Najvyšší súd
5 Cdo 138/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky JUDr. Z. L., proti odporcom 1/ MUDr. J. L., 2/ S., o určenie, že záložné právo nevzniklo a iné, vedenej
na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 12 C 26/2008, o dovolaní navrhovateľky proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 29. apríla 2011, sp.zn. 5 Co 170/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a.
Odporcom 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením zo 17. januára 2011, č.k. 12 C 26/2008-93
nepriznal navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov. Svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že navrhovateľka napriek výzve súdu zo dňa 6. augusta 2010 nepredložila súdu žiadne
požadované doklady a teda nepreukázala existenciu takých majetkových pomerov, ktoré by
priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodňovali.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky uznesením z 29. apríla 2011,
sp.zn. 5 Co 170/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle
§ 219 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. Mal za to, že nie je úlohou súdu zhromažďovať podklady z rôznych
spisov s cieľom zistenia majetkových pomerov účastníka, súd prvého stupňa poskytol
navrhovateľke dostatok času na predloženie podkladov k jej návrhu, zo strany súdu došlo aj
k predĺženiu desaťdňovej sudcovskej lehoty určenej vo výzve súdu zo 6. augusta 2010
v reakcii na žiadosť navrhovateľky z 21. septembra 2010, oznámením z 29. októbra 2010 o ďalších 10 dní, s ktorou sa navrhovateľka (oznámenie o predĺžení lehoty v zmysle § 55 vety
druhej O.s.p. jej bolo doručené dňa 8. decembra 2010 v zmysle § 47 ods. 2 poslednej vety
O.s.p.) musela oboznámiť najneskôr pri nahliadnutí do spisu dňa 21. decembra 2010, napriek
tomu súd prvého stupňa rozhodol až 17. januára 2011 a navrhovateľka nepredložila ani
odvolaciemu súdu žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukázali pravdivosť jej tvrdení o jej
situácii a pomeroch.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka, ktorá
navrhla uznesenie odvolacieho súdu zrušiť. Dovolanie odôvodnila dovolacím dôvodom podľa
§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci). Mala za to, že jej majetkové pomery odôvodňujú oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov, i z dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre objektívne atypické
okolnosti daného prípadu a skutočnosť, že nepredložila požadované listinné dôkazy o majetku
neznamená nesplnenie jedného zo základných predpokladov pre priznanie tohto oslobodenia.
Nesúhlasila s právnym názorom súdov, že nie je ich úlohou zhromažďovať podklady zo spisov s cieľom zistenia majetkových pomerov účastníka, najmä ak boli o to požiadané
v zmysle § 79 ods. 2 O.s.p. z objektívnych príčin. Taktiež namietala porušenie ustanovení
o dokazovaní, ku ktorému podľa jej názoru došlo tým, že súd vôbec nezisťoval všetky
súvisiace skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie oslobodenia od súdnych poplatkov, aj
napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy a nevykonal všetky
navrhnuté dôkazy. V dôvodoch dovolania rozoberala skutkový a právny stav veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), s právnickým vzdelaním
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky. Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním,
nevykazuje znaky niektorého z týchto uznesení, nemožno prípustnosť dovolania
navrhovateľky vyvodiť z ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
Pri posudzovaní dovolania navrhovateľky podľa obsahu je zrejmé, že podstatnou je
v ňom námietka navrhovateľky, že odvolací súd nesprávne posúdil zistený skutkový stav
a pri aplikácii ustanovenia § 138 ods. 1 O.s.p. dospel k nesprávnemu záveru o nesplnení
podmienok pre oslobodenie od súdneho poplatku. Dovolateľka teda namietala, že týmto
dovolaním napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod (možno ním
odôvodniť procesne prípustné dovolanie), nesprávnosť právneho posúdenia ale nezakladá
žiadnu z vád v zmysle § 237 O.s.p. Treba dodať, že pre vyhovenie návrhu účastníka
na oslobodenie od súdneho poplatku (a pre vyhovenie jeho návrhu na ustanovenie zástupcu
z radov advokátov) je v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p. potrebné, aby súčasne boli splnené dve
podmienky, a to že: 1/ oslobodenie je odôvodnené pomermi žiadateľa a 2/ nejde o prípad
svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva. Ak z týchto
podmienok nie je splnená čo i len jedna, nemožno žiadosti vyhovieť. V danom prípade
odvolací súd nevyhovel žiadosti dovolateľky z dôvodu nesplnenia prvej podmienky, keď dospel k záveru, že navrhovateľka nepreukázala existenciu takých majetkových pomerov,
ktoré by priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodňovali. Dovolateľkou uvádzané
skutkové okolnosti teda v ničom nepotvrdzujú, že by procesným postupom odvolacieho súdu
bola znemožnená realizácia niektorého z jej procesných oprávnení.
Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že o oslobodenie od súdneho poplatku
žiadajúci účastník konania, pokiaľ sleduje dosiahnutie úspechu svojej žiadosti, musí súdu
vierohodným spôsobom preukázať svoje pomery rozhodujúce pre posúdenie opodstatnenosti
jeho žiadosti (splniť si povinnosť tvrdenia a preukázania svojich nepriaznivých pomerov).
Navrhovateľka mala procesnú možnosť, aby doložila podanú žiadosť o oslobodenie
od súdnych poplatkov a preukázala, že jej pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov. Je pritom na účastníkovi – žiadateľovi o oslobodenie od súdnych
poplatkov doložiť ako konkrétne pokrýva svoje životné potreby a že tieto jeho pomery
oslobodenie od súdneho poplatku opodstatňujú. Súd (spravidla) nie je nijako bližšie
informovaný o osobných a majetkových pomeroch žiadateľa. Je to žiadateľ, ktorý o svojich
pomeroch má súd informovať (povinnosť tvrdenia) a predložiť dostatočné doklady, resp.
označiť dôkazy, že jeho pomery oslobodenie od súdnych poplatkov opodstatňujú (dôkazná povinnosť); súd iba posúdi, či doklady (dôkazy) sú úplné (z hľadiska objasnenia pomerov
žiadateľa), či v tomto smere nevyvolávajú pochybnosť a pod. V tomto smere žiadateľ má teda
nielen povinnosť tvrdenia, ale i dôkaznú povinnosť – predložiť dostatočné doklady, resp.
označiť dôkazy, že jeho pomery oslobodenie od súdneho poplatku opodstatňujú.
Navrhovateľka bola opakovane vyzvaná súdom prvého stupňa na predloženie požadovaných
dokladov na preukázanie svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov, napriek
tomu však tieto doklady ani do rozhodnutia dovolacieho súdu nepredložila. Dovolací súd tiež
uvádza, že dôvodom pre oslobodenie navrhovateľky od súdnych poplatkov nie je to, že
v inom súdnom konaní, v ktorom sa domáha svojich majetkových práv, predložila listinné
dôkazy o svojich nulových majetkových pomeroch.
Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa
§ 236 a nasl. O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky nezostalo iné ako dovolanie navrhovateľky ako neprípustné podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietnuť. S poukazom
na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a navrhovateľkou namietané skutočnosti ohľadom
výnimočnosti okolností vo vzťahu k odporcovi môžu byť len obsahom dokazovania súdmi
nižších stupňov v konaní vo veci samej.
V dovolacom konaní úspešným odporcom 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. septembra 2011
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová