ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a členov senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. v spore žalobcu S. K., narodeného XX. N. XXXX, K., A.. Š. XXX/XX, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Slovinským, Spišská Nová Ves, Štefánikovo námestie 13, proti žalovanému Kryton s.r.o., Poltár, Fučíkova 620/8, IČO: 50 303 406, zastúpenému advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária Beňová, s. r. o., Bratislava, Blumentálska 8, IČO: 47 232 366, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 12C/18/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. apríla 2023 sp. zn. 15Co/84/2022 takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žalovanému voči žalobcovi priznáva náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
Odôvodnenie
1.1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 30. júna 2022 sp. zn. 12C/18/2020 žalovanému uložil povinnosť v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia ospravedlniť sa žalobcovi na internetovom portáli slovak.ch v znení: „Ospravedlňujeme sa pánovi S. K. za zverejnenie fotografie S. K., ktorú sme zverejnili bez jeho súhlasu na tomto internetovom portáli v článku Krajanské služby pána K. alebo ako sa nepozerať dozadu zo dňa 17.02.2020.“ Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 50 % v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o určení výšky trov konania. Z dôvodov rozsudku vyplýva, že žaloba v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur bola zamietnutá skorším rozsudkom Okresného súdu Lučenec zo dňa 12.06.2021 č. k. 12C/18/2020-208, ktorý v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 08. 07. 2021. 1.2. Z dôvodov rozsudku vyplýva, že predmetom konania bola ochrana osobnosti. Žalobca žijúci vo Švajčiarsku žalobu odôvodňoval tým, že sa venoval poisťovníctvu. Klientelu získaval predovšetkým prostredníctvom sociálnej siete Facebook v skupine, v ktorej sa združovali Slováci a Česi žijúci vo Švajčiarsku. Asi pred troma rokmi ho kontaktoval F. H., jeden zo spoločníkov a konateľov žalovaného, že takú reklamu si nemôže robiť a navrhol mu alternatívu, že za odmenu vypracuje stránku pre Čechov aSlovákov v rodnom jazyku obsahujúcu potrebné informácie. Žalobcu v jeho úspešných časoch kontaktoval pán F. H. s tým, že chce napísať článok o poisťovacích poradcoch vo všeobecnosti, nie priamo o žalobcovi, s čím žalobca súhlasil a zodpovedal otázky položené prostredníctvom aplikácie WhatsApp. Po zverejnení článku žalovaného s názvom „Krajanské služby pána K. alebo ako sa nepozerať dozadu“ na internetovom portáli slovak.ch dňa 17. 02. 2020 začali ľudia zo strachu vypovedať spoločnosti SVD Schweizerischer Versicherungsdienstleister AG, Grabenstrasse 4, CH-9320 Arbon, Švajčiarsko, s ktorou žalobca spolupracoval, ním uzavreté poistné zmluvy. Následkom uvedeného bolo vypovedanie sprostredkovateľskej zmluvy dňa 29. 02. 2020 a okamžité skončenie ich spolupráce. Následne mu bol doručený šek, ktorým ho spoločnosť žiadala vyplatiť sumu 43 955,30 CHF (švajčiarsky frank) ako provízie, ktoré boli žalobcovi vyplatené za predčasne ukončené zmluvy. Žalobca tvrdil, že článok žalovaného je fiktívny, zosmiešňujúci, poukazujúci na nevýhodné zmluvy, ktoré mal uzatvárať a obsahuje prekrútené fakty aj fotografiu žalobcu, na ktorej zverejnenie žalovaný nemal súhlas. Článok spôsobil, že žalobca nemôže riadne vykonávať svoju prácu, rozpadol sa jeho tím ľudí, stratil dôveru svojich známych i klientely. Zo dňa na deň sa ocitol „na ulici“, nezamestnaný, s dlhmi. Bol nútený zamestnať sa v kuchyni, aby si zabezpečil aké také živobytie. 1.3. Súd prvej inštancie vyšiel z § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ďalej aj „OZ“), z čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (v skratke „Dohovor“) a § 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že pre vznik práva na ochranu osobnosti je postačujúca čo i len možnosť, že určitým konaním bolo zasiahnuté do osobnostných práv, ktorá ale pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepostačuje. Jej priznanie Občiansky zákonník umožňuje vtedy, keď kvalifikovaná ujma na osobnostných právach skutočne nastala a je so zásahom spojená nie iba ako možný, ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej osoby. Okresný súd vykonaním testu proporcionality zisťoval, či zverejnený článku obsahuje fakty, alebo ide o hodnotiaci úsudok, resp. o ich kombináciu. Z 8 žalovaným písomne položených otázok žalobcovi bola uverejnená len odpoveď na otázku číslo 5 a v ostatnom, väčšom rozsahu sa článok venoval názoru žalovaného na osobu žalobcu. 1.3.1. Pri tvrdení, že „nie je pravdou, že S. K. je poisťovací agent, na ktorého nejeden Slovák nespomína v dobrom“ žalovaný poukázal na to, že použité informácie a citácie získal od štyroch krajanov, z ktorých Y. H., S. H. a K. G. súhlasili so zverejnením mena a jeden chcel zostať v anonymite. V. W. uviedla v komentári pod príspevkom K. S., že žalobca ju tiež podviedol a V. J. uviedol, že nemá dobrú skúsenosť so žalobcom. O. H. mal problém s poistkou, ktorú uzatváral žalobca a K. F. s manželom poistení cez žalobcu s ním mali viac-menej negatívnu skúsenosť. Žalovaný si teda overoval u konkrétnych osôb informácie o žalobcovi. 1.3.2. Za klamlivé označil žalobca uverejnené tvrdenie, že „nie je pravdou, že mnoho Slovákov sa sťažovalo na podobné skúsenosti s tým istým poisťovacím poradcom a niektorí sa čudovali, ako je možné, že mu to roky prechádza“. Žalovaný uviedol, že nespokojní boli minimálne deviati Slováci a z profilu Z. Z. vyplynulo, že sa čuduje, že žalobcovi takýto postup prechádza. 1.3.3. Čo sa týka podľa žalobcu neoverenej a nepravdivej citácie v znení: „Pekný podvečer chcem len upozorniť aby ste si dávali pozor na Zm*da menom S. K.Ť. aby nik s nim nerobil poistky žiadne je to zm*d pozor na debila“ uverejnenej v spornom článku, podľa žalobcu išlo o zverejnenie komentára hejtera bez overenia pravdivosti informácie, či totožnosti autora príspevku. Žalovaný poukázal na to, že ide o hodnotiaci úsudok jedného z diskutujúcich. Nešlo o falošný profil, K. S.Á. je štandardný používateľský účet registrovaný vo facebookovej skupine; ako dôkaz doložil profil K. S. v aktivite v danej skupine. 1.4. Súd prvej inštancie mal za to, že sporný článok je hodnotiaci úsudok, teda nemožno dokazovať jeho pravdivosť, resp. nepravdivosť, lebo predmetom dokazovania v konaní o ochranu osobnosti môžu byť len skutkové tvrdenia. Hodnotiaci úsudok vychádzal z faktického podkladu a možno ho považovať za primeraný. Hodnotové úsudky nepopisujú skutočnosť, ale ju viac či menej voľne interpretujú. Hodnotiaci úsudok je chránený prezumpciou ústavnej konformity, preto okresný súd žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal ospravedlnenia za zverejnenej nepravdivých častí článkov, zamietol. 1.5. Žalobca neudelil súhlas na zverejnenie svojej fotografie k spornému článku, preto v tejto časti okresný súd žalobe vyhovel. V časti, ktorou sa žalobca domáhal ospravedlnenia za zverejnenie nepravdivých častí článkov, žalobu zamietol. 1.6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporovéhoporiadku (ďalej aj „CSP“) a vzhľadom na pomerný úspech strán konania trovy konania pomerne rozdelil. Žalovaný bol úspešný o zaplatenie nemajetkovej ujmy 20 000 eur a v požadovanom prvom aj druhom výroku (uznesenie č. k. 12C/18/2020-322). Žalobca bol úspešný iba v treťom výroku. Úspech žalovaného je 50 % (75 % - 25 %).
2. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (ďalej iba „odvolací súd“) rozsudkom z 26. apríla 2023 sp. zn. 15Co/84/2022 odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. potvrdil a rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 2.1. Na zdôraznenie vecne správneho rozsudku okresného súdu, s dôvodmi ktorého sa v celom rozsahu stotožnil (§ 387 ods. 1, 2 CSP) odvolací súd uviedol, že žalobca sa domáhal ochrany osobnosti a satisfakcie formou ospravedlnenia za zásah do jeho osobnostných práv za klamlivé tvrdenia uvedené na internetovom portáli slovak.ch v článku „Krajanské služby pána K. alebo ako sa nepozerať dozadu“ zo dňa 17. 02. 2020, ktorými mali byť výroky - nie je pravdou, že S. K. je poisťovací agent, na ktorého nejeden Slovák nespomína v dobrom; - nie je pravdou, že mnoho Slovákov sa sťažovalo na podobné skúsenosti s tým istým poisťovacím poradcom a poniektorí sa čudovali, ako je možné, že mu to roky prechádza a za zverejnenie neoverenej a nepravdivej citácie: „Pekný podvečer chcem len upozorniť aby ste si dávali pozor na Zm*da menom S.Ú. K. aby nik s nim nerobil poistky žiadne je to zm*d pozor na debila“. Potrebné je rozlišovať, či ide o tvrdenie skutočností ako faktov (či ide o empiricky overiteľné fakty, t. j. konštatovanie určitých skutočností), alebo o hodnotiace úsudky (subjektívne názory či postoje). Existenciu faktov možno preukázať, požiadavku dokázať pravdivosť hodnotiacich úsudkov nemožno naplniť a takáto požiadavka porušuje slobodu na názor. Zatiaľ čo tvrdenie určitých nepravdivých faktov samo o sebe možno dokonca aj všeobecne zakázať, vyslovovanie názorových úsudkov, hoci kontroverzných, požíva ústavnú ochranu. 2.2. Odvolací súd poukázal na to, že okresný súd článok žalovaného o žalobcovi považoval za hodnotiaci úsudok, teda názor žalovaného opierajúci sa o vlastné subjektívne kritériá, chránený prezumpciou ústavnej konformity. Nie je tvrdením faktov, ktoré v miere, v ktorej slúžili za základ kritiky, musí dôkazmi preukazovať kritik sám (rozhodnutia ÚS SR I. ÚS 453/03). Pokiaľ žalobca žiadal ospravedlnenie za klamlivé tvrdenia a za zverejnenie neoverenej a nepravdivej citácie, bol povinný uniesť dôkazné bremeno na preukázanie týchto tvrdení. Nedomáhal sa totiž ospravedlnenia za zásah do osobnostných práv vo vzťahu k zverejneniu svojho mena, priezviska, či za podávanie informácií spracovaných zavádzajúcim či skresľujúcim spôsobom, ktoré môžu vyvolávať negatívnu až dehonestujúcu predstavu o osobe, ktorej sa týkajú a ktoré by mohli zakladať neoprávnený zásah do osobnostných práv z dôvodu subjektívneho pociťovania poškodenia cti, dôstojnosti alebo dobrej povesti. Okresný súd správne podrobil prieskumu pravdivosti tvrdenia z článku, ktoré žalobca považoval za klamlivé (že S. K. je poisťovací agent, na ktorého nejeden Slovák nespomína v dobrom a mnoho Slovákov sa sťažovalo na podobné skúsenosti s tým istým poisťovacím poradcom a poniektorí sa čudovali, ako je možné, že mu to roky prechádza). To, že nejde o klamlivé tvrdenia, okresný súd dostatočne, jasne, zrozumiteľne a logicky odôvodnil osobitne vo vzťahu ku každej citácii. Žalovaný preukázal, že si overoval u konkrétnych osôb informácie o žalobcovi. Okresný súd tak správne došiel k záveru, že uvedené výroky nie sú klamlivými tvrdeniami, ale možno ich považovať za hodnotiace úsudky podložené konkrétnymi dôkazmi, preukázaním konkrétneho názoru iných na žalobcu. 2.3. Žalobca nie je verejne činnou osobou s pútaním verejnej pozornosti a výkon poisťovníctva nie je vecou verejnou. Žalovaný preukázal, že podnikol dostupné kroky na overenie si informácií ohľadne konkrétnej poisťovacej činnosti žalobcu, zverejnenie hodnotiaceho úsudku nie je informáciou závažného difamačného charakteru. Zverejnená informácia nebola motivovaná túžbou poškodiť žalobcu, ale poučením, ako predchádzať nežiadúcim situáciám, s poukazom na konkrétny príbeh. 2.4. Odvolací súd sa stotožnil aj s vyhodnotením žalobcom požadovaného ospravedlnenia za zverejnenie neoverenej a nepravdivej citácie. Okresný súd došiel k správnemu záveru, že ide o zverejnenie hodnotiaceho úsudku jedného z diskutérov zo sociálnej siete, ktorý v rámci svojho článku ako hodnotiaceho úsudku zverejnil žalovaný. Je teda vylúčené dokazovať, či tento hodnotiaci úsudok je alebo nie je pravdou, teda či ide o zverejnenie neoverenej a nepravdivej citácie. Súd je striktne viazaný žalobným návrhom (petitom) a pokiaľ sa žalobca domáhal ospravedlnenia za zverejnenie citácie hejtera, ktorú považoval za neoverenú a nepravdivú, súd bol povinný sa zaoberať takto požadovaným nárokomžalobcu. Žalobca sa totiž nedomáhal ospravedlnenia za zásah do svojich osobných práv za podanie informácie spracovanej spôsobom, ktorý môže vyvolávať negatívnu až dehonestujúcu predstavu o osobe žalobcu. V konaní bolo preukázané, že citácia nie je neoverená (ide o používateľa, ktorý má štandardný používateľský účet registrovaný vo facebookovej skupine) a vo vzťahu k uzatváraniu poistiek žalobcom nejde ani o nepravdivú citáciu. Žalobca sa totiž nedomáhal ochrany osobnosti za zverejnenie pejoratívnych až hanlivých vyjadrení na jeho osobu, čo by mohlo predstavovať zásah do jeho cti a dôstojnosti, ale domáhal sa ospravedlnenia za to, že uvedená zverejnená citácia je neoverená a nepravdivá. 2.5. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v nadväznosti na § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal voči žalobcovi ako neúspešnej strane plnú náhradu trov odvolacieho konania.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie tvrdiac existenciu dovolacích dôvodov vymedzených v § 420 písm. f), § 421 ods. 1 písm. a) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku. Namietol arbitrárnosť, nedostatočné odôvodnenie a prílišný formalizmus rozsudku odvolacieho súdu, ktorý je založený na svojvoľnom hodnotení dôkazov. Tvrdil, že odvolací súd cielene hľadal dôvody, prečo žalobe nevyhovieť. Konzistentnosť dovolaním napadnutého rozsudku treba posudzovať aj v nadväznosti na uznesenie odvolacieho súdu z 19. januára 2022 sp. zn. 15Co/71/2021, ktorým bol skorší rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení zmieňuje nepravdivé tvrdenia, v potvrdzujúcom uznesení (správne má byť rozsudku, pozn. dovolacieho súdu) tieto nepovažuje za nepravdivé, ale hanlivé, čo predstavuje znaky prekvapivého rozhodnutia. Informácie zverejnené žalovaným boli podľa žalobcu nielen hanlivé a pejoratívne, ale aj nepravdivé, nakoľko výrazne a podstatne skresľovali pravdu, boli vytrhnuté z kontextu a podané jednostranne tak, aby poškodili žalobcu a ublížili mu. Súd prvej inštancie uviedol, že musí skúmať, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby, odvolací súd uviedol, že žalobca sa nedomáhal ochrany osobnosti za zverejnenie pejoratívnych až hanlivých vyjadrení na jeho osobu. Posudzovanie pravdivosti, nepravdivosti a hanlivosti výroku resp. rozdielov medzi uvedenými tvrdeniami je podľa dovolateľa naplnením dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Vo vzťahu k argumentácii odvolacieho súdu o striktnej viazanosti petitom v sporových veciach žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/268/2019 a uviedol, že rozpor pri posudzovaní striktnosti petitu a jeho viazanosťou súdom napĺňa dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedol, že otázka posudzovania pravdivosti, nepravdivosti, hanlivosti a pejoratívnosti článku je špecifickou situáciou a dovolací súd „žiadnu vec, kedy odvolací súd používa hru so slovíčkami, absurdne ignorujúc vnútorný postoj dovolateľa a navyše nerešpektujúc doterajšiu judikatúru súdu, doteraz neriešil“. Vo vzťahu k trovám konania dovolateľ argumentoval, že odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v rozpore so zásadami logiky a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania napriek tomu, že v konaní vo veci samej mu bola priznaná náhrada trov konania v rozsahu 50 %.
4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu po citácii § 431 ods. 2 CSP uviedol, že žalobca odvolací (správne má byť dovolací, pozn. dovolacieho súdu) dôvod podľa § 420 písm. f) CSP bližšie nekonkretizuje a dôvody, pre ktoré rozsudok považuje za arbitrárny, uvádza zmätočne a vágne. Nie je zrejmé, ktorú časť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu považuje dovolateľ za nesprávnu a z akých dôvodov, jeho argumentáciu týkajúcu sa nedostatku riadneho odôvodnenia označil za vágnu. Dovolateľ bližšie nekonkretizuje ani dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a nerozoberá, v čom je jeho prípad iný ako prípady bežne riešené judikatúrou. Poukázal na zastúpenie žalobcu kvalifikovaným právnym zástupcom od podania žaloby a na to, že sanovať nedostatky pri uplatnení práv žalobcu nebolo úlohou súdu. V súvislosti s rozhodovaním o trovách konania uviedol, že odvolanie žalobcu bolo zamietnuté, preto aplikácia § 255 ods. 1 CSP bola správna.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej tiež „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. Bez nariadeniapojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné, preto pristúpil k skúmaniu jeho dôvodnosti.
6. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v miere porušujúcej jej právo na spravodlivý proces.
7. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie a na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
8. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (pozri § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd). Dovolací súd má jedine možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolateľ v posudzovanom spore však konkrétne nedostatky v dokazovaní resp. v hodnotení dôkazov nevytkol a ako dovolací dôvod jasným a preskúmateľným spôsobom neuplatnil.
9.1. Dovolateľ namietol arbitrárnosť a nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. 9.2. K tvrdeniu o arbitrárnosti dovolaním napadnutého rozsudku považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 245/2022 zo dňa 20. septembra 2022 vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“ Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách: ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 9.3. Právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ževšeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 CSP a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov - od 01. 07. 2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
10. Dovolací súd konštatuje, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie (s ktorým tvorí kompletizujúcu jednotu) spĺňajú vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP resp. § 220 ods. 2 CSP, preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenia rozsudkov zodpovedajú základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, odvolací súd aj súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdili a náležite vyhodnotili. Argumentácia súdov je koherentná a ich rozhodnutia konzistentné, logické a presvedčivé, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Žalobca v dovolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v konaní pred súdmi nižších inštancií.
11.1. V spojení s nedostatkom riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu dovolateľ tvrdil, že nedáva uspokojivé odpovede na jeho právnu argumentáciu a námietky vznesené pred súdom prvej inštancie. Dovolací súd v prvom rade upriamuje pozornosť na fakt, že odvolací súd postupoval podľa § 387 CSP (pozri 8. bod jeho odôvodnenia), a to nielen podľa jeho ods. 1 (odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne), ale aj podľa ods. 2, v zmysle ktorého sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, skonštatoval správnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie jeho správnosti (vychádzajúc z odvolacích námietok žalobcu) uviedol ďalšie dôvody. Odvolací súd v 9. bode odôvodnenia jeho rozsudku výslovne uviedol, že „Okresný súd sa v odôvodnení rozsudku dôsledne zaoberal námietkami, ktoré opakovane aj v odvolacom konaní namieta žalobca. Nie je preto úlohou odvolacieho súdu, a ani to nie je účelné, aby boli tieto opakovane uvádzané. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. V tomto zmysle rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.“
11.2. Dovolateľ vo vzťahu k nedostatku riadneho odôvodnenia odvolaciemu súdu vytýkal, že v zrušujúcom uznesení z 19. januára 2022 zmieňuje nepravdivé tvrdenia, v potvrdzujúcom rozsudku tieto tvrdenia nepovažuje za nepravdivé, ale hanlivé. Hoci dovolateľ v dovolaní poskytol všeobecný jazykový výklad slov pravdivá informácia a hanlivá informácia a riešil, či je možné hanlivé tvrdenie považovať za pravdivé, neuviedol, ktoré presne z viacerých posudzovaných publikovaných tvrdení resp. či všetky z nich mali byť z uvedeného uhla pohľadu predmetom dovolacieho prieskumu. 11.3. Konkrétne dovolateľ v spojitosti s nedostatočným odôvodnením rozsudku tvrdil, že „sa odvolací súd nezaoberal prednesenou argumentáciou žalobcu tak, aby sa aspoň pokúsil dať žalobcovi uspokojivú odpoveď na otázku, prečo by sa mu žalovaný nemal ospravedlniť za neoverený, nepravdivý článok, v ktorom bez súhlasu žalobcu zverejnil jeho fotografiu“. Tu dovolací súd uvádza, že v časti žaloby týkajúcej sa ochrany osobnostných práv spojených so zverejním žalobcovej fotografie bez jeho súhlasu v článku publikovanom na internete bol žalobca právoplatne úspešný (žalovanému bola uložená povinnosť ospravedlniť sa) a nejde o predmet dovolacieho prieskumu. Pokiaľ ide o vysvetlenie, prečo žalovanému nebola uložená povinnosť ospravedlniť sa za zverejnenie článku s názvom „Krajanské služby pána K. alebo ako sa nepozerať dozadu“ dňa 17. 02. 2020 na internetovom portáli slovak.ch ani povinnosť ospravedlniť sa za zverejnenie citácie v znení: „Pekný podvečer chcem len upozorniť aby ste si dávali pozor na Zm*da menom S. K. aby nik s nim nerobil poistky žiadne je to zm*d pozor na debila“ v označenom článku, odvolací súd svoje rozhodnutie potvrdzujúce zamietnutie tejto časti žaloby súdom prvej inštancie podľa dovolacieho súdu odôvodnil primerane, jasne, stručne a zrozumiteľne odpovediac na všetky otázky relevantné pre posúdenie sporu.
12.1. Odvolací súd vysvetlil (v 15. bode rozsudku), že pri rozhodovaní o nároku žalobcu bolo potrebné uvažovať o primeranosti vzájomného vzťahu práva na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti a práva na slobodu prejavu upraveného v článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (resp. v čl. 19 Ústavy SR). Vymenoval kritériá, ktoré treba zobrať do úvahy aj požiadavky pre uverejnenie difamačnej informácie vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (a/ preukázanie, že autor zásahu mal rozumné, resp. legitímne dôvody na zverejnenie informácie, b/ preukázanie, že uskutočnil potrebné dostupné kroky na overenie difamačnej informácie, resp. dôvodne spoliehal na pravdivosť informácie a sám nemal dôvod pochybovať o tom, že informácia je pravdivá). Konštatoval, že sloboda prejavu v médiách zahŕňa právo na informácie aj právo na názory; a to aj tie kontroverzné alebo navonok sa prejavujúce aj určitým stupňom provokácie. Rozlišovať treba, či ide o tvrdenie skutočností alebo faktov (ktoré možno preukázať), alebo o hodnotiaci úsudok (subjektívny názor alebo postoj). S odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (správne má byť nález Ústavného súdu Českej republiky, pozn. dovolacieho súdu) sp. zn. I. ÚS 453/03 zdôraznil, že prezumpciou ústavnej konformity je chránený hodnotiaci úsudok, nie tvrdenie faktov, ktoré v miere, v ktorej slúžili za základ kritiky, musí kritik preukazovať dôkazmi. 12.2. Okresný súd (bod 87. odôvodnenia jeho rozsudku) dospel k záveru, že článok žalovaného o žalobcovi je hodnotiacim úsudkom, s uverejnením hodnotiacich úsudkov a názorov iných osôb, ktoré nemôžu byť predmetom dokazovania. Subjektívny charakter hodnotiaceho úsudku vylučuje dôkaz pravdy, musí však vychádzať z dostatočného faktického základu. Predmetom dokazovania v konaní o ochranu osobnosti môžu byť len skutkové tvrdenia. Súd prvej inštancie vymenoval jednotlivé tvrdenia uverejnené v článku, ktoré sú predmetom konania a uviedol k nim: 12.2.1. K skutkovému tvrdeniu žalobcu, že nie je pravdou, že S. K. je poisťovací agent, na ktorého nejeden Slovák nespomína v dobrom súd prvej inštancie uviedol, že faktický podklad tohto hodnotiaceho úsudku bol založený na žalovaným preukázaných konkrétnych názoroch diskutujúcich osôb na žalobcu. Žalovaný v článku uviedol informácie a citácie, ktoré získal po komunikácii od štyroch krajanov (Y. H., S. H. a K. G. a jeden chcel zostať v anonymite) aj z príspevkov (v diskusii) od V. W., V. J., Y. G., M. Y., X. X. Š., O. H. a K. F.. 12.2.2. Žalobca tiež tvrdil, že nie je pravdou, že mnoho Slovákov sa sťažovalo na podobné skúsenosti s tým istým poisťovacím poradcom a poniektorí sa čudovali ako je možné, že mu to roky prechádza. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný preukázal, že na žalobcu sa sťažovali viaceré osoby (minimálne deväť) a z profilu Z. Z. vyplynulo, že sa čuduje, že žalobcovi takýto postup prechádza, keď uviedol: „Bože on ešte funguje? Pred dvoma rokmi išiel aj nás oklamať....Najprv hory nasľubuje a nakoniec sa posere a šéfa dáva k telefónu“. Aj v tomto prípade ide o hodnotiaci úsudok žalovaného suverejnením názorov iných osôb, preto nemôže byť predmetom dokazovania, či ide o pravdivý, resp. nepravdivý výrok. Žalovaný aj tento hodnotiaci úsudok podložil konkrétnym názorom iných osôb na žalobcu. 12.2.3. K zverejneniu podľa žalobcu neoverenej a nepravdivej citácie v znení: „Pekný podvečer chcem len upozorniť aby ste si dávali pozor na Zm*da menom S. K. aby nik s nim nerobil poistky žiadne je to zm*d pozor na debila“ uverejnenej v článku Krajanské služby pána K.Š. alebo ako sa nepozerať dozadu zo dňa 17.02.2020.“ súd prvej inštancie uviedol, že tiež ide o hodnotiaci úsudok diskutéra zo sociálnej siete (K. S.Š.), ktorý v rámci svojho článku ako hodnotiaceho úsudku zverejnil žalovaný. Aj tu je vylúčené dokazovať, či je alebo nie je pravdou, keďže nejde o fakt.
13.1. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, vychádzal z predmetu konania vymedzeného v žalobe. Žalobca sa domáhal ospravedlnenia za klamlivé tvrdenia a za zverejnenie neoverenej a nepravdivej citácie, preto predmetom dokazovania bola ich existencia. Nositeľom dôkazného bremena bol žalobca. Odvolací súd vysvetlil, že zverejnenie informácie, že S. K. je poisťovací agent, na ktorého nejeden Slovák nespomína v dobrom a že mnoho Slovákov sa sťažovalo na podobné skúsenosti s tým istým poisťovacím poradcom a poniektorí sa čudovali, ako je možné, že mu to roky prechádza, nie je informáciou závažného difamačného charakteru, pretože žalovaný riadne podnikol dostupné kroky na overenie informácií ohľadom konkrétnej poisťovacej činnosti žalobcu v miere a intenzite, v ktorej bolo žalovanému overenie informácie prístupné, čo bolo preukázané vyjadrením konkrétnych osôb. Zverejnená informácia nebola motivovaná túžbou poškodiť žalobcu, ale poučením, ako predchádzať nežiadúcim situáciám, s poukazom na konkrétny príbeh. Ide o vystríhanie zahraničných Slovákov pred zneužívaním poisťovacími agentmi, o čom svedčí aj záver článku. 13.2. Pri požiadavke žalobcu na ospravedlnenie „za zverejnenie neoverenej a nepravdivej citácie“ odvolací súd uviedol, že v článku žalovaného je zverejnený hodnotiaci úsudok jedného z diskutérov zo sociálnej siete. Je teda vylúčené dokazovať, či tento hodnotiaci úsudok je alebo nie je pravdou, teda či ide o zverejnenie neoverenej a nepravdivej citácie.
14.1. K porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj prekvapivosťou rozhodnutia - vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie. 14.2. Dovolateľ označil rozsudok odvolacieho súdu za prekvapivý vzhľadom na obsah skoršieho zrušujúceho uznesenia, v ktorom, na rozdiel od rozsudku napadnutého dovolaním, ani nezmienil hanlivosť vyjadrení. 14.2.1. Dovolací súd z uznesenia odvolacieho súdu z 19. januára 2022 sp. zn. 15Co/71/2021 zistil, že dôvodom zrušenia odvolaním žalovaného napadnutého (v poradí prvého) rozsudku okresného súdu z 22. júna 2021 sp. zn. 12C/18/2020 vo výrokoch I., II. a IV. a vrátenia veci v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie bola zmätočnosť. Keď okresný súd posúdil článok žalovaného ako hodnotiaci úsudok, nebol dôvod podrobiť ho testu proporcionality. Odvolací súd uložil okresnému súdu vzhľadom na žalobný návrh žalobcu, ktorým sa domáhal ospravedlnenia za nepravdivé tvrdenia (nie za zásah do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti z dôvodu uvedenia jeho mena, priezviska či jeho podobizne bez jeho privolenia) v článku žalovaného zaoberať sa opätovne tým, či uvedený článok je alebo nie je hodnotiacim úsudkom, výsluchom zistiť, ktoré konkrétne tvrdenia žalobca považuje za nepravdivé, pričom bremeno tvrdenia v tomto rozsahu spočíva na žalobcovi, a následne uviesť, či týmito nepravdivými tvrdeniami mohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu. 14.2.2. V rozsudku napadnutom dovolaním odvolací súd vo vzťahu k časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal ospravedlnenia za zverejnenie neoverenej a nepravdivej citácie v znení: „Pekný podvečer chcem len upozorniť aby ste si dávali pozor na Zm*da menom S.Š. K. aby nik s nim nerobil poistky žiadne je to zm*d pozor na debila“ uverejnenej v článku Krajanské služby pána K. alebo ako sa nepozerať dozadu zo dňa 17.02.2020“ uviedol, že bolo preukázané, že citácia nie je neoverená ani nepravdivá vo vzťahu k uzatváraniu poistiek žalobcom. Doplnil tiež, že žalobca sa nedomáhal ochrany osobnosti za zverejnenie pejoratívnych až hanlivých vyjadrení na jeho osobu, čo by mohlo predstavovať zásah do jeho cti a dôstojnosti, ale domáhal sa ospravedlnenia za to, že uvedená zverejnená citácia je neoverená anepravdivá. Takéto konštatovanie odvolacieho súdu, slúžiace na doplnenie (dovysvetlenie) odôvodnenia (druhého) rozsudku súdu prvej inštancie, nezakladá prekvapivosť vo vzťahu k skoršiemu zrušujúcemu uzneseniu, v ktorom odvolací súd posudzoval skorší (prvý) rozsudok súdu prvej inštancie.
15. K tvrdeniu dovolateľa o nelogickom procesnom postupe odvolacieho súdu pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania dovolací súd udáva iba stručne, že odvolací súd neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie rozhodoval o náhrade trov konania posudzujúc pomer úspechu a neúspechu strán sporu vo vzťahu k tomu, čoho sa žalobca domáhal. Z rozsudku okresného súdu v spojení s uznesením zo dňa 24. marca 2022 o pripustení zmeny žaloby vyplýva, že žalobca sa v súvislosti s tvrdeným zásahom do jeho osobnostných práv domáhal ochrany priznaním náhrady nemajetkovej ujmy a uložením povinnosti žalovanému ospravedlniť sa celkovo trikrát. Úspešný bol v prípade zverejnenia jedného ospravedlnenia (zverejnenie fotografie bez jeho súhlasu), neúspešný v prípade dvoch požadovaných zverejnení ospravedlnení a nemajetkovej ujmy. Úspech žalobcu bol, ako uviedol okresný súd a dovolateľ nespochybnil, v rozsahu 25 %, jeho neúspech predstavujúci úspech žalovaného bol 75 % a ich pomer zodpovedajúci náhrade trov konania bol 50 % (75 - 25). Pozornosti dovolateľa ušlo, že v odvolacom konaní odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako celok, čo predstavuje 100 % úspech žalovaného v odvolacom konaní.
16. Dovolací súd po zistení, že konanie pred súdom prvej inštancie ani konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľom namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP pristúpil k posúdeniu dovolania z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom.
17. Dovolateľ tvrdil odklon odvolacieho súdu pri riešení (procesnej) právnej otázky viazanosti súdu petitom žaloby, teda existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné iba proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia v dovolaní nastolenej právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“.
18. Podanie žaloby predstavuje spôsob, ktorým sa začína sporové súdne konanie. Civilný sporový poriadok definuje žalobu ako procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva (§ 131 CSP) a stanovuje jej obsah tak, že v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh (§ 132 ods. 1 CSP). Žalobný návrh (petit) vymedzuje nielen rámec súdneho konania (čoho sa žalobca domáha), teda práva a povinnosti o ktorých má byť rozhodnuté, ale vymedzuje aj spôsob, ako má byť o nich rozhodnuté; takto vymedzenou požiadavkou je súd viazaný. Petit musí byť presný, určitý a zrozumiteľný, lebo súd musí úplne presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť. Žalobný petit nielenže vymedzuje predmet konania, ktorý súd v zásade nemôže prekročiť, ale zároveň podmieňuje budúcu vykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Žiada sa povedať, že hoci formuláciu petitu žalobcu nemožno stotožňovať s povinnosťou žalobcu „urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku, je jeho povinnosťou označiť v žalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť žalovanému rozhodnutím súdu uložená alebo právny vzťah, právo alebo právnu skutočnosť, určenia ktorých sa domáha“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/254/2009).
19. Dovolateľ nesúhlasil s argumentáciou odvolacieho súdu o striktnej viazanosti žalobným petitom v sporových veciach. Poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/268/2019, v ktorom dovolací súd v spotrebiteľskom spore o určenie neplatnosti právneho úkonu zrušil rozhodnutia súdov nižších inštancií a vec vrátil na ďalšie konanie. Z dôvodov tohto uznesenia vyplýva, že dovolací súd v uvedenom konaní riešil procesnú prípustnosť žaloby podľa § 137 písm. c) CSP a/alebo podľa § 137 písm. d) CSP. Uviedol, že predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Rovnako z jeho dôvodov vyplýva, že zákon ukladá žalobcovi povinnosť uviesť vždy už v žalobe rozhodujúce skutočnosti a vymedziť svoj nárok skutkovo, nemusí ho však vyhodnotiť a zdôvodniť právne.
20. Z petitu žaloby v posudzovanom spore po jej zmene vyplýva, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému na internetovom portáli slovak.ch ospravedlniť sa žalobcovi za zverejnenie neoverenej a nepravdivej citácie v znení: „Pekný podvečer chcem len upozorniť aby ste si dávali pozor na Zm*da menom S. K. aby nik s nim nerobil poistky žiadne je to zm*d pozor na debila“ uverejnenej v článku Krajanské služby pána K. alebo ako sa nepozerať dozadu zo dňa 17.02.2020.“ Odvolací súd uviedol, že žalobca sa nedomáhal ochrany osobnosti za zverejnenie pejoratívnych až hanlivých vyjadrení na jeho osobu, ale domáhal sa ospravedlnenia za zverejnenie citácie hejtera, ktorú považoval za neoverenú a nepravdivú a súd bol povinný sa zaoberať takto požadovaným nárokom. Inak povedané, odvolací súd vysvetlil, že v zmysle žalobnej požiadavky riešil, či k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo zverejnením v inkriminovanom článku citácie (teda slov niekoho iného napísaných na sociálnej sieti), nezaoberal sa (žalobcom nežiadanou) existenciou zásahu do jeho osobnostných práv obsahom citovaných slov (použitými hanlivými resp. pejoratívnymi slovami). Preukázané pritom bolo, že uvedená citácia použitá v článku žalovaného bola na sociálnej sieti zverejnená, teda nie je neoverená (ide o používateľa, ktorý má štandardný používateľský účet registrovaný vo facebookovej skupine) ani nepravdivá vo vzťahu k uzatváraniu poistiek žalobcom.
21. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/268/2019 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát č. R 14/21), na ktoré poukazuje dovolateľ, treba vnímať predovšetkým v okolnostiach tam prejednávanej veci (určenie neplatnosti právneho úkonu). V prípade určovacej žaloby petit (a následne ani meritórne rozhodnutie) neobsahuje výrok o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, či tu právo je alebo nie je [§ 137 písm. c) CSP] resp. výrok, že určenie právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu [§ 137 písm. d) CSP], napriek tomu tvrdenia odôvodňujúce ich danosť musia byť z textu žaloby zreteľné tak, aby súd vedel existenciu naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení (existenciu osobitného predpisu) ako predpoklad následného skúmania žaloby posúdiť bez akýchkoľvek pochybností. Z charakteru a podstaty tu prejednávaného sporu o ochranu osobnosti, ktorý je diametrálne odlišným od sporu o ne/určenie práva alebo právnej skutočnosti potom vyplýva, že odvolací súd nemal dôvod, nemohol a ani neskúmal existenciu naliehavého právneho záujmu (osobitného predpisu), preto sa od uvedeného právneho názoru dovolacieho súdu o potrebe posudzovania žalobného petitu v spojení s ostatným obsahom žaloby v kontexte určovacej žaloby nemohol odkloniť. Navyše, z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd vychádzal aj z opisu skutkového deja obsiahnutého v žalobe a jeho záver o viazanosti súdu petitom žaloby (do ktorého formulácie vyústila naračná argumentácia o zásahu do osobnostných práv žalobcu zverejnením citácie) je správny.
22. Dovolateľ tvrdil, že dovolanie podáva aj v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Hoci sa najvyšší súd striktne nezameral len na to, či dovolateľ vymedzil prípustnosť dovolania formálne na konkrétnom riadku svojho podania a do úvahy bral aj dovolací dôvod (§ 432 CSP) v snahe vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP, aby mohol následne posúdiť, či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a či ide o otázku, ktorá napĺňa niektorú z hypotéz zakotvených v písm. a) až c) §-u 421 ods. 1 CSP (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 468/2023) a hoci aplikoval aj § 124 CSP, dospel k záveru, že žalobca právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doteraz nebola riešená spôsobom umožňujúcim jej dovolací prieskum nevymedzil. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP by totiž dovolateľ mal a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešilodvolací súd, b) vysvetliť potrebu, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil a c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Ak dovolateľ (len veľmi nejasne) polemizuje s výkladom pojmov pravdivosť, nepravdivosť a hanlivosť výroku, nejde o vymedzenie dovolacej otázky (ktorá musí byť otázkou právnou, nie skutkovou) zákonom aprobovaným spôsobom či už v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) alebo v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
23. Dovolací súd uzatvára, že na základe dôvodov uvedených dovolateľom dospel k záveru, že je daná prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP aj § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ale dovolanie nie je dôvodné. Dovolací súd v konaní pred súdmi nižších inštancií odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení dovolateľom nastolenej právnej otázky nezistil, čo by zakladalo odmietnutie jeho dovolania. Vzhľadom na súčasne uplatnený dovolací dôvod spočívajúci v tvrdenej existencii vady zmätočnosti, ktorá by bola porušením práva žalobcu na spravodlivý proces a naplnenie ktorého dovolací súd nezistil, však dovolací súd dovolanie žalobcu po prejednaní bez pojednávania (§ 443 CSP časť vety pred bodkočiarkou) podľa § 448 CSP zamietol.
24. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací súd prisúdil voči neúspešnému žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
25. Tento rozsudok prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.