5 Cdo 154/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného Z. K., IČO: X., zastúpeného JUDr. F. N., proti povinnému M. S., o vymoženie 3 273,39 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. 24 Er 860/2008, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. apríla 2010, sp.zn. 14 CoE 69/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen uznesením zo 16. februára 2010, č.k. 24 Er 860/2008-31 uložil
oprávnenému povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu
podania urobeného elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom
podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v sume 1,50 € v lehote 10 dní odo dňa
doručenia uznesenia s poučením, že pokiaľ nebude vyrubený súdny poplatok riadne a včas
zaplatený, bude ho súd vymáhať.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávneného uznesením z 19. apríla
2010, sp.zn. 14 CoE 69/2010 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi prvostupňového súdu. Odvolací súd poukázal na to, že položka 20a Sadzobníka
súdnych poplatkov je vo svojom znení jednoznačná a je z jej obsahu zrejmé, že súd vyrubí súdny poplatok za každý rovnopis elektronického podania vyhotoveného v listinnej podobe.
Poznámka k predmetnej položke pritom upresňuje, že účastníka konania, ktorý vecné náklady
súdu spojené s vyhotovením potrebného počtu rovnopisov elektronického dokumentu uhradí
vo forme súdneho poplatku v stanovenej výške, už nie je možné zaťažiť aj povinnosťou
náhrady vecných nákladov za vyhotovenie takýchto rovnopisov podľa § 42 ods. 3 O.s.p.
Náhradu vecných nákladov pritom nemožno stotožňovať so súdnym poplatkom, ale
predstavuje finančné prostriedky, ktoré sú súdy oprávnené od účastníkov vyberať
za vyhotovenie fotokópií podaní v určitej výške a to v tých prípadoch, ktoré upravuje
ustanovenie § 42 ods. 3 O.s.p. a § 44 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ teda súd prvého stupňa uložil
napadnutým uznesením poplatkovú povinnosť oprávnenému za vyhotovenie rovnopisu
podania urobeného elektronickou formou so zaručeným elektronickým podpisom, postupoval
správne a v zmysle zákonnej úpravy. Súdny poplatok bol podľa názoru odvolacieho súdu
vyrubený oprávnene a v správnej výške.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol
uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237
písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo
porušené jeho právo na spravodlivý proces. Mal za to, že o povinnosti zaplatiť súdny poplatok
bolo rozhodnuté v rozpore so zákonom. Podľa názoru oprávneného odvolací ako aj
prvostupňový súd na základe nesprávneho právneho posúdenia veci nekvalifikovali predmet
súdneho sporu ako vec, ktorá sa týka zdravotného poistenia. Taktiež namietal, že nemal
možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, na základe ktorých odvolací súd uznesenie
prvostupňového súdu potvrdil, nakoľko rozhodnutie prvostupňového súdu nebolo vôbec
odôvodnené. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených
uznesení. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vo svojom uznesení
nevyslovil, že je proti nemu dovolanie prípustné. V danej veci nejde ani o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a ani
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenému
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Treba preto
uviesť, že toto ustanovenie dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti s faktickou
procesnou činnosťou súdu, nie však s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Samo právne posúdenie veci je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti
a nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť ani procesné práva účastníka. Či už teda súdy
napadnuté rozhodnutie založili na správnej alebo nesprávnej aplikácii a interpretácii
ustanovení zákona o súdnych poplatkoch, neodňali tým oprávnenému možnosť pred súdom
konať.
Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces
oprávnený vyvodzuje aj z toho, že nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, na základe
ktorých odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu potvrdil, nakoľko rozhodnutie
prvostupňového súdu nebolo vôbec odôvodnené.
Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že táto námietka oprávneného nie
je dôvodná, nakoľko prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil – uviedol, podľa
akej položky Sadzobníka súdnych poplatkov súdny poplatok vyrubil a tiež z akého
ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch pri stanovení výšky súdneho poplatku vychádzal.
Taktiež odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery prvostupňového
a odvolacieho súdu nie sú v danom prípade nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a že odôvodnenie uznesenia prvostupňového i odvolacieho súdu ako celok spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili
svoje rozhodnutia podľa predstáv oprávneného.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie oprávneného ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. októbra 2010
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová