5 Cdo 136/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ing. P. P., zastúpeného JUDr. M. J.M.K., IČO: X., 2/ J. B.P., 3/ Ing. R. B.P., 4/ JUDr. Š. S., proti žalovaným 1/ P. H., 2/ J. H., zastúpeným JUDr. D. K., o zaplatenie 74 420,77 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 2 C 118/2005, o dovolaní žalobcu 1/ a žalovaných 1/, 2/
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 15. decembra 2009 sp.zn. 8 Co 172/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 15. decembra
2009 sp. zn. 8 Co 172/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom zo 26. januára 2009 č.k. 2 C 118/2005-222 (v poradí
druhým) rozhodol tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcom 1/ až 4/ spoločne
a nerozdielne 74 420,77 € spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 6% od 31. marca
2005 do zaplatenia, na účet žalobcu 1/ do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ až 4/ trovy konania 3 721,03 €
a trovy právneho zastúpenia 6 908,70 € k rukám ich právneho zástupcu, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Doplneným dokazovaním v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. mája 2008 sp.zn. 8Co 369/2007 mal za to, že
v danej veci ide o nárok žalobcov 1/ až 4/ na vydanie majetkového prospechu získaného
plnením z neplatného právneho úkonu (§ 451 Občianskeho zákonníka). Vychádzal
z rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 19. júla 2004 č.k. 8 C 43/2000-113, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 27. januára 2005, z ktorého mal preukázané, že zmluva
o budúcej zmluve uzavretá medzi účastníkmi dňa 30. septembra 1997, je neplatná. Žalovaní
1/, 2/ sa na úkor žalobcov 1/ až 4/ bezdôvodne obohacovali tým, že užívali nehnuteľnosti
vo vlastníctve žalobcov 1/ až 4/ v rozpore s dobrou vierou, nakoľko im muselo byť zrejmé, že
zmluva o budúcej zmluve je neplatná. I napriek týmto skutočnostiam však naďalej užívali
2
nehnuteľnosť a nemohli teda byť v užívaní dobromyseľní. Pri posudzovaní otázky
dobromyseľnosti alebo nedobromyseľnosti užívania nehnuteľnosti, sa súd prvého stupňa
oboznamoval s písomnými podaniami a ďalšími dôkazmi, z ktorých vyplynulo, že napriek
spochybneniu platnosti zmluvy o budúcej zmluve a rozdielnych názorov na povinnosť plniť,
žalovaní 1/ a 2/ nehnuteľnosti držali a užívali až do protokolárneho odovzdania nehnuteľnosti
dňa 21. augusta 2002. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi spornou. Žalovaní 1/ a 2/
v konaní nijakým spôsobom nepreukázali dobromyseľnosť držby, resp. nepreukázali
okolnosti, z ktorých bolo možno usudzovať na dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace
o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci. Nedostatok dobrej viery žalovaných 1/ a 2/
v čase od uzavretia zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 30. septembra 1997 až
do protokolárneho odovzdania dňa 21. augusta 2002 bol preukázaný skutočnosťou, že
žalovaní 1/ a 2/ mali v čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve vedomosť o tom, že
uzatvárajú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a nie priamo kúpnu zmluvu. Žalovaní 1/, 2/
mali vedomosť o tom, že zmluva o budúcej kúpnej zmluve je len predbežnou zmluvou, ktorá
spočíva vo vzniku záväzku kontrahovať. Z hľadiska objektívneho posudzovania veci,
pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte rozumne požadovať, nemohla byť u žalovaných 1/ a 2/ vyvolaná dobrá
viera, že im vec patrí. Súd prvého stupňa mal preukázanú nedobromyseľnosť žalovaných 1/ a 2/ aj z listinných dôkazov, a to najmä z ich listu označeného, ako stanovisko zo dňa
1. decembra 1999, kde sa prvý krát otvorene, priamo a preukázateľne vyjadrili, že je im
známe, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná, napriek tomu až do protokolárneho
odovzdania nehnuteľnosti, t.j. do 1. augusta 2002, túto užívali nedobromyseľne a muselo im
byť známe, že sa bezdôvodne obohacujú na úkor žalobcov 1/ až 4/. Ďalšou skutočnosťou,
ktorou mal súd prvého stupňa nepochybne preukázanú nedobromyseľnosť žalovaných 1/ a 2/,
ktorí si boli vedomí svojej povinnosti platiť nájomné, bol aj list žalovaných 1/ a 2/ zo dňa
7. januára 2000, v ktorom uviedli, že do skončenia súdneho konania budú peniaze za nájomné
ukladať do notárskej úschovy, čo však neurobili. Pokiaľ odporcovia v konaní namietali
premlčanie, súd prvého stupňa k tejto námietku neprihliadol. Vychádzal pri jej posudzovaní
z § 39 a nasl. Občianskeho zákonníka. Mal za to, že z neplatného právneho úkonu nemôžu
vzniknúť platné právne účinky, teda nemôže začať plynúť premlčacia doba. Pokiaľ žalovaní
1/ a 2/ vzniesli námietku premlčania, poukazovali na § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Prvostupňový súd mal za to, že v danom prípade lehota na uplatnenie práva z bezdôvodného
obohatenia začala plynúť dňom vyhlásenia rozsudku Okresného súdu v Žiline zo dňa 19. júla
2004 č.k. 8C/43/2000-113, ktoré rozhodnutie bolo doručené navrhovateľom v decembri 2004
3
až januári 2005, pričom právoplatnosť nadobudlo 27. januára 2005. Prvostupňový súd mal
nepochybne zistené, že nehnuteľnosť žalovaní 1/ a 2/ užívali 59 mesiacov a 21 dní ku dňu
odovzdania vrátane. V zmysle vyjadrenia realitných kancelárií nájomné za nebytové priestory
bolo v danej lokalite od 29,87 €/m2 do 49,79 €/m2 za jeden rok. Keby súd vychádzal
i z najnižšej hodnoty 29,87 €/m2, rátal by len zastavenú užívaciu plochu vo výmere
587 m2 a nerátal by do tohto aj záhradu vo výmere 518 m2, nájomné by bolo ročne
17.536,35 €, mesačne 1.461,36 €. Súd však vychádzal zo sumy 1.261 €, a to aj z tohto
dôvodu, že súčasný nájomník platí nájomné mesačne v tejto výške. Za dobu, kedy žalovaní
1/ a 2/ užívali nehnuteľnosť, prináleží preto titulom bezdôvodného obohatenia žalobcom 1/
až 4/ istina vo výške 174.420,76 €. Podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka zaviazal
žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobcom 1/ až 4/ aj úrok z omeškania vo výške 6% z istiny
od 31. marca 2005 do zaplatenia. Vychádzal z toho, že žalobcovia 1/ až 4/ zaslali žalovaným
1/ a 2/ oznámenie o urovnaní, ktoré obdržali 15. marca 2005 s lehotou zaplatenia do 31. marca
2005. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Žiline
rozsudkom z 15. decembra 2009 sp.zn. 8 Co 172/200 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
tak, že uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ až 4/
sumu 38.712,69 € so 6%-ným úrokom z omeškania od 1. apríla 2005 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšnej časti, pokiaľ išlo o sumu 35.708,08 € s príslušenstvom, návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Z vykonaného
dokazovania súdom prvého stupňa mal za to, že nárok žalobcov 1/ až 4/ je dôvodný iba
čiastočne. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaní 1/ a 2/ nehnuteľnosti užívali
dobromyseľne, v zmysle zmluvy o budúcej zmluve do dňa 31. januára 2000, kedy podali
žalobu o neplatnosť predmetnej zmluvy, a tým si museli byť vedomí, že užívajú nehnuteľnosti
bezdôvodne. Odvolací súd sa vysporiadal s vznesenou námietkou premlčania tak, že
za objektívnu lehotu v danom prípade považoval lehotu 10 ročnú, keďže žalovaní 1/, 2/ sa
úmyselne bezdôvodne obohacovali. Pričom subjektívna lehota u žalobcov 1/ až 4/ na podanie
žaloby bežala odo dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 8 C 43/2000, t. j.
27. januára 2005. Žalobu žalobcovia 1/ až 4// podali na súd dňa 15. mája 2005, teda podľa
názoru odvolacieho súdu v zákonnej dvojročnej lehote. Odvolací súd bol toho názoru, že
navrhovateľom prináleží bezdôvodné obohatenie odo dňa 31. januára 2000 do dňa
protokolárneho odovzdania nehnuteľností, t.j. do dňa 221. augusta 2002. Jedná sa o 30
mesiacov a 21 dni. Výšku bezdôvodného obohatenia, predstavujúcu nájomné za predmetné
nehnuteľnosti mesačne v sume 1.261 €, považoval odvolací súd za nespornú, lebo túto sumu
4
žalovaní 1/ a 2 / nespochybňovali. S poukazom na uvedené odvolací súd bol toho názoru, že
žalobcom 1/ až 4/ prináleží bezdôvodné obohatenie v celkovej sume 38.712,69 €
(1.166.258,50 Sk), ako aj úrok z omeškania vo výške 6% od 31. marca 2005 do zaplatenia.
O trovách prvostupňového a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca 1/, ako aj žalovaní 1/,2/.
Žalobca 1/ navrhol zmeniť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a nevyhovel návrhu žalobcov 1/ až 4/ a ako aj v časti
rozhodnutia o náhrade trov konania. Prípustnosť dovolania odôvodnil s poukazom na § 238
ods. 1 O.s.p a jeho dôvodnosť § 241 ods. 2 písm. b/,c/ O.s.p. Namietal nesprávnosť právneho
názoru odvolacieho súdu, ktorý vyslovil, že žalovaní 1/ a 2/ užívali predmetné nehnuteľnosti
dobromyseľne v zmysle zmluvy o budúcej zmluve do dňa 31. januára 2000, kedy podali
žalobu o neplatnosť zmluvy a tým si museli byť vedomí, že užívajú nehnuteľnosti
bezdôvodne. Bol toho názoru, že z obsahu neplatnej zmluvy o budúcej zmluve nemožno
dospieť k záveru, že žalovaní 1/ a 2/ užívali nehnuteľnosti dobrovoľne, keďže sami
nepopierali vedomosť o existencii zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktorá len zaväzovala
účastníkov zmluvy k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy, na základe ktorej by žalovaní 1/ a 2/
nadobudli vlastnícke právo. Žalovaní 1 /a 2/ predmetné nehnuteľnosti využívali
na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti (čo v konaní nepopreli), na základe čoho im
nehnuteľnosti slúžili na dosahovanie zisku z podnikania. Uvedenou skutočnosťou sa odvolací
súd v rámci prejednania veci nezaoberal. Do uvedenej nehnuteľnosti neinvestovali ako
do vlastnej, vedomí si, že im na základe zmluvy o budúcej zmluve nehnuteľnosti nepatria,
a preto tieto nemohli užívať dobromyseľne. Žalovaní 1/ a 2/ dobromyseľné užívanie
nehnuteľnosti od obdobia 30. septembra 1997 do 31. Januára 2000, v konaní žiadnym
spôsobom nepreukázali, zároveň nepreukázali ani žiadnu okolnosť, z ktorej by bolo možné
túto dobromyseľnosť odvodzovať, Dovolateľ mal za to, že odvolací súd dospel pri zmene
rozsudku súdu prvého stupňa k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Obohatenie na strane žalovaných 1/ a 2/ spočívalo v užívaní
nehnuteľnosti, ktorému zodpovedá peňažná náhrada. Namietol, že dobromyseľnosť je
podstatná iba s poukazom na § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri vydávaní úžitkov
z bezdôvodného obohatenia.
5
Žalovaní 1/ a 2/ namietali vo svojom dovolaní, že rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení a žiadali rozsudok odvolacieho súdu ako
neodôvodnený a zmätočný zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietali
nesprávny právny názor odvolacieho súdu v tom, že podaním žaloby o neplatnosť zmluvy
o budúcej zmluve dňa 31. januára 2000 prestali byť dobromyseľní v užívaní a úmyselne sa
bezdôvodne obohacovali. Mali za to, že v danom prípade nepostačovala predpokladaná, ale
sa vyžadovala skutočná vedomosť ohľadom neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve. Až dňom
vyhlásenia rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 19. júla 2004 sp.zn. 8 C 43/2000 mali
skutočnú vedomosť o tom, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná. Na druhej strane
ohľadom platnosti zmluvy o budúcej zmluve nemali pochybnosti žalobcovia 1/ až 4/, ktorí
dňa 8. februára 2000 odstúpili od zmluvy a následne podali na súd návrh na vypratanie
užívaných nehnuteľností. Rozsudkom Okresného súdu Žiline zo dňa 10. októbra 2000 sp. zn.
2 C 372/ v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. júna 2002 sp.zn.
6 Co 400/2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. augusta 2002 im bola uložená
povinnosť vypratať užívaný nebytový priestor – nehnuteľností v kat. území B., ktoré
s vedomím budúcich vlastníkov dobromyseľne užívali na základe zmluvy o budúcej zmluve. Z uvedeného bolo zrejmé, že oba súdy považovali zmluvu o budúcej zmluve za platnú
a platné a účinné aj odstúpenie žalobcov v 1/ až 4/ rade od zmluvy o budúcej zmluve. Napriek
skutočnosti, že v rozsudkoch nebol riešený ich nárok na vrátenie splatenej časti kúpnej ceny
vo výške 2.100.000,- Sk, v lehote určenej súdom, dňa 21. augusta 2002 protokolárne
odovzdali nehnuteľnosti žalobcom 1/ až 4/. Mali za to, že v posudzovanom prípade ide
o synalagmatický záväzok, teda o vzájomnú reštitučnú povinnosť. Pokiaľ odvolací súd priznal
nárok žalobcom 1/ až 4/ na vydanie bezdôvodného obohatenia, išlo o priznanie nároku
nad rámec zákonnej úpravy, nakoľko protiplnenie sporových strán sa titulom neplatného
právneho úkonu už raz uskutočnilo, preto žalobcovia 1/ až 4/ nemali titul na podanie žaloby.
Namietali i nesprávny právny záver súdu v prípade premlčania nároku. Pokiaľ súd dospel
k názoru, že na ich strane vzniklo bezdôvodné obohatenie, určite však nie úmyselné (pretože
úmysel by musel smerovať k získaniu bezdôvodného obohatenia a musel by existovať už
v čase získania bezdôvodného obohatenia), nárok žalobcov 1/ až 4/ rade by bol premlčaný
v trojročnej objektívnej premlčacej dobe a nie v 10 ročnej, ako dospel k záveru odvolací súd.
Pri absolútne neplatnom právnom úkone objektívna premlčacia doba začne plynúť už
od vzniku takéhoto úkonu, t.j. v tomto prípade začala plynúť dňa 30. septembra 1997, kedy
bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy,
keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Ak by v ich
6
prípade došlo k bezdôvodnému obohateniu, potom sa žalobcovia 1/ až 4/ už dňa 21. augusta
2002, t.j. v deň, kedy protokolárne odovzdali užívané nehnuteľnosti, dozvedeli tom, kto sa
na ich úkor obohatil a v akej výške. S prihliadnutím na deň uplatnenia nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia na súde (16. mája 2005), nárok žalobcov 1/ až 4/ by bol premlčaný
i vzhľadom na márne uplynutie tak objektívnej, ako i subjektívnej premlčacej doby. Ak by sa
okolnosti ohľadom získaného bezdôvodného obohatenia žalobcovia 1/ až 4/ dozvedeli až
dňom právoplatnosti rozsudku, mali subjektívnu premlčaciu dobu zachovanú, avšak
objektívna premlčacia doba márne uplynula už dňa 30. septembra 2000, pričom platí, že
subjektívna doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže
prekročiť, takže aj v tomto prípade by bol nárok premlčaný. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nebolo zrejmé a dostatočne zjavné, na základe čoho odvolací súd dospel k záveru,
že žalovaní 1/a 2/ nehnuteľnosti užívali bez právneho dôvodu, pričom plynutie subjektívnej
premlčacej doby odvodil od dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žilina,
sp.zn. 8C/43/2000, dňa 27. januára 2005.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie účastníkov je
dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
7
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd najskôr otázkou, či
konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (t.j. či
v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť
účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku
návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad
odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
či súdom nesprávne obsadeným). Odvolací súd dospel k záveru, že konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie možnosti
konať pred súdom, 2) to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3) možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, že
dovolatelia oprávnene vo svojom dovolaní vytýkajú, že rozsudok odvolacieho súdu je
zmätočný a nepreskúmateľný.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
8
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia ( II. ÚS 383/06).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS
14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
9
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným
právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov. Jedným z dôvodov, prečo právo účastníka konania
je takým právom, je to, že súd je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie aj v rámci verejného
vyhlásenia rozhodnutia. Práve prítomnosť verejnosti a prítomnosť účastníkov konania je
jednou zo záruk, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nebude svojvoľným a arbitrárnym.
Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu musia mať náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 3 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
10
vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež
s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým
preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom
opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, že pri zmene
rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu
prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstižné
zdôvodnenie. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku
(§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má
zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých
a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak
v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto požiadavky
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa.
Z rozsudku odvolacieho súdu nie je možné vyvodiť záver o tom, z akého skutkového
stavu pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí, a to tak vo výroku o priznaní nároku vo výške
38 712,68 € s príslušenstvom žalobcom 1/ až 4/, ako aj vo výroku o zamietnutí zvyšnej časti
nároku žalobcov 1/ až 4/, vychádzal a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce. Odvolací
súd uviedol vo svojom stručnom odôvodnení, iba “že podľa jeho názoru žalovaní 1/ a 2/
užívali nehnuteľnosti dobromyseľne v zmysle zmluvy o budúcej zmluve do dňa 31. januára
2000, kedy podali žalobu o neplatnosť predmetnej zmluvy a tým si museli byť vedomí, že
nehnuteľnosť užívajú bezdôvodne. “Tento jeho záver, odlišný od záveru, ku ktorému dospel
súd prvého stupňa, však neodôvodnil. Následne iba matematicky prerátal výšku nájomného,
prestavujúceho podľa názoru odvolacieho súdu výšku bezdôvodného obohatenia, za obdobie
od 31. januára 2000 do 21. augusta 2002 a zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobcom 1/ až
4/ spoločne a nerozdielne sumu 38 712,69 € so 6 % úrokom z omeškania od 1. apríla 2005 do zaplatenia. Ďalej uviedol, že „za objektívnu lehotu v danom prípade považoval lehotu 10
ročnú, keďže sa žalovaní 1/ a 2/ úmyselne obohacovali, pričom subjektívna lehote u žalobcov
11
na podanie žaloby bežala odo dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žilina, t. j.
odo dňa 27. januára 2005“. Odvolací súd však nevysvetlil, odkedy začala táto objektívna
lehota plynúť a z akých dôvodov dospel k záveru, že sa žalovaní 1/a 2/ úmyselne obohacovali.
Úplne bez odôvodnenia ponechal odvolací súd námietky žalovaných 1/ a 2/
o synalagmatickom záväzku, vo vzťahu ku vzájomnému konaniu účastníkov v ďalších
súdnych sporoch, vyvolaných zmluvou o budúcej zmluve, uzavretou medzi účastníkmi dňa
30. septembra 1997. Hoci všetky námietky žalovaných 1/ a 2/, ktoré uvádzali v konaní, ako aj
v podanom odvolaní, v rozsudku písomne uviedol, v odôvodnení svojho zmeňujúceho
rozhodnutia sa nimi vôbec nezaoberal.
Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, že odvolací súd zaťažil svoje konanie
a rozhodnutie vadou (§ 237 písm. f/ O. s.p. ), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť vecne správne. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Žiline podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. júna 2011
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová