5 Cdo 129/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu 1/ J. B., bývajúceho v K., 2/ Š. B., bývajúceho v K., 3/ M. T., bývajúcej v K., zastúpených JUDr. Ing. P. H., advokátom, so sídlom v K., proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Dobrovičova 12, o zaplatenie 9 553 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Košice II, pod sp.zn. 28 C 122/2011, o dovolaní žalobcov 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 18. septembra 2012, sp.zn. 6 Co 120/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 30. januára 2012, č.k. 28 C 122/2011-32 zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 3 184,33 € s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 3184,33 € od 1. januára 2011 do zaplatenia, žalobcovi 2/ sumu 3 184,33 € s úrokmi
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3184,33 € od 1. januára 2011 do zaplatenia
a žalobkyni 3/ sumu 3 184,33 € s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3184,33 €
od 1. januára 2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanú
zaviazal nahradiť žalobcovi 1/, žalobcovi 2/ a žalobkyni 3/ trovy konania, spolu v sume
991,72 € do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu žalobcov
JUDr. Ing. P. H., advokáta. Vo veci rozhodol rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ustanovenia
§ 153b O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 114 ods. 3 a ods. 5 O.s.p. Konštatoval, že žalovanej
bol návrh na začatie konania spolu s uznesením, ukladajúcim jej povinnosť vyjadriť sa k
návrhu v určenej lehote a s poučením o následkoch nesplnenia si tejto povinnosti podľa
ustanovenia § 114 ods. 5 O.s.p., doručený do vlastných rúk 30. novembra 2011. Žalovaná sa k návrhu na začatie konania v určenej lehote, a ani do dňa verejného vyhlásenia rozsudku
nevyjadrila a v konaní bola nečinná. Za tohto stavu v súlade s ustanovením § 114 ods. 5 O.s.p.
rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom pre zmeškanie
a rozsudok verejne vyhlásil 30. januára 2012. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil
s poukazom § 489, § 451, § 456, § 458, § 559, § 563 a § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
a žalovanú titulom vydania bezdôvodného obohatenia zaviazal zaplatiť žalobcom nimi
uplatnenú pohľadávku s úrokom z omeškania odo dňa nimi požadovaného, t.j. od 1. januára
2011 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1
O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovanej rozsudkom z 18. septembra 2012
sp.zn. 6 Co 120/012 zmenil rozsudok v napadnutom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť
každému zo žalobcov 1/ až 3/ úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3 184,33 €
u každého zo žalobcov od 1. januára 2011 do 30. novembra 2011 tak, že návrh na začatie
konania v tejto časti zamietol. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ trovy
prvostupňového konania vo výške 991,72 € k rukám ich právneho zástupcu JUDr. Ing. P. H.
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, z čoho trovy právneho zastúpenia predstavujú 418,72 € a
ostatné trovy 573 €. V ostatnej časti ponechal rozsudok nezmenený a účastníkom náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal. Dospel k záveru, že v prejednávanej veci súd vec
nesprávne právne posúdil v napadnutej časti (t.j. časti úrokov z omeškania titulom omeškania
s vydaním bezdôvodného obohatenia jednotlivým žalobcom zo sumy 3184,33 € od 1. januára
2011 do 30. novembra 2011), ak určil začiatok omeškania žalovanej s plnením jednotlivým
žalobcom titulom bezdôvodného obohatenia (už) 1. januára 2011, teda správnu právnu normu
(§ 563, 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka) nesprávne interpretoval na daný právny vzťah.
S poukazom na ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka konštatoval, že splatnosť
pohľadávky môže byť dohodnutá v zmluve, určená v právnom predpise alebo rozhodnutím
súdu. Ak však čas plnenia nebol určený žiadnym z týchto spôsobov, má právo určiť čas
plnenia veriteľ. Ak veriteľ vo výzve určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím
tejto lehoty; za výzvu sa považuje aj návrh na začatie súdneho konania podaný veriteľom, v
takomto prípade dlh sa stane splatným v deň
po doručení návrhu dlžníkovi. Uviedol, že žalobcovia v konaní nepreukázali doručenie výzvy
na plnenie žalovanej pred podaním žaloby, preto za prvú výzvu na plnenie možno považovať
až doručenie návrhu na začatie konania žalovanej 30. novembra 2011 (č.l. 25 spisu). Mal
za to, že žalovaná bola povinná plniť žalobcom nasledujúci deň po doručení výzvy na plnenie, t.j. 1. decembra 2011, a teda prvým dňom omeškania je tento deň. Dospel k záveru, že
za obdobie od 1. januára 2011 do 30. novembra 2011 žalobcom úroky z omeškania nepatria
a pokiaľ ich súd prvého stupňa priznal, jeho rozhodnutie v tejto časti vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V ostatnej časti ponechal rozsudok vo veci samej (pokiaľ ide
o zaplatenie istiny a ostatných úrokov z omeškania) nezmenený. O náhrade trov
prvostupňového konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p., o trovách
odvolacieho konania s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p..
Výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd vo vyhovujúcej časti
týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom úroky z omeškania od 1. januára 2011
do 30. novembra 2011 zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh
na začatie konania v tejto časti zamietol, ako aj výrok o náhrade trov odvolacieho konania,
napadli žalobcovia dovolaním. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 238 ods. 1
O.s.p. Uviedli, že výška príslušenstva v tomto prípade predstavuje v súčasnosti správne sumu
9,5 % z istiny 9553,- €, čo je od 1. januára 2011 do 3. októbra 2012 (do dňa podania
dovolania) 907,54 € ročne, takže za 1,75 roka ide o sumu 1 588,19 €, k čomu treba pripočítať
aj náklady na právne zastúpenie vo výške 209,58 €, spolu 1 797,77 €. Táto suma vysoko
presahuje trojnásobok minimálnej mzdy, teda dovolanie spĺňa aj podmienku § 238 ods. 5
O.s.p. Výška príslušenstva v tomto prípade predstavuje v súčasnosti síce nesprávne ale súdom
prisúdených len 5 % ročne z istiny 9 553 €, čo je od 1. januára 2011 do 3. októbra 2012 -
477,65 € ročne, takže za 1, 75 roka ide o sumu 835,89 €, ku ktorej je potrebné pripočítať aj
náklady na právne zastúpenie (minimálne za 1 právny úkon, čo predstavuje sumu 201,95 € +
7,63 € režijný paušál, t.j. 209,58 €), spolu 1 045,47 €, ktorá suma tiež presahuje trojnásobok
minimálnej mzdy, a teda dovolanie spĺňa aj podmienku ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p.
Uviedli, že dôvod, z ktorého si uplatňujú úrok z omeškania je uvedený v písomnom vyjadrení
právneho zástupcu z 10. apríla 2012, doručeného súdu do spisu 10. apríla 2012. Poukázali
na lživé tvrdenia žalovanej v odvolaní, keď predstiera, že o požiadavke na zaplatenie sa
dozvedela až zo žaloby. Príloha č. 1 je súčasne dôkazom, že žalobcovia žiadali priznať aj
náklady právneho zastúpenia v odvolacom konaní a aj ich vyčíslili vo svojom podaní
z 10. apríla 2012. Navrhli, aby dovolací súd 1/ zrušil rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej
časti a aby potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu alebo 2/ alternatívne aby
sám rozhodol v odvolaním napadnutej časti alebo 3/ alternatívne aby rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na prejednanie a rozhodnutie
v odvolaním žalovaného napadnutej časti. Uplatnili si aj náhradu trov dovolacieho konania.
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je
dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti
rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
Z hľadiska legislatívno-technického bol v § 238 O.s.p. zvolený taký spôsob vyjadrenia
prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, so zreteľom na ktorý je zrejmé, že ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. je [špeciálnym (v zmysle konkrétnejším)] ustanovením,
ktorého aplikácia má v zmysle právneho princípu „lex specialis derogat legi generali“
prednosť pred (všeobecnejšími) ustanoveniami § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku zo 14. decembra 2006 sp.zn.
3 Cdo 246/2006, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 6/2007, uviedol, že
v prípade, na ktorý dopadá ustanovenie § 238 ods. 4 a 5 O.s.p., je zo zákona vylúčená
prípustnosť dovolania, i keby smerovalo proti rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1
až 3 O.s.p. Pokiaľ výška peňažného plnenia, o ktorom rozhodoval odvolací súd, neprekročila
v určitej veci násobky minimálnej mzdy uvedené v § 238 ods. 5 O.s.p., je dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu neprípustné, i keď smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že
ak boli žalobou uplatnené samostatné práva so samostatným skutkovým základom
prípustnosť jednotlivých častí dovolania, ktoré sa týkajú týchto práv, treba posudzovať
samostatne.
Podľa § 91 ods. 1 O.s.p. ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko,
koná každý z nich sám za seba.
V občianskom súdnom konaní v prípade plurality účastníkov na jednej procesnej
strane vzniká tzv. spoločenstvo účastníkov konania. Ak je niekoľko žalobcov, vzniká medzi
nimi navzájom (aktívne) procesné spoločenstvo žalobcov; ak je niekoľko žalovaných, vzniká
medzi nimi navzájom (pasívne) procesné spoločenstvo žalovaných. Občiansky súdny
poriadok rozlišuje samostatné a nerozlučné spoločenstvo účastníkov konania. V prípade
samostatného spoločenstva (§ 91 ods. 1 O.s.p.) koná každý z nich sám za seba (samostatne),
jeho procesné úkony nemajú žiadny vplyv na práva a povinnosti ostatných účastníkov na tej
istej procesnej strane a jeho práva a povinnosti sú nezávislé od práv a povinností ostatných
spoločníkov. O nerozlučné spoločenstvo (§ 91 ods. 2 O.s.p.) ide vtedy, keď z hľadiska
hmotnoprávneho je predmetom konania právo alebo povinnosť nedielnej povahy a treba, aby
sa účinok rozsudku vzťahoval spoločne na všetkých účastníkov. Pri nerozlučnom
spoločenstve platia úkony jedného zo spoločníkov aj za ostatných spoločníkov. Na rozlíšenie,
či ide o procesné spoločenstvo samostatné alebo o procesné spoločenstvo nerozlučné, je
určujúca povaha predmetu konania, vyplývajúca z hmotného práva. V konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia (zaplatenie finančnej čiastky) nejde medzi žalobcami o také práva alebo povinnosti, že by sa rozsudok musel vzťahovať na všetkých žalobcov. Žalobu s takýmto
predmetom konania môže podať každý z nich samostatne, nezávisle od ostatných žalobcov.
V prípade žalobcov 1/ až 3/ ide preto o samostatné spoločenstvo, v rámci ktorého každý z nich
koná sám za seba a procesné účinky ich individuálnych procesných úkonov nedopadajú na iných
účastníkov konania vystupujúcich na tej istej procesnej strane. Každý zo spoločníkov má
samostatný procesný nárok (povinnosť) voči svojmu procesnému náprotivku. O každom nároku
preto možno rozhodnúť samostatne. Ani rozhodnutie súdu nemusí vyznievať pre všetkých
spoločníkov rovnako. Nejde ani o prípad, v ktorom by od výroku voči jednému zo žalobcov bol
závislý výrok voči inému žalobcovi.
V posudzovanej veci dovolanie žalobcov 1/ až 3/ smeruje proti výroku rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 18. septembra 2012 sp.zn. 6 Co 120/012, ktorým zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť každému zo žalobcov
1/ až 3/ úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3184,33 € u každého zo žalobcov
od 1. januára 2011 do 30. novembra 2011 tak, že návrh na začatie konania v tejto časti
zamietol. So zreteľom na ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. bolo potrebné vyriešiť otázku, či
prípustnosť dovolania nie je vylúčená výškou peňažného plnenia, o ktorej bolo rozhodnuté
odvolacím súdom.
V preskúmavanej veci bola žaloba podaná 14. septembra 2011. Výšku minimálnej
mzdy v deň jej podania určoval § 1 písm. a/ nariadenia vlády č. 408/2010 Z.z., ktorým sa
ustanovuje výška minimálnej mzdy. Podľa tohto ustanovenia predstavovala minimálnu mzdu
suma 317 €, to znamená, že jej trojnásobok je 951 €. Žalobcovia napadli výrok rozsudku
odvolacieho súdu pokiaľ išlo o príslušenstvo pohľadávky. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa v časti príslušenstva pohľadávky za obdobie od 1. januára 2011
do 30. novembra 2011, t.j. za obdobie spolu 334 dní, pričom výška úroku z omeškania
vychádza na deň 0,44 €. Pri počte 334 dní za uvedené obdobie výška príslušenstva
predstavuje spolu 146,96 €. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu sa týka peňažného
plnenia, výška ktorého je 146,96 € (posudzovaná samostatne u každého zo žalobcov 1/, 2/ a 3/
vzhľadom na samostatné procesné spoločenstvo účastníkov). Dovolanie smeruje proti
rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy (146,96 € < 951 €). Prípustnosť dovolania je vzhľadom na to vylúčená priamo
zo zákona ustanovením § 238 ods. 5 O.s.p.
Dovolanie žalobcov 1/ až 3/ by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné,
iba ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto
povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo
k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia,
proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúci je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Žalobcovia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 O.s.p. netvrdili a ich
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z tohto
ustanovenia nevyplýva.
Dovolatelia namietajú, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
4 Cdo 68/2011, 3 Cdo 53/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Žalobcovia dovolaním napadli aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania.
Tento výrok, i keď bol súčasťou rozsudku, má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p).
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o náhrade trov konania je ale v zmysle
ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. procesne neprípustné. Jeho prípustnosť by mohla založiť iba
procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 117/1999), vada tejto povahy ale
v dovolacom konaní nevyšla najavo.
Keďže prípustnosť dovolania žalobcov nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol ich dovolanie
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo žalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov tohto
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. novembra 2013
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová