5 Cdo 159/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd S. republiky v právnej veci žalobcu Ing. V. I., IČO X., zastúpeného JUDr. E. Š., proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Dobrovičova 12, o
náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I
pod sp. zn. 27 C 22/2006, na dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 13. januára 2010, sp. zn. 15 Co 18/2009 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume
2009,55 € k rukám JUDr. E. Š., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 28. júla 2008, č.k. 27 C 22/2006-386 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 18 953 219,-Sk spolu s úrokmi
z omeškania vo výške 6% ročne od 2. októbra 2005 do zaplatenia a náhradu trov konania
vo výške 827 510,-Sk na účet právneho zástupcu žalobcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. V konaní mal za preukázané, že žalobca
27. februára 2003 podal na Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky (ďalej
len ÚKSÚP) 22 prihlášok do uznávacieho konania na uznanie množiteľských porastov odrôd
pšenice letnej - ozimnej na predpísanom tlačive ÚKSÚP-u; prihlášky opatril svojim
podpisom a pečiatkou na mieste dodávateľa, ako aj na mieste majiteľa šľachtiteľského
osvedčenia/nadobúdateľa licencie, a to ako nadobúdateľ licencie na základe zmluvy
o výhradnom práve na zastupovanie, obchodné využívanie a ďalšie množenie odrôd Morstaru na území Slovenskej republiky z 2. januára 1994. Ústredný kontrolný a skúšobný ústav
poľnohospodársky v priebehu vegetačného obdobia do 30. júla 2003 v uznávacom konaní
žiadne postupy nevykonal, pričom Ministerstvo pôdohospodárstva SR na žiadosť žalobcu
žiadne opatrenia neprijalo, čím sa dopustilo nesprávneho úradného postupu. Poukázal
na skutočnosť, že ÚKSÚP postupoval nesprávne, keď opakovane (6. marca 2003 a 7. apríla
2003) vyzýval žalobcu na doplnenie prihlášok o pečiatku a podpis zmluvného zástupcu
majiteľa šľachtiteľských osvedčení na právnu ochranu v Slovenskej republike, následne
uznávacie konania 30. marca 2004 prerušil pre neodstránenie vád podania a po 17- tich
mesiacoch od podania prihlášok konania 19. júla 2004 zastavil. Skonštatoval, že po zrušení
týchto rozhodnutí Ministerstvom pôdohospodárstva SR (ako odvolacím orgánom) 28. januára
2005, ÚKSÚP 17. marca 2005 rozhodol o neuznaní množiteľských porastov pšenice pre
nepredloženie súhlasu majiteľa šľachtiteľských osvedčení opatrením prihlášky pečiatkou
a názvom majiteľa šľachtiteľského osvedčenia, nakoľko zmluva z 2. januára 1994 takýto
súhlas majiteľa nenahradzuje. V obnovenom konaní ÚKSÚP nekonal, keď nevykonal
prehliadky a skúšanie porastov, a preto vydané rozhodnutia o ich neuznaní sú nezákonnými.
Žalobcovi tak vznikla škoda vo výške nedosiahnutého zisku z poctivého obchodného styku
a nezískaním licenčných poplatkov v rokoch 2003, 2004 a 2005. Za rozhodujúce
pre posúdenie opodstatnenosti uplatňovaného nároku považoval vyriešenie zásadnej právnej
otázky, a to, či uznávacie konanie podľa ustanovenia § 15 zákona č. 291/1996 Z.z.
o odrodách a osivách je správnym konaním, na ktoré sa vzťahujú všeobecné predpisy
o správnom konaní (správny poriadok) tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 38 zákona
a dospel k záveru, že uznávacie konanie je osobitné odborné konanie sui generis, nie je
správnym konaním podliehajúcim správnemu poriadku. Na základe toho uzavrel, že ÚKSÚP
mal postupovať v uznávacom konaní výlučne podľa ustanovenia § 15 zákona č. 291/1996
Z.z., ďalších jeho súvisiacich ustanovení a všeobecne záväzných právnych predpisov na jeho
vykonanie vydaných na základe jeho splnomocňovacieho ustanovenia § 22. Ústrednému
kontrolnému a skúšobnému ústavu neprináležalo v uznávacom konaní vyzývať žalobcu
na odstraňovanie vád podania - prihlášky, riešiť existenciu či platnosť licencie na množenie
a uvádzanie do obehu chránených odrôd udelenej majiteľom šľachtiteľského osvedčenia a ani
vyžadovať súhlas majiteľa šľachtiteľského osvedčenia, či jeho zmluvného zástupcu na území
SR na prihlásenie právne chránených odrôd do uznávacieho konania alebo na ich
obchodovanie. S poukazom na vyššie uvedené právne závery uzavrel, že ÚKSÚP mal
na základe prihlášky podanej 27. februára 2003 žalobcom ako oprávnenou osobou vykonať
uznávacie konania na uznanie množiteľských porastov pšenice letnej - ozimnej, ktorej množiteľské plochy boli založené na jeseň v roku 2002 tak, že mal v mesiacoch máj - jún
2003 vykonať prvú prehliadku a v mesiacoch júl - august 2003 vykonať druhú prehliadku
prihlásených množiteľských porastov, vykonať ich hodnotenie a toto zaznamenať v prihláške,
ktorá sa tak mala stať posudkom o uznaní porastu, na základe ktorého by mohol žalobca ďalej
prihlásiť do uznávacieho konania množiteľský materiál získaný z týchto uznaných
množiteľských porastov, následne odobrať vzorky z prihláseného množiteľského materiálu -
osiva na laboratórny rozbor a tieto vyhodnotiť z hľadiska stanovených kritérií a vydať
osvedčenie o uznaní alebo osivo neuznať. So zreteľom na uvedené uzavrel, že pokiaľ
ÚKSÚP nepristúpil k vecnému posúdeniu predmetu uznávacieho konania vykonaním
odborných prehliadok a hodnotenia jej výsledkov a vyzýval žalobcu na odstránenie vád
prihlášky, ktoré ani nemali oporu v žiadnom zákone, či inom všeobecne záväznom právnom
predpise, dopustil sa nesprávneho úradného postupu. Ďalej uviedol, že pokiaľ ÚKSÚP
vydával v konaní ďalšie rozhodnutia o prerušení konania, o zastavení konania, či o neuznaní
množiteľského porastu, tieto nezakladali nesprávnosť úradného postupu a tiež nespĺňali
zákonné predpoklady nezákonných rozhodnutí, keď tieto ako právoplatné rozhodnutia neboli
zrušené či zmenené na to príslušným orgánom pre nezákonnosť. Uvedené rovnako platí
pre zrušujúce rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva SR. Dospel k právnemu záveru, že
v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ÚKSÚP-u vznikla žalobcovi
škoda v tom, že nemohol uviesť do obehu, predať neuznané osivo pšenice letnej- ozimnej
v roku 2003 a ani založiť z neho množiteľské porasty v rokoch 2004 a následne v roku 2005
a z nich získané osivo predať, vznikla mu škoda v podobe ušlého zisku z ich predaja
a licenčných poplatkov vo výške 18 953 219,-Sk tak, ako bola žalobcom za jednotlivé roky
2003,2004 a 2005 vyčíslená v pripojenej tabuľke. S súlade s ustanovením § 517 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka zaviazal žalobcu na zaplatenia úrokov z omeškania počnúc
od 2. októbra 2005 a vo zvyšku návrh zamietol. O trovách konania rozhodol s poukazom
na ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p..
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 13. januára 2010, sp. zn.
15 Co 18/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 4 016,10 € k rukám právneho zástupcu
žalobcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Skonštatoval, že aj po ukončení
platnosti licenčnej zmluvy z 2. januára 1994 v zmysle jej článku V, bod 5, bol žalobca
oprávnený podať na ÚKSÚP prihlášku do uznávacieho konania 24. marca 2003 na jednotlivé
odrody pšenice a za základe uznávacieho konania bol oprávnený uvádzať do obehu právne chránené odrody pšenice letnej - ozimnej. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru,
že konanie vo veci prihlasovania a uznávania množiteľských porastov je správnym konaním.
Poukázal na ustanovenie § 38 zákona č. 291/1996 Zb. v znení zákona č. 470/2002 Z.z.
o odrodách a osivách, v zmysle ktorého na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecne
predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak a ustanovenie § 15 ods. 3
citovaného zákona, podľa ktorého kontrolný ústav na základe skúšok rozhodne o uznaní
množiteľských porastov alebo osiva. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že nie je
možné, aby bolo rozhodnuté o uznaní množiteľských porastov v uznávacom konaní
v zákonných lehotách stanovených správnym poriadkom a aby o uznaní bolo konané prísnym
formálnym postupom podľa striktných noriem správneho poriadku, aj keď v danom prípade
ide o správne konanie. Taktiež sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že
ÚKSÚP mal postupovať v uznávacom konaní výlučne podľa ustanovenia § 15 zákona
č. 291/1996 Zb. v znení zákona č. 470/2002 Z.z. a ustanovenia § 30 písm. d) citovaného
zákona a že mal skúmať podľa ustanovenia § 13 ods. 1, či žalobca je držiteľom osvedčenia
o odbornej spôsobilosti dodávateľa. Dospel k záveru, že v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom ÚKSÚP vznikla žalobcovi škoda v tom, že nevykonaním prehliadky
a následného uznania množiteľského porastu, nemohol žalobca následne prihlásiť
do uznávacieho konania získaný množiteľský materiál - osivo, a toto nemohol ani uvádzať
do obehu, a teda ani predať a napokon nemohol získaný množiteľský materiál použiť
na založenie množiteľských plôch v roku 2003 a v roku 2004 na ďalšie generácie množenia až
do ukončenia množiteľského cyklu v generácii množenia C 2. Mal za to, že žalovaný spôsobil
žalobcovi škodu nesprávnym úradným postupom, ktorým treba chápať nečinnosť štátneho
orgánu a to, keď jeho úkony nie sú vykonané vôbec alebo v určitej dobe, či v lehote
primeranej zodpovedajúcemu právu na jej prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.
Stotožnil sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa výšky náhrady škody ako
aj úrokov z omeškania. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Prípustnosť
dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. d/ O.s.p., tvrdiac, že v tej istej veci sa už
právoplatne rozhodlo. Poukázala na konanie vedené pred Krajským súdom v Bratislave pod
sp. zn. 4 Cb/2007, ktoré bolo právoplatne ukončené rozsudkom z 8. októbra 2009, č.k.
4 Cb 12/2007-404 v spojitosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 16. decembra 2009, sp. zn. 6 Obo 113/2009. Uviedla, že v tejto veci na strane žalobcu vystupoval Ing. V. I. na strane žalovanej Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
pôdohospodárstva Slovenskej republiky a predmetom konania bolo zaplatenie 410 806,45 €
titulom náhrady škody, ktoré konanie bolo zastavené (správne žaloba bola zamietnutá, pozn.
dovolacieho súdu). Taktiež poukázala na konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 4 Cb 6/2004, kde si žalobca uplatňoval voči S. republike, zastúpenej Ministerstvom
pôdohospodárstva Slovenskej republiky náhradu škody vo výške 25 434 608,80,- Sk
vzniknutú v dôsledku nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia, ktorá
žaloba bola zamietnutá rozsudkom zo 6. októbra 2008, č.k. 4 Cb 6/2004-249 a rozhodnutie
bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. júna 2009, sp. zn. 6
Obo 20/2009. Žalovaná taktiež (bez bližších súvislostí) poukázala aj na odôvodnenie
rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 211/2006 zo 4. marca 2008. Z obsahu dovolania je
zrejmé, že žalovaná namieta aj vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. b) O.s.p., t.j.,
že ten, kto vystupoval v konaní ako účastník konania nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania. Ako ďalší dovolací dôvod uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.,
okrem toho namietala nesprávnosť skutkových zistení odvolacím súdom ako aj to, že
napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení
veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. Navrhla, aby dovolací súd zmenil
rozsudok odvolacieho súdu tak, že „odvolaniu“ vyhovuje, žalobu zamietne a žalobcovi
náhradu trov konania neprizná, alternatívne, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho
súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako procesne neprípustné
odmietnuť, resp. zamietnuť a zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania. Uviedol,
že ani jedno z rozhodnutí súdov, ktoré dovolateľka uvádza, nie je rozhodnutím v tej istej veci,
ktorá je predmetom konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn.
22 C 22/2006, ktorá je predmetom tohto dovolacieho konania, a preto nie je daný dovolací
dôvod v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Rozsudok odvolacieho súdu považoval za vecne
správny, uviedol, že dovolateľ v dovolaní neuvádza právne relevantné dôvody dovolania ani
iné vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená zamestnancom
s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3
a 4.
V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd S. republiky k záveru, že dovolanie žalovanej nie je
podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, c/, e/ až g/ O.s.p. dovolateľka
nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkami: či ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania a či v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. b/ a d/).
Dovolateľkou namietaná vada podľa § 237 písm. b/ O.s.p. mala spočívať v tom, že
súdy oboch stupňov sa nezaoberali otázkou spôsobilosti byť účastníkom konania o náhrady
škody v spojení so zmluvou z 2. januára 1994, od ktorej si žalobca odvodzuje právo obchodne
využívať chránené odrody a vyberať licenčné poplatky.
So zreteľom na túto dovolaciu námietku dovolací súd uvádza, že o procesnú vadu
konania uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená
spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom občianskeho
súdneho konania. Túto spôsobilosť má podľa § 19 O.s.p. ten, kto má spôsobilosť mať práva
a povinnosti; inak len ten, komu ju priznáva zákon. V občianskoprávnych vzťahoch majú
spôsobilosť byť účastníkom konania predovšetkým fyzické osoby [ich spôsobilosť vzniká
narodením a zaniká smrťou (§ 7 ods. 1 a 2 OZ)]. Spôsobilosť byť účastníkom konania majú aj
právnické osoby (§ 18 ods. 1 OZ). Právnickými osobami sú združenia fyzických alebo
právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty,
o ktorých to ustanovuje zákon (§ 18 ods. 2 OZ). Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych
vzťahov štát, je právnickou osobou (§ 21 OZ). Zo spisu nevyplýva, že by v danej veci bol
účastníkom konania ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/
O.s.p.).
Pre prípad, že žalovaná procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p.
stotožňuje s ňou tvrdeným nedostatkom vecnej legitimácie, je potrebné uviesť, že nedostatok
spôsobilosti byť účastníkom konania (nedostatok procesnej povahy) je potrebné odlišovať
od nedostatku vecnej legitimácie účastníka konania (t.j. od stavu, keď účastník konania nie je
subjektom práv alebo povinnosti v rámci hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje
žalobou uplatnený nárok). Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má z procesného
hľadiska za následok zastavenie konania (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.), nedostatok vecnej
legitimácie vedie k zamietnutiu žaloby. Nedostatok vecnej legitimácie účastníka nie je
procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p.
Dovolateľka namieta prekážku právoplatne rozsúdenej veci (res iudicata) podľa § 237
písm. d/ O.s.p. Uvedená prekážka, vyslovená v ustanovení § 159 ods. 3 O.s.p., vylučuje
možnosť znovu prejednať vec, ktorá už bola súdom právoplatne rozhodnutá. Predpokladá
totožnosť osôb, ktoré boli účastníkmi predchádzajúceho konania, ako aj totožnosť predmetu
konania. O tých istých účastníkov ide aj vtedy, ak v konaní vystupujú nositelia práv
z rovnakého právneho vzťahu v opačnom procesnom postavení, a tiež vtedy, ak v neskoršom
konaní vystupujú právni nástupcovia účastníkov už skončeného konania. Totožnosť predmetu
konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t.j. ak je založený
na rovnakých skutkových okolnostiach a rovnakom právnom dôvode). Podmienky totožnosti
účastníkov konania a totožnosti predmetu konania musia byť splnené súčasne.
Totožnosť účastníkov konania v danej veci a vo veci, ktorá bola vedená pred
Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Cb 12/2007 je zachovaná, vrátane ich procesného
postavenia. Absentuje však druhý z predpokladov zakladajúcich existenciu tvrdenej vady,
a to totožnosť premetu konania. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cb 12/2007 prejednával návrh žalobcu na náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom v príčinnej súvislosti s neuznávaním 55
množiteľských porastov, ktoré boli prihlásené do uznávacieho konania 20. februára 2002
podaním 55 prihlášok č. 0315-00603, 0315-00604, 0315-00605, 0315-00605, 0315-00606,
0315-00607, 0315-00608, 0315-00609, 0315-00610, 0315-00611, 0315-00612, 0315-00613,
0315-00614, 0315-00615, 01315-00800, 01315-00801, 01315-00802, 01315-00804, 01315-
00805, 01315-00811, 01315-00812, 01315-00813, 01315-00814, 01315-00815, 01315-00817,
0315-01009, 0315-01010, 0315-01011, 0315-01012, 0315-01013, 0315-01014, 0315-01015, 0315-01016, 0315-01017, 0315-01018, 0315-010109, 0315-01020, 0315-01021, 0315-01022,
0315-01023, 0315-01024, 0315-01025, 0315-01026, 0315-01027, 0315-01028, 0315-01044,
0315-01045, 0315-01046, 0315-01200, 0315-01201, 0315-01202, 0315-01203, 0315-01204,
0315-01205 a 0315-01206. V začatých správnych konaniach vymedzených uvedenými
číslami prihlášok a množstvom množiteľských porastov bolo jediným rozhodnutím ÚKSÚP
č. 385/III/02 z 28. mája 2002 zastavené uznávanie množiteľských porastov. Žalovaná
odvolanie podané žalobcom v tejto veci zamietla a následne na základe podnetu žalobcu
na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania rozhodnutím žalovanej z 11. júla
2003, č.k. 5867/02-420 boli predmetné rozhodnutia zrušené a vec vrátená ÚKSÚP na ďalšie
konanie. Dovolací súd dospel k záveru, že v konaní vedenom pred Krajským súdom
v Bratislave pod sp. zn. 4 Cb 12/2007 si žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody
na základe iných skutkových okolností ako v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I,
vedenom pod spisovou značkou 27 C 22/2006, ktorá je predmetom dovolacieho konania.
Tieto správne konania sa líšia počtom množiteľských porastov prihlásených do uznávacieho
konania, číslami prihlášok, spisovou značkou veci správneho orgánu, obsahom rozhodnutí
správnych orgánov, na podklade ktorých si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, v súhrne
ide o úplne iné správne konanie ako to, ktoré bolo podkladom pre konanie v predmetnej veci.
Totožnosť účastníkov konania v danej veci a aj vo veci, ktorá bola vedená pred
Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Cb 6/04 je taktiež zachovaná, vrátane ich
procesného postavenia. Aj tu chýba druhý z predpokladov zakladajúcich existenciu tvrdenej
vady, a to totožnosť premetu konania. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cb 6/04 prejednával návrh žalobcu na náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
a nesprávnym úradným postupom z dôvodu, že ÚKSÚP vo veci 10 prihlášok z 27. februára
2002, č. 0315- 00500, 0315-00501, 0315-00502, 0315-00503, 0315-00504, 0315-00505,
0315-00506, 0315-00506, 0315-00507, 0315-00508 podaných do uznávacieho konania
na uznanie množiteľských porastov pšenice letnej- ozimne jediným rozhodnutím č.k.
382/III/02 z 27. mája 2002 zastavil konanie vo veci 9 prihlášok. Toto rozhodnutie, potvrdené
rozhodnutím žalovanej z 18. júna 2002, č.k. 5826/2002-510, bolo na návrh žalobcu
na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania zrušené rozhodnutím ministra
pôdohospodárstva z 11. júla 2003 č.k 5856/02-420. Dovolací súd aj v tomto prípade dospel
k záveru, že v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Cb 6/2004 si
žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody na základe iných skutkových okolností ako
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, vedenom pod spisovou značkou 27 C 22/2006, ktorá je predmetom dovolacieho konania. Tieto konania sa taktiež líšia počtom
množiteľských porastov prihlásených do uznávacieho konania, číslami prihlášok, spisovou
značkou veci a obsahom rozhodnutí správnych orgánov, na podklade ktorých si žalobca
uplatnil nárok na náhradu škody.
Pokiaľ žalobca namieta, že aj konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave sp. zn.
28 Cb 83/2002, právoplatne ukončené rozsudkom Krajského súde v Bratislave č.k.
28 Cb 83/2002-395 z 1. júna 2006 v spojitosti s rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obo 211/2006 zo 4. marca 2008, tvorí prekážku právoplatne rozsúdenej veci pre dané
konanie, dovolací súd nemôže prisvedčiť správnosti tohto dovolateľovho názoru. Ako
vyplýva z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 211/2006 zo 4. marca 2008,
na strane žalobcu vystupoval Ing. V. I. na strane žalovaného Ministerstvo pôdohospodárstva
S. republiky, neexistuje tu teda totožnosť účastníkov konania. Krajský súd v Bratislave
rozsudkom z 1. júna č.k.
28 Cb 83/2002-395 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu S. republiky
zo 4. marca 2008 sp. zn. 1 Obo 211/2006 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia,
že šľachtiteľské osvedčenia vydané 21. mája 2001, č. 190, 191, 192 a 193 Ministerstvom
pôdohospodárstva SR sú neplatné. Rovnako tak ani v tejto veci neexistuje zhoda predmetu
konania, nakoľko predmetom uvedeného konania bolo určenie neplatnosti šľachtiteľských
osvedčení a nie náhrada škody tak, ako je to v predmetnej veci.
Keďže existencia dovolateľom namietanej vady konania podľa § 237 písm. d/ O.s.p. sa
v dovolacom konaní nepreukázala, nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť z tohto
ustanovenia.
Žalovaná v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovanej boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovanou vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná ďalej namieta nesprávnosť skutkových
zistení odvolacím súdom. Treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom
dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je
„ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd
uvádza, že inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Iná vada konania je právne
relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti
tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu
prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu
v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, ktorú poskytol žalobcovi vypracovaním
vyjadrenia k dovolaniu žalovanej (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny
za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 1681,49 €, čo
s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 €)]
a po pripočítaní DPH v sume 320,85 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 2009,55 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. októbra 2010
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová