5 Cdo 154/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Š. P., zastúpeného JUDr. J. G., proti žalovanej J. P., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej
na Okresnom súde Trnava, pod sp.zn. 8 C 171/2008, na dovolanie žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 18. januára 2011, sp.zn. 9 Co 149/2010 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava uznesením zo 14. apríla 2009, č.k. 8 C 171/2008-27 (v poradí
prvým) s poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s ustanovením § 159 ods. 3
O.s.p. zastavil konanie o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že spoločný nájom bytu
č. X., nachádzajúci sa na X. poschodí na X. nevznikol a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.
Krajský súd v Trnave uznesením z 29. októbra 2009, sp.zn. 9 Co 190/2009 uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že
v preskúmavanej veci nebola splnená podmienka daná ustanovením § 159 ods. 3 O.s.p.
Poukázal na to, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava, sp.zn. 15 C 136/1998
a v predmetnom konaní je síce daná totožnosť účastníkov konania, absentuje však totožnosť
predmetu veci.
Okresný súd Trnava rozsudkom z 8. marca 2010, č.k. 8 C 171/2008-57 (v poradí
druhým) žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania naliehavého právneho záujmu (§ 80
písm. c/ O.s.p.), teda nepreukázal, že medzi ním a žalovanou existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia. Ďalej konštatoval, že už
samotné nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na takto postavenej určovacej žalobe bolo
dostatočným dôvodom jej zamietnutia, avšak žalobu zamietol aj z ďalšieho dôvodu, a to
s odvolaním sa na ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. Uviedol, že v rámci konania o zrušení
spoločného nájmu bytu v konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava, sp.zn. 15 C 136/1998
súd riešil otázku existenciu spoločného nájmu ako predbežnú otázku, existencia spoločného nájmu
k predmetnému bytu bola preukázaná a o zrušení spoločného nájmu bolo rozhodnuté. O náhrade
trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 18. januára 2011, sp.zn. 9 Co 149/2010 (v poradí
druhým) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci v potrebnom rozsahu zistil skutkový
stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec aj správne
právne posúdil a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. S poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 O.s.p. preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 237 písm. f) O.s.p. tvrdiac, že mu ako účastníkovi konania bola
postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa žalobu zamietol
(aj) s poukazom na ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. Spochybnil aj právny záver súdov nižších
stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu s ohľadom na tú istú právnu skutočnosť
(§ 159 ods. 3 O.s.p.) a súčasne uviedol, že aj odvolací súd sa odchýlil od svojho
predchádzajúceho právneho záveru. Trval na tom, že určovacia žaloba má opodstatnenie,
pretože žaloba na plnenie nerieši a ani nemôže riešiť celý obsah a dosah sporného právneho
vzťahu, resp. práva. Postup odvolacieho súdu, že sa v tomto smere nevysporiadal s jeho
právnou argumentáciou, považoval za odmietnutie spravodlivosti. Navrhol, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť ako neopodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len
na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale
v dovolacom konaní neboli zistené.
Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu bola odňatá možnosť pred ním (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi
neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je
dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, že sa
nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou o existencii naliehavého právneho záujmu, čím
došlo k „odmietnutiu spravodlivosti“.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, že žalobu zamieta v prvom rade
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. (dôvodiac tým, že
spoločný nájom bytu bol zrušený a žalovaná sa stala výlučnou vlastníčkou bytu) a potom aj
pre skutočnosť, že prejednaniu veci bráni prekážka právoplatne rozsúdenej veci § 159 ods. 3
O.s.p (argumentujúc závermi konania vedeného pred Okresným súdom Trnava, č.k.
8 C 136/1998-171 z 25. augusta 2005 v spojení rozsudkom Krajského súdu v Trnave
zo 16. októbra 2006, sp.zn. 23 Co 52/2006 o zrušení nájmu).
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, je
zrejmý ich právny názor, že žalobca v uvedenej veci nepreukázal existenciu naliehavého
právneho záujmu na určení, že nedošlo k vzniku spoločného nájmu bytu (§ 80 písm. c/ O.s.p.).
Existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/
O.s.p.) skúma súd zo zákona v každom štádiu konania, a to z úradnej povinnosti.
Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie
bez ďalšieho k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je nutné, aby tento naliehavý záujem
jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania
odvolacieho súdu (porovnaj § 154 ods. 1, § 211 ods. 3 O.s.p.). Z odôvodnenia rozsudkov
oboch súdov je zrejmé, že žaloba bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu, a z toho záveru nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.
Dovolateľ namietal, že odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie, okrem zamietnutia
žaloby pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu (§ 80 písm. c/ O.s.p.) aj tým,
prejednaniu veci bráni prekážka právoplatne rozsúdenej veci (§ 159 ods. 2 O.s.p.).
Po obsahovej stránke tu žalobca namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci nie je
ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Či už je teda názor súdov nižších
stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu je správny alebo nesprávny, súdy
právnym posúdením nezaložili procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Z ustanovenia § 103 O.s.p. vyplýva povinnosť súdu v každom štádiu konania skúmať,
či sú splnené podmienky konania. Touto činnosťou sa preskúmava oprávnenie žalobcu obrátiť
sa na súd z hľadiska procesného práva. Medzi podmienky, ktoré súd skúma, patrí, okrem
iného, aj prekážka rozhodnutej veci (res judicata). Uvedená prekážka (vyslovená v ustanovení
§ 159 ods. 3 O.s.p.), vylučuje možnosť znovu prejednať vec, ktorá už bola súdom právoplatne
rozhodnutá, a preto súd konanie zastaví. V prípade zistenej prípustnosti žaloby súd skúma,
podmienky žalovateľnosti a dôvodnosti žaloby, t.j. či uplatnený nárok je v súlade s hmotným
právom (podriaďovaním skutkového stavu pod príslušné ustanovenia hmotného práva). Ak
zistí, že nárok je dôvodný, žalobe vyhovie, a, naopak, ak nie, žalobu zamietne.
Predmetné konanie bolo právoplatne ukončené meritórnym rozhodnutím vo veci samej
tak, že súd žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého záujmu s poukazom na ustanovenie
§ 80 písm. c/ O.s.p. Okrem toho konštatoval, že ďalší dôvod zamietnutia žaloby s poukazom na ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. je skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k.
8 C 136/1998-171 z 25. augusta 2005 v spojení rozsudkom Krajského súdu v Trnave
zo 16. októbra 2006, sp.zn. 23 Co 52/2006 (v konaní o zrušenie nájmu) súd vyriešil otázku
existencie spoločného nájmu ako otázku predbežnú. Konanie teda nebolo zastavené z dôvodu,
že v rovnakej veci už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k.
8 C 136/1998-171 z 25. augusta 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
zo 16. októbra 2006, sp.zn. 23 Co 52/2006, ale žaloba bola zamietnutá pre neexistenciu
naliehavého právneho záujmu s poukazom na závery tohto konania o predbežnej otázke.
Skutočnosť, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na iné konanie,
z ktorého vychádzal pri svojom odôvodnení, je vecou právneho posúdenia a nie otázkou
procesnej prípustnosti. Hodnotenie predbežných otázok v občianskom súdom konaní nie je
totiž záväzné pre iné konanie ako pre to, v ktorom bolo hodnotenie vykonané.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
žalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh
na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. októbra 2011
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová
5