5 Cdo 154/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného Z. K., IČO:   X., zastúpeného JUDr. F. N., proti povinnému M. S., o vymoženie 3 273,39 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. 24 Er 860/2008, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. apríla 2010, sp.zn. 14 CoE 69/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Zvolen uznesením zo 16. februára 2010, č.k. 24 Er 860/2008-31 uložil

oprávnenému povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu

podania urobeného elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom

podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v sume 1,50 €   v lehote 10 dní odo dňa

doručenia uznesenia s poučením, že pokiaľ nebude vyrubený súdny poplatok riadne a včas

zaplatený, bude ho súd vymáhať.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávneného uznesením z 19. apríla

2010, sp.zn. 14 CoE 69/2010 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi prvostupňového súdu. Odvolací súd poukázal na to, že položka 20a Sadzobníka

súdnych poplatkov je vo svojom znení jednoznačná a je z jej obsahu zrejmé, že súd vyrubí súdny poplatok za každý rovnopis elektronického podania vyhotoveného v listinnej podobe.

Poznámka k predmetnej položke pritom upresňuje, že účastníka konania, ktorý vecné náklady

súdu spojené s vyhotovením potrebného počtu rovnopisov elektronického dokumentu uhradí

vo forme súdneho poplatku v stanovenej výške, už nie je možné zaťažiť aj povinnosťou

náhrady vecných nákladov za vyhotovenie takýchto rovnopisov podľa § 42 ods. 3 O.s.p.

Náhradu vecných nákladov pritom nemožno stotožňovať so súdnym poplatkom, ale

predstavuje finančné prostriedky, ktoré sú súdy oprávnené od účastníkov vyberať

za vyhotovenie fotokópií podaní v určitej výške a to v tých prípadoch, ktoré upravuje

ustanovenie § 42 ods. 3 O.s.p. a § 44 ods. 1 O.s.p.   Pokiaľ teda súd prvého stupňa uložil

napadnutým uznesením poplatkovú povinnosť oprávnenému za vyhotovenie rovnopisu

podania urobeného elektronickou formou so zaručeným elektronickým podpisom, postupoval

správne a v zmysle zákonnej úpravy. Súdny poplatok bol podľa názoru odvolacieho súdu

vyrubený oprávnene a v správnej výške.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol

uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237

písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo

porušené jeho právo na spravodlivý proces. Mal za to, že o povinnosti zaplatiť súdny poplatok

bolo rozhodnuté v rozpore so zákonom. Podľa názoru oprávneného odvolací ako aj

prvostupňový súd na základe nesprávneho právneho posúdenia veci nekvalifikovali predmet

súdneho sporu ako vec, ktorá sa týka zdravotného poistenia. Taktiež namietal, že nemal

možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, na základe ktorých odvolací súd uznesenie

prvostupňového súdu potvrdil, nakoľko rozhodnutie prvostupňového súdu nebolo vôbec

odôvodnené. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a   nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým   bolo potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených

uznesení. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vo svojom uznesení

nevyslovil, že je proti nemu dovolanie prípustné. V danej veci nejde ani o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a ani  

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

S   prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto

zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenému

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237   písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Treba preto

uviesť, že toto ustanovenie dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti s faktickou

procesnou činnosťou súdu, nie však s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí. Samo právne posúdenie veci je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti

a nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť ani procesné práva účastníka. Či už teda súdy

napadnuté rozhodnutie založili na správnej alebo nesprávnej aplikácii a interpretácii

ustanovení zákona o súdnych poplatkoch, neodňali tým oprávnenému možnosť pred súdom

konať.

Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces

oprávnený vyvodzuje aj z toho, že nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, na základe

ktorých odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu potvrdil, nakoľko rozhodnutie

prvostupňového súdu nebolo vôbec odôvodnené.

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že táto námietka oprávneného nie

je dôvodná, nakoľko prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil – uviedol, podľa

akej položky Sadzobníka súdnych poplatkov súdny poplatok vyrubil a tiež z akého

ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch pri stanovení výšky súdneho poplatku vychádzal.

Taktiež odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie

uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery prvostupňového

a odvolacieho súdu nie sú v danom prípade nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a že odôvodnenie uznesenia prvostupňového i odvolacieho súdu ako celok spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili

svoje rozhodnutia podľa predstáv oprávneného.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.  

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

O.s.p.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie oprávneného ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení   s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa

nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. októbra 2010  

  JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová