5 Cdo 129/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. T.H. bývajúcej v B., prechodne bytom v B. zastúpenej   JUDr. D.Š., advokátkou so sídlom v B., proti

žalovanému Mgr. I.H., bývajúcemu v B., o určenie, že povinnosť žalovaného vypratať byt

č. X. na ulici J. v B.nie je viazaná na zabezpečenie náhradného bytu, vedenej na Okresnom

súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7C 187/2005, na dovolanie žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. februára 2010 sp. zn. 17 Co 310/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z  

24. februára 2010 sp. zn. 17 Co 310/2009 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa v tomto súdnom konaní žiadala určiť, že povinnosť žalovaného vypratať

byť č. X. nachádzajúci sa v B. na ulici J. (ďalej „byt“) nie je viazaná na zabezpečenie

náhradného bytu. Rozsudkom Okresného súdu B. Bystrica z   20. februára 2004 č.k. 12 C

186/2003-42 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. augusta 2004

sp.zn. 17 Co 221/2004, došlo k rušeniu spoločného nájmu medzi účastníkmi konania k

predmetnému bytu s tým, že nájomkyňou bytu a členkou SBD sa stáva žalobkyňa a žalovaný

je povinný sa z bytu vysťahovať do 30 dní od zabezpečenia bytovej náhrady. Žalobkyňa

zabezpečenie bytovej náhrady žalovanému preukazovala písomným vyhlásením doručovaným

poštou 3. októbra 2005 na adresu žalovaného.

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom (v poradí druhým) z 3. augusta 2009 č.k.   7 C 187/2005-258 určil, že povinnosť žalovaného uložená rozhodnutím Okresného súdu

Banská Bystrica z 20. februára 2004 č.k. 12 C 186/2003   vypratať ( v rozsudku uvedený ) byt,   2

nie je viazaná na zabezpečenie náhradného bytu; žalovanému uložil povinnosť nahradiť

žalobkyni trovy konania   603,34 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo

zistenia, že žalobkyňa 3. októbra 2005 doručovala žalovanému písomné vyhlásenie o

zabezpečení náhradného 1 - izbového bytu, nachádzajúceho sa v B. na ulici Ď..   Druhý

neúspešný pokus o doručenie sa uskutočnil 7. októbra 2005 a opakované neúspešné

doručovanie   10. októbra 2005; nedoručená zásielka po uložení na pošte bola odosielateľke

(žalobkyni) vrátená 20. októbra 2005. V čase jej doručovania sa žalovaný zdržiaval na adrese

doručovania (J.), prevzatiu zásielky sa vyhýbal, čo súd považoval za rozpor s ustanovením § 3

Občianskeho zákonníka. Žalovaný mal možnosť vyzdvihnúť si predmetnú zásielku na pošte,

keď sa na adrese doručenia zdržiaval minimálne štyri dni v týždni (maximálne tri dni v týždni

sa zdržiaval u jeho matky v rodinnom dome); mohol preto jednať ohľadne nájmu bytu, ktorý

mu ako bytovú náhradu zabezpečila žalobkyňa. Obranu žalovaného o zaplatení anuity k

predmetnému bytu nepovažoval vzhľadom na predmet sporu za rozhodujúcu. Z uvedených

dôvodov súd žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 24. februára

2010 sp. zn. 17 Co 310/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol a

žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že žalobkyňa preukázala

naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. v dôsledku

existencie sporu medzi účastníkmi o zániku práva žalovaného na bytovú náhradu pre

neuzavretie zmluvy o nájme bytu podľa § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka. V celom

rozsahu sa stotožnil so skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa; tento pre

rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej považoval za postačujúci. Na rozdiel od súdu

prvého stupňa, zaujal iný právny názor pokiaľ ide o otázku, či nastali účinky doručenia

vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady žalobkyňou žalovanému, na ich základe dospel k

záveru, že nárok žalovaného na bytovú náhradu nezanikol. Podľa názoru odvolacieho súdu

ustanovenie § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby vyhlásenie o zabezpečení

bytovej náhrady bolo skutočne (fakticky) doručené tomu, komu sa bytová náhrada

zabezpečuje; pri jeho doručovaní nemožno vychádzať z fikcie doručenia podľa ustanovenia  

§ 47 ods. 2 O.s.p., pretože postup súdu pri doručovaní súdnych zásielok nemožno vzťahovať

na doručovanie zásielok medzi žalobkyňou a žalovaným. Občiansky zákonník (vrátane § 45

ods. 1 Občianskeho zákonníka) nepovažuje nedoručenú zásielku za doručenú (fikciou

doručenia) len preto, že adresát sa jej prevzatiu zámerne vyhýba. Vzhľadom na uvedené   3

nepovažoval za doručené písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady žalovanému, z

uvedeného dôvodu nezačala plynúť 30 - dňová prekluzívna lehota na uzavretie nájomnej

zmluvy a žalovanému nemohol zaniknúť nárok na bytovú náhradu (§ 712c ods. 3

Občianskeho zákonníka). Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa v tom, že vedomé

nepreberanie zásielok žalovaným (v snahe vyhnúť sa riešeniu veci a oddialiť vypratanie bytu)

je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Rozhodnutie o trovách

odvolacieho konania odôvodnil podľa ustanovenia § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s

ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a ustanovením § 150 ods. 1 O.s.p.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa   dovolaním. Žiadala, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a určovacej žalobe vyhovel. Dovolanie v

zmysle jeho obsahu   (§ 41 ods. 2 O.s.p.) odôvodnila tým, že napadnutý rozsudok spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesúhlasila so záverom

odvolacieho súdu o nedoručení vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady žalovanému. Vychádzajúc z „analógie zákona" považovala zásielku obsahujúcu predmetné vyhlásenie

adresovanú žalovanému za doručenú na základe fikcie doručenia, aj keď sa žalovaný o tom

nedozvedel. Svoj právny názor utvrdila konštatovaním odvolacieho súdu, že žalovaný vedome

nepreberal zásielky, v snahe vyhnúť sa riešeniu veci a oddialiť vypratanie bytu.

Žalovaný vo vyjadrení navrhol dovolanie žalobkyne zamietnuť z dôvodu, že

rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241

ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238

ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie je

dôvodné.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť

(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak

podanie dovolania pripúšťa zákon - v zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. ním totiž možno napadnúť   4

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V danom prípade je

dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu; dovolanie žalobkyne je v

dôsledku toho procesné prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v

konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, že dovolací súd je viazaný uplatneným

dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu.

Pre účely predmetného dovolacieho konania treba   zdôrazniť, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním" a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a

úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací

súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie

konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu

dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť

vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).

K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, že (pokiaľ sú splnené ďalšie procesné

predpoklady - najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou osobou)

zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje

ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho

opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť

dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia

vedie k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania

tejto povahy (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) musí dovolací súd vziať vždy zreteľ - či už

bolo na ne v dovolaní poukázané alebo nie (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). V prípade

nesprávneho právneho posúdenia veci (ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tretím

dovolacím dôvodom), je situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá   5

prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje § 242 ods. 1 veta druhá

O.s.p. Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho

výrok napadnutý (§ 242 ods. 1 veta prvá O.s.p.), pričom (ako už bolo uvedené vyššie) je

viazaný tým, ako účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod.

1. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. dovolací súd uvádza,

že o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo

nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej

z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka, že

v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou

z taxatívne vymenovaných vád.

Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná a v

dovolacom konaní nevyšla najavo.

2.   K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. dovolací súd uvádza,

že tzv. inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,

ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Žiadna z týchto procesných vád nebola v dovolaní namietaná a v dovolacom

konaní ani nevyšla najavo.

  6

3.   K tomu, čo dovolateľka uviedla v dovolaní za účelom preukázania opodstatnenosti

uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., treba uviesť, že

právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval.

V dovolaním napadnutom rozsudku odvolací súd interpretáciou (doslovným výkladom)

ustanovenia § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka v spojení s § 45 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, vyslovil právny záver, podľa ktorého vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady

(ďalej tiež „vyhlásenie") musí byť (fakticky) doručené nájomcovi; nie je možné považovať

neprevzatú zásielku doručovanú poštou za doručenú (fikcia doručenia), len na základe

zistenia, že adresát sa jej prevzatiu zámerne vyhýba.

Dovolateľka namietala správnosť toho právneho záveru, keď v okolnostiach prípadu

poukázala na správanie žalovaného (ktorý mal vedome nepreberať zásielky, v snahe vyhnúť sa

riešeniu veci a oddialiť vypratanie bytu) a v takom prípade pripustila možnosť doručenia

vyhlásenia na základe fikcie.

Podľa § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka, nájomca, ktorý má byt vypratať, je

povinný uzavrieť zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o

zabezpečení bytovej náhrady; ak nájomnú zmluvu bezdôvodne neuzavrie, jeho nárok na bytovú náhradu zanikne.

Zánik nároku na bytovú náhradu v zmysle uvedenej právnej úpravy je viazaný výlučne

na skutočnosť bezdôvodného neuzavretia nájomnej zmluvy ohľadne zabezpečenej bytovej

náhrady tým, kto má byt vypratať (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.  

4 Cdo 125/2000, sp.zn. 4 Cdo 107/2003).

Zabezpečením bytovej náhrady je pre účely tohto zákona predloženie písomného

vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o tom, že uzavrie

zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má byt vypratať.

  7

Citované zákonné ustanovenie § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka stanovuje zánik nároku na bytovú náhradu ako dôsledok (sankciu) bezdôvodného nesplnenia povinnosti

nájomcu, ktorý má byt vypratať, uzavrieť zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o jej zabezpečení.

Písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady je jednostranným adresným

právnym úkonom osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie v právnom

záujme osoby, ktorú zaťažuje povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu. Zákonná úprava v ustanovení § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka trvá na tom, aby bol tento jednostranný

právny úkon (vyhlásenie) doručený osobe, ktorá má nárok na bytovú náhradu (nájomca). Uvedená požiadavka pramení z predpokladaných právnych účinkov prejavu vôle určeného

(adresovaného) v danom prípade nájomcovi, s ktorými zákon spája vznik, zmenu alebo zánik

vzájomných práv a povinností vyplývajúcich z právneho vzťahu. Právnou otázkou je, či takýto prejav vôle má byť fakticky doručený adresátovi, teda či ho adresát musí bezpodmienečne

prevziať a oboznámiť sa s ním, alebo postačuje, ak sa dostane (dôjde) do jeho dispozičnej sféry.

Písomné vyhlásenie osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o

tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má byt vypratať, je

potrebné považovať za jednostranný adresný (adresovaný) prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy - ofertu.

Všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je,

aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny

úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát

bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j.

akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície.

  Pri interpretácii požiadavky o „doručení“ písomného vyhlásenia v zmysle ustanovenia  

§ 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka, je potrebné vziať zreteľ na právne účinky

jednostranných   adresných (adresovaných) právnych úkonov vyplývajúcich z ustanovení

Občianskeho zákonníka § 43a ods. 2, vety prvej a § 45 ods. 1.; interpretácia procesných   8

predpisov neprichádza do úvahy, tak ako to správne poznamenal odvolací súd. V zmysle

týchto, prejav vôle vyjadrený jednostranným právnym úkonom pôsobí od doby, keď dôjde

osobe, ktorej je určený. Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.

Dovolací súd poznamenáva, že voči prítomnej osobe (t.j. osobe priamo účastnej pri

právnom úkone, ktorý realizuje druhá osoba) prejav vôle pôsobí (je účinný) ihneď.

Neprítomnej osobe (t.j. osobe, s ktorou osoba, realizujúca právny úkon nie je v bezprostrednom styku) musí prejav vôle dôjsť; nemusí jej byť doručený (adresátom prevzatý).

Prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne vo sfére jej dispozície. Dôjdením do

sféry dispozície možno rozumieť dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môže objektívne

oboznámiť). Posudzovanie situácie z objektívneho hľadiska posilňuje dobromyseľnosť i

právnu istotu subjektov právnych vzťahov. Vzhľadom na konkrétnu situáciu je potrebné

skúmať, či a ako i nedoručený (neprevzatý) prejav vôle pôsobí (je právne účinný) voči jeho

adresátovi. K účinnému doručeniu neprítomnej osobe nie je nevyhnutné, aby sa adresát s

prejavom vôle skutočne oboznámil, postačuje, že mal objektívnu možnosť tak vykonať.

Kategorickú požiadavku o faktickom doručení vyhlásenia v zmysle ustanovenia § 712c

ods. 3 Občianskeho zákonníka (t.j. jej prevzatie adresátom) prezentovanú odvolacím súdom

nemožno považovať za správnu; bez ďalšieho by takýto výklad viedol k neudržateľnému

stavu, kedy by aj bezdôvodné (svojvoľné) odopretie prijatia (prevzatia) vyhlásenia

znemožňovalo povinnému subjektu možnosť zabezpečiť nájomcovi zodpovedajúcu bytovú

náhradu a domôcť sa vypratania bytu. Situáciu je preto potrebné posudzovať objektívne, ak sa

preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne

účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s

ním adresát skutočne oboznámil. Názory o účinkoch doručenia písomného právneho úkonu

dovolací súd zastáva zhodne s konštantnou interpretáciou prijatou odbornou akademickou i

právnickou literárnou verejnosťou (viď napr. Mazák, J., Vojčík, P.: Občianske právo s

vysvetlivkami, 1. Zväzok, Bratislava, Iura Edition, 1996-2005, s. 96; podobne Luby, Š.: Výber

z diela a myšlienok, Bratislava, Iura Edition, 1998, str. 196; Jehlička, O., Švestka, J., Škárová,

M. a kol.: Občanský zákonník, komentár, C. H. Beck, 2001, 6. vydanie, str. 279, 285, 286;

Knappová, M., Švestka, J. a kol.: Občanské právo hmotné, sv. L, ASPI, 2002, str. 124, 125,

149; Jendrálek, P.: K téme „odstoupení od smlouvy prostfedníctví fikce doručení", Právni   9

rozhledy 4/2006 str. 142 a násl.; porovnaj napr. uznesenia NS ČR z 26. októbra 2005 sp. zn.

26 Cdo 625/2005, z 30. júna 2008 sp.zn. 28 Cdo 2622/2006). Vychádzajúc z uvedeného

dovolací zastáva právny názor, že ak nájomcovi bytu je daná objektívna (reálna) možnosť na

základe oznámenia pošty prevziať si uloženú zásielku obsahujúcu vyhlásenie o zabezpečení

bytovej náhrady v zmysle § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka, nastávajú hmotnoprávne

účinky tohto jednostranného právneho úkonu v okamihu, kedy nájomca aj napriek uloženiu

zásielky nevyužil objektívnu možnosť oboznámiť sa s jej obsahom.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobkyňa preto opodstatnene uplatnila

dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky

vzhľadom na to napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b O.s.p.) a vec vrátil

tomuto súdu na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacie konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2011

  JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť : Hrčková Marta