ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a členov senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. v spore žalobcov 1/ L. Y., narodený XX. U. XXXX, X. O. Z., F.Í. C. XXX/XX, 2/ W. Y., narodená XX. R. XXXX, X. O. Z., F. C. XXX/XX, obidvaja zastúpení JUDr. Miloš Kaščák, advokát, Vranov nad Topľou, Kalinčiakova 10, 3a/ L. U., narodený XX. F. XXXX, E. O. D. XXX, 3b/ U. U., narodený XX. D. XXXX, X. O. Z., F. L. XXXX/X, 3c/ P.. L. U., narodená XX. Y. XXXX, X. O. Z., F. L. XXXX/X, 4/ U. X., narodený XX. R. XXXX, X. O. Z., F. C. XXX/XX, 5/ P. X., narodená XX. Y. XXXX, X. O. Z., F. C. XXX/XX, 6a/ C.. X. V., narodený XX. U. XXXX, V., K. X, 6b/ C.. P. V.Í., narodený XX. R. XXXX, V. - M. X., B. U. XXXX/XX, 7/ U.E. V., narodená XX. U. XXXX, X. O. Z., F. C. XXX/XX, 8/ X. L., narodená XX. D. XXXX, X. O. Z., F. C. XXX/XX, 9/ G. M., narodená XX. R. XXXX, X. O. Z., F.Y. C. XXX/XX, 10/ C.. L. Š., narodená XX. Y. XXXX, X. O. Z., F. C. XXX/XX, 11/ C.. F. Š., narodený XX. U. XXXX, P., Z. XXXX/XX, 12/ U. M., narodená XX. I. XXXX, X. O. Z., F. C. XXX/XX, prechodne O.Ý. B. XXX, žalobcovia 3a/ až 12/ zastúpení splnomocneným zástupcom žalobcom 1/, proti žalovanému Mesto Vranov nad Topľou, Vranov nad Topľou, Dr. C. Daxnera 87, IČO: 00 332 933, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 5C/63/2016, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 07. septembra 2022 sp. zn. 3Co/26/2022 takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žalovanému voči žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne priznáva náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej iba „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 12. októbra 2021 č. k. 5C/63/2016-310 zamietol žalobu a žalovanému priznal voči žalobcom v 1. až 12. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Z dôvodov rozsudku vyplýva, že žalobcovia saako vlastníci bytov domáhali určenia, že nebytový priestor nachádzajúci sa na prízemí obytného domu súp. č. XXX, postaveného na parcele číslo 1114, zapísaný na LV č. XXXX kat. územie X. O. Z. ako vlastníctvo žalovaného pod B9 ako priestor č. XX (miestnosť s bojlerom) patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcov v podieloch špecifikovaných v podaní zo dňa 30. mája 2020. Podiel žalovaného na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje 6000/66984. Okresný súd aplikujúc ustanovenia § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 7, § 70 zákona č. 162/1995 Z. z, § 2 ods. 3 až 5, § 5 ods. 1 písm. b), § 19 ods. 7, § 22 a nasl. zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, § 85 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí žalobu zamietol po zistení, že žalovaný sa stal vlastníkom predmetného nebytového priestoru na základe zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Nebytový priestor bol stavebne určený na garáž, zmena účelu na miestnosť s bojlerom nebola preukázaná. Zo zápisnice dielčej inventarizačnej komisie zo dňa 12. 11. 1997 Mesta Vranov nad Topľou v zastúpení Byterm s.r.o. vyplynulo, že v bytovom dome č. XXX sa nachádzajú 3 garáže. Prílohou kúpnych zmlúv uzatváraných pri odpredaji bytov v bytovom dome do vlastníctva občanov v r. 1999 bol situačný nákres suterénu, v ktorom plocha spoločných priestorov predstavovala 97,19 m2. Výmera garáží do celkovej plochy spoločných priestorov nebola poňatá. Kúpne zmluvy o prevode vlastníctva bytov obsahovali kúpnu cenu stanovenú na základe výpočtového listu. Cena nebytových priestorov (73.264,00 Sk) a plocha nebytových priestorov 60 m2 bola špecifikovaná samostatne a nebola súčasťou vzorca na stanovenie ceny bytu. V čl. IV. bod 3 Zmlúv č. 2/984/99, č. 1/984/99 a č. 8/984/99 o prevode vlastníctva bytov uzavretých medzi žalobcom 1/, žalobkyňou 2/, právnou predchodkyňou žalobcov 3a/, 3b/, 3c/, žalobkyňou 12/ a žalovaným sú uvedené ako spoločné zariadenia hromozvod, vodovodné, kanalizačné, elektrické, plynové prípojky, kočikárne, spoločný priestor a miestnosť s bojlerom. Rozloha spoločných priestorov neobsahuje rozlohu garáží. Pomyselná miestnosť s bojlerom, ktorá stavebne nie je oddelená od priestoru garáže, nemôže byť považovaná za spoločné zariadenie domu, nakoľko neslúži výlučne tomuto domu, ale aj ďalším dvom bytovým domom (súp. č. XXX a XXX). Okresný súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcov, že priestor č. XX mal byť automaticky považovaný za spoločné zariadenie domu, nakoľko nebolo preukázané, že vznikol zo spoločných častí alebo zariadení, a preto nemožno aplikovať § 16 ods. 7 zák. č. 182/1993 Z. z. Podmienkou úspechu žalobcov bolo, aby preukázali, že nebytový priestor č. XX vznikol na základe rozhodnutia o zmene užívania stavby zo spoločných častí domu alebo spoločných zariadení domu. Žaloba nemohla byť úspešná ani z procesného hľadiska, nakoľko žalobcovia sa domáhali určenia vlastníctva k podielu 6000/66984 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemku, ktorý je v uvedenom rozsahu vlastníctvom žalovaného. V prípade ich úspechu by bol podiel žalovaného na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na pozemku 0/60984, čo by nezodpovedalo reálnemu stavu. Tento podiel nie je spôsobilý byť samostatným predmetom prevodu práv. Veľkosť podielu žalovaného (6000/66984) je určená v zmysle § 5 ods. 1 písm. b) zákona č. 182/1993 Z. z. podielom podlahovej plochy bytu alebo nebytového priestoru k úhrnu podlahových plôch všetkých bytov a nebytových priestorov v dome. Žalobe nemožno vyhovieť ani z dôvodu priameho porušeniu zákona č. 182/1993 Z. z. v časti, ktorá určuje spôsob výpočtu veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve, na pozemku zastavanom domom a na priľahlom pozemku [§ 5 ods. 1 písm. b)]. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) v spojení s § 262 ods. 2 CSP tak, že úspešný žalovaný má voči žalobcom 1/ až 12/ nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
2. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudkom zo 07. septembra 2022 sp. zn. 3Co/26/2022 odvolaním žalobcov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol, že žalovaný má voči žalobcom v 1. až 12. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Urobil tak stotožniac sa so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie po zistení, že odvolanie len opakuje dôvody uvádzané žalobcami v priebehu konania na súde prvej inštancie a odvolatelia neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, na ktoré by už nebol reagoval súd prvej inštancie, ktorý dostatočným spôsobom vysvetlil dôvody vedúce k záveru o nedôvodnosti žaloby. Odvolací súd doplnil, že vedľajším predmetom vlastníctva bytov a nebytových priestorov sú spoločné časti a spoločné zariadenia bytového domu, ktoré nie je možné reálne rozdeliť medzi jednotlivých vlastníkov bytov.Určenie a popis spoločných častí a spoločných zariadení domu je obligatórnou náležitosťou zmluvy o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru v zmysle § 5 ods. 1 písm. c) zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, ktorý v § 2 ods. 4 uvádza, že spoločnými časťami domu sa rozumejú tie jeho časti, ktoré sú nevyhnutné pre jeho podstatu a bezpečnosť, pričom nemusia byť určené na spoločné užívanie všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Uvedené zahŕňa najmä základy domu, strechu, chodby, obvodové múry, priečelia, vchody, schodištia, spoločné terasy, podkrovia, povaly, vodorovné, nosné a izolačné konštrukcie a zvislé nosné konštrukcie. V súlade s § 19 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov môžu byť spoločné časti, resp. niektoré z nich rozhodnutím vlastníkov vyňaté zo spoluvlastníctva všetkých vlastníkov v dome. Zákonodarca teda ponechal na zmluvnej úprave, ktoré časti domu sa budú považovať za spoločné časti domu. Vymedzenie spoločných častí určuje jednostranne vlastník domu pri prvom prevode vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru. Spoločné zariadenia domu vymedzuje § 2 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ako zariadenia určené na spoločné užívanie slúžiace výlučne tomuto domu. Ide najmä o výťahy, práčovne a kotolne, vrátane technologického zariadenia, hromozvody, komíny, vodovodné, teplonosné, kanalizačné, elektrické, telefónne a plynové prípojky. Od spoločných častí sa spoločné zariadenia odlišujú účelovým určením a tým, že nie sú nevyhnutné pre podstatu a bezpečnosť domu, hoci to neplatí bez výnimky. Zo zmlúv o prevode vlastníctva bytov v obytnom dome č. 1/984/99, č. 2/984/99, č. 8/984/99/ zo dňa 21. 01. 1999 predložených žalobcami v konaní vyplynulo, že spoločnými zariadeniami domu bola okrem iného aj miestnosť s bojlerom. Podľa situačného nákresu tvoriaceho súčasť zmluvy o prevode vlastníctva bytov v obytnom dome je plocha spoločných priestorov 97,19 m2, plocha pivničných priestorov 113,34 m2, pričom sčítaním jednotlivých údajov uvedených v situačnom nákrese suterénu je zrejmé, že do plochy spoločných priestorov a plochy pivničných priestorov nebola rozloha miestnosti uvedenej v prílohe situačného nákresu suterénu ako bojler a garáže započítaná, a preto predmetom prevodu na základe zmlúv o prevode vlastníctva bytov a nebytových priestorov sporný nebytový priestor nebol. Kúpna cena bola kalkulovaná z podlahovej plochy bytov (496,50 m2) a pivníc (113,34 m2- rovnaký údaj je uvedený aj v prílohe ku kúpnym zmluvám), spolu 609,84 m2, cena bytu za m2 určená výpočtom bola 244,21 Sk. Teda ani na základe výšky kúpnej ceny nemožno dospieť k záveru, že by žalobcovia kúpou nadobudli vlastnícke právo aj k spornému nebytovému priestoru. Z protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti
- obytného domu zo dňa 06. 04. 1999, v ktorom je odovzdávajúcim žalovaný a preberajúcim žalobca 1/ ako predseda Spoločenstva vlastníkov - F. C.. XXX vyplýva, že nebytový priestor garáže o podlahovej ploche 60 m2, do rozlohy ktorej má patriť aj pomyselná miestnosť s bojlerom, zostáva vo vlastníctve žalovaného. Odvolacia námietka žalobcov týkajúca sa ust. § 16 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. je bez právneho významu, keďže žalobcovia nepredložili dôkaz o tom, že by malo dôjsť k rozhodnutiu o zmene užívania stavby zo spoločných častí a spoločných zariadení domu. Na základe definície uvedenej v § 2 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. nemožno miestnosť s bojlerom považovať za spoločné zariadenie domu, lebo bojler neslúžil výlučne tomuto bytovému domu, ale aj ďalším dvom bytovým domom, ktoré s ním susedia. Naviac ako vyplýva zo situačného nákresu suterénu tvoriaceho prílohu kúpnych zmlúv o prevode vlastníctva bytov v obytnom dome zo dňa 21.01.1999, sú v ňom zakreslené okrem iného aj tri garáže, pričom v tomto nebytovom priestore nie je samostatne vyznačená miestnosť s bojlerom, ale len bojler, ktorý sa nachádza v pomyselnej miestnosti, ktorá nie je stavebne priečkou ani vchodovými dverami oddelená od garáží. Nemožno preto mať za to, že by miestnosť s bojlerom uvedená v kúpnych zmluvách, v ktorých nie je rozloha tejto pomyselnej miestnosti ani zahrnutá, bola samostatnou miestnosťou. Preto správne uzavrel súd prvej inštancie, že sporný nebytový priestor je súčasťou garáže o rozlohe 60 m2, ktoré sú vo vlastníctve žalovaného a sporný nebytový priestor nikdy neprešiel do vlastníctva žalobcov. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešným žalobcom.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej tiež „dovolatelia“) z dôvodu uvedeného v § 420 písm. f) CSP. Porušenie svojho práva na spravodlivý proces videli v nedostatočnom odôvodnení, arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, vo vadách v procese dokazovania a v hodnotení dôkazov. Uviedli, že výklad §-u 16 ods. 7 zák. č. 182/1993 Z. z. okresným i odvolacím súdom odporuje spravodlivej ochrane práv a oprávnených záujmov strán sporu.Z dôvodu odpredaja bytov žalovaný nemôže byť vlastníkom sporného nebytového priestoru, ktorý mal byť odovzdaný žalobcom, pretože patrí do podielového spoluvlastníctva vlastníkov bytov združených v Spoločenstve vlastníkov bytov F. C. XXX. Žalobcovia nemôžu preukázať, že nebytový priestor č. XX vznikol na základe rozhodnutia o zmene užívania stavby zo spoločných častí domu alebo zo spoločných zariadení domu, pretože ide o fiktívny priestor vytvorený žalovaným bez akéhokoľvek právneho základu a bez rozhodnutia príslušného orgánu, stále to bola miestnosť s bojlerom. Ide o spoločnú časť alebo spoločné zariadenie bytového domu, pretože priestor je vybavený elektroinštaláciou, svetlom a zásuvkami napojenými na elektromer spoločných priestorov. Mesto Vranov nad Topľou v roku 1999 odpredalo nájomníkom spolu s bytmi aj spoločné časti domu a spoločné zariadenia, vrátane miestnosti s bojlerom, čo vyplýva z kúpnych zmlúv. Z protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti zo 06. apríla 1999 je zrejmé, že okrem dvoch bytov ostáva vo vlastníctve žalovaného nebytový priestor - garáže o podlahovej ploche 60 m2, neuvádza sa priestor s bojlerom. Stavebný úrad patriaci pod odbor životného prostredia Okresného úradu vo Vranove nad Topľou listom zo dňa 14. 03. 2000 žalobcom oznámil, že miestnosť, v ktorej je umiestnený bojler, má byť využívaná iba ako miestnosť pre bojler. Nemôže byť súčasne využívaná ako garáž.
4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu poukázal na to, že žalobcovia 1/ a 2/ považujú dovolanie za ďalšie odvolanie. Odvolací súd, ktorý postupoval podľa § 387 CSP, v zmysle judikatúry v odôvodnení napádaného rozsudku nemusel dať odpoveď na každú jednu poznámku, resp. nepreukázané tvrdenia žalobcov. Hlavný kontrolór mesta v liste 29. 05. 2000 uviedol, že sporný priestor je podľa účelu garážou o podlahovej ploche 17,22 m2. Miestnosť s bojlerom bola vytvorená a bojler osadený v rokoch 1970- 1971, teda nebytový priestor bol stavebne určený na garáž. Z dôvodu, že vytypovaná miestnosť pre bojler nepostačovala, ako manipulačný priestor sa využívala časť garáže. Zmena účelu z garáže na miestnosť s bojlerom nebola doložená, pôvodný účel sporného priestoru garáže je zachovaný. Nebytové priestory - garáže nie sú predmetom kúpno-predajnej zmluvy pri odpredaji obytného domu. K tomu žalovaný doplnil, že list zo 14. 03. 2000 Okresného úradu vo Vranove nad Topľou, odboru životného prostredia nemá povahu rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Poukázal aj na to, že žalobca Spoločenstvo vlastníkov bytov F. C. XXX, X. O. Z. sa proti žalovanému Mesto Vranov nad Topľou domáhal určenia, že žalovaný nie je vlastníkom nebytového priestoru č. XX nachádzajúceho sa na prízemí obytného domu súp. číslo XXX, postaveného na parc. č. 1114 a zapísaného na LV č. XXXX k. ú. X. O. Z., ako aj podielu 6000/66984 k pozemku a je povinný strpieť, aby v katastri nehnuteľnosti na uvedenom LV bol vykonaný výmaz pod B9 jeho zapísaného vlastníctva. Rozsudkom okresného súdu č. k. 5C/246/2011-62 zo dňa 07. 08. 2012, právoplatným 19. 07. 2013, bola žaloba zamietnutá. Skutková podstata § 16 ods. 8 (správne má byť ods. 7, pozn. dovolacieho súdu) zákona o vlastníctve bytov výslovne stanovuje podmienku, že nebytový priestor vznikol na základe rozhodnutia o zmene užívania stavby. Bytový dom bol postavený a daný do užívania v r. 1959, bojlerom bol do garáže namontovaný v r. 1970. Žalovaný podotkol, že žalobcovia 1/ a 2/ ani nerozlišujú, či miestnosť s bojlerom má byť špecifikovaná ako spoločná časť alebo spoločné zariadenie. Navrhol zamietnutie dovolania a uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej tiež „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. Bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné, preto pristúpil k skúmaniu jeho dôvodnosti.
6. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v miere porušujúcej jej právo na spravodlivý proces.
7. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnostistrán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie a na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
8. Dovolatelia namietali arbitrárnosť a nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ako aj vady v dokazovaní a v hodnotení dôkazov.
9.1. K tvrdeniu o arbitrárnosti a nedostatočnom odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že (aj) z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 245/2022 zo dňa 20. septembra 2022 vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“ Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách: ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 9.2. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 CSP a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
10.1. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov (poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu (viď § 185 ods. 1 CSP), nie strán sporu.
10.2. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15 základných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v podrobnostiach pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). 10.3. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť vtedy, ak súd vychádzal pri rozhodnutí zo skutočnosti, pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za základ svojho rozhodnutia úplne inak, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, prípadne ak nezistil určitú podstatnú skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva.
11.1. Súdy nižších inštancií založili svoje rozhodnutia na závere o neunesení dôkazného bremena žalobcami pri preukazovaní ich tvrdenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi nebytového tzv. priestoru č. XX, nachádzajúceho sa na prízemí obytného domu súp. č. XXX, postaveného na pozemku parc. č. 1114, zapísaného na LV č. XXXX pre kat. úz. X. O. Z. ako výlučné vlastníctvo žalovaného s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastníckym podielom k pozemku o veľkosti 6000/66984. Žalobcovia v konaní pred súdmi nižších inštancií vo vzťahu k žalobcom 1/, 2/, právnej predchodkyni žalobcov 3a/, 3b/, 3c/ a žalobkyni 12/ argumentovali tým, že v zmluvách č. 2/984/99, č. 1/984/99 a č. 8/984/99 o prevode vlastníctva bytov uzavretých 21. 01. 1999 medzi nimi a žalovaným je výslovne uvedené, že sa za „spoločné priestory“ považuje aj miestnosť s bojlerom. Okresný a v zhode s ním aj krajský súd vychádzajúc z § 2 ods. 4, 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vysvetlili, čo je potrebné rozumieť pod spoločnými časťami bytového domu (jeho časti, ktoré sú nevyhnutné pre jeho podstatu a bezpečnosť, ktoré nemusia byť zároveň určené na spoločné užívanie všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov) a pod spoločnými zariadeniami bytového domu (zariadenia, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu). Ich záver, že priestor č. XX nachádzajúci sa v garáži pod žiadnu z týchto definícií nespadá je aj podľa dovolacieho súdu správny. Ak by išlo o spoločnú časť, alebo o spoločné zariadenie bytového domu, táto by nebola samostatne zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. X. O. Z. (tak, ako sa do katastra nehnuteľností nezapisujú napr. obvodové múry, strecha, výťahy, bleskozvody a pod.). Žalobcovia pritom sami na jednej strane poukazovali na to, že miestnosť s bojlerom je podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. X. O. Z. zapísaná ako výlučné vlastníctvo žalovaného, na druhej strane vec, ku ktorej malo byť určené ich spoluvlastníctvo, v dovolaní označili za fiktívny priestor (čo vyvoláva otázku, čo malo byť predmetom žalobcami tvrdeného zmluvného prevodu v r. 1999). Žiada sa dodať, že na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. X. O. Z. je v časti obsahujúcej údaje o nebytových priestoroch zapísaný nebytový priestor (nie miestnosť s bojlerom) bez uvedeného čísla (číslo XX je kódom druhu nehnuteľnosti - ide o iný nebytový priestor), nachádzajúci sa na prízemí stavby súp. č. XXX. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov definuje v § 2 ods. 3 na účely tohto zákona nebytový priestor ako miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie; nebytovým priestorom nie je príslušenstvo bytu ani spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu. 11.2. Riešiac otázku, či žalobcami označenými zmluvami o prevode vlastníctva bytov došlo aj k prevodu sporného nebytového priestoru sa súdy zaoberali aj výmerou plochy spoločných priestorov uvedenej v situačnom nákrese tvoriacom súčasť zmluvy o prevode vlastníctva bytov (97,19 m2) a plochou pivničných priestorov (113,34 m2). Sčítaním údajov uvedených v situačnom nákrese suterénu dospeli k záveru, že do plochy prevádzaných spoločných priestorov a pivničných priestorov nebola rozloha miestnosti uvedenej v prílohe situačného nákresu suterénu ako „bojler a garáže“ započítaná, nebola preto predmetom prevodu. Tento záver rovnako ako záver, že v kalkulácii kúpnej ceny prevádzaných bytov nebola zahrnutá odplata za prevod sporného nebytového priestoru, dovolatelia nespochybnili. 11.3. Okresný aj odvolací súd pri hodnotení, že predmetom prevodu na základe zmlúv o prevode vlastníctva bytov z 21. 01. 1999 nemohol byť sporný nebytový priestor, vychádzali aj z protokolu oodovzdaní a prevzatí obytného domu zo 06. 04. 1999, z ktorého vyplynulo, že nebytový priestor garáže o podlahovej ploche 60 m2, do rozlohy ktorého má patriť aj pomyselná miestnosť s bojlerom, zostáva vo vlastníctve žalovaného. Protokol okrem žalovaného podpísal žalobca 1/ ako predseda Spoločenstva vlastníkov - F. C.. XXX.
12. Súdy vychádzali zo skutočnosti, že žalobcovia odvodzovali svoje spoluvlastníctvo k veci, ktorú označovali ako priestor č. XX, z ustanovenia § 16 ods. 7 prvej vety zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (v znení účinnom do 31. 10. 2018, nakoľko nasledujúca právna úprava ods. 7 neobsahuje), v zmysle ktorého ak je v dome vo vlastníctve bytového družstva alebo obce nebytový priestor, ktorý vznikol na základe rozhodnutia o zmene užívania stavby zo spoločných častí domu alebo spoločných zariadení domu a nejde o prístavbu nebytového priestoru, prechádza tento nebytový priestor pri prevode bytov do podielového spoluvlastníctva vlastníkov bytov. Dospeli k záveru, že žalobcovia naplnenie tejto hypotézy právnej normy nepreukázali. Dovolatelia v dovolaní s týmto záverom nesúhlasili tvrdiac, že nemôžu preukázať, že nebytový priestor č. XX vznikol na základe rozhodnutia o zmene užívania stavby zo spoločných častí domu alebo zo spoločných zariadení domu, pretože ide o fiktívny priestor, stále to bola miestnosť s bojlerom a ide o spoločnú časť alebo spoločné zariadenie bytového domu. Ani v tejto časti dovolací súd nezistil nesprávnosť hodnotenia dôkazov súdmi nižších inštancií, najmä ak dovolatelia zotrvali na stanovisku, že ide o spoločnú časť alebo spoločné zariadenie bytového domu (teda nie nebytový priestor, ktorý vznikol na základe rozhodnutia o zmene užívania stavby zo spoločných častí domu alebo spoločných zariadení domu a nejde o prístavbu nebytového priestoru).
13. Dovolací súd uzatvára, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Pokiaľ nebol zistený extrémny rozpor abstrakcie skutkových záverov hodnotenia dokazovania s pravidlami logiky a právnej argumentácie nemožno hovoriť v tomto smere o tzv. vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Všetky skutkové závery okresného aj odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania vyplývajú, že žiaden z nich si odvolací súd „nevymyslel“, ani neprekrútil jeho zmysel.
14. Vychádzajúc z uvedených záverov dovolací súd konštatuje, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie spĺňajú vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP resp. § 220 ods. 2 CSP, preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenia rozsudkov zodpovedajú základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnení rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, odvolací súd aj súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdili a náležite vyhodnotili. Argumentácia súdov je koherentná a ich rozhodnutia konzistentné, logické a presvedčivé, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Žalobcovia 1/ a 2/ v dovolaní neuvádzajú relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v konaní pred súdmi nižších inštancií.
15. Dovolatelia ako dovolací dôvod uplatnili výslovne vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, hoci v úvode dovolania citovali aj § 421 ods. 1 CSP a uviedli, že výklad §-u 16 ods. 7 zák. č. 182/1993 Z. z. okresným i odvolacím súdom odporuje spravodlivej ochrane práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aby sa dovolací súd mohol zaoberať nesprávnym právnym posúdením veci (t. j. skúmať, či nedošlo k chybnej aplikácii práva na zistený skutkový stav), dovolateľ musí podať dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP, ktoré môže odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2CSP). Ďalšie náležitosti takto podaného dovolania (napr. uvedenie relevantnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) závisia od toho, či dovolateľ namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne [§ 421 ods. 1 písm. c) CSP]. Dovolací súd napriek aplikácii ustanovenia § 124 CSP, posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 alebo sp. zn. I. ÚS 336/2019) konštatuje, že dovolatelia otázku zásadného právneho významu (otázku právnu, nie otázku skutkovú), od vyriešenia ktorej malo závisieť rozhodnutie odvolacieho súdu, spôsobom umožňujúcim dovolací prieskum nevymedzili.
16. Dovolací súd uzatvára, že na základe dôvodov uvedených dovolateľmi dospel k záveru, že je daná prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ale dovolanie nie je dôvodné. Dovolací súd dovolateľmi tvrdenú existenciu vady zmätočnosti, ktorá by bola porušením ich práva na spravodlivý proces nezistil, preto dovolanie po prejednaní bez pojednávania (§ 443 CSP časť vety pred bodkočiarkou) podľa § 448 CSP zamietol.
17. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací súd prisúdil voči neúspešným žalobcom 1/ a 2/ (ktorých spoločenstvo v procese je nerozlučné) náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
18. Tento rozsudok prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.