5 Cdo 152/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. H., zastúpenej JUDr. B. K., proti žalovanému S., o určenie dedičstva, vedenej na Okresnom súde Vranov nad
Topľou pod sp.zn. 5 C 171/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 24. marca 2011, sp.zn. 17 Co 4/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobkyne o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom zo 7. októbra 2010, č.k. 5 C 171/2008-149 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je závetnou dedičkou
všetkého majetku po poručiteľovi Š. P.P., posledne bytom K.. Vyslovil, že žalobkyňa nemá
právo na náhradu trov konania a žalovanému ich náhradu nepriznal. Zároveň určil, že
žalobkyňa nie je závetnou dedičkou po poručiteľovi Š. P.P., posledne bytom H. a rozhodol, že
žalobcovi sa trovy konania nepriznávajú a žalovaná nemá právo na ich náhradu. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 460, § 461 ods. 1, 2, § 462, § 476 ods. 1,
2, 3 Občianskeho zákonníka tým, že žalobkyňa neoznačila dôkazy, ktorými by preukázala
existenciu platného závetu v jej prospech v čase smrti poručiteľa Š. P.. V konaní nebola
preukázaná existencia platného závetu, deň, mesiac a rok spísania, vlastnoručný podpis
poručiteľa, ani obsah, čo týmto závetom a komu odkázal pre prípad smrti, a preto súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania súd rozhodol aj o protinávrhu žalovaného, ktorému vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 24. marca 2011, sp.zn.
17 Co 4/2011 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku
o trovách konania ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku, ktorým súd určil, že žalobkyňa nie je závetnou dedičkou po poručiteľovi Š.
P. a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Potvrdzujúci výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že v priebehu konania
nebolo zistené, že listina s názvom testament ku dňu smrti poručiteľa skutočne existovala
a už vôbec nebol známy obsah takejto listiny. Preto sa žalobkyňa dostala do dôkaznej núdze
a svoj uplatnený nárok nepreukázala. Uviedol, že podľa § 460 Občianskeho zákonníka na
zistenie okruhu dedičov je dôležitý okamih poručiteľovej smrti a vtedy sa zistí, či sa bude
dediť na základe testamentu alebo na základe zákonných dedičských skupín, prípadne
kombináciou týchto dvoch spôsobov. Stav majetku poručiteľa sa zisťuje ku dňu smrti
poručiteľa a skutočnosť, ktorý majetok bol predmetom jednostranného právneho úkonu
poručiteľa žalobkyňa nepreukázala. Preto podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd
postupoval správne, keď žalobu žalobkyne zamietol. Za správny považoval aj súvisiaci výrok
rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania. K námietkam žalobkyne uvedeným
v odvolaní odvolací súd uviedol, že testament a jeho existencia bola preukázaná
za života poručiteľa, nie však ku dňu jeho smrti. Z obsahu vykonaných dôkazov vyplývalo, že
poručiteľ mal zriadiť testament na kockovanom papieri. Obsah tohto testamentu oznámil
viacerým osobám, avšak táto listina sa nezachovala ku dňu smrti poručiteľa ani v kópii, a tak
nebolo možné reálne zistiť nielen to, že existovala ku dňu smrti, ale ani to, či takto zriadený
testament bol alebo nebol platný a s akým majetkom poručiteľ disponoval. Existenciu
testamentu potvrdili svedkovia z obdobia začiatku roku 2004, avšak poručiteľ zomrel
vo februári 2005, čo nevylučuje, že počas tohto obdobia si svoj úkon mohol aj sám
rozmyslieť, prípadne táto listina mohla byť zničená inak. Intelektuálna spôsobilosť poručiteľa
zriadiť testament nebola sporná a táto schopnosť nemala podstatný vplyv na rozhodné
skutočnosti, na základe ktorých mala žalobkyňa preukázať existenciu testamentu ku dňu smrti
poručiteľa. Nebolo povinnosťou žalovaného preukazovať zničenie testamentu ku dňu smrti
poručiteľa, bolo to povinnosťou žalobkyne. Mala dôkazné bremeno preukázať, že je závetnou
dedičkou celého poručiteľovho majetku, že testament ku dňu smrti poručiteľa existoval
a akým spôsobom sa s majetkom v testamente nakladalo. Skutočnosť, že poručiteľ sa pred svedkami vyjadroval o obsahu testamentu, nie je skutočnosťou, na základe ktorej by sa
žalobkyňa mohla stať testamentárnou dedičkou, vyjadrenia poručiteľa o tom, že zriadil
testament a kto bude testamentárnym dedičom nezakladá automaticky právo žalobkyne byť aj
ku dňu smrti poručiteľa oprávnenou do poručiteľovi testamentárne dediť. Odvolací súd ďalej
poukázal na to, že citovaný judikát v odvolaní žalobkyne bol vydaný počas platnosti tzv.
zvykového práva. V súdnej praxi v danej dobe je akceptovateľný len v prípade, pokiaľ by
bolo jednoznačne preukázané, že testament ku dňu smrti poručiteľa existoval a bol zničený
alebo sa stratil po smrti poručiteľa. V prejednávanej veci však žalobkyňa nepreukázala, že
testament ku dňu smrti poručiteľa reálne existoval. Všetci svedkovia potvrdili, že testament
poručiteľa existoval určitý čas pred smrťou, žiaden dôkaz nesvedčí o tom, že by testament
reálne existoval ku dňu smrti poručiteľa. Zrušujúci výrok svojho rozhodnutia odvolací súd
odôvodnil tým, že prvostupňový súd sa protinávrhom žalovaného riadnym spôsobom
nezaoberal, keď o protinávrhu rozhodol vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania,
odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu v tejto časti je nedostatočné a z jeho obsahu
nie je možné vyvodiť, na základe akých skutočností o nároku žalovaného vo veci rozhodol.
Mal za to, že prvostupňový súd sa nezaoberal tým, či vzájomný návrh tak, ako ho vymedzil
žalovaný, môže byť prípustným. Z obsahu prvostupňového spisu vyplýva, že protinávrh bol
žalobkyni doručený, avšak o tomto vzájomnom návrhu alebo protinávrhu nebolo v priebehu
konania prvostupňovým súdom vykonané žiadne dokazovanie. Odvolací súd vyslovil, že je
potrebné vykonať dokazovanie obdobným spôsobom ako o podanej žalobe, najmä je potrebné
zistiť vzhľadom na to, že ide o určovaciu žalobu, či na strane žalovaného ako žalobcu
v protinávrhu je naliehavý právny záujem na podaní takejto žaloby, dôkazné bremeno
o takomto návrhu sa presúva na stranu žalovaného ako žalobcu protinávrhu. Preto odvolací
súd výrok rozsudku súdu prvého stupňa o protinávrhu a súvisiaci výrok o trovách konania
podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, čo do potvrdzujúceho výroku, podala
dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Za takú vadu označila skutočnosť, že odvolací súd rozhodol vo veci dňa
24. marca 2011 bez nariadenia pojednávania, čím jej bolo odopreté právo na spravodlivý
proces. Rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti považovala za nesprávny,
nakoľko nevychádza zo zisteného skutkového stavu a neberie do úvahy stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozsudku z 27. novembra 2007, sp.zn.
4 Cdo 33/2007. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne považoval rozsudok odvolacieho súdu
vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania za správny a dovolanie
žalobkyne navrhol zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a žalobkyni neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom
na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces
žalobkyňa vyvodzuje z toho, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. vyplýva, že bez pojednávania
nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak
- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa v potvrdzujúcej časti stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil
skutkový stav a o veci aj správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci
na pojednávaní a nejde tu ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych
súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod.
Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych
inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa
na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy
môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, že tým, že
odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2
O.s.p., nebola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jej procesných práv, priznaných jej
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je
možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo
preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa žalobkyni znemožnila realizácia
jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jej práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobkyňa namieta tiež nesprávnosť skutkových
zistení odvolacieho súdu. Treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom
dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je
„ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho
skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým
účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou
inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto
dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom
konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
K námietke dovolateľky, že odvolací súd nevzal do úvahy stanovisko Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozsudku z 27. novembra 2007, sp.zn. 4 Cdo 33/2007
dovolací súd uvádza, že uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu (vydané v konaní o umorenie
listiny) nemožno v danej veci aplikovať, nakoľko v konaní nebola preukázaná existencia
platného závetu v čase smrti poručiteľa.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa
§ 236 a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. septembra 2011
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová