Najvyšší súd
5 Cdo 158/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ JUDr. M. B., 2/ J. B., zastúpených JUDr. J. P. proti žalovanému R. H., o náhradu škody, vedenej na Okresnom
súde Bratislava II pod sp. zn. 6 C 39/2005, o dovolaní žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 26. októbra 2009, sp. zn. 7 Co 37/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 13. júna 2006 č. k 6 C 39/2005-123 (v poradí
prvým) zavial žalovaného 1/ zaplatiť žalobcom 1/, 2/ istinu 29 540 Sk ako aj trovy konania
1 497 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Zamietol
i návrh proti pôvodne žalovanej 2/ Z. H..
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. októbra 2007 sp. zn. 402/2006 (v poradí
prvým) rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bol zamietnutý návrh v časti
úrokov z omeškania a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 13. januára 2009 č.k. 6 C 39/2005-190
(v poradí druhým) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom 1/,2/ úrok z omeškania 6% ročne
zo sumy 980,55 € od 2. apríla 2005 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku návrh zamietol. Ďalej rozhodol, že o náhrade trov rozhodne samostatným
uznesením.Uznesením z 19. januára 2009 č.k. 6 C 39/2005-194 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom 1/, 2/ náhradu trov konania 190,25 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Dospel k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením až dňom 2. apríla 2005, teda
dňom nasledujúcim po doručení platobného rozkazu. Vo zvyšku súd návrh zamietol.
Pri rozhodovaní o výške úrokovej sadzby súd postupoval v súlade s ustanovením § 517
Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/95 Z.z. a žalobcom priznal 6 %
úrok z omeškania.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. októbra 2009, sp.zn. 7 Co 37/2009 zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcom 1/, 2/ úrok
z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 980,55 € od 3. januára 2008 do zaplatenia
a vo zvyšku návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne určil čas, odkedy sa žalovaný dostal
do omeškania. Uviedol, že výška škody, ktorú bol žalovaný žalobcom 1/, 2/ povinný uhradiť,
bola určená až rozhodnutím súdu. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 6 C 39/2005-
123 zo dňa 13. júna 2006 sa v časti priznanej istiny stal právoplatným dňa 31. decembra 2007
a vykonateľným dňa 3. januára 2008. Z toho dôvodu sa žalovaný dostal do omeškania až
dňom vykonateľnosti tohto rozsudku, kedy bola základná úroková sadzba určená NBS
4,25 %. Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 220
O.s.p. zmenil. Žalobcom 1/, 2/ priznal výšku úrokovej sadzby v súlade s ust. § 517
Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. vo výške
dvojnásobku základnej úrokovej sadzby, t.j. vo výške 8,50 %. Vo zvyšku návrh ako
nedôvodný zamietol.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/, 2/, ktoré ho žiadali,
ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie. Namietali právne posúdenie počiatku omeškania žalovaného oboma súdmi, ktoré
považovali za nesprávne, v čom videli právny dôvod dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. Žalovaný už v čase prípravného konania v trestnej veci vedenej proti nemu vedel, že
svojim protiprávnym konaním spôsobil žalobcom škodu. V trestnom konaní bola znaleckým
posudkom ustálená jej výška. Žalobcovia 1/, 2/ si nárok na náhradu škody preukázateľne
uplatnili už v trestnom konaní. Uplatnenie nároku na náhradu škody v adhéznom konaní je
podľa ustálenej judikatúry uznávané za výzvu poškodeného na náhradu škody. Podľa názoru
žalobcov určenie nesprávneho začiatku doby omeškania má priamy vplyv na výšku úroku
z omeškania, keď úroková sadzba podľa nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z. ku dňu 1. októbra 2003 bola 13%, odvolací súd rozsudkom určil sadzbu platnú ku dňu 3. januára 2008 vo výške
8,50 %. Žalovaný istinu 980,55 € zaplatil 13. februára 2009. Podľa výpočtu žalovaných 13%
z dlžnej sumy 980,55 € / 29 540,- Sk za dobu od 1. októbra 2003 do 12. februára 2009 je
705,42 €, 8,50% z dlžnej sumy 980,55 €/ 29 540,- Sk za dobu od 3. januára 2008
do 12. februára 2009 je 92,71 €. Hodnota sporu v dovolacom konaní je rozdiel uvedených
súm 587,60 € / 17 702,04,- Sk. Minimálna mzda v čase podania žaloby (rok 2003, § 238,
ods. 5 O.s.p. ) bola 5 570,- Sk, trojnásobok 16 710,- Sk.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobcov 1/, 2/ nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V zmysle § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je premetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
V predmetnej veci je predmetom dovolania iba výrok rozsudku odvolacieho súdu,
týkajúci sa príslušenstva pohľadávky a to úrokov z omeškania. Prípustnosť dovolania sa
v tomto prípade riadi rovnakým limitom ako pri pohľadávke. Výška predmetu peňažného
plnenia je v tomto prípade skúmaná ku dňa začatia dovolacieho konania, teda podania
dovolania.
Súd prvého stupňa priznal žalobcom 1/, 2/ 6 % úrok z omeškania zo sumy 980,55 €
od 24. mája 2005 do zaplatenie, t.j. do 12. februára 2009, kedy ako sami žalobcovia 1/, 2/
uviedli, žalovaný istinu vo výške 980,55 € zaplatil. Za uvedené obdobie to predstavuje sumu
258,50 €. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a priznal žalobcom 1/, 2/ 8,5 %
úrok z omeškania zo sumy 980,55 € od 3. januára 2008 do zaplatenia, t.j. do 12. februára
2009, čo predstavuje sumu 92,71 €.
Z uvedeného je zrejmé, že zmena rozsudku prvostupňového súdu vo vzťahu
k rozsudku odvolacieho súdu, v časti príslušenstva v čase podania dovolania v peňažnom
vyjadrení predstavovala sumu 165, 81 €, ktorá suma predstavuje hodnotu sporu v dovolacom
konaní a nie ako nesprávne uviedli žalobcovia 1/, 2/ v sume 587,60 €, ktorí vychádzali z nimi
uplatneného, nie však súdom priznaného nároku v časti príslušenstva pohľadávky.
Uvedená suma 165,81 € neprevyšuje sumu trojnásobku minimálnej mzdy uvedenú
v § 238 ods. 5 O. s.p. a preto dovolanie žalobcov 1/, 2/ nie je z týchto dôvodov prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania
ale v dovolacom konaní neboli zistené a dovolateľmi ani namietané.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľmi vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
žalobcov 1/, 2/ nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 238 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237
O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 238 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobcov ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcom 1/, 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný však nepodal návrh na uloženie
povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.), a preto mu ich dovolací súd
nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. januára 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová