5 Cdo 162/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S. P. so sídlom v B., pobočka B., proti povinnému V. S., IČO : X., o vymoženie 30 895,34 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. Er 337/1997, o dovolaní súdneho exekútora
JUDr. L. B., proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 13. marca 2009, sp.zn. 3/CoE
6/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a.
Oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bardejov uznesením z 21. mája 2007, č. k. Er 337/1997-14 exekúciu
vedenú súdnym exekútorom JUDr. L. B. pod č. EX 104/1997 vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
O zastavení exekúcie rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok)
vychádzajúc z toho, že povinný výmazom z obchodného registra stratil spôsobilosť byť
účastníkom exekučného konania, z ktorého dôvodu nie je možné pokračovať v konaní.
O trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 Exekučného poriadku, keď mal za to, že oprávnený
v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať
dôvod zastavenia exekúcie a preto mu nebolo možné uložiť povinnosť nahradiť trovy
exekúcie.
Krajský súd v Prešove na odvolanie súdneho exekútora uznesením z 13. marca 2009,
sp. zn. 3 CoE 6/2009 uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie ako vecne správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Zároveň vyslovil, že účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi prvostupňového súdu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie súdny exekútor, ktorý
navrhol uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Zároveň navrhol odložiť právoplatnosť a vykonateľnosť dovolaním napadnutého
uznesenia. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie
veci odvolacím súdom. Poukazoval na to, že ani súdny exekútor nemohol predvídať zánik
povinného, avšak Exekučný poriadok nepripúšťa odmietnutie návrhu na vykonanie exekúcie.
Odňatím odmeny súdnemu exekútorovi v danom prípade prichádza i k spôsobeniu škody
v dôsledku nesprávneho súdneho rozhodnutia. Keďže sa napriek tejto skutočnosti uskutočnilo
na odvolacom súde pojednávanie, bola mu postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom, čo je podľa § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. dôvodom
na podanie dovolania.
Oprávnený vo svojom vyjadrení k dovolaniu sa stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania súdneho exekútora z ustanovenia § 239 O.s.p.
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie,
či konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi
konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Táto vada konania znamená
porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (vyhláseného v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí
č. 209/1992 Zb.).
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je taký
z hľadiska procesného predpisu vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu
za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.
Podľa dovolateľa odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. tým, že „napriek tejto skutočnosti“ (zrejme toho, že oprávnený svojou
nečinnosťou zavinil výmaz povinného z obchodného registra - poznámka dovolacieho súdu)
“uskutočnilo“ (zrejme správne má byť „neuskutočnilo“ - poznámka dovolacieho súdu)
pojednávanie.
Dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu uvedenú vadu konania neopodstatnene.
Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu (Exekučného poriadku) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento
osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd, keďže nešlo o procesné situácie uvedené
v ustanoveniach § 214 ods. 1 písm. a/ - c/ O.s.p., na prejednanie odvolania nemusel nariadiť
pojednávanie.
Dovolací súd poznamenáva, že ani podľa úpravy platnej pred účinnosťou zákona
č. 384/2008 Z.z. Občiansky súdny poriadok nevyžadoval nariadiť pojednávania
na prejednanie odvolania, ak odvolanie smerovalo proti uzneseniu (porovnaj § 214 ods. 2
písm. c/ O.s.p. v znení účinnom do 14. októbra 2008).
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
súdneho exekútora nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia
§ 237 O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie súdneho exekútora ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Dovolací súd nepriznal oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní nemal dovolateľ úspech a oprávnený nepodal návrh na uloženie
povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. júla 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová