Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

5 Cdo 131/2011

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa S. P.P., proti odporcom 1/ L. S., IČO : X., zastúpenému

JUDr. M. K., 2/ J. G., zastúpenému JUDr. R. P., o určenie sumy náhrady za stratu na

zárobku

po skončení práceneschopnosti a iné, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp.zn.

6 C 95/2010, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 23. februára 2011, sp.zn. 15 Co 5/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 23. februára 2011, sp.zn. 15 Co 5/2011 v časti, v ktorej potvrdil

zamietnutie návrhu na určenie, že suma náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti k 31. decembru 2003 patriaca odporcovi 2/ od odporcu 1/ z titulu pracovného

úrazu zo dňa 18. mája 1990, je vo výške 53,70 €, o d m i e t a.

Vo zvyšku napadnutý rozsudok odvolacieho súdu z r u š u j e   a vec mu v rozsahu

zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Brezno rozsudkom z 2. novembra 2010, č.k. 6 C 95/2010-81 zamietol

návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že suma náhrady za stratu na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti k 31. decembru 2003 patriaca odporcovi 2/ od odporcu 1/

z titulu pracovného úrazu zo dňa 18. mája 1990, je vo výške 53,70 € a určenia, že dohoda

o výške náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti uzavretá medzi

odporcom 1/ a odporcom 2/ zo dňa 8. novembra 2005, je neplatná. Navrhovateľovi uložil

povinnosť nahradiť odporcovi 1/ trovy konania vo výške 217,73 € na účet právneho zástupcu JUDr. M. K. a odporcovi 2/ trovy konania vo výške 182,94 € na účet právneho zástupcu

JUDr. Ing. B. P., PhD., v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že

postavenie S. P. ako navrhovateľa v tomto konaní nie je z právneho hľadiska neisté, pretože

rozsah jej práv a povinností je súdnymi rozhodnutiami už určený. Preto súd z dôvodu

nedostatku naliehavého právneho záujmu na strane navrhovateľa v zmysle § 80 písm. c/

O.s.p. návrh v plnom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 23. februára

2011, sp.zn. 15 Co 5/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Odporcom 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.  

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z § 272 ods. 3 zákona o S. poistení vyplýva, že

v prípade vyplácania náhrady za stratu na zárobku k 31. decembru 2003 a nároku na jej

výplatu aj po tomto dni, sa úrazová renta vypláca v sume, v akej patrila k 31. decembru 2003.

Za túto sumu je potrebné považovať sumu, v akej bola náhrada za stratu na zárobku

vyplácaná, a navrhovateľ bol preto bez ďalšieho povinný prevziať výplatu úrazovej renty

vo výške vyplácanej k 31. decembru 2003, pokiaľ nedošlo k zmene pomerov. Mal za to, že

navrhovateľ nie je oprávnený prepočítať výšku náhrady za stratu na zárobku vyplácanú  

k 31. decembru 2003 a úrazovú rentu vyplácať od 1. januára 2004 v inej, nižšej sume, ako

bola vyplácaná. Konštatoval, že súd pri rozhodovaní je viazaný petitom návrhu, teda tým,

čoho sa navrhovateľ domáha. Navrhovateľ sa domáhal určenia, že suma náhrady za stratu

na zárobku po skončení PN k 31. decembru 2003 patriaca odporcovi 2/ od odporcu 1/ z titulu

pracovného úrazu zo dňa 18. mája 1990, je vo výške 1 618 Sk. Takejto určovacej žaloby

v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. sa domáhal len na základe vlastného prepočítania nároku, aký

by mal patriť ako úrazová renta odporcovi 2/ k 31. decembru 2003. Ide o svojvoľný prepočet

navrhovateľa bez toho, aby rešpektoval ustanovenie § 272 ods. 3 prvej vety zákona o S.

poistení. Nakoľko takýto svojvoľný výpočet navrhovateľa je v rozpore s princípom prebratia

výplaty úrazovej renty vo výške, ktorá k 31. decembru 2003 medzi odporcami 1/ a 2/ nie je

sporná, nemôže založiť naliehavosť právneho záujmu na takejto určovacej žalobe.

Navrhovateľ nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, aká suma náhrady za stratu na

zárobku patrí odporcovi 2/ k 31. decembru 2003, keď táto okolnosť nie je medzi odporcami 1/

a 2/ sporná a navrhovateľ v zmysle § 272 ods. 3 zákona o S. poistení má povinnosť bez

ďalšieho prevziať výplatu úrazovej renty vo výške, v akej bola náhrada vyplácaná k 31.

decembru 2003. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom konaní boli vyjadrené názory, že ak sumu

náhrady za stratu na zárobku určenú dohodou medzi zamestnávateľom a zamestnancom S. P.

považuje za v rozpore so zákonom, mohla sa návrhom na vyslovenie neplatnosti takej zmluvy

obrátiť na súd a že len S. P. je aktívne legitimovaná na podanie takéhoto návrhu, pretože len

ona môže mať právny záujem

na vyslovení neplatnosti takejto dohody, odvolací súd tento názor nespochybnil. Navrhovateľ

však napriek tomu, že už rozhodnutím Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. rozsudok NS

SR sp.zn. 7So/239/2007 zo dňa 26. februára 2009) poukázal na to, že ak sa navrhovateľ

domnieva, že dohoda medzi zamestnávateľom a pracovníkom o odškodnení pracovného úrazu

nezodpovedala zákonu, mohol sa s návrhom na vyslovení neplatnosti takejto zmluvy obrátiť

na súd, ktorý je oprávnený o jej neplatnosti rozhodovať, pričom by bol aktívne legitimovaný

na podanie takéhoto návrhu, navrhovateľ nekoncipoval svoj návrh týmto spôsobom, a v tomto

rozsahu, ale domáhal sa súdom určenia výšky náhrady na stratu na zárobku patriacej

odporcovi 2/ k 31. decembru 2003. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa

v odvolaní, že ak môže byť súdom na základe žaloby S. P. vyslovená neplatnosť dohody

o sume náhrady za stratu na zárobku, nepochybne môže byť súdom

na základe žaloby určená aj správna výška náhrady za stratu na zárobku. Postavenie žaloby,

rozsah dokazovania a aj záver pri rozhodovaní o žalobe na vyslovenie neplatnosti dohody

o sume náhrady za stratu na zárobku je podstatne odlišný od žaloby, ktorou sa konkrétne určí

výška náhrady. Keďže náhrada za stratu na zárobku k 31. decembru 2003 nie je medzi

odporcami 1/ a 2/ sporná, je zrejmé, že k vyčísleniu a výplate tejto náhrady došlo na základe

dohody. Mal za to, že pokiaľ by S. P. bola napadnutá žalobou neplatnosť tejto dohody

a navrhovateľ by bol úspešný, následne by vznikol priestor pre navrhovateľa

na vydanie rozhodnutia ohľadne výplaty úrazovej renty od 1. januára 2004. Pokiaľ sa však

navrhovateľ domáhal určenia výšky konkrétnej sumy ako náhrady za stratu na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti k 31. decembru 2003 patriacej odporcovi 2/, a to základe

vlastného výpočtu, bez prihliadnutia na to, že náhrada za stratu na zárobku k 31. decembru

2003 medzi odporcami 1/ a 2/ nie je sporná, a tým pádom nie je akceptované ustanovenie  

§ 272 ods. 3 zákona o S. poistení, na pozitívnom rozhodnutí o takomto nároku navrhovateľa

nie je daný naliehavý právny záujem, a preto žaloba musela byť zamietnutá. O trovách

odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý navrhol

rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť. Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku. Prípustnosť dovolania odôvodnil

ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označil skutočnosť, že

prvostupňový a odvolací súd nerozhodli o druhej časti petitu - o návrhu na určenie neplatnosti

dohody o výške náhrady za stratu na zárobku, čím porušili ustanovenia § 152 ods. 2 a § 157

ods. 2 O.s.p. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.

Odporca 1/ považoval dovolanie navrhovateľa za neprípustné a neodôvodnené

a navrhol ho odmietnuť, resp. zamietnuť. Zároveň si uplatnil trovy dovolacieho konania.

Odporca 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa nesúhlasil s podaným návrhom

a   mal za to, že zo strany navrhovateľa ide o obchádzanie zákona, keď tento nerešpektuje

záväzný právny názor súdov, ktorí už v tejto veci niekoľkokrát rozhodli.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel  

k záveru, že dovolanie proti tej časti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil zamietnutie

návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že suma náhrady za stratu na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti k 31. decembru 2003 patriaca odporcovi 2/ od odporcu 1/

z titulu pracovného úrazu zo dňa 18. mája 1990, je vo výške 53,70 €, dovolanie smeruje proti  

rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný a pokiaľ potvrdil

rozsudok prvostupňového súdu v časti   určenia, že dohoda o výške náhrady za stratu

na zárobku po skončení práceneschopnosti uzavretá medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ zo dňa

8. novembra 2005 je neplatná, dovolanie je v tejto časti prípustné a dôvodné.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238

ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vzhľadom na námietky dovolateľa a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1,

veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľ

v dovolaní namietal (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

V časti, v ktorej odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým

zamietol návrh navrhovateľa na určenie, že suma náhrady za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti k 31. decembru 2003 patriaca odporcovi 2/ od odporcu 1/ z titulu

pracovného úrazu zo dňa 18. mája 1990, je vo výške 53,70 €, dovolanie nie je prípustné.

V tejto časti rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval

a vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa v tejto časti v súlade

s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa v tejto časti   rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.  

Skutočnosť, že by rozhodnutie v tejto časti prípadne spočívalo aj na nesprávnom

právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p. v prípade, ak je dovolanie v tejto časti prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

§ 236 a nasl. O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli v tejto dovolaním napadnutej

časti rozhodnutia odvolacieho súdu opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozhodnutia v tejto časti, nezakladala by ale prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd v tejto časti (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

  Rozhodnutie odvolacieho súdu v časti, v ktorej potvrdil rozhodnutie súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na určenie, že dohoda o výške náhrady za stratu na zárobku

po skončení práceneschopnosti uzavretá medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ zo dňa

8. novembra 2005 je neplatná, trpí vadou   konania uvedenou   v ustanovení § 237 písm. f/

O.s.p.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania  

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať

vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať

stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95).

Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy

ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd

opakovane vyslovil názor, že ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej

súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98,

II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.).

Záver o interpretácii a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti

sa nepochybne vzťahuje nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté

v právnych predpisoch nižšieho stupňa právnej sily, teda aj na právne normy obsiahnuté

v zákonoch. Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych

predpisov explicitne vyjadrenej v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj požiadavka, aby všetky

orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom

a účelom dotknutých ústavných noriem.

Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je

na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,

I.ÚS27/04, I.ÚS74/05).

  Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ústavne súladný výklad zákonov (podľa

čl. 152 ods. 4 ústavy), platného i v čase rozhodovania odvolacieho súdu, v danom prípade

predstavuje neoddeliteľnú súčasť rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá

základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (obdobne napr.

I. ÚS 24/00).

Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade

v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému

právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane

vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa

súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.

Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva

na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS

54/97).

Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko

závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany

súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných

predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné

obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje

v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich

postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich

povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom

konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými

úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí

v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).  

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).  

Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je takým procesným právom,

ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu, musia mať náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 3 O.s.p. (§ 211

O.s.p.). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti

výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež

s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým

preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly

správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom

opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku  

(§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má

zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých

a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak

v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto požiadavky

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej potvrdil   rozhodnutie súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na určenie, že dohoda o výške náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti uzavretá medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ zo dňa

8. novembra 2005 je neplatná, nespĺňa.

V predmetnej veci sa navrhovateľ pôvodným podaným návrhom domáhal určenia, že

suma náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti k 31. decembru 2003

patriaca odporcovi 2/ od odporcu 1/ z titulu pracovného úrazu zo dňa 18. mája 1990, je

vo výške 53,70 €. Súd prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa 2. novembra 2010

pripustil rozšírenie návrhu o určenie, že dohoda o výške náhrady za stratu na zárobku

po skončení práceneschopnosti uzavretá medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ zo dňa

8. novembra 2005 je neplatná (viď č.l. 78 spisu). Odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že „navrhovateľ však napriek tomu, že Najvyšší súd Slovenskej

republiky už rozhodnutím (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 7So/239/2007 zo dňa 26. februára

2009) poukázal na to, že ak sa navrhovateľ domnieva, že dohoda medzi zamestnávateľom

a pracovníkom o odškodnení pracovného úrazu nezodpovedala zákonu, mohol sa s návrhom

na vyslovenie neplatnosti takejto zmluvy obrátiť na súd, ktorý je oprávnený o jej neplatnosti

rozhodovať, pričom by bol aktívne legitimovaný na podanie takéhoto návrhu, navrhovateľ

nekoncipoval svoj návrh týmto spôsobom, a v tomto rozsahu, ale domáhal sa súdom určenia

výšky náhrady na stratu na zárobku patriacej odporcovi 2/ k 31. decembru 2003.“ Ďalej

uviedol že „pokiaľ by S. P. bola napadnutá žalobou neplatnosť tejto dohody a navrhovateľ by

bol úspešný, následne by vznikol priestor pre navrhovateľa na vydanie rozhodnutia ohľadne

výplaty úrazovej renty od 1. januára 2004.“ Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je

zrejmé, že napriek tomu, že navrhovateľ sa v konaní domáhal aj určenia neplatnosti

predmetnej dohody a jeho odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu prvostupňového súdu aj

v tejto časti, odvolací súd navrhovateľovi vytýka, že sa vyslovenia neplatnosti dohody

nedomáhal. Takého odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nezodpovedá požiadavke na

riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutí a je zmätočné.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu je v tejto časti nepreskúmateľné a zmätočné, čo malo za následok

porušenie práva dovolateľa na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti dovolateľa

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo v tejto časti k procesnej vade podľa § 237

písm. f/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou,

nemôže byť považované za správne.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

v časti, v ktorej potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na určenie, že

dohoda o výške náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti uzavretá medzi

odporcom 1/ a odporcom 2/ zo dňa 8. novembra 2005 je neplatná, ako aj vo výroku o náhrade

trov odvolacieho konania podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil

na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania  

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. novembra 2011

  JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová