady nedostatku majetku povinného spôsobilého aspoň na úhradu
trov exekúcie. Konštatoval, že ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ a § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku majú na mysli len prípady zastavenia exekúcií vedených proti právne existujúcim,
avšak nemajetným povinným (o ten prípad tu nešlo). Použiteľnou okrem toho nemohla by byť
ani argumentácia zásadou práva exekútora na náhradu trov exekúcie za každých podmienok
(tiež názor Ústavného súdu SR vyslovený v jednom z jeho rozhodnutí, tu por. nález
zo 17. decembra 2004 sp.zn. II. ÚS 31/04), keďže v rámci takejto argumentácie nemožno
prehliadnuť konštatovanie (ústavným súdom) ústavne i medzinárodnými zmluvami
zaručeného práva na majetok u každej fyzickej aj právnickej osoby a z toho práve korektným
výkladom záverov je nutné uzavrieť, že vyššie uvedená garancia musí dopadať aj
na oprávnenú. Pretože však jedna časť právnej úpravy vymedzujúcej rozhodovanie o otázke
urobenej aj predmetom tohto odvolacieho konania (konkrétne § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku) ustanovila možnosť rozhodnutia tam uvedeným spôsobom, tejto možnosti
zodpovedala na druhej strane i možnosť rozhodnúť inak. Opísanými úvahami preto uznesenie
súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie podľa § 251 ods. 4 a § 220 O.s.p. zmenil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 251 ods. 4 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie súdna exekútorka.
Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f) O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. spočívalo
podľa názoru súdnej exekútorky v tom, že s účinnosťou od 1. januára 2012 bol zákonom
č. 348/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, novelizovaný Exekučný poriadok, pričom bolo doplnené ustanovenie § 203 ods. 3, ktorý znie: „Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že
na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený
a súd bez zbytočného odkladu rozhodne o ich výške.“ Uviedla, že odvolací súd rozhodoval
v čase, kedy toto ustanovenie už bolo účinné, teda mohol aplikovať toto ustanovenie, keďže
predmetná novela nešpecifikuje, na aké konania sa vzťahuje, resp. nevzťahuje. Aj bez ohľadu
na túto novelu, mohol súd o výške trov exekúcie rozhodnúť analogicky podľa § 203 ods. 2
Exekučného poriadku v spojitosti s § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedla, že
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu bolo porušené jej právo na právnu istotu podľa
čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), právo vlastniť majetok a právo
na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a v neposlednom rade aj práva n náhradu trov exekúcie ako odmeny za prácu vykonanú
súdnym exekútorom podľa čl. 36 ods. 1 ústavy. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu zrušil, prípadne zmenil.
Oprávnená sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania súdnej exekútorky z ustanovenia § 239 O.s.p.
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu a inú právnu
ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Aj keď dovolateľka výslovne uvádza, že ňou vytýkaným postupom došlo k odňatiu
možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p, z obsahu dovolania vyplýva, že
dovolateľka namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
súdnej exekútorky nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237
O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie súdnej exekútorky ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Náhrada trov dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná, lebo v dovolacom
konaní nemala dovolateľka úspech a ostatní účastníci nepodali návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2014
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová