5 Cdo 18/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. D., proti odporcovi A.. Š., IČO: X., zastúpenému JUDr. M. B., o zaplatenie 1 991,64 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp.zn.

4 C 141/2009, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 11. novembra

2010, sp.zn. 4 Co 145/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odporcu o d m i e t a.

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom z 23. februára 2010, č.k. 4 C 141/2009-73

uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 991,64 €, a nahradiť mu trovy

konania vo výške 119 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 622,92 € k rukám právneho

zástupcu navrhovateľa JUDr. F. M., všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Dospel

k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný. Mal za to, že odporca užíval sklad súp. č. X.

a časť parcely X. o výmere 300 m2, zapísaných na LV č. X., k.ú. L. počas obdobia, za ktoré sa

navrhovateľ domáha náhrady, t.j. rok 2007, a to bez akéhokoľvek právneho vzťahu

k vlastníkovi týchto nehnuteľností – navrhovateľovi.

Zo strany odporcu dochádzalo teda k bezdôvodnému obohateniu na úkor navrhovateľa, ktoré

musí v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka vydať. Tvrdenia odporcu, spochybňujúce

vlastnícke právo navrhovateľa považoval súd za účelové, v snahe vyhnúť sa plneniu. Mal

za to, že nie je rozhodujúce, kedy bol sklad vo dvore zapísaný na list vlastníctva, pretože

z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že vlastnícke právo nadobudol

navrhovateľ na základe kúpnej zmluvy z 3. apríla 1996. Pokiaľ ide o povinnosť odporcu vydať navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie, súd vychádzal z ustanovenia § 458 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Keďže bezdôvodné obohatenie na strane odporcu spočívalo

v reálnom užívaní nehnuteľnosti, mal za to, že nie je možné, aby odporca takto získané

plnenie vydal in natura, preto musí poskytnúť peňažnú náhradu. Výška peňažnej náhrady

nebola medzi účastníkmi sporná, preto súd vychádzal zo zhodného tvrdenia účastníkov

konania a určil výšku bezdôvodného obohatenia za rok 2007 vo výške 1 991,64 €,

zodpovedajúcej žalovanej istine. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie odporcu rozsudkom z 11. novembra 2010, sp.zn.

4 Co 145/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219

O.s.p. potvrdil. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu

sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že právne

závery prvostupňového súdu korešpondujú s vykonanými dôkazmi vo veci samej a preto

odvolacie námietky odporcu nepovažoval za dôvodné. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.  

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že

v odvolacom konaní došlo k vadám § 237 O.s.p., rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza

zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní

a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa názoru odporcu odvolací súd

nesprávne vyhodnotil dôkazy a argumenty odporcu a potom aj nesprávne vo veci rozhodol.

V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.

Navrhovateľ sa k dovolaniu odporcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel  

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238

ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto

zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

Pokiaľ ide o námietku dovolateľa týkajúcu sa nesprávneho hodnotenia dôkazov,

dovolací súd uvádza, že v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne

vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne

vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne

nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle  

§ 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je

samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241

ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.).

K námietke dovolateľa, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd považuje za potrebné

uviesť, že tento dovolací dôvod, ktorý bol obsiahnutý v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p. účinného do 31. augusta 2003, nie je od účinnosti zákona č. 353/2003 Z.z., ktorým bol

zmenený a doplnený Občiansky súdny poriadok, súčasťou našich procesných predpisov.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.  

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení  

s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. februára 2011

  JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová