5Cdo/137/2019

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu: PHILOTALE INVESTMENTS LTD, Evagora 31, Evagoras Complex, 2nd floor, Flat/office 24, P.C.1066, Nicosia, Cyperská republika, IČ:C215023, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Barbara Holíková, s. r. o., Staré Grunty 162, Bratislava, IČO: 36 863 971 proti žalovaným: 1/ VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK, P.O.BOX 45, Karloveská 2, Bratislava IČO: 00 156 752, zast. Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava IČO: 36 862 711, 2/ SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, Radničné námestie 8, Banská Štiavnica, IČO: 36 022 047, o zaplatenie 32.290.559,-eur s prísl., vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 5C/95/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 17. októbra 2018 sp. zn. 6Co/230/2018, takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcu z a m i e t a.

Žalovanému 1/ a žalovanému 2/ priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

Odôvodnenie

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 07.09.2012 v zmysle poslednej zmeny žaloby pripustenej na pojednávaní dňa 05.12.2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/ na zaplatenie 32.290.559,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne odo dňa 08.09.2012 do zaplatenia a na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že spoločnosť XILAND, a. s., so sídlom Vajnorská 8/A, 831 03 Bratislava, IČO: 43 859 682 (právny predchodca žalobcu) ako nájomca uzatvorila so žalovanými ako prenajímateľmi nájomnú zmluvu na pozemky v lokalite I. O., nachádzajúce sa v katastrálnom území G. S. I., nakoľko mala záujem v spolupráci so zahraničným investorom realizovať podnikateľský zámer na predmetných pozemkoch vybudovaním športovo-rekreačného areálu. Podmienkou uzavretia nájomnej zmluvy zo strany žalovaného 1/ bolo zrušenie zapísaných a nezapísaných vecných bremien nachádzajúcich sa na predmetných pozemkoch v správe žalovaného 1/, ktoré boli zriadené v prospech oprávneného Družstvo LUŽNÉ LESY, Lúčky 13/1, 972 01 Bojnice, IČO: 35 971 711. Právnypredchodca žalobcu uzavrel dňa 05.09.2008 s Družstvom Zmluvu o spolupráci, na základe ktorej sa účastníci zmluvy dohodli na bezodplatnom zrušení vecných bremien zriadených na pozemkoch žalovaného 1/ v prospech Družstva, za čo sa právny predchodca žalobcu zaviazal zaplatiť Družstvu odmenu spôsobom uvedeným v zmluve. Dňa 16.09.2008 bola uzavretá nájomná zmluva č. 1110/1464/2008, 1120/404/2008 a na jej základe bola uzavretá Zmluva o zrušení vecného bremena č. 515-1100/08, na základe ktorej Družstvo súhlasilo so zrušením vecných bremien dohodou. Listom zo dňa 09.09.2009 bolo právnemu predchodcovi žalobcu oznámené, že na základe požiadavky podpredsedu vlády SR Dušana Čaploviča, povereného riadením Ministerstva životného prostredia SR, ukončujú žalovaní nájomnú zmluvu z dôvodu jej neplatnosti, pretože obchádza zákon. Žalobca tvrdil, že vzhľadom na priebeh procesu uzavierania nájomnej zmluvy a neskoršie správanie oboch žalovaných, neplatnosť nájomnej zmluvy spôsobil žalovaný 1/ v súčinnosti so žalovaným 2/. Právny predchodca žalobcu zabezpečil pre žalovaného 1/ odplatné zrušenie vecných bremien zaťažujúcich pozemky v jeho správe, pričom práve vysporiadaním právnych vzťahov k pozemkom, ktoré mali byť predmetom nájmu, podmieňovali žalovaný 1/ a žalovaný 2/ uzavretie nájomnej zmluvy. Právny predchodca žalobcu nemohol realizovať svoj podnikateľský zámer a uhradiť Družstvu dohodnutú odplatu za zrušenie vecných bremien. Vzhľadom na túto skutočnosť si Družstvo uplatnilo svoj nárok žalobou na Okresnom súde Bratislava III, ktorý rozsudkom zo dňa 12.09.2013 zaviazal právneho predchodcu žalobcu na zaplatenie odplaty 32.290.559,- eur spolu s príslušenstvom za zrušenie vecných bremien zriadených v prospech oprávneného Družstva. Právnemu predchodcovi žalobcu tak vznikla skutočná škoda spočívajúca v nákladoch na zrušenie vecných bremien v sume 32.290.559,- eur.

2. Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 05. decembra 2017 sp. zn. 5C/95/2012-583 žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému 1/ a žalovanému 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2.1. V odôvodnení prvoinštančný súd vyslovil, že predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a následkom, teda vzniknutou škodou. Vzniknutá škoda v podobe skutočnej škody musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Škoda musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje poškodeného, teda žalobcu. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania vzniku škody, nakoľko počas celého súdneho konania trvajúceho viac ako 5 rokov nepredložil, ani len neoznačil jediný relevantný dôkaz ohľadom vzniku škody. Po zmene žaloby pripustenej na pojednávaní dňa 05.12.2017 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných na zaplatenie skutočnej škody vo výške 32.290.599,- eur, ktorá mu vznikla titulom zaplatenia odmeny za zrušenie vecných bremien, kde povinným z vecných bremien bol žalovaný 1/ a oprávneným z vecných bremien bolo Družstvo LUŽNÉ LESY. Zrušenie vecných bremien bolo odkladacou podmienkou uzavretia nájomnej zmluvy na pozemkoch I. O., ktorej zmluvnými stranami boli žalovaní ako prenajímatelia a právny predchodca žalobcu ako nájomca. Právny predchodca žalobcu ako nájomca bol podľa zmluvy o nájme povinný zabezpečiť zrušenie uvedených vecných bremien, za čo sa zaviazal zaplatiť oprávnenému z vecného bremena odplatu. Na zaplatenie odplaty za zrušenie vecných bremien bol právny predchodca žalobcu zaviazaný rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12.09.2013, č. k. 29Cb/29/2010 - 245. Súd uviedol, že pokým dlžník (spoločnosť XILAND, a. s. ako právny predchodca žalobcu) nezaplatil dlžnú čiastku svojmu veriteľovi (oprávnený z vecného bremena), nemôže úspešne uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby za škodu, pretože mu škoda zatiaľ nevznikla. Samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh, nie je totiž skutočnou škodou ani ušlým ziskom 2.2. Argumentácia žalobcu je založená výlučne na nepreukázaných tvrdeniach bez vysvetlenia a bližšej špecifikácie. Jediný dôkaz, ktorým žalobca chcel preukázať vznik skutočnej škody (reálny úbytok na majetku), bol vypracovaný znalecký posudok, ktorý súdu nepredložil. Vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe (R 1/1981), v zmysle ktorej nie je možné ukladať znalcom posudzovanie právnych otázok, súd uvádza, že nie je možné vymedziť znalcovi vyjadriť sa k právnej skutočnosti, či v danom prípade došlo k vzniku škody. Posúdenie tejto otázky je vyložene vecou súdu na základe vykonaného dokazovania, preto súd nevyhovel žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania za účelom dodatočného predloženia znaleckého posudku, ktorým chcel preukázať domnelý vznik škody. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobcaani nevedel uviesť, presne špecifikovať, z čoho by mal znalec pri vypracovávaní znaleckého posudku vychádzať. Žalobca napokon požiadal súd o odročenie pojednávania z dôvodu predloženia dôkazov na preukázanie dôvodnosti nároku. Toto však považoval súd za nehospodárne predlžovanie konania a tento návrh sa súdu javil ako účelový, keď žalobca nevedel súdu uviesť, aké dôkazy predloží, resp. navrhne vykonať, okrem už skôr navrhovaného znaleckého posudku. Navyše strany sporu boli v súlade s § 181 ods. 4 C. s. p. na pojednávaní dňa 03.10.2017 poučené, aby doručili súdu v lehote 30 dní dôkazy, prípadne návrhy na doplnenie dokazovania na preukázanie svojich tvrdení. Argumentácia žalobcu, že nedisponuje podkladmi preukazujúcimi vznik uplatňovanej škody, nakoľko tieto sú v dispozícii postupcu (právneho predchodcu žalobcu), považoval súd za irelevantnú, keďže k postúpeniu došlo pred viac ako piatimi rokmi a postupca má podľa § 528 ods. 2 Občianskeho zákonníka povinnosť odovzdať postupníkovi všetky doklady a poskytnúť mu všetky potrebné informácie o postúpenej pohľadávke (napr. doklad o jej existencii). Žalobca navyše ani nepreukázal, že by sa od postupcu domáhal splnenia tejto povinnosti aj prípadným iniciovaním súdneho konania. S ohľadom na dĺžku konania, na jeho priebeh, a tiež na konanie žalobcu, ktorý počas päť rokov trvajúceho súdneho konania nepredložil, dokonca ani neoznačil jediný dôkaz preukazujúci vznik skutočnej škody, ktorú si v konaní uplatňuje (neberúc do úvahy navrhovaný znalecký posudok z dôvodov uvádzaných vyššie), súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 2.3. Žalobca žiadal odročiť pojednávanie z dôvodu oboznámenia sa s vyjadrením žalovaného 1/, ktoré bolo žalobcovi doručené na pojednávaní dňa 05.12.2017. Súd však tejto žiadosti žalobcu nevyhovel, nakoľko predmetné vyjadrenie žalovaného 1/ bolo iba opakovaným zhrnutím rozhodujúcich skutočností v predmetnom súdnom konaní, pričom neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, či doposiaľ neprezentované tvrdenia zo strany žalovaného 1/, ku ktorým by sa žalobca nemal možnosť počas konania vyjadriť. Takéto konanie súdu preto nebolo možné považovať za porušenie princípu rovnosti zbraní, naopak, odročovať pojednávanie v tomto štádiu konania z vyššie uvedeného dôvodu považoval súd za nanajvýš nehospodárne a v rozpore s účelom súdneho konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. novembra 2014, III. ÚS 646/2014-24).

3. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. októbra 2018 sp. zn.6Co/230/2018- 752 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovaným 1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 3.1. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 3.2. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že nevyhovel jeho žiadosti o odročenie pojednávania konaného dňa 05.12.2017, aby sa mohol oboznámiť s podaním žalovaného 1/, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie vyjadreným v bode 17. odôvodnenia napadnutého rozsudku a na tento bod odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal. 3.3. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie vykonal v prejednávanej veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a na jeho základe zistil správne skutkový stav veci. K námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy uviedol, že z ust. § 185 ods. 1 CSP vyplýva, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhované stranou, ale je na jeho rozhodnutí, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Súdna prax je jednotná v tom, že ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Rozhodnutie v prejednávanej veci nezáviselo od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a preto nebolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie v zmysle § 207 ods. 1 CSP a ani nebolo potrebné, aby žalobca do spisu zakladal súkromný znalecký posudok (§ 209 CSP). Ako je to totiž uvedené vyššie, žalobca v konaní nepreukázal, že by zaplatil veriteľovi (Družstvo Lužné lesy) sumu 32.290.599,- eur, a teda nepreukázal, že by mu v tejto výške vznikla škoda. Za tejto situácie vykonávať dokazovanie ohľadom výšky škody postrádalo zmysel. Okrem toho, žalobca v konaní a aj v odvolaní tvrdil, že „počas konania jednoznačne deklaroval, že na jeho strane vznikla škoda v podobe skutočnej škody v celkovej výške 32.290.599,- eur, pričom táto vznikla titulom úhrady odmeny za zrušenie vecných bremien, ktoré viazli na predmetných nehnuteľnostiach“ (bod 36. odvolania). Z toho podľa názoru odvolacieho súdu vyplývalo, že výšku škody žalobca celkom jednoznačne špecifikoval, takže akékoľvek znaleckédokazovanie by bolo v tomto ohľade nadbytočné. 3.4. K odvolacej argumentácii žalobcu uviedol, že žalobe o náhradu škody nebolo možné vyhovieť už len z jedného dôvodu, ktorým je to, že žalobca nepreukázal vznik škody a nepreukázal teda existenciu základného predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu, či už v zmysle Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. Žalobca tvrdil, že škoda predstavuje sumu 32.290.559,- eur, na zaplatenie ktorej bol súdom zaviazaný v prospech právneho nástupcu Družstva Lužné lesy z titulu nezaplatenia odmeny za zrušenie vecného bremena vyplývajúcej zo zmluvy o spolupráci uzavretej medzi jeho právnym predchodcom a spomenutým družstvom. Odvolací súd poukázal na to, že samotný žalobca v podaní zo 07.11.2017 (č. l. 465) uviedol: „K vzniku skutočnej škody na strane právneho predchodcu žalobcu došlo okamihom splnenia záväzku vo výške 32.290.559,- eur z titulu nezaplatenej odplaty priznanej v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 29Cb/29/2010 v prospech veriteľa právneho predchodcu žalobcu.“ Žalobca teda uznal, že škoda v uvedenej výške by mu vznikla iba za predpokladu, že by sumu 32.290.559,- eur jeho právny predchodca skutočne uhradil. Túto skutočnosť však žalobca v konaní nepreukázal. Na preukázanie zaplatenia uvedenej sumy veriteľovi - Družstvu Lužné lesy nebolo potrebné vykonanie dokazovania výsluchom svedkov, najmä nebolo potrebné za tým účelom nariaďovať znalecké dokazovanie. Postačovalo, aby žalobca predložil doklad, z ktorého by vyplývalo, že ako dlžník zaplatil sumu 32.290.559,- eur veriteľovi. Takýto doklad však žalobca v konaní nepredložil. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na ods. 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie podrobne vysvetlil, prečo bol toho názoru, že žalobca nepreukázal vznik škody. K bodu 36. odvolania uviedol, že žalobca v konaní síce skutočne deklaroval vznik škody vo výške 32.290.599,- eur a uviedol právny a skutkový dôvod jej vzniku. Samotné „deklarovanie“ vzniku škody je však nepostačujúce, pokiaľ žalobca vznik škody dôkazne nepreukázal.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie zo dňa 13.12.2018, pričom si uplatnil dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, t. j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 4.1. Dovolateľ odôvodnil dovolanie skutočnosťou, že súd prvej inštancie znemožnil svojim procesným postupom riadne uplatnenie jeho procesných práv a nesprávne aplikoval právne predpisy v neprospech žalobcu, čím došlo k porušeniu práv žalobcu na spravodlivý proces a zároveň odvolací súd v rámci odvolacieho konania toto pochybenie súdu prvej inštancie nenapravil a neodstránil protiprávny stav. 4.2. Dovolateľ argumentoval tým, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 05.12.2017 nevyhovel žiadosti žalobcu o odročenie tohto pojednávania za účelom možnosti oboznámenia sa s podaním žalovaného 1/ - vyjadrením vo veci samej. Vyjadrenie mu bolo doručené súdom prvej inštancie krátkou cestou na predmetnom pojednávaní. Dovolateľ uviedol, že vyjadrenie mu bolo doručené na pojednávaní bez toho, aby sa mohol vo vzťahu k nemu riadne pripraviť a reagovať naň, naviac bolo obsahovo veľmi rozsiahle, pričom malo niekoľko desiatok strán. Postup súdu prvej inštancie označil za absolútne formalistický (kedy súd prvej inštancie posúdil podanie ako zhrnutie doterajších postojov a prednesov), čím podľa dovolateľa došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 4.3. Dovolateľ ďalej uviedol, že v rozsudku odvolacieho súdu nie sú dostatočne odôvodnené jeho myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia jednotlivých námietok žalobcu, ktoré boli predmetom odvolania, na základe týchto námietok odvolací súd nevyvodil vo vzťahu ku všetkým z nich právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Rozsudok odvolacieho súdu považoval za nepreskúmateľný. 4.4. Okrem vyššie uvedených pochybení nižších súdov dovolateľ týmto vytkol aj nesprávnu aplikáciu ustanovenia §181 ods. 4 CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ktoré ju aplikovali napriek skutočnosti, že predmetné konanie začalo ešte pred účinnosťou zákona č. 160/2015 Z. z. CSP, a preto bolo potrebné, aby sa ohľadom otázky prípadnej sudcovskej koncentrácie konania aplikovala doterajšia právna úprava. Odvolací súd túto žalobcom formulovanú námietku vady konania pred súdom prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú a v celom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi súdu prvej inštancie. 4.5. Dovolateľ žiadal zrušiť rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17.10.2018 sp. zn. 6Co/230/2018- 752 ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 05.12.2017 sp. zn. 5C/95/2012-583 a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.

5. K dovolaniu sa vyjadril právny zástupca žalovaného 1/, ktorý mal za to, že dovolanie nie je dôvodné, nakoľko žalobca nepreukázal opodstatnenosť uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolanie žalobcu navrhol dovolaciemu súdu zamietnuť, pričom si pre seba ako aj žalovaného 2/ uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Právny zástupca žalovaného 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/230/2018-752 zo dňa 17.10.2018 považuje za zákonný, vecne správny a riadne odôvodnený, dovolanie je podľa jeho právneho názoru nedôvodné. Súčasne požiadal dovolací súd, aby dovolanie ako nedôvodné zamietol.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť.

7. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu (1Cdo/54/2018, 2Cdo/33/2017, 3Cdo/33/2017, 4Cdo/54/2018, 5Cdo/104/2017, 7Cdo/29/2018, 8Cdo/140/2017).

11. V uvedenom prípade vyvodzoval dovolateľ prípustnosť dovolania z § 420 písm. f/ CSP. Dovolateľ argumentoval tým, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 05.12.2017 nevyhovel žiadosti žalobcu o odročenie tohto pojednávania za účelom možnosti oboznámenia sa s podaním žalovaného 1/ - vyjadrením vo veci samej. Vyjadrenie mu bolo doručené súdom prvej inštancie krátkou cestou na predmetnom pojednávaní. Dovolateľ argumentuje, že vyjadrenie mu bolo doručené na pojednávaní bez toho, aby sa mohol vo vzťahu k nemu riadne pripraviť a reagovať naň, naviac bolo obsahovo veľmi rozsiahle, pričom malo niekoľko desiatok strán. Dovolateľ ďalej uviedol, že v rozsudku odvolacieho súdu nie sú dostatočne odôvodnené jeho myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia jednotlivých námietok žalobcu, ktoré boli predmetom odvolania, na základe týchto námietok odvolací súd nevyvodil vo vzťahu ku všetkým z nich právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti odvolaciehosúdu bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Rozsudok odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľný. Dovolateľ nižším súdom vytkol aj nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 181 ods. 4 CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ktoré ju aplikovali napriek skutočnosti, že predmetné konanie začalo ešte pred účinnosťou zákona č. 160/2015 Z. z. CSP, a preto bolo potrebné, aby sa ohľadom otázky prípadnej sudcovskej koncentrácie konania aplikovala doterajšia právna úprava.

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

13. K námietke dovolateľa o jeho nemožnosti oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného 1/ predloženým na pojednávaní zo dňa 05.12.2017 dovolací súd uvádza, že táto nie je dôvodná. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 05.12.2017 jednoznačne vyplýva, že súd doručil krátkou cestou vyjadrenie žalovaného 1/ PZ žalobcu a PZ žalovaného 2/. Z obsahu vyjadrenia žalovaného 1/ je možné vyvodiť, že ide o zhrnutie, resp. zopakovanie tvrdení uvedených v predchádzajúcich písomných podaniach. Zo zápisnice o pojednávaní ďalej vyplýva, že pojednávanie bolo prerušené o 10:40 a pokračovalo o 10:50. Naviac k samotnému zneniu vyjadrenia žalovaného 1/ k dovolaniu dovolací súd uvádza, že dovolateľ mohol využiť svoje právo reagovať naň aj v odvolaní, čo ale neurobil a toto právo nevyužil.

14. Dovolací súd zdôrazňuje, že aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty druhej strany sporu (III. ÚS 402/2008). Z toho vyplýva, že je na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také ich predloží na konfrontáciu druhej strane. Konajúci súd musí popri rovnosti účastníkov konania (strán sporu) zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane. Iný pohľad na realizáciu práva strany sporu oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jednej strany sporu k vyjadreniu druhej strany sporu. Takýto pohľad by mohol mať znaky prílišného právneho formalizmu. Súd prvej inštancie samotné vyjadrenie žalovaného 1/ dovolateľovi predložil, tento mal možnosť oboznámiť sa s ním a reagovať naň, či už priamo na pojednávaní alebo v samotnom odvolaní. Princíp kontradiktórnosti civilného procesu má svoje ústavnoprávne limity a tie sa v CSP prejavujú predovšetkým sudcovskou koncentráciou konania.

15. V nadväznosti na vyššie uvedené ako aj námietku dovolateľa týkajúcu sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 181 ods. 4 CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ktoré ju aplikovali napriek skutočnosti, že predmetné konanie začalo ešte pred účinnosťou zákona č. 160/2015 Z. z. CSP, a preto bolo potrebné, aby sa ohľadom otázky prípadnej sudcovskej koncentrácie konania aplikovala doterajšia právna úprava dovolací súd uvádza, že táto je nedôvodná. Dovolací súd poukazuje na bod 22. napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorý uviedol, že použitie ustanovenia § 181 ods. 4 CSP súdom prvej inštancie nebolo v neprospech žalobcu, z dôvodu, že žalobca oznámil súdu podaním dňa 07.11.2017 svoje návrhy na doplnenie dokazovania. Dovolací súd len dopĺňa, že žaloba bola žalobcom podaná dňa 07.09.2012 a súd prvej inštancie dňa 03.10.2017, teda už za účinnosti novejprávnej úpravy CSP vyzval strany, aby v lehote 30 dní doručili dôkazy, prípadne návrhy na doplnenie dokazovania. Civilný sporový poriadok v ust. § 470 ods. 2 upravuje, že ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania nemožno uplatniť na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ak by boli v neprospech strany. Vzhľadom na skutočnosť, že stranám sporu bola poskytnutá dodatočná lehota 30 dní na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania po piatich rokoch od začatia konania na súde prvej inštancie nie je možné konštatovať, že toto ustanovenie by bolo použité v neprospech žalobcu.

16. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spĺňa podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonné kritériá v zmysle ustanovenia § 393 CSP. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľa dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, pričom to rozhodne nie je tento prípad. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).

17. K námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.

18. Po preskúmaní veci dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP, pričom sa v napadnutom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, na ktoré v podrobnostiach odkázal (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Je zrejmé, že prvoinštančným súdom obstarané skutkové zistenia a ich právne posúdenie považoval za natoľko správne, že ich nepotreboval nijako korigovať. Z odôvodnení rozhodnutí týchto súdov (odvolacieho a prvoinštančného), chápaných v ich organickej (kompletizujúcej) jednote (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalobcu, vyjadrenia žalovaného 1/ a 2/ k tomuto odvolaniu, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov sporových strán, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa vysporiadal vo svojom odôvodnení so všetkými podstatnými námietkami žalobcu (vznesenými aj v dovolaní).

19. Dovolací súd už len poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacomkonaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018).

20. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto ho zamietol podľa § 448 CSP.

21. Dovolací súd rozhodol o trovách dovolacieho konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Dovolací súd žalovanému 1/ a žalovanému 2/ priznal voči žalobcovi vzhľadom na ich úspech vo veci náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok