5 Cdo 129/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. T.H. bývajúcej v B., prechodne bytom v B. zastúpenej JUDr. D.Š., advokátkou so sídlom v B., proti
žalovanému Mgr. I.H., bývajúcemu v B., o určenie, že povinnosť žalovaného vypratať byt
č. X. na ulici J. v B.nie je viazaná na zabezpečenie náhradného bytu, vedenej na Okresnom
súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7C 187/2005, na dovolanie žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. februára 2010 sp. zn. 17 Co 310/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
24. februára 2010 sp. zn. 17 Co 310/2009 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa v tomto súdnom konaní žiadala určiť, že povinnosť žalovaného vypratať
byť č. X. nachádzajúci sa v B. na ulici J. (ďalej „byt“) nie je viazaná na zabezpečenie
náhradného bytu. Rozsudkom Okresného súdu B. Bystrica z 20. februára 2004 č.k. 12 C
186/2003-42 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. augusta 2004
sp.zn. 17 Co 221/2004, došlo k rušeniu spoločného nájmu medzi účastníkmi konania k
predmetnému bytu s tým, že nájomkyňou bytu a členkou SBD sa stáva žalobkyňa a žalovaný
je povinný sa z bytu vysťahovať do 30 dní od zabezpečenia bytovej náhrady. Žalobkyňa
zabezpečenie bytovej náhrady žalovanému preukazovala písomným vyhlásením doručovaným
poštou 3. októbra 2005 na adresu žalovaného.
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom (v poradí druhým) z 3. augusta 2009 č.k. 7 C 187/2005-258 určil, že povinnosť žalovaného uložená rozhodnutím Okresného súdu
Banská Bystrica z 20. februára 2004 č.k. 12 C 186/2003 vypratať ( v rozsudku uvedený ) byt, 2
nie je viazaná na zabezpečenie náhradného bytu; žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobkyni trovy konania 603,34 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo
zistenia, že žalobkyňa 3. októbra 2005 doručovala žalovanému písomné vyhlásenie o
zabezpečení náhradného 1 - izbového bytu, nachádzajúceho sa v B. na ulici Ď.. Druhý
neúspešný pokus o doručenie sa uskutočnil 7. októbra 2005 a opakované neúspešné
doručovanie 10. októbra 2005; nedoručená zásielka po uložení na pošte bola odosielateľke
(žalobkyni) vrátená 20. októbra 2005. V čase jej doručovania sa žalovaný zdržiaval na adrese
doručovania (J.), prevzatiu zásielky sa vyhýbal, čo súd považoval za rozpor s ustanovením § 3
Občianskeho zákonníka. Žalovaný mal možnosť vyzdvihnúť si predmetnú zásielku na pošte,
keď sa na adrese doručenia zdržiaval minimálne štyri dni v týždni (maximálne tri dni v týždni
sa zdržiaval u jeho matky v rodinnom dome); mohol preto jednať ohľadne nájmu bytu, ktorý
mu ako bytovú náhradu zabezpečila žalobkyňa. Obranu žalovaného o zaplatení anuity k
predmetnému bytu nepovažoval vzhľadom na predmet sporu za rozhodujúcu. Z uvedených
dôvodov súd žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 24. februára
2010 sp. zn. 17 Co 310/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol a
žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že žalobkyňa preukázala
naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. v dôsledku
existencie sporu medzi účastníkmi o zániku práva žalovaného na bytovú náhradu pre
neuzavretie zmluvy o nájme bytu podľa § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka. V celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa; tento pre
rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej považoval za postačujúci. Na rozdiel od súdu
prvého stupňa, zaujal iný právny názor pokiaľ ide o otázku, či nastali účinky doručenia
vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady žalobkyňou žalovanému, na ich základe dospel k
záveru, že nárok žalovaného na bytovú náhradu nezanikol. Podľa názoru odvolacieho súdu
ustanovenie § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby vyhlásenie o zabezpečení
bytovej náhrady bolo skutočne (fakticky) doručené tomu, komu sa bytová náhrada
zabezpečuje; pri jeho doručovaní nemožno vychádzať z fikcie doručenia podľa ustanovenia
§ 47 ods. 2 O.s.p., pretože postup súdu pri doručovaní súdnych zásielok nemožno vzťahovať
na doručovanie zásielok medzi žalobkyňou a žalovaným. Občiansky zákonník (vrátane § 45
ods. 1 Občianskeho zákonníka) nepovažuje nedoručenú zásielku za doručenú (fikciou
doručenia) len preto, že adresát sa jej prevzatiu zámerne vyhýba. Vzhľadom na uvedené 3
nepovažoval za doručené písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady žalovanému, z
uvedeného dôvodu nezačala plynúť 30 - dňová prekluzívna lehota na uzavretie nájomnej
zmluvy a žalovanému nemohol zaniknúť nárok na bytovú náhradu (§ 712c ods. 3
Občianskeho zákonníka). Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa v tom, že vedomé
nepreberanie zásielok žalovaným (v snahe vyhnúť sa riešeniu veci a oddialiť vypratanie bytu)
je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Rozhodnutie o trovách
odvolacieho konania odôvodnil podľa ustanovenia § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a ustanovením § 150 ods. 1 O.s.p.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním. Žiadala, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a určovacej žalobe vyhovel. Dovolanie v
zmysle jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) odôvodnila tým, že napadnutý rozsudok spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesúhlasila so záverom
odvolacieho súdu o nedoručení vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady žalovanému. Vychádzajúc z „analógie zákona" považovala zásielku obsahujúcu predmetné vyhlásenie
adresovanú žalovanému za doručenú na základe fikcie doručenia, aj keď sa žalovaný o tom
nedozvedel. Svoj právny názor utvrdila konštatovaním odvolacieho súdu, že žalovaný vedome
nepreberal zásielky, v snahe vyhnúť sa riešeniu veci a oddialiť vypratanie bytu.
Žalovaný vo vyjadrení navrhol dovolanie žalobkyne zamietnuť z dôvodu, že
rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie je
dôvodné.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť
(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak
podanie dovolania pripúšťa zákon - v zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. ním totiž možno napadnúť 4
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V danom prípade je
dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu; dovolanie žalobkyne je v
dôsledku toho procesné prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v
konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, že dovolací súd je viazaný uplatneným
dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu.
Pre účely predmetného dovolacieho konania treba zdôrazniť, že dovolanie nie je
„ďalším odvolaním" a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a
úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací
súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie
konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu
dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť
vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, že (pokiaľ sú splnené ďalšie procesné
predpoklady - najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou osobou)
zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho
opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť
dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia
vedie k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania
tejto povahy (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) musí dovolací súd vziať vždy zreteľ - či už
bolo na ne v dovolaní poukázané alebo nie (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). V prípade
nesprávneho právneho posúdenia veci (ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tretím
dovolacím dôvodom), je situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá 5
prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje § 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p. Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho
výrok napadnutý (§ 242 ods. 1 veta prvá O.s.p.), pričom (ako už bolo uvedené vyššie) je
viazaný tým, ako účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod.
1. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. dovolací súd uvádza,
že o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo
nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej
z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka, že
v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou
z taxatívne vymenovaných vád.
Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná a v
dovolacom konaní nevyšla najavo.
2. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. dovolací súd uvádza,
že tzv. inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Žiadna z týchto procesných vád nebola v dovolaní namietaná a v dovolacom
konaní ani nevyšla najavo.
6
3. K tomu, čo dovolateľka uviedla v dovolaní za účelom preukázania opodstatnenosti
uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., treba uviesť, že
právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval.
V dovolaním napadnutom rozsudku odvolací súd interpretáciou (doslovným výkladom)
ustanovenia § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka v spojení s § 45 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, vyslovil právny záver, podľa ktorého vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady
(ďalej tiež „vyhlásenie") musí byť (fakticky) doručené nájomcovi; nie je možné považovať
neprevzatú zásielku doručovanú poštou za doručenú (fikcia doručenia), len na základe
zistenia, že adresát sa jej prevzatiu zámerne vyhýba.
Dovolateľka namietala správnosť toho právneho záveru, keď v okolnostiach prípadu
poukázala na správanie žalovaného (ktorý mal vedome nepreberať zásielky, v snahe vyhnúť sa
riešeniu veci a oddialiť vypratanie bytu) a v takom prípade pripustila možnosť doručenia
vyhlásenia na základe fikcie.
Podľa § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka, nájomca, ktorý má byt vypratať, je
povinný uzavrieť zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o
zabezpečení bytovej náhrady; ak nájomnú zmluvu bezdôvodne neuzavrie, jeho nárok na bytovú náhradu zanikne.
Zánik nároku na bytovú náhradu v zmysle uvedenej právnej úpravy je viazaný výlučne
na skutočnosť bezdôvodného neuzavretia nájomnej zmluvy ohľadne zabezpečenej bytovej
náhrady tým, kto má byt vypratať (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4 Cdo 125/2000, sp.zn. 4 Cdo 107/2003).
Zabezpečením bytovej náhrady je pre účely tohto zákona predloženie písomného
vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o tom, že uzavrie
zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má byt vypratať.
7
Citované zákonné ustanovenie § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka stanovuje zánik nároku na bytovú náhradu ako dôsledok (sankciu) bezdôvodného nesplnenia povinnosti
nájomcu, ktorý má byt vypratať, uzavrieť zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o jej zabezpečení.
Písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady je jednostranným adresným
právnym úkonom osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie v právnom
záujme osoby, ktorú zaťažuje povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu. Zákonná úprava v ustanovení § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka trvá na tom, aby bol tento jednostranný
právny úkon (vyhlásenie) doručený osobe, ktorá má nárok na bytovú náhradu (nájomca). Uvedená požiadavka pramení z predpokladaných právnych účinkov prejavu vôle určeného
(adresovaného) v danom prípade nájomcovi, s ktorými zákon spája vznik, zmenu alebo zánik
vzájomných práv a povinností vyplývajúcich z právneho vzťahu. Právnou otázkou je, či takýto prejav vôle má byť fakticky doručený adresátovi, teda či ho adresát musí bezpodmienečne
prevziať a oboznámiť sa s ním, alebo postačuje, ak sa dostane (dôjde) do jeho dispozičnej sféry.
Písomné vyhlásenie osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o
tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má byt vypratať, je
potrebné považovať za jednostranný adresný (adresovaný) prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy - ofertu.
Všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je,
aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny
úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát
bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j.
akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície.
Pri interpretácii požiadavky o „doručení“ písomného vyhlásenia v zmysle ustanovenia
§ 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka, je potrebné vziať zreteľ na právne účinky
jednostranných adresných (adresovaných) právnych úkonov vyplývajúcich z ustanovení
Občianskeho zákonníka § 43a ods. 2, vety prvej a § 45 ods. 1.; interpretácia procesných 8
predpisov neprichádza do úvahy, tak ako to správne poznamenal odvolací súd. V zmysle
týchto, prejav vôle vyjadrený jednostranným právnym úkonom pôsobí od doby, keď dôjde
osobe, ktorej je určený. Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.
Dovolací súd poznamenáva, že voči prítomnej osobe (t.j. osobe priamo účastnej pri
právnom úkone, ktorý realizuje druhá osoba) prejav vôle pôsobí (je účinný) ihneď.
Neprítomnej osobe (t.j. osobe, s ktorou osoba, realizujúca právny úkon nie je v bezprostrednom styku) musí prejav vôle dôjsť; nemusí jej byť doručený (adresátom prevzatý).
Prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne vo sfére jej dispozície. Dôjdením do
sféry dispozície možno rozumieť dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môže objektívne
oboznámiť). Posudzovanie situácie z objektívneho hľadiska posilňuje dobromyseľnosť i
právnu istotu subjektov právnych vzťahov. Vzhľadom na konkrétnu situáciu je potrebné
skúmať, či a ako i nedoručený (neprevzatý) prejav vôle pôsobí (je právne účinný) voči jeho
adresátovi. K účinnému doručeniu neprítomnej osobe nie je nevyhnutné, aby sa adresát s
prejavom vôle skutočne oboznámil, postačuje, že mal objektívnu možnosť tak vykonať.
Kategorickú požiadavku o faktickom doručení vyhlásenia v zmysle ustanovenia § 712c
ods. 3 Občianskeho zákonníka (t.j. jej prevzatie adresátom) prezentovanú odvolacím súdom
nemožno považovať za správnu; bez ďalšieho by takýto výklad viedol k neudržateľnému
stavu, kedy by aj bezdôvodné (svojvoľné) odopretie prijatia (prevzatia) vyhlásenia
znemožňovalo povinnému subjektu možnosť zabezpečiť nájomcovi zodpovedajúcu bytovú
náhradu a domôcť sa vypratania bytu. Situáciu je preto potrebné posudzovať objektívne, ak sa
preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne
účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s
ním adresát skutočne oboznámil. Názory o účinkoch doručenia písomného právneho úkonu
dovolací súd zastáva zhodne s konštantnou interpretáciou prijatou odbornou akademickou i
právnickou literárnou verejnosťou (viď napr. Mazák, J., Vojčík, P.: Občianske právo s
vysvetlivkami, 1. Zväzok, Bratislava, Iura Edition, 1996-2005, s. 96; podobne Luby, Š.: Výber
z diela a myšlienok, Bratislava, Iura Edition, 1998, str. 196; Jehlička, O., Švestka, J., Škárová,
M. a kol.: Občanský zákonník, komentár, C. H. Beck, 2001, 6. vydanie, str. 279, 285, 286;
Knappová, M., Švestka, J. a kol.: Občanské právo hmotné, sv. L, ASPI, 2002, str. 124, 125,
149; Jendrálek, P.: K téme „odstoupení od smlouvy prostfedníctví fikce doručení", Právni 9
rozhledy 4/2006 str. 142 a násl.; porovnaj napr. uznesenia NS ČR z 26. októbra 2005 sp. zn.
26 Cdo 625/2005, z 30. júna 2008 sp.zn. 28 Cdo 2622/2006). Vychádzajúc z uvedeného
dovolací zastáva právny názor, že ak nájomcovi bytu je daná objektívna (reálna) možnosť na
základe oznámenia pošty prevziať si uloženú zásielku obsahujúcu vyhlásenie o zabezpečení
bytovej náhrady v zmysle § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka, nastávajú hmotnoprávne
účinky tohto jednostranného právneho úkonu v okamihu, kedy nájomca aj napriek uloženiu
zásielky nevyužil objektívnu možnosť oboznámiť sa s jej obsahom.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobkyňa preto opodstatnene uplatnila
dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky
vzhľadom na to napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b O.s.p.) a vec vrátil
tomuto súdu na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacie konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť : Hrčková Marta