5 Cdo 152/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne J. Š.Š., proti žalovanému Ľ. Š., zastúpenému JUDr. L. Š., o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp.zn. 11 C 19/2007, na dovolanie žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu

v Žiline z 20. januára 2010, sp. zn. 6 Co 393/2009 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

  Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Čadca rozsudkom zo 6. februára 2008, č.k. 11 C 19/2007-50 vyporiadal

bezpodielové spoluvlastníctvo manželov J. Š. a Ľ. Š. tak, že z vecí, ktoré mali v

bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, prikázal do vlastníctva žalovaného investície do

rodinného domu č. X., zapísaného na LV X., kat. územie R., ako aj všetky hnuteľné veci, a to

obývaciu stenu, sedaciu súpravu, chladničku Calex a televízor Tesla Orava so satelitom

v hodnote 42 000,- Sk. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie

podielu sumu 253 960,- Sk do jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Žalobkyni

a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Čadca súdny poplatok

18 237,- Sk do jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Žiline uznesením z 20. januára 2010, sp.zn. 6 Co 393/2009 odvolanie

žalovaného podľa § 218 ods. l písm. a) O.s.p. ako oneskorené odmietol. Z obsahu spisového

materiálu mal preukázané, že v prejednávanej veci bol žalovanému uznesením súdu prvého

stupňa zo 4. decembra 2007, č.k. 11 C 19/2007-44, ustanovený opatrovník na ochranu jeho záujmov v konaní. Na základe tohto uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. decembra

2007, konal ďalej s opatrovníkom žalovaného a vo veci samej na pojednávaní 6. februára

2008 rozhodol. Napadnutý rozsudok doručil ustanovenému opatrovníkovi 27. februára 2008,

ktorý proti rozsudku odvolanie nepodal. Keďže odvolanie nepodala ani žalobkyňa, napadnutý

rozsudok nadobudol právoplatnosť 15. marca 2008. Na základe šetrenia, vykonaného

po podaní odvolania odvolacím súdom nemohol odvolací súd jednoznačne ustáliť, či

žalovaný sa v období pred rozhodnutím súdu prvého stupňa zo 4. decembra 2007, č.k.

11 C 19/2007-44 zdržiaval na neznámom mieste, alebo nie, ale z hľadiska toho, či bolo

odvolanie proti napadnutému rozsudku podané včas, nie sú tieto pochybnosti smerodajné.

Konštatoval, že uznesenie o ustanovení opatrovníka účastníkovi konania podľa § 29 ods. 2

O.s.p. je procesným rozhodnutím, ktoré sa v zmysle § 49 ods. 7 O.s.p. doručuje iba

ustanovenému opatrovníkovi. Ak ustanovený opatrovník nepodá proti nemu odvolanie, stane

sa právoplatným a na jeho základe súd ďalej koná už len s opatrovníkom. Iba jemu sa

za osobu, ktorá je neznámeho pobytu, doručujú aj všetky písomnosti súdu, vrátane

meritórneho rozhodnutia. Súd síce môže podľa § 29 ods. 4 O.s.p. zrušiť uznesenie

o ustanovení opatrovníka vtedy, ak pominú dôvody, pre ktoré bol opatrovník ustanovený, ale

ak sa tak nestane, za osobu neznámeho pobytu koná do právoplatného skončenia konania

vo veci samej ustanovený opatrovník. Po preskúmaní veci mal preukázané, že v predmetnom

spore nebolo do právoplatného skončenia konania uznesenie zo 4. decembra 2007, č.k.

11 C/19/2007-44 zrušené. Zároveň mal preukázané aj to, že opatrovník žalovaného prevzal

napadnutý rozsudok do vlastných rúk 27. augusta 2008. Ak žalovaný podal sám odvolanie až

28. mája 2009 a nepodal návrh na odpustenie zmeškania lehoty podľa § 204 ods. 3 v spojení

s § 58 ods. 1 O.s.p., jeho odvolanie bolo podané zjavne po uplynutí lehoty uvedenej

v ustanovení § 204 ods. l O.s.p. Uviedol, že na tomto konštatovaní nič nemení tvrdenie

žalovaného, že napadnutý rozsudok sa mu dostal do dispozície prostredníctvom

JUDr. L. Š. až 13. mája 2009, nakoľko odvolaním napadnutý rozsudok bol doručený jeho

opatrovníkovi v súlade s ustanovením § 158 ods. 2 O.s.p. Na základe týchto zistení a

právnych úvah odvolanie žalovaného ako oneskorené odmietol. O náhrade trov odvolacieho

konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. c) a f) O.s.p. a ustanovením § 241 ods. 2 písm.

a), b) a c) O.s.p. Namietal, že v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom tým, že odvolací súd nesprávne odmietol jeho odvolanie ako oneskorené. Včasnosť podania odvolania odôvodnil s poukazom na skutočnosť prevzatia rozsudku súdu

prvého stupňa do vlastných rúk 13. mája 2009, kedy podľa jeho názoru začala plynúť lehota

na podanie odvolania, a preto nemal dôvod podávať návrh na odpustenie zmeškania lehoty.

K odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa názoru žalovaného aj tým, že súd prvého

stupňa mu vo veci ustanovil opatrovníka bez toho, aby pre to boli splnené podmienky

stanovené § 29 ods. 2 O.s.p., čím mu znemožnil vyjadriť sa skutočnostiam tvrdeným

žalobkyňou v konaní. Nesprávny postup odvolacieho súdu, spočíval podľa názoru žalovaného

aj vo vykázaní jeho splnomocneného právneho zástupcu odvolacím súdom z pojednávacej

miestnosti v konaní o odvolaní. Mal za to, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté aj

vadou konania v zmysle ustanovenia § 241 písm. b) O.s.p., spočívajúcou v tom, že súdom

ustanovený opatrovník vôbec nehájil jeho záujmy v predmetnom konaní. Taktiež mal za to, že

odvolací súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam,

pričom pochybil v tom, že predmetnú vec nesprávne právne posúdil, nakoľko sa pridržal

nesprávneho názoru súdu prvého stupňa. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutia súdov

nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či jeho

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie

o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Podľa § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané

oneskorene.

Odvolací súd je vždy povinný zaoberať sa včasnosťou podania odvolania. Ak dospeje

k záveru, že odvolanie je podané oneskorene, uznesením odvolanie odmietne. V prípade

potreby vykoná pred svojím rozhodnutím šetrenie nevyhnutné na zistenie, či je odvolanie

podané oneskorene. Ak sa nepodarí všetky rozhodné okolnosti spoľahlivo zistiť a ak ostane

včasnosť odvolania sporná, odvolací súd nemôže odvolanie odmietnuť. K odmietnutiu

odvolania sú dané podmienky len vtedy, ak bude bez pochybností preukázané, že je

oneskorené. Odmietnutie odvolania vyjadruje procesnú situáciu, v ktorej sa odvolací súd

vôbec nezaoberá obsahom napadnutého rozhodnutia, pretože zistí, že odvolanie nebolo

podané včas. Pokračovať v konaní o odvolaní môže odvolací súd iba vtedy, ak s oneskorene

podaným odvolaním účastník zároveň požiada o odpustenie zmeškania lehoty a súd tejto jeho

žiadosti vyhovie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci bol žalovanému v zmysle ustanovenia

§ 29 ods. 2 O.s.p. uznesením súdu prvého stupňa zo 4. decembra 2007, č.k. 11 C 19/2007-44

ustanovený opatrovník. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 2007. Súd

prvého stupňa v konaní pokračoval s opatrovníkom žalovaného a vo veci samej rozhodol

na pojednávaní 6. februára 2008 rozsudkom č.k. 11 C 19/2007-50, ktorý doručil

ustanovenému opatrovníkovi 27. februára 2008. Proti rozsudku odvolanie nepodala ani

žalobkyňa, ani opatrovník žalovaného, a preto nadobudol právoplatnosť 15. marca 2008.

Opatrovníctvo nad osobou neznámeho pobytu je inštitútom sui generis. Pojmovým

znakom tohto zastúpenia založeného rozhodnutím súdu je to, že vzťah medzi zástupcom a zastúpeným trvá iba do času, kým súd zistí pobyt zastúpeného a kým sa ten dozvie

o prebiehajúcom konaní. Ak odpadne prekážka neznámeho pobytu účastníka, zastúpenie

zaniká. Z vyššie zistenej skutočnosti týkajúcej sa vzniku a trvania vzťahu zastúpenia

žalovaného opatrovníkom, mal odvolací súd otázku nadobudnutia právoplatnosti rozsudku

súdu prvého stupňa za nepochybné zistenú (doručením rozsudku súdu prvého stupňa

opatrovníkovi žalovaného a žalobkyni a nepodaním opravného prostriedku opatrovníkom

žalovaného, ani žalobkyňou, rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť 15. marca 2008). Keďže

odvolanie bolo podané až 28. mája 2009, zvrátiť následky oneskorene podaného odvolania by

bolo možné jedine zachovaním postupu v zmysle ustanovenia § 58 ods. 1 O.s.p.

Podľa § 58 ods. 1 O.s.p. súd odpustí zmeškanie lehoty, ak ju účastník alebo jeho

zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí.

Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť i zmeškaný

úkon.

Odpustiť zmeškanie lehoty v zmysle § 58 ods. 1 O.s.p. je možné len v prípade

zákonných procesných lehôt a pokiaľ to zákon nevylučuje (napr. § 204 ods. 3 O.s.p., § 230

ods. 3 O.s.p., § 240 ods. 2 O.s.p. a pod.).

Predpokladmi na odpustenie zmeškania lehoty je, že účastník zmeškal lehotu a z toho

dôvodu bol vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí, pričom dôvod zmeškania musí byť

ospravedlniteľný a návrh na odpustenie zmeškania lehoty musí byť podaný včas, t.j.

do pätnástich dní po odstránení prekážky a s návrhom musí byť spojený zmeškaný úkon.

O návrhu na odpustenie zmeškania lehoty rozhoduje súd prvého stupňa formou uznesenia

(§ 167 O.s.p.), ktoré sa doručuje len tomu účastníkovi, ktorý tento návrh podal.

Právoplatnosťou uznesenia, ktorým sa odpustilo zmeškanie konkrétnej zákonnej lehoty, sa

zo zákona priznávajú účinky pôvodne zmeškanému procesnému úkonu. Ak takéto uznesenie

neexistuje, je záver, že odvolanie bolo podané oneskorene, nezvratný. Potom logicky,

v zmysle ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p., nastáva jediný zákonom predvídaný

dôsledok, totiž, že odvolací súd takéto odvolanie odmietne bez toho, aby sa zaoberal otázkou

vecnej správnosti ním napadnutého rozhodnutia. Uplatnia sa tu totiž účinky právoplatnosti

rozhodnutia, najmä toho jej znaku, ktorým je zásadná nezmeniteľnosť rozhodnutia, ktoré

nebolo napadnuté včasným odvolaním (§ 159 ods. 1 a 3 O.s.p. a § 206 O.s.p.).

V posudzovanej veci, ako vyplýva z obsahu spisu, žalovaný spolu s opravným

prostriedkom žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty nepodal, preto dovolací súd postup

odvolacieho súdu, majúci za následok odmietnutie podania, považuje za náležitý. Vzhľadom

k tomuto záveru je námietka žalovaného týkajúca sa nezákonnosti postupu súdu prvého

stupňa spočívajúceho v ustanovení opatrovníka žalovanému a následne k znemožneniu

žalovaného vyjadriť sa v konaní k skutočnostiam tvrdeným žalobkyňou, majúceho

za následok odňatie možnosti konať pred súdom, irelevantná.

K odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom malo dôjsť podľa jeho názoru aj

tým, že odvolací súd nepripustil účasť právneho zástupcu žalovaného na konaní pred

odvolacím súdom. Po preskúmaní obsahu spisu dospel dovolací súd k záveru

o neopodstatnenosti tejto dovolacej námietky.

Zo spisu je zrejmé, že žalovaný udelil 25. februára 2009 advokátovi JUDr. L. S.

plnomocenstvo, aby ho zastupoval na Okresnom súde Čadca, ako aj v ďalšom konaní, najmä

ho splnomocnil na nahliadnutie do spisu č.k. 11 C 19/2007, vrátane vyzdvihnutia dokladov,

ktoré sa v ňom nachádzajú (č.l. 53). Na výzvu súdu prvého stupňa

z   5. júna 2009, aby žalovaný oznámil súdu, v akom rozsahu splnomocnil advokáta

na zastupovanie v konaní, žalovaný písomne reagoval podaním z 19. júna 2009 (č.l. 68),

v ktorom oznámil, že advokáta JUDr. L. S. splnomocnil len na nahliadnutie do spisu

vedeného na Okresnom súde Čadca vedeného pod sp.zn. 11 C 19/2007, vrátane vyzdvihnutia

dokladov, ktoré sa v ňom nachádzajú, pričom výslovne uviedol, že mu nedal plnomocenstvo

na plné právne zastupovanie v predmetnej veci. Vzhľadom na tieto skutočnosti nemožno

odvolaciemu súdu vytknúť nesprávnosť žalovaným namietaného postupu odvolacieho súdu,

spočívajúceho v tom, že účasť advokáta JUDr. L. S.   v odvolacom konaní nepripustil.

Odvolací súd naopak postupoval v súlade s ustanovením

§ 25 O.s.p., keď po zistení, že advokát JUDr. L. S. nemá žalovaným udelené plnomocenstvo

na zastupovanie v predmetnom konaní, s ním, ako s jeho právnym zástupcom, v konaní, ďalej

nekonal.

Nedôvodná je aj námietka žalovaného (opodstatnenosť ktorej bližšie neozrejmil)

o vade konania vyplývajúcej z § 237 písm. c) O.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený.

Procesnou spôsobilosťou sa označuje spôsobilosť účastníka samostatne alebo

prostredníctvom svojho zvoleného zástupcu vykonávať pred súdom procesné úkony. Túto

spôsobilosť majú účastníci v zásade v tom rozsahu, v akom majú spôsobilosť na právne

úkony podľa hmotného práva. Úplná procesná spôsobilosť fyzickej osoby vzniká

plnoletosťou, ktorá sa nadobúda dovŕšením osemnásteho roku, pred dosiahnutím tohto veku

úplná procesná spôsobilosť vzniká len uzavretím manželstva. Procesne spôsobilí

v obmedzenom rozsahu sú maloletí, ktorí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú

svojou povahou primerané ich rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku (§ 9

Občianskeho zákonníka). Procesne spôsobilé v obmedzenom rozsahu sú aj fyzické osoby,

ktorých spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená súdom. V preskúmavanej veci je

zo spisu zrejmé, že žalovaný nepatrí ani do jednej z kategórie osôb, ktorých spôsobilosť

na právne úkony by bola obmedzená celkom alebo úplne, pretože žalovaný je plnoletou

fyzickou osobou, ktorá nebola spôsobilosti na právne úkony rozhodnutím súdu obmedzená,

prípadne pozbavená.

Žalovaný svoje dovolanie odôvodnil aj tým, že v konaní došlo k inej vade konania

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) spočívajúcej v tom, že súdom ustanovený opatrovník nehájil

jeho záujmy.

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Pokiaľ žalovaný za inú vadu konania považuje aj nesprávnosť zistení skutkového

stavu veci súdmi nižších stupňov, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie

je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania.

Žalovaný ďalej namietal aj skutočnosť, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale   prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovaného boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovaným vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní nebol žalovaný úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo žalobkyni (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1

O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, lebo

v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 6. apríla 2011

JUDr. Vladimír Magura, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová