Najvyšší súd
5 Cdo 178/2012
Slovenskej republiky U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej S.,a.s., so sídlom v B., proti povinnému J. P., o vymoženie 33,19 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Trenčín, pod sp.zn. 49 Er 3600/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne z 5. apríla 2012, sp.zn.
2 CoE 102/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín uznesením zo 17. februára 2012, č.k. 49 Er 3600/2011-10
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že oprávnená
sa návrhom zo 4. novembra 2011 domáhala vydania poverenia na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu – bloku na pokutu nezaplatenú na mieste z 25. októbra 2008,
č. AA 2679809 vydaného OO PZ T., ktorý nadobudol právoplatnosť 25. októbra 2008
a vykonateľnosť 10. novembra 2008. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil
s poukazom na § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku a § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (Správny poriadok). Konštatoval, že za nariadenie exekúcie nemožno
považovať podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, čo bolo možné najneskôr 10. novembra 2011. Zároveň poukázal na to, že súdny
exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v deň uplynutia
uvedenej prekluzívnej lehoty. S prihliadnutím na fakt, že súd je povinný prihliadnuť
na preklúziu z úradnej povinnosti, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Krajský súd v Trenčíne uznesením z 5. apríla 2012, sp.zn. 2 CoE 102/2012 uznesenie
súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Osvojil si dôvody napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti dodal, že pre určenie
zachovania zákonnej lehoty nie je právne významné začatie konania (okamih doručenia
návrhu na exekútorský úrad), ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon
rozhodnutia, v danom prípade rozhodnutím súdneho exekútora – upovedomením o začatí
exekúcie. Uviedol, že exekučné konanie sa začína doručením návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie, avšak samotná exekúcia začína až vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom samotnej exekučnej činnosti súdneho
exekútora je vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle § 47 ods. 1 písm. a/
Exekučného poriadku, ktorý úkon však môže súdny exekútor vykonať až potom, ako bol
exekučným súdom poverený na vykonanie exekúcie. Konštatoval, že exekučný titul
nadobudol právoplatnosť 25. októbra 2008 a vykonateľnosť 10. novembra 2008, prepadná lehota uplynula 10. novembra 2011. Uviedol, že súd prvého stupňa má na rozhodnutie
v podanej žiadosti o udelenie poverenia zákonnú lehotu 15 dní, pričom tejto lehoty si musí
byť vedomý aj oprávnený a súd postupoval v rámci uvedenej lehoty.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Namietala
porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR, nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím súdom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., dôsledkom
čoho jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Mala za to,
že: „Za porušenie tohto práva (práva na spravodlivý súdny proces, pozn. dovolacieho súdu)
treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom
konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“. Odňatie práva oprávnenej
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa odrazilo podľa jej názoru aj v tom, že
uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené. Podľa názoru oprávnenej súdy
nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci
moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento jej opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolateľka napadla potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje
znaky žiadneho z vyššie citovaných uznesení, preto jeho prípustnosť neprichádza do úvahy.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal
otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či
v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci
bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyši najavo. prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý
má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm.
f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní, alebo že nezachovali zákonom
stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon a pod.
Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2
O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku
inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia
prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie
exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu
v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne
lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967
Zb.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť
procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
V dovolaní oprávnená vyslovila názor, že „za porušenie tohto práva (pozn.:
na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto
rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa
oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (viď
uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp.zn. 5 Cdo 318/2008).
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Obsah dovolania svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi
preskúmavanou vecou a závermi uvedenými v citovanom rozhodnutí. Pokiaľ základná téza jej
dovolania v preskúmavanej veci spočíva v námietke, že rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v oprávnenou označenom konaní išlo o vadu
procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp.zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami
„pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali
(a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo
mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky
odopretia spravodlivosti“.
Najvyšší súd pripomína, že častou súčasťou odôvodnení jeho rozhodnutí je (aj v tomto
uznesení vyššie uvedené) konštatovanie, že „dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie“
(porovnaj tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011,
3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011). Názor
oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči týmito slovami konštatovanej povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa, dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému názoru, že aj každé
vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom právnom názore
o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť
by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,
či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo
či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci
nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu
vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym
exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a že prípustnosť jej dovolania
nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd vzhľadom
na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že oprávnená
nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.), a že v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. januára 2013
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová