5 Cdo 141/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne K. K.T., zastúpenej Mgr. M. K.Č., proti žalovanej S. K.T., zastúpenej JUDr. P. S.K.S., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.
14 C 37/2007, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košice
z 25. februára 2010, sp. zn. 4 Co 83/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobkyne o d m i e t a.
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume
289,64 € k rukám JUDr. P. S.K.S., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice II rozsudkom zo 7. apríla 2009, č.k. 14 C 37/2007-111 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že je spoluvlastníčkou v podiele 5/8
jednoizbového bytu č. X. na T. v K., parc. č. X. o výmere 787 m2, súp. č. X., okres K. IV,
obec K. – J., katastrálne územie J., LV č. X.. Žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanej
na účet jej právneho zástupcu trovy konania vo výške 1 264,45 € do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala vznik dohody
o spoluvlastníctve k predmetnému bytu. Okolnosť, že došlo k združeniu peňažných
prostriedkov na kúpu bytu ešte neznamená existenciu právnej skutočnosti, na základe ktorej
by žalovaná a žalobkyňa chceli byt nadobudnúť do podielového spoluvlastníctva. Poukázal
tiež na časový odstup
od uzavretia kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k predmetnému
bytu v roku 2001 a podania samotného žalobného návrhu v roku 2007, a to až po obdržaní výpovede z nájmu predmetného bytu zo strany žalovanej v roku 2006. Zo svedeckej
výpovede otca žalobkyne Ing. Z. D., súd nemal taktiež za preukázané, že by úmyslom
účastníkov pri uzavieraní kúpnej zmluvy bolo nadobudnutie predmetného bytu
do podielového spoluvlastníctva. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 25. februára 2010,
sp. zn. 4 Co 83/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle
§ 219 O.s.p. potvrdil. Žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy odvolacieho
konania v sume 290,65 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet jej právneho
zástupcu JUDr. P. S.. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že samotná skutočnosť, že
byt bol kupovaný so zámerom zabezpečiť bývanie žalobkyne, jej manžela a syna ešte
nesvedčí o tom, že došlo aj k dohode o spoluvlastníctve k bytu. Dohoda o vzniku
spoluvlastníctva k bytu, a to ani konkludentná, nebola v konaní preukázaná. Ani ručenie
za poskytnutý úver na kúpu bytu otcom žalobkyne o takejto dohode nesvedčí. Podľa
odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že byt so súhlasom
žalobkyne, jej manžela i jej rodičov odkúpila sama žalovaná do výlučného vlastníctva. Pokiaľ
malo dôjsť následne k prevodu bytu na žalobkyňu a jej manžela, ako to v konaní tvrdila
žalobkyňa, vlastníctvo k bytu mohli nadobudnúť už len niektorým zo spôsobov uvedených
v § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O tom, že medzi účastníkmi konania nedošlo
k dohode o spoluvlastníctve k bytu svedčí podľa odvolacieho súdu aj to, že žalobkyňa
po nasťahovaní sa do bytu uzavrela so žalovanou nájomnú zmluvu, hoci ak by sa považovala
za jeho spoluvlastníčku, právo predmet vlastníctva užívať jej vyplýva práve z tejto pozície
(§ 123 Občianskeho zákonníka), a ani po zániku manželstva rozvodom v rámci vyporiadania
bezpodielového vlastníctva sa spoluvlastníckych práv k bytu nedovolala. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. S rozhodnutím
odvolacieho súdu nesúhlasila a namietala, že odvolací súd neúplne zistil skutkový stav veci,
nedoplnil dokazovanie napriek jednoznačným požiadavkám na doplnenie dokazovania,
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Taktiež namietala, že odvolací súd predložené dôkazy nesprávne vyhodnotil. V dôvodoch dovolania rozoberala skutkový
a právny stav veci.
Žalovaná navrhla dovolanie žalobkyne zamietnuť a zaviazať ju k náhrade trov
dovolacieho konania vo výške 291,01 eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3
O.s.p.
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nerozhodoval
o neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné
ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ
nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
K námietke žalobkyne, že odvolací súd nedoplnil dokazovanie napriek jednoznačným
požiadavkám na doplnenie dokazovania dovolací súd uvádza, že súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že
prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových
zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237
O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999,
v ktorom uviedol, že nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo samo osebe neznamená odňatie možnosti pred
súdom konať.
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,
no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/
O.s.p.).
Pokiaľ ide o námietku žalobkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalovanej náhradu, ktorá spočíva v odmene
advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytol žalovanej vypracovaním vyjadrenia
k dovolaniu z 8. júna 2010 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil
podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky (z hodnoty sporu 8 298,48 eur) vo výške 237,34 €, čo
po pripočítaní náhrady výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
vo výške jednej stotiny výpočtového základu (7,21 € ) a DPH (45,09 € ), predstavuje spolu
289,64 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. augusta 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová