Najvyšší súd

5 Cdo 178/2012

Slovenskej republiky   U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej S.,a.s., so sídlom v B., proti povinnému J. P., o vymoženie 33,19 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Trenčín, pod sp.zn. 49 Er 3600/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Trenčíne z 5. apríla 2012, sp.zn.

2 CoE 102/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín uznesením zo 17. februára 2012, č.k. 49 Er 3600/2011-10

zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že oprávnená

sa návrhom zo 4. novembra 2011 domáhala vydania poverenia na vykonanie exekúcie

na základe exekučného titulu – bloku na pokutu nezaplatenú na mieste z 25. októbra 2008,

č. AA 2679809 vydaného OO PZ T., ktorý nadobudol právoplatnosť 25. októbra 2008

a vykonateľnosť 10. novembra 2008. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil

s poukazom na § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku a § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní (Správny poriadok). Konštatoval, že za nariadenie exekúcie nemožno

považovať podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, čo bolo možné najneskôr 10. novembra 2011. Zároveň poukázal na to, že súdny

exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v deň uplynutia

uvedenej prekluzívnej lehoty. S prihliadnutím na fakt, že súd je povinný prihliadnuť

na preklúziu z úradnej povinnosti, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Krajský súd v Trenčíne uznesením z 5. apríla 2012, sp.zn. 2 CoE 102/2012 uznesenie

súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Osvojil si dôvody napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti dodal, že pre určenie

zachovania zákonnej lehoty nie je právne významné začatie konania (okamih doručenia

návrhu na exekútorský úrad), ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon

rozhodnutia, v danom prípade rozhodnutím súdneho exekútora – upovedomením o začatí

exekúcie. Uviedol, že exekučné konanie sa začína doručením návrhu oprávneného

na vykonanie exekúcie, avšak samotná exekúcia začína až vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom samotnej exekučnej činnosti súdneho

exekútora je vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle § 47 ods. 1 písm. a/

Exekučného poriadku, ktorý úkon však môže súdny exekútor vykonať až potom, ako bol

exekučným súdom poverený na vykonanie exekúcie. Konštatoval, že exekučný titul

nadobudol právoplatnosť 25. októbra 2008 a vykonateľnosť 10. novembra 2008, prepadná lehota uplynula 10. novembra 2011. Uviedol, že súd prvého stupňa má na rozhodnutie

v podanej žiadosti o udelenie poverenia zákonnú lehotu 15 dní, pričom tejto lehoty si musí

byť vedomý aj oprávnený a súd postupoval v rámci uvedenej lehoty.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Namietala

porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR, nesprávne

právne posúdenie veci odvolacím súdom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., dôsledkom

čoho jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Mala za to,

že: „Za porušenie tohto práva (práva na spravodlivý súdny proces, pozn. dovolacieho súdu)

treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom

konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“. Odňatie práva oprávnenej

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa odrazilo podľa jej názoru aj v tom, že

uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené. Podľa názoru oprávnenej súdy

nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 zákona

č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci

moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento jej opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Dovolateľka napadla potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré   nevykazuje

znaky žiadneho z vyššie citovaných uznesení, preto jeho prípustnosť neprichádza do úvahy.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal

otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či

v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania,

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci

bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyši najavo. prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

  S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý  

má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm.

f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku

upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní, alebo že nezachovali zákonom

stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon a pod.

Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2

O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku

inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu

v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne

lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967

Zb.  

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237  

písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou

procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť

procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho  

súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).

V dovolaní oprávnená vyslovila názor, že „za porušenie tohto práva (pozn.:

na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa

oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (viď

uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp.zn. 5 Cdo 318/2008).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Obsah dovolania svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi

preskúmavanou vecou a závermi uvedenými v citovanom rozhodnutí. Pokiaľ základná téza jej

dovolania v preskúmavanej veci spočíva v námietke, že rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v oprávnenou označenom konaní išlo o vadu

procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp.zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami

„pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali

(a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo

mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky

odopretia spravodlivosti“.

Najvyšší súd pripomína, že častou súčasťou odôvodnení jeho rozhodnutí je (aj v tomto

uznesení vyššie uvedené) konštatovanie, že „dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací

súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie“

(porovnaj tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011,

3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011). Názor

oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči týmito slovami konštatovanej povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa, dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému názoru, že aj každé

vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom právnom názore

o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej

o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť  

by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,  

či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo  

či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo  

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci

nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu

vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a že prípustnosť jej dovolania

nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd vzhľadom

na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1

písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.  

Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že oprávnená

nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1

O.s.p.), a že v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. januára 2013

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová