Najvyšší súd 5 Cdo 100/2010 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. P., zastúpeného JUDr. I. J., proti žalovanej M. P., IČO: X., zastúpenej JUDr. A. N., o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, vedenej
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 C 211/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 29. januára 2010, sp. zn. 4 Co 164/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume
363,55 € k rukám JUDr. A. N.N., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Prešov rozsudkom z 10. júla 2009, č.k. 12 C 211/2008-84 žalobu
o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy zamietol.
Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 1 227,61 € na účet
právneho zástupcu žalovanej, advokáta JUDr. A. N., do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaná oprávnene
použila zvolený spôsob okamžitého skončenia pracovného pomeru. Boli splnené všetky
formálno-právne podmienky vyžadované pre tento spôsob rozviazania pracovného pomeru
uvedené v ustanovení § 70 Zákonníka práce. Bola dodržaná písomná forma a kvalifikovaný
spôsob doručenia. Dôvod bol dostatočne a skutkovo vymedzený a zo strany žalovanej bola
dodržaná aj dvojmesačná subjektívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru
plynúca odo dňa, kedy sa o tomto dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru
dozvedela. Vzhľadom na zamietnutie žaloby ohľadne určenia neplatnosti okamžitého 5 Cdo 100/2010
skončenia pracovného pomeru nebola dôvodná ani žaloba o uplatnenú náhradu mzdy.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom z 29. januára 2010, sp. zn.
4 Co 164/2009 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p.
potvrdil. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške
686,08 € na účet JUDr. A. N. do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V celom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že súd prvého
stupňa sa vysporiadal so všetkými tvrdenými skutočnosťami, vyhodnotil všetky vykonané
dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, na základe ktorých správne zistil
skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol
rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237
písm. b/, f/ O.s.p. Namietal, že rozsudky odvolacieho a prvostupňového súdu sú v rozpore
s vykonanými dôkazmi, ich závery sú v nesúlade so skutkovými zisteniami a teda v rozpore
s princípom práva na spravodlivý proces. Mal za to, že prvostupňový súd vychádzal len
z dôkazov predložených žalovanou a nevysporiadal sa s výpoveďami svedkov R. a C.,
v dôsledku čoho je rozsudok prvostupňového súdu nepreskúmateľný. V dôvodoch dovolania
podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietnuť a zaviazať ho
k náhrade trov dovolacieho konania v sume 363,55 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním
(§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
5 Cdo 100/2010
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3
O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú
v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej
alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky
prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
5 Cdo 100/2010
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí
vadami uvedenými v § 237 písm. b/, f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. b/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania.
Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, že
musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť
subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom
konania. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak
len ten, komu ju zákon priznáva. Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné právo, t.j.
Občiansky zákonník.
Podľa § 7 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti
vzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť zanikne. V zmysle jeho ustanovenia § 18
spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.
Z uvedeného teda vyplýva, že ako žalobca, tak aj žalovaná, mali v priebehu súdneho
konania a aj v súčasnosti v dovolacom konaní majú spôsobilosť byť účastníkmi konania. Túto
spôsobilosť byť účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie účastníka
(aktívnej alebo pasívnej) predstavujúcej hmotno-právny vzťah účastníka k prejednávanej veci
(vrátane právneho nástupníctva), ktorá je z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.
b/ O.s.p. právne irelevantná.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. b/ O.s.p.
Žalobca v dovolaní ďalej namietal vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, 5 Cdo 100/2010
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý 5 Cdo 100/2010
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo
na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov
alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú
otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite
návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom
konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej
skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999).
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie 5 Cdo 100/2010
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,
no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/
O.s.p.).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
5 Cdo 100/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré žalobu žalobcu zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu
prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných
predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako
vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ( napr. I. ÚS 188/06).
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu 5 Cdo 100/2010
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalovanej náhradu, ktorá spočíva v odmene
advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytol žalovanej vypracovaním vyjadrenia
k dovolaniu z 23. apríla 2010 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil
podľa § 10 ods. 1, 3, § 11 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 3 tejto vyhlášky vo výške 298,29 €, čo pri
pripočítaní náhrady výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
vo výške jednej stotiny výpočtového základu (7,21 €) a DPH (58,05 €) predstavuje spolu
363,55 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. augusta 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová