5 Cdo 152/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. H., zastúpenej JUDr. B. K., proti žalovanému S., o určenie dedičstva, vedenej na Okresnom súde Vranov nad

Topľou pod sp.zn. 5 C 171/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 24. marca 2011, sp.zn. 17 Co 4/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobkyne o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom zo 7. októbra 2010, č.k. 5 C 171/2008-149 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je závetnou dedičkou

všetkého majetku po poručiteľovi Š. P.P., posledne bytom K.. Vyslovil, že žalobkyňa nemá

právo na náhradu trov konania a žalovanému ich náhradu nepriznal. Zároveň určil, že

žalobkyňa nie je závetnou dedičkou po poručiteľovi Š. P.P., posledne bytom H. a rozhodol, že

žalobcovi sa trovy konania nepriznávajú a žalovaná nemá právo na ich náhradu. Svoje

rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 460, § 461 ods. 1, 2, § 462, § 476 ods. 1,

2, 3 Občianskeho zákonníka tým, že žalobkyňa neoznačila dôkazy, ktorými by preukázala

existenciu platného závetu v jej prospech v čase smrti poručiteľa Š. P.. V konaní nebola

preukázaná existencia platného závetu, deň, mesiac a rok spísania, vlastnoručný podpis

poručiteľa, ani obsah, čo týmto závetom a komu odkázal pre prípad smrti, a preto súd žalobu

ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania súd rozhodol aj o protinávrhu žalovaného, ktorému vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

O.s.p.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 24. marca 2011, sp.zn.

17 Co 4/2011 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku

o trovách konania ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku, ktorým súd určil, že žalobkyňa nie je závetnou dedičkou po poručiteľovi Š.

P. a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Potvrdzujúci výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že v priebehu konania

nebolo zistené, že listina s názvom testament ku dňu smrti poručiteľa   skutočne existovala

a už vôbec nebol známy obsah takejto listiny. Preto sa žalobkyňa dostala do dôkaznej núdze

a svoj uplatnený nárok nepreukázala. Uviedol, že podľa § 460 Občianskeho zákonníka na

zistenie okruhu dedičov je dôležitý okamih poručiteľovej smrti   a vtedy sa zistí, či sa bude

dediť na základe testamentu alebo na základe zákonných dedičských skupín, prípadne

kombináciou týchto dvoch spôsobov. Stav majetku poručiteľa sa zisťuje ku dňu smrti

poručiteľa a skutočnosť, ktorý majetok bol predmetom jednostranného právneho úkonu

poručiteľa žalobkyňa nepreukázala. Preto podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd

postupoval správne, keď žalobu žalobkyne zamietol. Za správny považoval aj súvisiaci výrok

rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania. K námietkam žalobkyne uvedeným

v odvolaní odvolací súd uviedol, že testament a jeho existencia bola preukázaná

za života poručiteľa, nie však ku dňu jeho smrti. Z obsahu vykonaných dôkazov vyplývalo, že

poručiteľ mal zriadiť testament na kockovanom papieri. Obsah tohto testamentu oznámil

viacerým osobám, avšak táto listina sa nezachovala ku dňu smrti poručiteľa ani v kópii, a tak

nebolo možné reálne zistiť nielen to, že existovala ku dňu smrti, ale ani to, či takto zriadený

testament bol alebo nebol platný a s akým majetkom poručiteľ disponoval. Existenciu

testamentu potvrdili svedkovia z obdobia začiatku roku 2004, avšak poručiteľ zomrel

vo februári 2005, čo nevylučuje, že počas tohto obdobia si svoj úkon mohol aj sám

rozmyslieť, prípadne táto listina mohla byť zničená inak. Intelektuálna spôsobilosť poručiteľa

zriadiť testament nebola sporná a táto schopnosť nemala podstatný vplyv na rozhodné

skutočnosti, na základe ktorých mala žalobkyňa preukázať existenciu testamentu ku dňu smrti

poručiteľa. Nebolo povinnosťou žalovaného preukazovať zničenie testamentu ku dňu smrti

poručiteľa, bolo to povinnosťou žalobkyne. Mala dôkazné bremeno preukázať, že je závetnou

dedičkou celého poručiteľovho majetku, že testament ku dňu smrti poručiteľa existoval

a akým spôsobom sa s majetkom v testamente nakladalo. Skutočnosť, že poručiteľ sa pred svedkami vyjadroval o obsahu testamentu, nie je skutočnosťou, na základe ktorej by sa

žalobkyňa mohla stať testamentárnou dedičkou, vyjadrenia poručiteľa o tom, že zriadil

testament a kto bude testamentárnym dedičom nezakladá automaticky právo žalobkyne byť aj

ku dňu smrti poručiteľa oprávnenou do poručiteľovi testamentárne dediť. Odvolací súd ďalej

poukázal na to, že citovaný judikát v odvolaní žalobkyne bol vydaný počas platnosti tzv.

zvykového práva. V súdnej praxi v danej dobe je akceptovateľný len v prípade, pokiaľ by

bolo jednoznačne preukázané, že testament ku dňu smrti poručiteľa existoval a bol zničený

alebo sa stratil po smrti poručiteľa. V prejednávanej veci však žalobkyňa nepreukázala, že

testament ku dňu smrti poručiteľa reálne existoval. Všetci svedkovia potvrdili, že testament

poručiteľa existoval určitý čas pred smrťou, žiaden dôkaz nesvedčí o tom, že by testament

reálne existoval ku dňu smrti poručiteľa. Zrušujúci výrok svojho rozhodnutia odvolací súd

odôvodnil tým, že prvostupňový súd sa protinávrhom žalovaného riadnym spôsobom

nezaoberal, keď o protinávrhu rozhodol vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania,

odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu v tejto časti je nedostatočné a z jeho obsahu

nie je možné vyvodiť, na základe akých skutočností o nároku žalovaného vo veci rozhodol.

Mal za to, že prvostupňový súd sa nezaoberal tým, či vzájomný návrh tak, ako ho vymedzil

žalovaný, môže byť prípustným. Z obsahu prvostupňového spisu vyplýva, že protinávrh bol

žalobkyni doručený, avšak o tomto vzájomnom návrhu alebo protinávrhu nebolo v priebehu

konania prvostupňovým súdom vykonané žiadne dokazovanie. Odvolací súd vyslovil, že je

potrebné vykonať dokazovanie obdobným spôsobom ako o podanej žalobe, najmä je potrebné

zistiť vzhľadom na to, že ide o určovaciu žalobu, či na strane žalovaného ako žalobcu

v protinávrhu je naliehavý právny záujem na podaní takejto žaloby, dôkazné bremeno

o takomto návrhu sa presúva na stranu žalovaného ako žalobcu protinávrhu. Preto odvolací

súd výrok rozsudku súdu prvého stupňa o protinávrhu a súvisiaci výrok o trovách konania

podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, čo do potvrdzujúceho výroku, podala

dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/

O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Za takú vadu označila skutočnosť, že odvolací súd rozhodol vo veci dňa

24. marca 2011 bez nariadenia pojednávania, čím jej bolo odopreté právo na spravodlivý

proces. Rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti považovala za nesprávny,

nakoľko nevychádza zo zisteného skutkového stavu a neberie do úvahy stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozsudku z 27. novembra 2007, sp.zn.

4 Cdo 33/2007. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne považoval rozsudok odvolacieho súdu

vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania za správny a dovolanie

žalobkyne navrhol zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel  

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238

ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a žalobkyni neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom

na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces

žalobkyňa vyvodzuje z toho, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. vyplýva, že bez pojednávania

nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak

- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať

(zopakovať) dôkazy,

- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,

- to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa v potvrdzujúcej časti stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil

skutkový stav a o veci aj správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci

na pojednávaní a nejde tu ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych

súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod.

Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych

inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa

na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy

môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, že tým, že

odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2

O.s.p., nebola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237

písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jej procesných práv, priznaných jej

v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi

konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je

možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo

preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa žalobkyni znemožnila realizácia

jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jej práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobkyňa namieta tiež nesprávnosť skutkových

zistení odvolacieho súdu. Treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom

dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je

„ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho

skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým

účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou

inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

K námietke dovolateľky, že odvolací súd nevzal do úvahy stanovisko Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozsudku z 27. novembra 2007, sp.zn. 4 Cdo 33/2007

dovolací súd uvádza, že uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu (vydané v konaní o umorenie

listiny) nemožno v danej veci aplikovať, nakoľko v konaní nebola preukázaná existencia

platného závetu v čase smrti poručiteľa.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

§ 236 a nasl. O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

  Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. septembra 2011

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová