5 Cdo 131/2009
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. S., zastúpeného JUDr. D. K., proti žalovanej Š. P.J., zastúpenej Mgr. E. G., o zrušenie spoločného nájmu bytu,
vedenej
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 4 C 233/1998, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne zo 16. apríla 2008, sp. zn. 5 Co 293/2007 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
zo 16. apríla 2008, sp. zn. 5 Co 293/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 21. júna 2007 č. k. 4 C 233/1998-229 zrušil právo
spoločného nájmu účastníkov k trojizbovému bytu č. X., nachádzajúcemu sa na X.. poschodí
bytového domu č. X. na ulici P.P. a určil, že žalovaná bude ďalej byt užívať ako nájomníčka.
Žalobcovi bytovú náhradu nepriznal a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že manželstvo účastníkov
bolo rozvedené a maloleté deti L., J. a L. boli na čas po rozvode zverení do výchovy
žalovanej. Za trvania manželstva bol účastníkom pridelený na základe rozhodnutia Mestského
národného výboru v D. zo dňa 18. júna 1986 trojizbový byt na ulici P., ku ktorému im
vzniklo právo spoločného užívania, pričom toto právo sa dňom 1. januára 1992
transformovalo na spoločný nájom bytu manželmi. Ešte pred rozvodom manželstva na konci
roku 1996 sa žalobca z bytu odsťahoval, keďže mu žalovaná oznámila, že je tehotná
a rozvedie sa s ním. V uvedenom období účastníci podpísali dohodu, v ktorej uviedli, že
žalobca zanecháva žalovanej byt s príslušenstvom a on si berie auto, vežu, farebný televízor,
videokameru a tento stav chcú dodržať aj po rozvode. Toto konanie žalobcu bolo podľa
názoru súdu ovplyvnené danou situáciou v rodine, pričom uvedená dohoda, ktorú účastníci podpísali pred rozvodom a týkala sa vlastne rozdelenia ich majetku, je neplatná podľa § 149
Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka. Keďže k platnej dohode
o ďalšom užívaní bytu po rozvode manželstva nedošlo, súd zrušil právo spoločného nájmu
k predmetnému bytu. Pri rozhodovaní o tom, kto bude ďalej byt užívať ako nájomca, súd
prihliadol na okolnosti konkrétneho prípadu, na príčiny rozvratu manželstva, na správanie sa
účastníkov po rozvode, ako aj na podmienky zabezpečenia možnosti oddeleného bývania
manželov. Pri hodnotení, ktorý z účastníkov sa pričinil o nadobudnutie bytu, nebolo
prihliadnuť na okolnosti na strane žalobcu ani na strane žalovanej. V konaní súd nezistil
žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali, že sa žalobca alebo žalovaná pričinili väčšou mierou
o nadobudnutie bytu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že byt nadobudol tým spôsobom, že sa zaviazal
odpracovať u zamestnávateľa 10 rokov, tieto tvrdenia nepreukázal. Príčiny rozvratu
manželstva však súd prvého stupňa jednoznačne videl v ľahkomyseľnom prístupe žalovanej
k manželstvu a v jej nevere. Súd prvého stupňa mal ďalej za preukázané, že od decembra
1996 žalobca v byte vôbec nebýva, bývania v byte sa nedomáhal a neprispieval ani na úhrady
nájmu a služieb spojených s užívaním bytu. Žalobca sa svojho práva nedomáhal v čase do
uzavretia manželstva s M. S., rodenou P. v marci 2001 právne možným spôsobom. V čase
uzavretia manželstva žalobcu s M. S. bola táto vlastníckou bytu č. X. v bytovom dome č. X.
na ulici M.. Žalobca tento byt uzatvorením nového manželstva mohol užívať bez vážnejších
prekážok. Počas trvania manželstva žalobca s druhou manželkou získali uvedený byt do
vlastníctva, ktorý po rozvode ich manželstva 1. októbra 2004 spoločne predali inej osobe za
dohodnutú kúpnu cenu. Tieto dôkazy vyhodnotil súd pre posúdenie určenia ďalšieho nájomcu
bytu tak, že za ďalšiu nájomníčku bytu určil žalovanú, ktorej boli zverené deti, pochádzajúce
z manželstva s žalobcom do výchovy a starostlivosť, byt užíva a riadne platí všetky náklady,
súvisiace s bývaním. Mal za to, že žalobcovi by za splnenia podmienok podľa § 712a ods. 8
Občianskeho zákonníka patrilo právo na náhradný byt. Uzatvorenie nového manželstva
žalobcu, ktorý získal najprv možnosť užívať byt novej manželky a neskôr spolu s touto
manželkou sa stali bezpodielovými vlastníkmi iného bytu, posúdil súd ako dôvod, pre ktorý
by uloženie povinnosti žalovanej zabezpečiť žalobcovi náhradný byt bolo v rozpore
s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka. Priznanie práva žalobcovi na bytovú
náhradu od 23. marca 2001, kedy uzatvoril druhé manželstvo a neskôr od 1. októbra 2004,
kedy toto bolo rozvedené, odporuje pravidlám spolužitia a výkonu tomuto právu nemožno
poskytnúť ochranu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 16. apríla 2008 sp. zn.
5 Co 293/200, rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zrušení práva spoločného nájmu
bytu účastníkov a vo výroku o ďalšom nájomcovi bytu potvrdil. Vo výroku o bytovej náhrade
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobca je povinný sa z bytu vysťahovať a byt
vypratať do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu žalovanou. Rozhodol, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zhodne so súdom prvého stupňa bol aj
odvolací súd toho názoru, že po zrušení práva spoločného nájmu bytu bolo správne určiť ako
ďalšiu nájomníčku bytu žalovanú, ktorá v predmetnom byte zostala po odchode žalobcu
z domácnosti bývať s deťmi a neskôr aj s druhým manželom a hradí všetky náklady súvisiace
s bývaním aj s poukazom na stanovisko prenajímateľa bytu v zmysle § 705 ods. 3
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd však dospel k odlišnému záveru ako súd prvého stupňa
v tom, že žalobca v zmysle § 712a ods. 8 veta prvá Občianskeho zákonníka za použitia § 3
Občianskeho zákonníka nemá právo na žiadnu bytovú náhradu. Z výsledkov vykonaného
dokazovania mal za to, že u žalobcu nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by
mu mala byť priznaná iná bytová náhrada, resp. žiadna bytová náhrada ako náhradný byt.
Podľa odvolacieho súdu, obaja účastníci konania mali zhodné podmienky, pokiaľ sa týkalo
toho, že uzatvorili ďalšie manželstvá a že ich partneri mali pred uzatvorením týchto
manželstiev vlastné byty. Berúc v úvahu všetky okolnosti daného prípadu, keď žalobca hoci
nezapríčinil rozvrat v manželstve a z toho pohľadu sa na rozdiel od žalovanej nesprával
v rozpore s dobrými mravmi, odišiel zo spoločnej domácnosti a mal záujem sa dohodnúť
ohľadom svojho ďalšieho bývania so žalovanou, keď aj jej terajší manžel sám uvádzal
v rozvodovom konaní, že nebol problém vymeniť jeho byt za byt väčší a tak vyriešiť otázku
bývania aj žalobcu. Bolo by nespravodlivé, aby žalobcovi nebola poskytnutá bytová náhrada
vo forme náhradného bytu. V súčasnosti, t.j. v čase rozhodovania o zrušení práva spoločného
nájmu bytu, žalobca nemal trvalým spôsobom zabezpečené bývanie, neboli preukázané
žiadne skutočnosti, na základe ktorých by mu bytová náhrada nepatrila. Tiež neboli
preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalobcovi prináležalo právo
len na náhradné ubytovanie alebo prístrešie. Podľa názoru odvolacieho súdu, použitie § 3
Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní o bytovej náhrade by bolo možné hlavne v prípade,
keby druhý z bývalých manželov, ktorý sa nestal ďalším nájomcom bytu, mal trvalé
zabezpečené bývanie, čo však nebol prejednávaný prípad. Žalobca mal právo bývania u svojej
druhej manželky, toto manželstvo však bolo právoplatne rozvedené, pričom žalobca by mal
následne od tejto bývalej manželky právo iba na zabezpečenie náhradného ubytovania (išlo
o družstevný byt) a nie náhradného bytu. Uvedená skutočnosť potom nemohla byť dôvodom, pre ktorý by nemala žalobcovi patriť bytová náhrada vo forme náhradného bytu,
zabezpečeného zo strany žalovanej. Odvolací súd poukázal aj na správanie sa žalovanej,
ktorá, hoci právo spoločného nájmu k predmetnému bytu účastníkov nebolo právoplatne
určené, odkúpila byt do BSM od Mesta D., ktorý prevod žalobca napadol na súde návrhom
o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa §
224 ods. 1, 2 a § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku, ktorým rozhodol o povinnosti žalovanej
zabezpečiť žalobcovi bytovú náhradu, podala žalovaná dovolanie, a žiadala v tejto časti
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Vytýkala
odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci pri rozhodovaní o povinnosti zabezpečiť
žalobcovi bytovú náhradu. Poukázala na to, že dôvodom, pre ktorý by nemala žalobcovi
patriť bytová náhrada vo forme náhradného bytu nie je iba právo bývania žalobcu u jeho
druhej manželky M. S., rod. P. v byte č. X. v bytovom dome súp. č. X. na ul. M.. Mala za to,
že dôvodom, ktorý je v rozpore s ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka, pre ktorý odvolací
súd nemal priznať žalobcovi bytovú náhradu vo forme náhradného bytu je aj skutočnosť, že
v konaní bolo jednoznačne preukázané, že okrem bytu, ku ktorému mal žalobca právo
bývania uzavretím ďalšieho manželstva, nadobudol s touto druhou manželkou do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov ďalší byt, a to byt č. X. vo vchode č. X. na X.
poschodí bytového domu súp. č. X. vrátane spoluvlastníckych podielov na spoločných
častiach, zariadeniach a pozemku na ul. M.. Tento byt predal žalobca spolu so svojou už
v tom čase bývalou manželkou M. S., rod. P. kúpnou zmluvou uzavretou dňa
24. novembra 2005 s M. Ž. ako kupujúcim, ktorej vklad bol povolený dňa
8. decembra 2005. Pokiaľ by mal žalobca záujem riešiť otázku bývania na území Slovenskej
republiky, mohol si z kúpnej ceny bytu túto vyriešiť. Žalobca sa dlhodobo nezdržiava
na území Slovenskej republiky, pracuje v zahraničí, trvalý pobyt má evidovaný od 2. júna
2006 na adrese ul. M., teda v byte svoje bývalej manželky, s ktorou podľa vyjadrenia detí
účastníkov žije. Odvolací súd pritom pri rozhodovaní o bytovej náhrade pre žalobcu na
uvedené skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané vôbec neprihliadol. Zdôraznila, že
žalobca odišiel z bytu koncom r. 1996, odkedy v byte vôbec nebýva, v byte nemá žiadne veci,
bývania v byte sa nedomáhal, na úhradu nájmu a služieb spojených s užívaním bytu
neprispieval. Poukázala i na dohodu, podľa ktorej žalobca ešte pred rozvodom manželstva
zanechal byt s príslušenstvom jej a on si zobral auto, vežu, farebný televízor, videokameru.
Stotožnila sa s rozhodnutím prvostupňového súdu ktorý žalobcovi bytovú náhradu nepriznal.
Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 2 písm. d/ O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie
žalovanej je podané opodstatnene.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tiež prípustné proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
(§ 238 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie
v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j.
či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka
byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku
návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad
odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
či súdom nesprávne obsadeným). Žiadna z týchto vád nevyšla najavo v dovolacom konaní.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu
celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť
na ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy
a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Z ustanovenia § 220 O.s.p. vyplýva, že odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221
ods. 1).
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.
Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
(§ 213 ods. 3 O.s.p.).
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie
dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia
v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu
dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu
zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého
stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).
Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa
na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213
ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad
pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je aj v súlade
so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd
ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o zmene rozsudku súdu prvého
stupňa v tom smere, že žalobca má právo na bytovú náhradu a žalovaná je povinná mu
náhradný byt zabezpečiť, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom
prvého stupňa.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 16. apríla 2008,
na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, totiž vyplýva, že krajský súd na tomto pojednávaní
žiadne dokazovanie nevykonal. Nezopakoval ani dôkazy vykonané súdom prvého stupňa,
napriek tomu, že z nich vyvodil opačné závery, ako súd prvého stupňa. Bez toho, aby
v odvolacom konaní sám podrobne vypočul účastníkov, a tým zabezpečil bezprostrednosť
vykonania tohto dôkazu pred svojím rozhodnutím, k skutočnostiam, ktoré prehodnotil
v odôvodnení svojho rozhodnutia, ponechal na odvolacom pojednávaní len priestor
na prednes právnych zástupcov účastníkov, ktorí sa však k priebehu skutočností,
rozhodujúcich pre záver, ktorý prijal odvolací súdu, mohli vyjadriť len sprostredkovane, resp.
vôbec vedomosť o týchto skutočnostiach nemali.
V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy
predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá
povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O.s.p., nie je zopakovaním
dokazovania v zmysle § 122 a nasledujúcich O.s.p.
V tomto smere obsah zápisnice o pojednávaní odvolacieho súdu zo dňa 16. apríla
2008, v ktorom je uvedené, že „bola podaná stručná správa o doterajšom priebehu konania“
je v rozpore s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom poukazuje na zopakovanie
dokazovania, napr. výsluchmi účastníkov a svedka M. J., ktorý svedok v predmetnej veci bol
vypočutý súdom prvého stupňa, avšak jeho výpoveď je v rozpore s tým, ako ju vyhodnotil odvolací súd, ktorý poukázal na jeho svedeckú výpoveď v konaní o rozvod manželstva
účastníkov.
Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce
právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania
oprávnenie na ich hodnotenie.
Pokiaľ dovolateľka namietala, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolateľkou napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu
z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu
vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu konania) pre toto
posúdenie dostatočný podklad.
Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). K takejto vade bol
dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného
dovolania (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. septembra 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová