5Cdo/148/2019

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudkýň JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdková č. 36, IČO: 17 335 345, proti žalovanej Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Doľany, IČO: 34 015 035, zastúpenej MAPLE & FISH, s. r. o., advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Žižkova 22B, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5C/515/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. novembra 2018 sp. zn. 5Co/487/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 04. júna 2015 č. k. 5C/515/2008-284 určil žalobcu za vlastníka pozemkov (podľa výpisu z listu vlastníctva vedených v reg. E, pozn. dovolacieho súdu) parc. č. XXX/X - trvalé trávnaté porasty vo výmere 9797 m2, parc. č. XXX/X - orná pôda vo výmere 11212 m2, parc. č. XXX/X - orná pôda vo výmere 6708 m2, parc. č. XXX/X - trvalé trávnaté porasty vo výmere 108 m2 a parc. č. XXX/X - trvalé trávnaté porasty vo výmere 1460 m2, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX Správy katastra Pezinok pre kat. úz. K. a žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. 1.1. Okresný súd tak rozhodol po zistení, že dohoda o vydaní uvedených nehnuteľností zo dňa 20.07.1995 uzatvorená medzi stranami konania podľa zák. č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločenstvám (ďalej aj „reštitučný zákon“) je pre rozpor s ust. § 7 ods. písm. b/ tohto zákona absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). V čase uzavretia tejto dohody išlo o zastavané pozemky, ktoré nebolo možné vydať. Pre nedostatok dobromyseľnosti žalovanej sa súd prvej inštancie nestotožnil s jej obranou, že vlastníctvo k pozemkom vydržala. 1.2. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie zdôvodnil ust. § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

2. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ďalej iba „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 22. novembra 2018 č. k. 5Co/487/2015-350 aplikujúc § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol (prvý výrok) a žalovanej priznal náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 % (druhý výrok). 2.1. Odvolací súd mal po zopakovaní dokazovania na odvolacom pojednávaní preukázané, že žalovaná podľa zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločenstvám včas požiadala povinnú osobu o navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré prešli na štát podľa právneho predpisu nerešpektujúceho tradičné hodnoty a princípy, uplatňované v demokratickej spoločnosti. Dňa 20.07.1995 bola uzavretá písomná dohoda o vydaní veci (vypracovaná žalobcom), predmetom ktorej sú sporné nehnuteľnosti, vedené na LV č. XXXX pre kat. úz. K. ako orná pôda alebo trvalé trávnaté porasty, po čiastočnom späťvzatí žaloby spolu vo výmere cca 3 ha. Dohoda bola podpísaná aj štatutárnym zástupcom užívateľa pozemkov (Poľnohospodárske výrobno - obchodné družstvo Doľany). Vklad dohody do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 18.09.1995. Dňa 03.08.2005 bola žalovanej doručená výzva zo dňa 29.06.2005 na spätný prevod vydaných pozemkov. V zmysle identifikácie z r. 2005 sporné pozemky čiastočne tvoria hospodársky dvor poľnohospodárskeho družstva, čiastočne slúžia priamo poľnohospodárskej výrobe. Medzi stranami nebolo sporné využitie pozemkov a charakter stavieb na nich sa nachádzajúcich: dielňa na opravu poľnohospodárskych strojov, dva kovové senníky, kovová, resp. plechová budova skladu obilia, naftové čerpadlo, výdajňa pohonných látok, čiastočne podmurovaný sklad posypového materiálu, murovaná vrátnica, mostová váha. 2.2. Žalobca sa domáhal ochrany vlastníckych práv určovacou žalobou pre absolútnu neplatnosť dohody o vydaní podľa § 39 OZ tvrdiac, že nebola rešpektovaná zákonná prekážka pre vydanie nehnuteľností, spočívajúca v zastavanosti vydaných pozemkov (§ 7 ods. 1 písm. b/ zák. č. 282/1993 Z. z.). Odvolací súd poukázal na to, že SPF sporné pozemky vydal, keď podľa katastra nehnuteľností išlo o ornú pôdu a trvalé trávnaté porasty, tvoriace podľa § 2 ods. 1 zák. č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu (v znení v čase uzavretia dohody) poľnohospodársky pôdny fond. Do poľnohospodárskeho pôdneho fondu patria aj pozemky, ktoré síce neslúžia bezprostredne poľnohospodárskej výrobe, ale sú pre ňu nepostrádateľné. 2.3. Podľa názoru odvolacieho súdu je za pozemky nepostrádateľné pre poľnohospodársku výrobu, a teda tvoriace poľnohospodársky pôdny fond, potrebné považovať i pozemky tvoriace hospodársky dvor poľnohospodárskeho družstva. Ak sa preto na vydaných pozemkoch (vždy len na časti toho - ktorého pozemku) nachádzali vyššie uvedené stavby, pozemky nestratili charakter poľnohospodárskeho pôdneho fondu a boli spôsobilé vydania. Uzavretú dohodu preto nemožno považovať za právny úkon neplatný podľa § 39 OZ z dôvodu jej rozporu s ustanovením § 7 ods. 1 písm. b) zák. č. 282/1993 Z. z. 2.4. Vychádzajúc z účelu reštitučného zákona odvolací súd konštatoval, že každú stavbu (predovšetkým slúžiacu poľnohospodárskej/lesnej výrobe) bez ďalšieho nemožno považovať za prekážku vydania pozemkov podľa § 7 ods. 1 písm. b) zák. č. 282/1993 Z. z.. Zákonodarca, ktorý v zákone zastavaný pozemok bližšie nedefinoval, s ohľadom na poslanie cirkvi v spoločnosti nesporne nepočítal s tým, že cirkev začne sama navrátenú poľnohospodársku pôdu obhospodarovať. Poľnohospodárska pôda je prenajímaná osobám, ktoré v tejto oblasti podnikajú i s nevyhnutným využitím stavieb (najčastejšie v ich vlastníctve), slúžiacich poľnohospodárskej výrobe. Pri dualite vlastníka pozemku a vlastníka stavby pred vydaním pozemku je podľa názoru odvolacieho súdu bez významu, že i po vydaní pozemkov zostala dualita vlastníctva zachovaná. Za tohto stavu existencia stavieb slúžiacich poľnohospodárskej výrobe nemôže rozumne odôvodňovať prekážku pre vydanie takouto stavbou čiastočne zastavaného pozemku, využívaného na rovnaký účel. Bolo by nespravodlivé, aby napr. z dôvodu stavby typu murovaná vrátnica nebolo možné vydať i niekoľkoárový pozemok. Vyhovením žalobe by došlo ku spáchaniu ďalšej krivdy na subjekte, ktorý zákonodarca po roku 1989 považoval za potrebné odškodniť. Výkon práva žalobcu tak vykazuje znaky výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ, ktorému nemožno poskytnúť právnu ochranu. 2.5. Berúc do úvahy postavenie Slovenského pozemkového fondu sa odvolací súd nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná nebola po uzavretí dohody dobromyseľná, keďže musela poznať stav veci (existenciu stavieb na pozemkoch), ako i relevantnú právnu úpravu. Odvolací súd poukázal na to, že SPF po žiadosti žalovanej vypracoval návrh dohody o vydaní nehnuteľností. Niet rozumného dôvodu, aby žalovaná spochybňovala kompetenciu Slovenského pozemkového fonduposúdiť, či je žiadosť opodstatnená a či jej vyhoveniu a uzavretiu dohody nebránia zákonné prekážky, ktorých prípadnú danosť bol povinný skúmať SPF. Po uzavretí dohody (od 21.07.1995) pre prípad jej neplatnosti by teda bola dobromyseľná, že sporné pozemky opodstatnene užíva ako vlastné. Žalovaná nevstúpila do držby sporných nehnuteľností dňom vkladu dohody do katastra nehnuteľností. V zmysle § 11 ods. 1 zák. č. 282/1993 Z. z. oprávnená osoba vstupuje do práv prenajímateľa nehnuteľností, teda i do držby prenajímaných nehnuteľností už odo dňa ich prevzatia. Do uplynutia desiatich rokov od uzavretia dohody žalovaná nemala vedomosť o tom, že žalobca vlastníctvo k pozemku spochybňuje a sám sa považuje za vlastníka vydaných pozemkov. Výzva na ich vydanie bola žalovanej doručená dňa 03. augusta 2005. Dobromyseľnosť žalovanej preto trvala po celú požadovanú vydržaciu dobu. Ak by dohoda o vydaní nehnuteľností mala byť neplatná pre rozpor s § 7 ods. 1 písm. b) zák. č. 282/1993 Z. z., žalovaná nadobudla vlastníctvo k sporným pozemkom vydržaním podľa § 134 ods. 1 OZ. 2.6. Ak si žalobca zjednodušil proces navrátenia vlastníctva k pozemkom a pred uzavretím dohody prípadne nezisťoval, či stav a charakter pozemkov, vedený v katastri nehnuteľností, je v súlade s faktickým stavom, resp. ak zmenil právne stanovisko ohľadom charakteru pozemkov, na ktorých sa nachádza hospodársky dvor poľnohospodárskeho družstva, takýto postup žalobcu nemôže po desiatich rokoch dopadnúť na ťarchu žalovanej, osobitne za situácie, keď podľa vyjadrenia žalobcu na odvolacom pojednávaní v žiadnom inom obdobnom prípade ochranu vlastníckych práv v súdnom konaní neuplatňoval. 2.7. Odvolací súd v konaní úspešnej žalovanej priznal podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie z dôvodu uvedeného v § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku s návrhom, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/487/2015-350 zo dňa 22.11.2018 zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alebo zmenil a určil, že vlastníkom predmetných nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. K. je žalobca a žalovaná je povinná nahradiť mu trovy odvolacieho aj dovolacieho konania. 3.1. Na zdôvodnenie dovolania dovolateľ uviedol, že za právnu otázku, od vyriešenia, ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, považuje otázku zákonnosti navrátenia vlastníctva v zmysle zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam k nehnuteľnostiam, ktoré sú zastavané stavbami a otázku platnosti. resp. neplatnosti dohody o vydaní uvedených nehnuteľností; táto otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 7Cdo/169/2016 zo dňa 14.06.2018 rozhodol, že nehnuteľnosťami spôsobilými vydania v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“) sú pozemky, ktoré sú poľnohospodárskou pôdou podľa zápisu v katastri nehnuteľností; neriešil ale nehnuteľnosti, na ktorých by sa nachádzali stavby postavené po prechode vlastníctva na štát, pri ktorých by prichádzala do úvahy aplikácia § 6 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z.. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej sp. zn. 4Cdo/238/2013 zo dňa 28.07.2014, na ktorý poukazuje žalovaná v odvolaní zo dňa 11.08.2015, pojednáva o vydaní a navrátení vlastníctva k pozemku podľa § 2 ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z., ktorý je súčasťou lesného pôdneho fondu. Tu poukázal na právnu úpravu zák. č. 161/2005 Z. z. a zák. č. 282/1993 Z. z., ktorý upravuje spôsobilý predmet vydania len všeobecne, bez konkretizácie nehnuteľnosti podľa kultúry tak, ako je tomu v zákone č. 161/2005 Z. z.. Žalobca sa domnieva, že práve vnesenie konkretizácie vydania spôsobilých nehnuteľností na poľnohospodársku pôdu a lesný pôdny fond by odôvodňovalo použitie ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 307/1992 Z. z. charakterizujúce poľnohospodársky pôdny fond. V rozsudku vydanom v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M-Sždov 13/02, na ktorý tiež žalovaná poukazuje v odvolaní zo dňa 11.08.2015, ide o odlišný skutkový stav. Najvyšší súd v tomto rozsudku konštatoval, že zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej iba „zákon č. 229/1991 Zb.“) neukladá správnemu orgánu rozhodovať o vydaní resp. nevydaní pozemku podľa toho, ako je pozemok zapísaný v katastri nehnuteľností. Prekážku vydania stanovenú v § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 229/1991 Zb. (pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný) nemožno posudzovať podľa toho, či je pozemok zapísaný v katastri nehnuteľností ako zastavaná plocha a nádvorie, ale podľa jeho reálneho zastavania stavbou. Toto rozhodnutie tiež nepredstavuje existujúcujudikatúru v právnej otázke zákonnosti vydania pozemkov reálne zastavaných stavbou podľa zák. č. 282/1993 Z. z., nakoľko ide o odlišnú právnu úpravu a v prejednávanom prípade bolo preukázané, že pozemky sú reálne zastavané. 3.2. Žalobca videl nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom v posúdení zákonnosti vydania nehnuteľností podľa ust. § 2 ods. 1 zák. č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu účinného v čase uzatvorenia Dohody o vydaní nehnuteľností zo dňa 20.07.1995, ktoré definovalo poľnohospodársky pôdny fond tak, že ho tvoria poľnohospodárske pozemky, ktoré sú v katastri nehnuteľností členené na ornú pôdu, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné sady a trvalé trávne porasty a aj pozemky, ktoré slúžia na zabezpečenie účelu využívania jednotlivých druhov pozemkov. Odvolací súd aplikáciou uvedeného ustanovenia na skutkový stav prejednávaného prípadu vyjadril podľa dovolateľa právny názor, že je súladné so zák. č. 282/1993 Z. z. vydať pozemky sú zastavané stavbami postavenými po prechode vlastníctva na štát. 3.3. Dovolateľ uviedol, že odvolací súd k uvedenému záveru dospel použitím § 2 ods. 1 zák. č. 307/1992 Zb., ktoré za súčasť poľnohospodárskeho pôdneho fondu považuje aj pozemky, ktoré slúžia na zabezpečenie účelu využívania pozemkov vedených v katastri nehnuteľností ako poľnohospodárska pôda, teda samotné nemusia byť poľnohospodárskou pôdou. Aplikáciou ust. § 2 ods. 1 zák. č. 307/1992 Zb. vylúčil použitie ustanovenia § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/1993 Z. z.. Zákon č. 282/1993 Z. z. v § 1 ods. 2 neobmedzuje vydanie nehnuteľností na poľnohospodársku pôdu (a hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti) tak, ako je to v prípade zákona č. 161/2005 Z. z., v dôsledku čoho súdna prax (najmä Krajský súd v Nitre) prijala závery o zákonnosti vydania nehnuteľností bez ohľadu na skutočnosť, či sú zastavané stavbami po prechode vlastníctva na štát, ak sú nepostrádateľné pre poľnohospodársku výrobu. Nepostrádateľnosť pozemkov pre poľnohospodársku výrobu sa tak vyabstrahovala ako smerodajná pri rozhodovaní o zákonnosti vydania nehnuteľností podľa zákona č. 161/2005 Z. z.. V zákone č. 282/1993 Z. z. však takáto právna úprava absentuje, v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 sú predmetom vrátenia majetku hnuteľné a nehnuteľné veci bez dôrazu na poľnohospodársku pôdu. V dôsledku právnej úpravy obsiahnutej v § 2 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 161/2005 Z. z. sa kritérium poľnohospodárskeho využitia postavilo nad kritérium zastavanosti stavbou postavenou po prechode vlastníctva na štát, no pri posudzovaní zákonnosti vydania nehnuteľností podľa zákona č. 282/1993 Z. z. by dôraz nemal byť kladený na poľnohospodárske využitie, ale práve na zastavanosť stavbou postavenou po prechode vlastníctva na štát. 3.4. V ďalšej časti dovolania uvádzal dovolateľ argumenty, pre ktoré považuje za právne nesprávne posúdenie splnenia podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanej k sporným pozemkom vydržaním.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla zamietnutie dovolania; uplatnila si náhradu trov dovolacieho konania. Po zopakovaní opisu skutkového stavu uviedla, že predmetom vrátenia majetku podľa § 1 reštitučného zákona sú nehnuteľné veci a hnuteľné veci (ods. 2) aj pozemky, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu v národnom parku. S pozemkami sa vydávajú aj hospodárske budovy a ostatné stavby slúžiace lesnej výrobe, nachádzajúce sa v rozhodujúcom období na týchto pozemkoch, bez ohľadu na neskoršiu zmenu ich skutočného využitia (ods. 3). Reštitučný zákon okruh vydávaných nehnuteľností teda nešpecifikoval, ale stanovil ho široko. Podrobnejšie upravil iba vydanie pozemkov, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu a stavieb slúžiacich lesnej výrobe. 4.1. Krajský súd podľa žalovanej nepochybil, keď vychádzal aj z právnej úpravy a praxe zák. č. 161/2005 Z. z.; účelom obidvoch zákonov bolo zmierniť majetkové krivdy a bezprávie, ktoré cirkvi a náboženské spoločnosti utrpeli v predchádzajúcom režime. Žalovaná citovala uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 373/2012, v ktorom ústavný súd vysvetlil, že: „Zmyslom zákona č. 161/2005 Z. z. nemôže byť znemožnenie nadobudnutia (prípadne navrátenia) vlastníckeho práva registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam so sídlom na území Slovenskej republiky (vrátane ich jednotlivých útvarov) k tomu nehnuteľnému majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu alebo obce v období neslobody spôsobom uvedeným v § 3 zákona o navrátení vlastníctva, ale dosiahnutie takého právneho stavu usporiadania majetkových práv k týmto nehnuteľnostiam, aký by nepochybne existoval, ak by zavŕšeniu procesov vyporiadania a správy nehnuteľných majetkov v rámci zmien organizačných útvarov rímskokatolíckej cirkvi nezabránilo obdobie neslobody, ktorého následky majú byť uvedeným zákonom zmiernené. Uvedený zmysel a účel zákona o navrátení vlastníctva (ale v zásade aj celéhoreštitučného zákonodarstva) vyplýva z ideálov spravodlivosti, ktoré ním majú byť naplnené a v jednotlivých prípadoch spravidla odôvodňujú extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení“ a doplnila, tento právny záver je nutné a možné aplikovať aj vo vzťahu k reštitučnému zákonu. Rozhodnutie odvolacieho súdu by nebolo spravodlivé, ak by vydaniu niekoľkoárového pozemku bránila drobná stavba, síce postavená po poštátnení, avšak slúžiaca poľnohospodárskemu účelu. Žalobca v dovolaní nesprávne parafrázuje výklad podaný v tejto veci odvolacím súdom. Závery odvolacieho súdu sú podľa žalovanej aj v súlade so zásadou analogie legis. Súdna prax v otázke cirkevných reštitúcií (hoc aj podľa zák. č. 161/2005 Z. z.) je aplikovateľná aj na prejednávanú vec, lebo vychádza z idey reštitučného zákonodarstva a záveru o nutnosti extenzívneho výkladu reštitučných predpisov. Uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/169/2016 zo dňa 14.6.2018, na ktoré sa odvoláva žalobca, predstavuje odklon od doterajšej súdnej praxe a bola voči nemu podaná ústavná sťažnosť. Navyše žalobca pripojil k žalobe identifikáciu parciel z r. 2005, čím nepreukazoval stav nehnuteľností ku dňu uzavretia dohody o vydaní, ale iba ku dňu podania žaloby. Konanie žalobcu odporuje § 3 OZ, a preto mu nemôže byť poskytnutá právna ochrana. 4.2. V ďalšej časti vyjadrenia k dovolaniu žalovaná analyzovala argumenty dovolateľa a závery odvolacieho súdu týkajúce sa vydržania vlastníckeho práva žalovanou.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej tiež „najvyšší súd“ event. „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. Bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, ale vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) nedôvodné.

6. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

7. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie o otázku skutkovú), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.

8. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP by dovolateľ mal 1/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, 2/ vysvetliť potrebu vyriešenia tejto otázky dovolacím súdom ako najvyššou súdnou autoritou a 3/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.

9. Dovolateľ za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, vychádzajúc z obsahu jeho dovolania (§ 124 CSP), považoval otázku, či sú spôsobilým predmetom vydania podľa § 1 ods. 2 zák. č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam účinného k 20.07.1995 pozemky tvoriace poľnohospodársky pôdny fond, ktoré síce neslúžia bezprostredne poľnohospodárskej výrobe, ale sú pre ňu nepostrádateľné, hoci boli po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavané (§ 7 ods. 1 písm. b/ zák. č. 282/1993 Z. z. účinného k 20.07.1995).

10. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam účinného k 20.07.1995 (dátum uzatvorenia dohody o vydaní nehnuteľností) predmetom vrátenia majetku podľa tohto zákona sú nehnuteľné veci a hnuteľné veci. Podľa § 7 ods. 1 písm. b) časť vety po bodkočiarku zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam účinného k 20.07.1995 pozemky alebo ich časti nemožno vydať, ak pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo právnickej osoby zastavaný.

11. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu účinného k 20.07.1995 poľnohospodársky pôdny fond tvoria poľnohospodárske pozemky, ktoré sú ako poľnohospodárska pôda využívané na poľnohospodársku výrobu, a ktoré sú v katastri nehnuteľností členené na ornú pôdu, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné sady a trvalé trávne porasty; tvoria ho aj iné pozemky, ktoré sú poľnohospodársky využívané. Do poľnohospodárskeho pôdneho fondu patria aj pozemky, ktoré síce neslúžia bezprostredne poľnohospodárskej výrobe, ale sú pre ňu nepostrádateľné; ustanovenia osobitných predpisov zostávajú nedotknuté.

12. Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam v platnom znení tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu,1) a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam. 1) Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení zákona č. 97/2002 Z. z. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam v platnom znení vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu,2) b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond,3) hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d) podiely spoločnej nehnuteľnosti.4) 2) Zákon č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

13. Vlastnícke právo je jedným zo základných ľudských práv chránených Ústavou Slovenskej republiky aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (jeho Dodatkovým protokolom č. 1). V minulosti dochádzalo k jeho narúšaniu právnymi normami umožňujúcimi zaberanie, zoštátňovanie a konfiškáciu majetkov spôsobujúcimi značné krivdy na majetku fyzických a právnických osôb. Demokratická spoločnosť realizuje nápravu týchto krívd formou tzv. reštitučných zákonov. V Slovenskej republike sa tento proces realizoval postupne prijatím viacerých zákonov. Reštitúcie cirkvi a náboženských spoločnosti upravujú štyri právne normy, ktoré sa delia na zákony, ktorými sa priamo prevádza vlastníctvo k nehnuteľným veciam (špecifikácia vecí podliehajúcich reštitúcii je uvedená v zákone, účinnosťou zákona sa vyznačí prechod vlastníctva v katastri nehnuteľností), špeciálne zákony, ktoré procesne cez jednostranné a dvojstranné právne úkony upravujú vydanie nehnuteľností, a kombinované zákony. Zákon č. 298/1990 Zb. o úprave niektorých majetkových vzťahov rehoľných rádov, kongregácií a arcibiskupstva Olomouckého navracal vlastnícke právo k majetku pôvodne vo vlastníctve rehoľných rádov a kongregácíi, ktoré im bolo odňaté v päťdesiatych rokoch; presná špecifikácia nehnuteľností tvorila prílohu č. 1 a prílohu č. 2 zákona. Novelizácia zákonom č. 338/1991 Zb. rozšírila vydávané nehnuteľnosti o prílohu č. 3. Tento zákon sa vzťahoval poväčšine na rehole a rády v Českej časti republiky, Slovenská Národná rada prijala podobný zákon pre slovenskú časť Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, a to zákon č. 338/1991 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam. Zákon č. 211/1990 Zb. o usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou jednostranným právnym aktom navrátil nehnuteľný majetok na území Slovenskej republiky, ktorý bol pred 28. aprílom 1950 vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi, a ktorý bol na základe výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe prevedený do vlastníctva pravoslávnej cirkvi. Zákonom č. 282/93 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam sa navracalovlastnícke právo k hnuteľným a nehnuteľným veciam odňatým rozhodnutiami vydanými v období od 08. mája 1945 (židovským náboženským obciam od 02. novembra 1938) do 01. januára 1990. Zákon č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a o prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa zák. č. 282/1993 Z. z.; v prílohe tohto zákona sú taxatívne špecifikované poštátnené nehnuteľnosti, ku ktorým prechádza vlastnícke právo priamo na cirkev. Predmetom navrátenia sú nehnuteľnosti patriace do poľnohospodárskeho pôdneho fondu, lesného pôdneho fondu a budovy s nimi súvisiace, podiely spoločnej nehnuteľnosti, investičné lesné cesty a ich časti, pokiaľ sa nachádzajú na vydávaných nehnuteľnostiach (Jablonovský, Roman. 2010. Genéza právnej úpravy reštitúcií na území Slovenskej republiky. In: Dny práva 2010. 1. ed. Brno: Masaryk University, 2010. Dostupné na: http://www.law.muni.cz/content/cs/proceedings/).

14. Zákon č. 282/93 Z. z. sa vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a veciam hnuteľným na základe rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov vydaných v období od 08. mája 1945, židovským náboženským obciam od 02. novembra 1938 do 01. januára 1990 v rozpore s demokratickými zásadami spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov, Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktami o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (§ 1 ods. 1). V § 7 ods. 1 tento zákon upravuje výnimky nepodliehajúce vydaniu. Jednou z nich je vydanie pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo právnickej osoby zastavaný, čím chcel zákonodarca zamedziť vzniku rozdielneho vlastníctva ku pôde a ku stavbe. Novelizácia tohto predpisu zákonom č. 97/2002 Z. z. účinná od 01. marca 2002 v § 1 ods. 3 spresnila, že sa týka lesného fondu v národnom parku, hospodárskych budov a ostatných stavieb slúžiacich lesnej výrobe, lesných ciest postavených z investičných prostriedkov štátu.

15. Lehoty určené v zákone č. 282/93 Z. z. neboli postačujúce pre to, aby cirkvi a náboženské spoločnosti stihli doložiť svoje nároky (majetkové doklady o pôvodnom vlastníctve sa v mnohých prípadoch častými raziami bezpečnostných orgánov znehodnotili, v roku 1964 sa prestali vykonávať zápisy o právnych vzťahoch do pozemkových kníh a evidencia v geodézii bola neúplná), preto v záujme zachovania ducha reštitúcií bola prijatá právna úprava zák. č. 161/2005 Z. z.. Z dôvodovej správy k tomuto právnemu predpisu vyplýva, že vychádza z článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a z článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, garantujúcich rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckych práv všetkých vlastníkov. Dôvodová správa ďalej uvádza, že existujúci právny stav, najmä zákon číslo 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení niektorých predpisov preukazuje, že vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb a náprave krívd spáchaných na tomto majetku fyzickým osobám v rozhodnom období poskytuje štát vyššiu právnu ochranu ako náprave krívd spáchaných na majetku cirkví a náboženských spoločností podľa zákona č. 282/1993 Z. z. v platnom znení, čím sú porušené ústavné práva týchto právnych subjektov a ústavná rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom predkladaného návrhu zákona je umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam.

16. Zákon č. 282/1993 Z. z. účinný v čase uzatvorenia dohody o vydaní veci medzi stranami sporu definoval v § 1 ods. 2 predmet vrátenia majetku všeobecne ako nehnuteľné veci a hnuteľné veci, zákon č. 161/2005 Z. z. v snahe odstrániť nerovnosť medzi ochranou vlastníctva poskytovanou fyzickým osobám (v nadväznosti na zák. č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom) s ochranou vlastníctva cirkví a náboženských spoločností v § 2 ods. 1 písm. a/ precizuje, že vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu. Odvolací súd pri posudzovaní platnosti dohody o vydaní veci z 20.07.1995 z hľadiska jej súladu s reštitučným zákonom vychádzal zo zmyslu a účelu inštitútu reštitúcií a reštitučného zákona, z jeho predmetu (nehnuteľná vec, keď nehnuteľnosťami sú podľa ich definície danej v § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka pozemky a stavbyspojené pevným základom so zemou), z druhu vydávaných pozemkov vedeného v katastri nehnuteľností (orná pôda, trvalé trávne porasty) a zo spôsobu ich skutočného využívania (poľnohospodárstvo), ktorý podľa bodu 10. odvolacieho rozsudku nebol medzi stranami sporný. Správne preto vychádzal z toho, že ide o poľnohospodársky pôdny fond v zmysle § 2 ods. 1 v r. 1995 účinného zák. č. 307/1992 Zb., do ktorého okrem ornej pôdy a trvalých trávnych porastov patria aj pozemky, ktoré síce neslúžia poľnohospodárskej výrobe bezprostredne, ale sú pre ňu nepostrádateľné. Úvaha odvolacieho súdu, že v prejednávanom spore časti vydaných pozemkov (poľnohospodárskej pôdy), na ktorých sú zriadené vyššie vymenované stavby, priamo a bezprostredne poľnohospodárskej výrobe (v zmysle pestovania poľnohospodárskych plodín, využívania ako lúky alebo pasienky pozn. dovolacieho súdu) neslúžia, no sú pre ňu nepostrádateľné (tvoria časť hospodárskeho dvora). Plnohodnotná prevádzka poľnohospodárskeho dvora totiž vyžaduje aj existenciu hospodárskych stavieb (v prejednávanom spore konkrétne senníkov, skladu obilia, priestoru na pohonné hmoty a ostatných, uvedených v bode 2.1. tohto rozsudku), preto sú časti pozemkov nimi zastavané nepostrádateľné pre poľnohospodársku výrobu, ktorej priamo práve v dôsledku zastavania neslúžia, no tvoria poľnohospodársky pôdny fond, čomu zodpovedalo aj ich označenie v katastri nehnuteľností. Odvolací súd dovolateľom nastolenú otázku zásadného právneho významu zodpovedal ústavne udržateľným spôsobom, chrániac ústavné právo vlastniť majetok pôvodného vlastníka pozemkov, ktorému bolo násilne odobraté. Správnosti tohto riešenia nasvedčuje aj nasledujúca právna úprava zák. č. 161/2005 Z. z..

17. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobcu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP bolo prípustné, avšak dovolateľ v ňom neopodstatnene vytýka, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací súd preto jeho dovolanie ako nedôvodné zamietol podľa § 448 CSP.

18. Žalovaná bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd podľa ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok