UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobkyne Z. Y., bývajúcej vo F., zastúpenej JUDr. Alžbetou Slašťanovou, advokátkou, so sídlom v Žiari nad Hronom, Opatovská 783/4, proti žalovanému Špecializovaný liečebný ústav Marína, štátny podnik, so sídlom v Kováčovej, Ul. Sládkovičova 311/3, IČO: 00 165 476, zastúpenému JUDr. Michalom Trúsikom, advokátom, so sídlom v Banskej Bystrici, Kuzmányho 5, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou, o náhrade trov konania, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. 13Cpr/2/2015, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. júla 2016 sp.zn. 12CoPr/3/2016, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením z 24. februára 2016 č.k. 13Cpr/2/2015-124 uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 696 €, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 2. júna 2015 domáhala určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru z X. apríla XXXX uzatvorená medzi ňou a žalovaným je neplatná a jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá podľa pracovnej zmluvy. Zároveň sa domáhala náhrady trov konania. Okresný súd Zvolen rozsudkom zo 14. decembra 2015 č.k. 13Cpr/35/2015-85 žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V súvislosti so samotným rozhodnutím o trovách konania súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný a žalobkyňa bola v celom rozsahu neúspešná, preto žalovanému vzniklo voči žalobkyni podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania.
2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 28. júla 2016 sp.zn. 12 CoPr/3/2016 napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že je nesporné, že žalobkyňa bola v konaní vo veci samej plne neúspešná a naopak, žalovaný bol v konaní vo veci samej plne úspešný, preto súd prvej inštancie na rozhodnutie o trovách konania medzi stranami sporu aplikoval v tej dobe platné a účinné ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Konštatoval, že i keď to súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia explicitne neuviedol, možno dospieť k záveru, že nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd po preskúmaní veci nezistil existenciu takých okolností, ktoré by mohol považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa, či už v zmysle pôvodne platného ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., alebo v zmysle aktuálne platného ustanovenia § 257 CSP na to, aby úspešnej strane sporu (žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. Rozhodne takými okolnosťami nemôže byť skutočnosť, že žalobkyňa odpracovala u žalovaného viac ako 30 rokov, ani ňou tvrdený nepriaznivý zdravotný stav za situácie, keď nebolo preukázané, že jej nepriaznivý zdravotný stav zapríčinil žalovaný ako zamestnávateľ. Takouto okolnosťou nemôžu byť ani majetkové pomery žalobkyne, najmä nie za situácie, keď jej žalovaný poskytol v nedávnej dobe finančné plnenie.
3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa 15. novembra 2016 dovolanie, jeho prípustnosť odôvodnila podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. V dovolaní uviedla, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušenie práva videla v nedodržaní ustanovenia § 373 ods. 2 CSP, nakoľko jej odvolací súd nedoručil vyjadrenie k odvolaniu, aby mala možnosť sa k nemu vyjadriť. Ďalej namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšej inštancie vo vzťahu k dôvodom hodných osobitného zreteľa. Ani súd prvej inštancie, ani odvolací súd nehľadali osobitosti v prejednávanej veci, z koncipovania rozhodnutí je zrejmé, že neboli formulované s poukazom na požiadavku ich zrozumiteľnosti, vysvetlenia dôvodov, čo sú jednoznačne atribúty spravodlivého rozhodnutia. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, resp. zmenil tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že ustanovenie § 374 ods. 1 CSP, na ktoré poukazuje žalobkyňa, upravuje povinnosti súdu prvej inštancie k 1. júlu 2016, od účinnosti CSP, pričom v tom čase sa už spis nenachádzal na súde prvej inštancie, ale na odvolacom súde, ktorému uvedené ustanovenie, ako ani žiadne iné, takúto povinnosť výslovne neurčuje. Naviac konštatoval, že s ohľadom na obsah ním podaného vyjadrenia k odvolaniu nie je možné, aby jeho nepreposlanie spôsobilo porušenie práva na spravodlivý proces, nakoľko prevažná časť v ňom uvedených argumentov bola už uvedená v priebehu konania na súde prvej inštancie. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval za dostatočné a plne v súlade s platnou právnou úpravou. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne a navrhol, aby dovolací súd žalobkyňou podané dovolanie zamietol, nakoľko nie sú dané dôvody dovolania a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolací súd uvádza:
6. Najvyšší súd už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane (viď napríklad sp.zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014) uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby aj právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom, vrátane dovolaciehokonania (m. m. I. ÚS 4/2011).
7. Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú priniesol Civilný sporový poriadok v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania, ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (k tomu porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byt' vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byt' výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).
9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) sp.zn. II. ÚS 172/03].
10. Tejto mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 11. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú vymenované v § 420 písm. a/ až f/ CSP. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 420 CSP, je to že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 CSP, dovolací súd skúma prednostne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.
12. V danom prípade dovolateľka uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP a napadla ním uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania. Vecou samou nie je rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania (o náhrade trov konania) a ani konečným rozhodnutím vo veci samej (viď publikáciu Civilný sporový poriadok, Komentár, C. H. Beck, Praha, 2016, str. 1354 a 1355). Prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 CSP preto nemožno vyvodiť.
13. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že prípustnosť dovolania uvádzaná žalobkyňou z ustanovenia § 420 CSP nevyplýva.
14. Z uvedených dôvodov najvyšší súd procesne neprípustné dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP bez skúmania, či v konaní došlo k namietanej procesnej nesprávnosti.
15. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov dovolacieho konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
16. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3: 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.