Najvyšší súd  

5 Cdo 176/2011

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Doc. JUDr. Ing. V. L.L., proti žalovanému P.P., IČO:   X., zastúpenému   D., s.r.o. so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 15 C 427/2004, o dovolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. marca 20011 sp.zn. 5 Co

248/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v v Bratislave

z 29. marca 20011 sp.zn. 5 Co 248/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 21. apríla 2009 č.k. 15 C 427/2004-2221 uložil

žalovanému povinnosť bezplatne uverejniť v denníku S. v lehote do troch dní

od právoplatnosti rozsudku na totožnej strane a totožným písmom ako bol uverejnený článok

„I.L.I.“ ospravedlnenie v tomto znení: Spoločnosť P.P. oznamuje, že dňa X. bol v denníku S.

uverejnený článok názvu „I.L.I.“, ktorého autorkou S. D. M., obsahujúci nepravdivé údaje

o Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. a iné nepravdivé údaje. Nepravdivý S. údaj, že „Profesorka

matematiky a fyziky L. K.K.S. povedala: „Jeho otec bol častým hosťom v riaditeľni. To, že I.

bez problémov prechádzal, bola veľká zásluha jeho otca. Pravdou S., že otec Ing. I. L. pán

Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. počas synovho štúdia na strednej škole žiadne študijné a iné

problémy za syna neriešil a pani

RNDr. L. K. opísaný výrok nepovedala a pána Ing. I. L. nikdy neučila. Nepravdivé S. údaje,

že „...v čase L. šafárenia na ministerstve sa zmenili verejné súťaže na priame predaje a týmto

spôsobom bol odsúhlasený aj predaj podniku S., kde bol jedným zo spoločníkov V. L., ale aj

manželka V. M., či V. V..“ Pravdou S., že podnik S. bol privatizovaný víťazom verejnej

súťaže spoločnosťou S. Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. nikdy nebol spoločníkom žiadnej spoločnosti spolu s manželkami V. M. a V. V. a spoločníčkami spoločnosti S. nikdy neboli.

Za uverejnenie nepravdivých a občiansku česť poškodzujúcich údajov sa vydavateľ denníka

S. spoločnosť P. pánovi Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. ospravedlňuje. Návrh v časti zabezpečiť

v denníku S. uverejnenie : Pravdou S., že k privatizácii podniku S. došlo v čase, kedy Ing. I.

L. na ministerstve nepôsobil,....menované sa ani privatizácie podniku S. nezúčastnili a v časti

nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu

trov konania.

Z vykonaného dokazovania súd dospel k názoru, že časti článku, ktoré S. predmetom

konania, boli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, boli tendenčné

a nepravdivé i napriek titulu článku a s ním spojených fotografií. Meno I. L. bolo v čase

uverejnenia článku všeobecne známe z pozície politickej a v rovnakom rozsahu bolo známe

i meno žalobcu z pozície podnikateľa, ako i spätosť týchto dvoch osôb vo vzťahu otca a syna.

Podľa názoru súdu s odkazom na vykonané dokazovanie, najmä svedeckej výpovede RNDr.

L. K. a svedka Ing. I. L., časť článku, ktorá bola predmetom konania, a to „Profesorka

matematiky a fyziky L. K.S. povedala: „Jeho otec bol častým hosťom v riaditeľni. To, že I.

bez problémov prechádzal, bola veľká zásluha jeho otca „bolo možné hodnotiť ako absolútne

nepravdivú. Zo svedeckej výpovede RNDr. L. K. mal súd jednoznačne preukázané, že Ing. I. L. neučila, poznala ho ako

bezproblémového žiaka, s autorkou článku nikdy nehovorila a informácie podané p. F. vôbec

nepovedala tak, ako bolo uvedené v predmetnom článku.

Zo svedeckej výpovede Ing. I. L. mal súd preukázané, že v škole nemal žiadne problémy a pre

principiálnu povahu žalobcu, i keď by to bolo potrebné, tak by to neurobil. Súd mal

preukázané svedeckou výpoveďou autorky článku, že vychádzala z informácií,   ktoré

nepreverila, preto túto časť článku súd vyhodnotil aj ako nedbanlivé prevzatie poznatkov a ich

rozširovanie. Časť článku: „v čase L. šafárenia na ministerstve sa zmenili verejné súťaže na

priame predaje a týmto spôsobom bol odsúhlasený aj predaj podniku S., kde bol jedným zo

spoločníkov V. L., ale aj manželka V. M., či V. V..“ obsahovala   viacero čiastkových

informácií, ktoré boli zahrnuté do obsahu vety, preto súd túto časť článku skúmal ako celok

s istou pointou zameranou na osobu žalobcu. Z listu Ministerstva hospodárstva SR z 15. apríla

2008 mal súd preukázanú ako pravdivú skutočnosť, že Ing. I. L. pôsobil na Úrade vlády SR

v čase od 30. júna 1992

do 18. marca 1994 a súčasne od 23. júna 1993 do 15. marca 1994 bol poverený riadením

Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR v čase, kedy došlo k podpisu zmluvy o predaji podniku S. š.p. dňa 13. júla 1993. Súd prvého stupňa zdôraznil skutočnosť,

že prevod majetku štátu na iné osoby S. proces dlhodobý a podpísanie zmluvy S. úkon

konečný. Hoci k podpísaniu zmluvy o predaji podniku došlo dňa 13. júla 1993, t.j. v čase,

kedy Ing. I. L. bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného

majetku SR, avšak príprava prevodu majetku štátu podniku S. š.p. bola začatá v čase, kedy

Ing. I. L. ešte nebol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu   národného

majetku SR. Rozhodnutie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR

o schválení privatizačného projektu bolo dňa 20. apríla 1993, teda v čase, kedy Ing. I. L. ešte

nebol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR

a rovnako i verejná súťaž na predaj podniku S. š.p., ktorá bola vyhlásená| dňom 1. júna 1993,

teda v čase, kedy Ing. I. L. ešte nebol poverený riadením Ministerstva   pre správu

a privatizáciu národného majetku SR. Pravdou S., že spoločnosť S. sa stala víťazom verejnej

súťaže v čase, kedy Ing. I. L. bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu

národného majetku SR, avšak stalo sa tak rozhodnutím výkonného výboru Fondu národného

majetku dňa 9. júla 1993 a nie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR.

Z týchto preukázaných faktických informácií zo zmluvy o predaji podniku č. X. z 13. júla

1993 s poukazom

na formuláciu tejto časti článku bol súd toho názoru, že informácie v tejto časti článku S.

skresľujúce, jednoznačne spôsobilé u čitateľa vyvolať vnútený dojem o nepoctivej privatizácii a vyvolať množstvo nezodpovedaných otázok. Autorka článku v svedeckej výpovedi uviedla,

že informácie nepreverovala, čím podľa názoru súdu k svojej práci pristupovala

neprofesionálne, lebo jednoznačne nemala prehľad o tom, aký štátny podnik sa privatizoval

a kto ho ako víťaz verejnej súťaže kúpil. Ak by S. autorka článku informácie preverila,

dozvedela by sa, že vo verejnej súťaži bol schválený prevod majetku štátu podniku S. š.p.,

ktorého žalobca nebol nikdy spoločníkom a že víťazom verejnej súťaže, teda kupujúcim bola

spoločnosť S., ktorej žalobca bol spoločníkom v čase od 23. novembra 1992 do 24. februára

1997, preto v tejto časti bola   informácia absolútne nepravdivá, zmätočná. Rovnako bola

absolútne nepravdivá informácia o tom, že spoločníčkami podniku S. boli aj manželka V. M.,

či V. V., a to preto, že spoločníkmi štátneho podniku zo zákona nemohli S. fyzické osoby

a spoločníčkami spoločnosti S. v zmysle výpisu z obchodného registra, menované nikdy

neboli. Preto túto časť článku súd vyhodnotil aj ako nedbanlivé prevzatie poznatkov a ich

rozširovanie. S poukazom na vykonané dokazovanie súd dospel k názoru, že sloboda prejavu

autorky článku hrubo porušila rovnováhu ochrany osobnosti žalobcu. Súd prvého stupňa

zamietol tú časť nároku, ktorá sa týkala vyjadrenia o pravde, že...k privatizácii podniku S. š.p. došlo v čase, kedy Ing. I. L. na ministerstve nepôsobil..., nakoľko z listu Ministerstva

hospodárstva SR z 15. apríla 2008 mal súd preukázané, že Ing. I. L. v čase od 23. júna 1993

do 15. marca 1994 bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného

majetku SR a k privatizácii podniku S. š.p. došlo podpisom zmluvy o predaji podniku dňa 13.

júla 1993, teda v čase pôsobenia Ing. I. L. na Ministerstve pre správu a privatizáciu národného

majetku SR. Súd návrh v časti nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,99 € (500.000,-Sk)

zamietol s poukazom na titul článku a s ním spojený fotografický materiál, ktorý bol

esenciálne zameraný na inú osobu ako žalobcu, čím intenzita zásahu nepravdivých informácií

uvedených v texte článku vo vzťahu k osobe žalobcu bola v úzadí, a preto na ochranu

osobnostných práv žalobcu sa javilo súdu uverejnenie ospravedlnenia

za postačujúce. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.3 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. marca 2011 sp.zn. 5 Co 248/2009 rozsudok

súdu, v častiach napadnutých odvolaním žalovaného, potvrdil, žalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Konštatoval, že výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I,

č.k. 14C 636/2004-97, zo dňa 18. októbra 2006, kde navrhovateľom S. Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. a odporkyňou D. M. – autorka článku uverejneného v denníku S. zo dňa 10. februára

2007, predmet konania S. zhodný ako predmet konania v prejednávanej veci, nadobudol

právoplatnosť dňa 16. januára 2007. Predmetným rozhodnutím bola uložená odporkyni ako

autorke článku povinnosť strpieť, aby navrhovateľ v denníku S. na náklady odporkyne

uverejnil text ospravedlnenia nadväzujúci na výrok ako v prejednávanej veci. Tento výrok

dňom jeho právoplatnosti zaväzuje tak jeho účastníkov konania, ako aj súdy, a teda aj

odvolací súd v prejednávanej veci, a preto nemožno nanovo pristupovať k hodnoteniu

pravdivosti či nepravdivosti jednotlivých tvrdení v predmetnom článku uverejnených, ako ani

celkovo posudzovať schopnosť článku zasiahnuť

do osobnostných práv navrhovateľa. Tieto skutočnosti boli už posudzované v rámci konania

a rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C 636/2004-97 so záverom, že článkom

odporkyne došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a k zásahu do jeho

súkromného, rodinného a profesionálneho života, zníženiu ľudskej dôstojnosti a mena, a to

najmä publikovaním nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií s poukazom, že sa

jednalo o mienkotvorný denník s nákladom 97 482 ks pri 29 % remitende denníka S..

Odvolací súd na základe vyššie uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil podľa § 219 O.s.p., s poukazom na záväznosť výroku iného právoplatného rozsudku

súdu.

Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý žiadal zmeniť

rozsudok odvolacieho súdu a návrh v celosti zamietnuť. Prípustnosť dovolania odôvodnil

tým, že súdy nižších stupňov porušili zásady spravodlivého procesu a svojím postupom odňali

žalovanému možnosť konať pred súdom, keď porušili základné princípy súdneho konania

a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili. Súčasne mal za to, že obe rozhodnutia

vychádzajú i z nesprávneho právneho posúdenia. Namietal, že odvolací súd vo veci rozhodol

odkazom na výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18. októbra 2006 č.k.

14C 636/2004-97 v právnej veci žalobcu proti žalovanej D. M.,   ktorý považoval   pre

rozhodnutie vo veci za záväzný. Dovolateľ, ktorý nebol účastníkom tohto konania,   mal

o súdnom konaní sp.zn.   14C 636/2004 iba kusé informácie, preto bez zbytočného odkladu

po doručení dovolaním napadnutého rozsudku požiadal o nahliadnutie do spisu Okresného

súdu Bratislava I sp.zn. 14C 636/2004, avšak v lehote na podanie dovolania mu nebolo

umožnené do spisu nahliadnuť. Uviedol, že nie S. zrejmé, akou právnou úvahou odvolací súd

dospel k záveru, že výrok S. preňho právne záväzný, a preto bez ďalšieho považoval údaje

v článku za nepravdivé a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ak by bolo možné aplikovať

túto súdom načrtnutú konštrukciu, potom by bolo možné dospieť iba k jedinému záveru, že v danej veci už bolo právoplatne rozhodnuté a právo žalobcu uspokojené a ak by odvolací súd

považoval rozhodnutie za záväzné, potom mohol dospieť iba k záveru, že žalobu žalobcu S.

potrebné zamietnuť, keďže už v danej veci iný súd záväzne rozhodol. Dovolateľ uviedol, že

predpokladá, že výrok obsahuje uloženie povinnosti D. M. poskytnúť žalobcovi morálnu a

relutárnu satisfakciu, ale z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva ako tento súd

dospel k záveru, že povinnosť D. M. poskytnúť žalobcovi morálnu a relutárnu satisfakciu

uloženú vo výroku rozsudku, S. zhodná s povinnosťou uloženou   dovolateľovi, keďže

neexistuje zhoda účastníkov konania a zároveň aj zhoda predmetu konania. Dovolateľ však

nebol účastníkom konania sp.zn 14C 636/2004, nemohol aktívne uplatniť svoju obranu proti

neexistencii jeho povinnosti poskytnúť žalobcovi satisfakciu. Súd tak o povinnosti žalovaného

poskytnúť žalobcovi satisfakciu rozhodol v podstate bez zváženia tvrdení a dôkazov

žalovaného a zároveň nereflektoval tvrdenia a predložené dôkazy žalovaným v predmetnom

konaní, potom odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, poprel zásadu

kontradiktórnosti konania, princíp rovnosti zbraní účastníkov súdneho konania.

S prihliadnutím na vyššie uvedené mal dovolateľ za to, že odvolací súd v danej veci nemal

zákonné oprávnenie rozhodnúť vo veci odkazom na záväznosť výroku iného rozsudku. Ak tak

urobil, odňal mu možnosť konať pred súdom. Poukázal ďalej na to, že rozhodnutie nie S. presvedčivo odôvodnené, pretože právne závery súdu S. v extrémnom nesúlade s jeho

skutkovými zisteniami. Právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii

nevyplývajú. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia

bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali S. tieto zistenia vyvodené.

Odôvodnenie neobsahuje odpovede na podstatné otázky, ktoré S. základom rozhodnutia

vo veci a posúdenia, či S. tu predpoklady na obmedzenie slobody prejavu a v odôvodnení

rozsudkov sa súdy nezaoberali argumentmi žalovaného, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie

vo veci. Naostatok namietal žalovaný aj nesprávne právnej posúdenie veci. Mal za to,   že

nebol dôvod na obmedzenie slobody prejavu, nakoľko údaje v článku neoprávnene

nezasahujú do osobnostných práv žalobcu. Akékoľvek obmedzenie práva slobody prejavu

v danom prípade nie S. primerané sledovanému účelu, a vzhľadom na obsah článku žalobca

nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby na ochranu osobnosti ako prostriedok ochrany

pred tvrdeným neoprávneným zásahom spôsobeným zverejnením predmetného článku.

Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci S. dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

§ 238 ods. 1 O.s.p. S. dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. S.

dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.

dovolanie S. prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,

že S. dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým   bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, dovolací súd vo veci nerozhodoval a proti rozsudku

odvolacieho súdu nebolo pripustené dovolanie. Napadnutý rozsudok preto nevykazuje znaky

rozsudku, proti ktorému S. dovolanie prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale

zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie S. prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, S. postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).  

Z vymenovaných procesných vád S. v dovolaní výslovne namietaná vada konania

podľa   § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

pred ním konať.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie S. prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom. Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho

procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľ považoval postup súdu, ktorý o jeho povinnosti poskytnúť žalobcovi

satisfakciu, rozhodol odkazom na záväznosť výroku iného rozsudku, v ktorom nebol účastníkom konania, v podstate bez zváženia jeho tvrdení a dôkazov v predmetnom konaní,

za odňatie možnosti konať pred súdom, popretie zásady kontradiktórnosti konania, princípu

rovnosti zbraní účastníkov súdneho konania. Poukázal ďalej na to, že rozhodnutie nie S.

presvedčivo odôvodnené, pretože právne závery súdu S. v extrémnom nesúlade s jeho

skutkovými zisteniami. Právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii

nevyplývajú. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia bez

špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali S. tieto zistenia vyvodené. Odôvodnenie

neobsahuje odpovede na podstatné otázky, ktoré S. základom rozhodnutia vo veci

a posúdenia, či S. tu predpoklady na obmedzenie slobody prejavu a v odôvodnení rozsudku sa

súd nezaberal argumentmi žalovaného, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci.

  Dovolací súd k obsahu dovolania poukazuje na nasledovné.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

  Právo na spravodlivý proces S. naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav  

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne

závery nie S. svojvoľné, neudržateľné a nie S. prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom  

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným

z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy,

čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, S. aj povinnosť súdu

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132  

a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami  

pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd

by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho

celkovú presvedčivosť, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd

pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr.

IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne

konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

(I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne   Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A,

č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie S. rámcovo upravená v §157 ods. 2

O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej

ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,

IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).

Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok

všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje

bez akéhokoľvek vysvetlenia, či zdôvodnenia aj k inému právnemu záveru. Rovnako treba

kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých

zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).

Princíp dvojinštančnosti, ktorým sa riadi občiansko-súdne konanie, vyjadruje

vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho konania s konaním uskutočneným  

pred súdom prvého stupňa. Z uvedeného tiež plynie, že rozhodnutiu vydanému v odvolacom

konaní musí predchádzať náležité konanie pred súdom prvého stupňa. S. tomu tak preto, že

postup súdu (považujúc ho za konanie orgánu štátu) musí zodpovedať bez akejkoľvek

výnimky zákonu – princípu právneho štátu proklamovanému v čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky – konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Dodržiavanie

povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť

rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu. Účelom odvolacieho konania S. náprava skutkových

a právnych pochybení súdu prvého stupňa.  

Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak S. vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1

O.s.p.). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.) – tzv. skrátená forma odôvodnenia. Odvolací

súd môže podľa tohto ustanovenia postupovať, ak S. splnené dve podmienky: a/ výrok

odvolaním napadnutého rozhodnutia S. vecne správny, b/ odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že

tieto podmienky S. splnené, má aplikácia § 219   ods. 2 O.s.p. oporu v zákone a nemôže S.

spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Treba dodať, že aplikáciou

§ 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd vyjadruje nielen svoj záver, že napadnuté rozhodnutie a jeho

odôvodnenie považuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez výslovného vyjadrenia) aj

záver, že námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie S. dôvodné, právne

významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení

rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Súd by nemal S. vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j.

jeho rozhodnutie musí S. konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.

Tomu musí zodpovedať i obsah odôvodnenia rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozhodnutia

S. logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho

rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozsudku S. predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219

O.s.p. „s poukazom na záväznosť výroku iného právoplatného rozsudku“. V dôvodoch svojho

rozhodnutia poukázal na § 159 ods. 2 O.s.p. a § 154 ods. 1 O.s.p., z ktorých však súd prvého

stupňa vo svojom rozhodnutí nevychádzal. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru o správnosti

skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pre ktoré v zmysle ustanovenia § 219

O.s.p. toto rozhodnutie potvrdí, avšak z iných dôvodov, než ku ktorým dospel súd prvého

stupňa, zakladá protichodný stav, keď popri právnom závere o vecnej správnosti

preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd zastáva ďalší (odlišný) názor, čo z logického

hľadiska popri sebe nemôže obstáť a bez ďalšieho sa tým nabudzuje dojem arbitrárneho

rozhodovania. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že „s poukazom

na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že sloboda prejavu autorky článku hrubo porušila

rovnováhu ochrany osobnosti   občana a právne predpisy, ktoré túto ochranu garantujú“.

Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) iba stručne v odôvodnení konštatoval: „že

výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18. októbra 2006, č.k. 14 C 636/2004-97

(ktorý nadobudol právoplatnosť 16. januára 2007), zaväzuje tak jeho účastníkov, ako aj súdy,

a preto nemožno pristupovať nanovo k hodnoteniu pravdivosti jednotlivých tvrdení

uverejnených v premetnom článku, ako ani celkovo posudzovať schopnosť článku zasiahnúť

do osobnostných práv žalobcu“. Odvolací súd sa   pritom nezaoberal ani jednou námietkou,

uvedenou žalovaným v odvolaní.

Dovolací súd, vzhľadom na hore uvedené, dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku

odvolacího súdu nenapĺňa obsah uvedeného § 157 ods. 2   O.s.p. (§ 211 ods. 2   O.s.p.),

a neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá v danom prípade

vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Jej dôsledkom S. vždy (bez ďalšieho) zrušenie

rozhodnutia, ktoré ňou trpí.

Ak dovolateľ vyjadril svoj názor o odňatí možnosti pred súdmi konať tiež nesprávnym

právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie

možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie

s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov S. v rozhodovaní najvyššieho súdu považované

za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie  

(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne S. zastávaný názor všetkými senátmi

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie S. procesnou

vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo nesprávnym právnym posúdením veci súd

účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia

a neodníma mu možnosť pred súdom konať (viď R 43/2003, obdobne rozhodnutia tohto súdu

sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn. 2 Cdo 97/2010, sp.zn. 3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011,

sp.zn. 5 Cdo 44/2011, sp.zn. 6 Cdo 41/2011 a sp.zn. 7 Cdo 26/2010).

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá

prípustnosť dovolania žalovaného a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b

ods. 1, 2 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj otrovách pôvodného konania  

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie S. prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. októbra 2012

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová