Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

5 Cdo 142/2010

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa K. Š., zastúpeného JUDr. V. D.,   proti odporcovi S., o náhradu škody a nemajetkovú ujmu, vedenej na

Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 17 C 117/2008, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave z 26. januára 2010, sp. zn.   9 Co 89/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a.

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Galanta rozsudkom zo 14. januára 2009, č.k. 17 C 117/2008-96 zamietol

návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporcu na náhradu škody vo výške

46 471,49 €, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 € a náhradu trov konania,

titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Dunajská Streda podľa zákona  

č. 514/2003 Z.z. a zákona č. 58/1969 Zb. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ

v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal nesprávny úradný postup Okresného súdu

Dunajská Streda, jeho právo sa premlčalo a v časti sa jedná aj o prekážku res iudicata.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Trnave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 26. januára 2010,

sp. zn. 9 Co 89/2009   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle  

§ 219 O.s.p. potvrdil. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď návrh navrhovateľa zamietol a to najmä z dôvodu,

že nebolo preukázané naplnenie podmienok vzniku náhrady škody z dôvodu nesprávneho

úradného postupu súdu, keď v danej veci nie je možné aplikovať žiadnu z podmienok pre

porušenie povinnosti orgánu v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa názoru odvolacieho

súdu prvostupňový súd taktiež správne skonštatoval, že Okresný súd Dunajská Streda

v jednotlivých konaniach, na ktoré navrhovateľ vo svojom návrhu poukazoval, rozhodoval

v intenciách zákonov, dodržiaval zákonom stanovené lehoty, neboli zistené žiadne prieťahy

a ani iné zásahy do práv navrhovateľa. Odvolací súd poukázal tiež na to, že prvostupňový súd

správne vyhodnotil aj skutočnosť, že vo veciach, na ktoré navrhovateľ poukazoval, boli buď

návrhy zamietnuté, alebo konania zastavené, a to vždy z dôvodu na strane navrhovateľa,

ktorými dôvodmi bolo späťvzatie návrhu, nedoplnenie návrhu a prekážka veci rozhodnutej.

Navrhovateľom teda nebolo preukázané, že by uňho došlo k vzniku škody nesprávnym

úradným postupom súdu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241

ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označil skutočnosť, že odvolací súd

rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, v dôsledku čoho nemohol súdu objasniť

závažné a rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa prejednávanej veci. Mal za to, že predsedníčka

senátu odvolacieho súdu JUDr. S. H. bola zaujatá, závislá z predošlého rozhodovania, avšak

túto zaujatosť vzhľadom na nenariadenie pojednávania nemohol namietať. Podľa názoru

dovolateľa sa odvolací súd účelovo vyhol prejednaniu petitu a dôvodov odvolania a rovnako

ako súd prvého stupňa, nezaoberal sa ani jedným z namietaných nesprávnych úradných

postupov. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.

Odporca navrhol dovolanie navrhovateľa podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení  

s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236   a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel  

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3

O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a navrhovateľovi

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.  

K odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť

tým, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, v dôsledku čoho nemohol

súdu objasniť závažné a rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa prejednávanej veci a uplatniť

námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu odvolacieho súdu JUDr. S. H..

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (účinného od 15. októbra 2008) na prejednanie odvolania

proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy,

ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa

§ 115a bez nariadenia pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (účinného od 15. októbra 2008)

v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. vyplýva, že bez pojednávania

nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak

- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať

(zopakovať) dôkazy,

- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,

- to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu

prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj

správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu

osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach

a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie

vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd

v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,

ak to považuje za potrebné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že tým, že odvolací súd

vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2 O.s.p., nebola

navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom

súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania

možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je možné

považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa navrhovateľovi znemožnila realizácia

jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Navrhovateľ v dovolaní tiež namietal zaujatosť predsedníčky senátu odvolacieho

súdu JUDr. S. H..

Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejedávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k   nestrannému prejednaniu veci,  

k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením, zodpovedá aj

právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne

relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: 1/ k veci,  

v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo 2/ k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom

alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom

účastníkov konania, ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného

pod 2/.

V danej veci dovolací súd z obsahu spisu nezistil žiadne okolnosti právne relevantné

z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosť

o nezaujatosti predsedníčky senátu odvolacieho súdu JUDr. S. H.. Námietku zaujatosti

predmetnej sudkyne navrhovateľ z tohto dôvodu ani neuplatnil. Zaujatosť namietanej sudkyne

navrhovateľ vyvodzuje len z jej postupu a rozhodovania vo veci vedenej na Krajskom súde v

Trnave pod sp.zn. 5 Co 169/1997. V zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. však dôvodom na vylúčenie

sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo

v jeho rozhodovaní v iných veciach. Dôvody pre zaujatosť sudkyne uvedené navrhovateľom v

dovolaní teda nie sú okolnosťami, ktoré by napĺňali pojem vady uvedenej v § 237 písm. g/

O.s.p. a tvorili tak právne relevantný záver pre posúdenie prípustnosti inak neprípustného

dovolania.

Pokiaľ ide o námietku dovolateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie

totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého

stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,

ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu

druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti  

s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní  

o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania  

v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však

nevykonáva“).

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

§ 236 a nasl. O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

  Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224

ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. novembra 2010

  JUDr. V. M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová