5 Cdo 131/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. S., zastúpeného JUDr. D. K., proti žalovanej Š. P.J., zastúpenej Mgr. E. G., o zrušenie spoločného nájmu bytu,

vedenej

na Okresnom súde Trenčín   pod sp. zn. 4 C 233/1998,   o dovolaní žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne   zo 16. apríla   2008, sp. zn. 5 Co 293/2007 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne  

zo 16. apríla   2008, sp. zn. 5 Co 293/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín rozsudkom z 21. júna 2007 č. k. 4 C 233/1998-229 zrušil právo

spoločného nájmu účastníkov k trojizbovému bytu č. X., nachádzajúcemu sa na X.. poschodí

bytového domu č. X. na ulici P.P. a určil, že žalovaná bude ďalej byt užívať ako nájomníčka.

Žalobcovi   bytovú náhradu nepriznal a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že manželstvo účastníkov

bolo rozvedené a maloleté deti L., J. a L. boli na čas po rozvode zverení do výchovy

žalovanej. Za trvania manželstva bol účastníkom pridelený na základe rozhodnutia Mestského

národného výboru v D. zo dňa 18. júna 1986 trojizbový   byt na ulici P., ku ktorému im

vzniklo právo spoločného užívania, pričom toto právo sa dňom 1. januára 1992

transformovalo na spoločný nájom bytu manželmi. Ešte pred rozvodom manželstva na konci

roku 1996 sa žalobca   z bytu odsťahoval, keďže mu žalovaná oznámila, že je tehotná

a rozvedie sa s ním. V uvedenom období účastníci   podpísali dohodu, v ktorej uviedli, že

žalobca zanecháva žalovanej byt s príslušenstvom a on si berie auto, vežu, farebný televízor,

videokameru a tento stav chcú dodržať aj po rozvode. Toto konanie žalobcu bolo podľa

názoru súdu ovplyvnené danou situáciou v rodine, pričom uvedená dohoda, ktorú účastníci podpísali pred rozvodom a týkala sa vlastne rozdelenia ich majetku, je neplatná podľa § 149

Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka. Keďže k platnej dohode

o ďalšom užívaní bytu po rozvode manželstva nedošlo, súd zrušil právo spoločného nájmu

k predmetnému bytu. Pri rozhodovaní o tom, kto bude ďalej byt užívať ako nájomca, súd

prihliadol na okolnosti konkrétneho prípadu, na príčiny rozvratu manželstva, na správanie sa

účastníkov po rozvode, ako aj na podmienky zabezpečenia možnosti oddeleného bývania

manželov. Pri   hodnotení, ktorý z účastníkov sa pričinil o nadobudnutie bytu, nebolo

prihliadnuť na okolnosti na strane žalobcu   ani na strane žalovanej. V konaní súd nezistil

žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali, že sa žalobca alebo žalovaná pričinili väčšou mierou

o nadobudnutie bytu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že byt nadobudol tým spôsobom, že sa zaviazal

odpracovať u zamestnávateľa 10 rokov, tieto tvrdenia nepreukázal. Príčiny rozvratu

manželstva však súd prvého stupňa jednoznačne videl v ľahkomyseľnom prístupe žalovanej

k manželstvu a v jej nevere. Súd prvého stupňa mal ďalej za preukázané, že od decembra

1996 žalobca v byte vôbec nebýva, bývania v byte sa nedomáhal a neprispieval ani na úhrady

nájmu a služieb spojených s užívaním bytu. Žalobca sa svojho práva nedomáhal v čase do

uzavretia manželstva s M. S., rodenou P. v marci 2001 právne možným spôsobom. V čase

uzavretia manželstva žalobcu s M. S. bola táto vlastníckou bytu č. X. v bytovom dome č. X.

na ulici M.. Žalobca tento byt uzatvorením nového manželstva mohol užívať bez vážnejších

prekážok. Počas trvania manželstva žalobca s druhou manželkou získali   uvedený byt do

vlastníctva, ktorý po rozvode ich manželstva 1. októbra 2004 spoločne predali inej osobe za

dohodnutú kúpnu cenu. Tieto dôkazy vyhodnotil súd pre posúdenie určenia ďalšieho nájomcu

bytu tak, že za ďalšiu nájomníčku bytu určil žalovanú, ktorej boli zverené deti, pochádzajúce

z manželstva s žalobcom do výchovy a starostlivosť, byt užíva a riadne platí všetky náklady,

súvisiace s bývaním. Mal za to, že žalobcovi by za splnenia podmienok podľa § 712a ods. 8

Občianskeho zákonníka patrilo právo na náhradný byt. Uzatvorenie nového manželstva

žalobcu, ktorý získal najprv možnosť užívať byt novej manželky a neskôr spolu s touto

manželkou sa stali bezpodielovými vlastníkmi iného bytu, posúdil súd ako dôvod, pre ktorý

by uloženie povinnosti žalovanej zabezpečiť žalobcovi náhradný byt bolo v rozpore

s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka. Priznanie práva žalobcovi   na bytovú

náhradu od 23. marca 2001, kedy uzatvoril druhé manželstvo a neskôr od 1. októbra 2004,

kedy toto bolo rozvedené, odporuje pravidlám spolužitia a výkonu tomuto právu nemožno

poskytnúť ochranu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 16. apríla 2008 sp. zn.

5 Co 293/200, rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zrušení práva spoločného nájmu

bytu účastníkov a vo výroku o ďalšom nájomcovi bytu potvrdil. Vo výroku o bytovej náhrade

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobca je povinný sa z bytu vysťahovať a byt

vypratať do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu žalovanou. Rozhodol, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zhodne so súdom prvého stupňa bol aj

odvolací súd toho názoru, že po zrušení práva spoločného nájmu bytu bolo správne určiť ako

ďalšiu nájomníčku bytu žalovanú, ktorá v predmetnom byte zostala po odchode žalobcu

z domácnosti bývať s deťmi a neskôr aj s druhým manželom a hradí všetky náklady súvisiace

s bývaním aj s poukazom na stanovisko prenajímateľa bytu v zmysle § 705 ods. 3

Občianskeho zákonníka. Odvolací súd však dospel k odlišnému záveru ako súd prvého stupňa

v tom, že žalobca v zmysle § 712a ods. 8 veta prvá Občianskeho zákonníka za použitia § 3

Občianskeho zákonníka nemá právo na žiadnu bytovú náhradu. Z výsledkov vykonaného

dokazovania mal za to, že u žalobcu   nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by

mu mala byť priznaná iná bytová náhrada, resp. žiadna bytová náhrada ako náhradný byt.

Podľa odvolacieho súdu, obaja účastníci konania mali zhodné podmienky, pokiaľ sa týkalo

toho, že uzatvorili ďalšie manželstvá a že ich partneri mali pred uzatvorením týchto

manželstiev vlastné byty. Berúc v úvahu všetky okolnosti daného prípadu, keď žalobca hoci

nezapríčinil rozvrat v manželstve a z toho pohľadu sa na rozdiel od žalovanej nesprával

v rozpore s dobrými mravmi, odišiel zo spoločnej domácnosti a mal záujem sa dohodnúť

ohľadom svojho ďalšieho bývania so žalovanou, keď aj jej terajší manžel sám uvádzal

v rozvodovom konaní, že nebol problém vymeniť jeho byt za byt väčší a tak vyriešiť otázku

bývania aj žalobcu. Bolo by nespravodlivé, aby žalobcovi nebola poskytnutá bytová náhrada

vo forme náhradného bytu. V súčasnosti, t.j. v čase rozhodovania o zrušení práva spoločného

nájmu bytu, žalobca nemal trvalým spôsobom zabezpečené bývanie, neboli preukázané

žiadne skutočnosti, na základe ktorých by mu bytová náhrada nepatrila. Tiež neboli

preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalobcovi prináležalo právo

len na náhradné ubytovanie alebo prístrešie. Podľa názoru odvolacieho súdu, použitie § 3

Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní o bytovej náhrade by bolo možné hlavne v prípade,

keby druhý z bývalých manželov, ktorý sa nestal ďalším nájomcom bytu, mal trvalé

zabezpečené bývanie, čo však nebol prejednávaný prípad. Žalobca mal právo bývania u svojej

druhej manželky, toto manželstvo však bolo právoplatne rozvedené, pričom žalobca by mal

následne od tejto bývalej manželky právo iba na zabezpečenie náhradného ubytovania (išlo

o družstevný byt) a nie náhradného bytu. Uvedená skutočnosť potom nemohla byť dôvodom, pre ktorý by nemala žalobcovi patriť bytová náhrada vo forme náhradného bytu,

zabezpečeného zo strany žalovanej. Odvolací súd poukázal aj na správanie sa žalovanej,

ktorá, hoci právo spoločného nájmu k predmetnému bytu účastníkov nebolo právoplatne

určené, odkúpila byt do BSM od Mesta D., ktorý prevod žalobca napadol na súde návrhom

o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa §

224 ods. 1, 2 a § 142 ods. 2 O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku, ktorým rozhodol o povinnosti žalovanej

zabezpečiť žalobcovi bytovú náhradu, podala žalovaná dovolanie, a žiadala v tejto časti

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Vytýkala

odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci pri rozhodovaní o povinnosti zabezpečiť

žalobcovi bytovú náhradu. Poukázala na to, že dôvodom, pre ktorý by nemala žalobcovi

patriť bytová náhrada vo forme náhradného bytu nie je iba právo bývania žalobcu u jeho

druhej manželky M. S., rod. P. v byte č. X. v bytovom dome súp. č. X. na ul. M.. Mala za to,

že dôvodom, ktorý je v rozpore s ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka, pre ktorý odvolací

súd nemal priznať žalobcovi bytovú náhradu vo forme náhradného bytu je aj skutočnosť, že

v konaní bolo jednoznačne preukázané, že okrem bytu, ku ktorému mal žalobca právo

bývania uzavretím ďalšieho manželstva, nadobudol s touto druhou manželkou do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov ďalší byt, a to byt č. X. vo vchode č. X. na X.

poschodí bytového domu súp. č. X. vrátane spoluvlastníckych podielov na spoločných

častiach, zariadeniach a pozemku na ul. M.. Tento byt predal žalobca spolu so svojou už

v tom čase bývalou manželkou M. S., rod. P. kúpnou zmluvou uzavretou dňa

24. novembra 2005 s M. Ž. ako kupujúcim, ktorej vklad bol povolený dňa

8. decembra 2005. Pokiaľ by mal žalobca záujem riešiť otázku bývania na území Slovenskej

republiky, mohol si z kúpnej ceny bytu túto vyriešiť. Žalobca sa dlhodobo nezdržiava

na území Slovenskej republiky, pracuje v zahraničí, trvalý pobyt má evidovaný od 2. júna

2006 na adrese ul. M., teda v byte svoje bývalej manželky, s ktorou podľa vyjadrenia detí

účastníkov žije. Odvolací súd pritom pri   rozhodovaní o bytovej náhrade pre žalobcu   na

uvedené skutočnosti, ktoré boli v konaní   preukázané vôbec neprihliadol. Zdôraznila, že

žalobca odišiel z bytu koncom r. 1996, odkedy v byte vôbec nebýva, v byte nemá žiadne veci,

bývania v byte sa nedomáhal, na úhradu nájmu a služieb spojených s užívaním bytu

neprispieval. Poukázala i na dohodu, podľa ktorej žalobca ešte pred rozvodom manželstva

zanechal byt s príslušenstvom jej a on si zobral auto, vežu, farebný televízor, videokameru.

Stotožnila sa s rozhodnutím prvostupňového súdu ktorý žalobcovi bytovú náhradu nepriznal.

Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý

rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 2 písm. d/ O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie

žalovanej je podané opodstatnene.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tiež prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

(§ 238 ods. 1 O.s.p.).

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie

v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j.

či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka

byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku

návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad

odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

či súdom nesprávne obsadeným). Žiadna z týchto vád nevyšla najavo v dovolacom konaní.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu

celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo

ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť

na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Z   ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy  

a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Z ustanovenia § 220 O.s.p. vyplýva, že odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221

ods. 1).

Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil

súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

(§ 213 ods. 3 O.s.p.).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie

dokazovania v   potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia  

v   takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v   potrebnom rozsahu

dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu

zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého

stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).

Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa

na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213

ods. 3 O.s.p. sám v   potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad

pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle   § 132 O.s.p. Len takýto postup je aj v   súlade

so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd

ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o zmene rozsudku súdu prvého

stupňa v tom smere, že žalobca má právo na bytovú náhradu a žalovaná je povinná mu

náhradný byt zabezpečiť, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom

prvého stupňa.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 16. apríla 2008,

na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, totiž vyplýva, že krajský súd na tomto pojednávaní

žiadne dokazovanie nevykonal. Nezopakoval ani dôkazy vykonané súdom prvého stupňa,

napriek tomu, že z nich vyvodil opačné závery, ako súd prvého stupňa. Bez toho, aby

v odvolacom konaní sám podrobne vypočul účastníkov, a tým zabezpečil bezprostrednosť

vykonania tohto dôkazu pred svojím rozhodnutím, k skutočnostiam, ktoré prehodnotil

v odôvodnení svojho rozhodnutia, ponechal na odvolacom pojednávaní len priestor

na prednes právnych zástupcov účastníkov, ktorí sa však k priebehu skutočností,

rozhodujúcich pre záver, ktorý prijal odvolací súdu, mohli vyjadriť len sprostredkovane, resp.

vôbec vedomosť o týchto skutočnostiach nemali.

V   tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy

predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá

povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z   ustanovenia § 215 O.s.p., nie je zopakovaním

dokazovania v zmysle § 122 a nasledujúcich O.s.p.

V tomto smere obsah zápisnice o pojednávaní odvolacieho súdu zo dňa 16. apríla

2008, v ktorom je uvedené, že „bola podaná stručná správa o doterajšom priebehu konania“

je v rozpore s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom poukazuje na zopakovanie

dokazovania, napr. výsluchmi účastníkov a svedka M. J., ktorý svedok v predmetnej veci bol

vypočutý súdom prvého stupňa, avšak jeho výpoveď je v rozpore s tým, ako ju vyhodnotil odvolací súd, ktorý poukázal na jeho svedeckú výpoveď   v konaní o rozvod manželstva

účastníkov.

Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce

právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania

oprávnenie na ich hodnotenie.

Pokiaľ dovolateľka namietala, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, že právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolateľkou napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu

z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu

vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu konania) pre toto

posúdenie dostatočný podklad.

Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). K takejto vade bol

dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného

dovolania (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. septembra 2010  

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová