5 Cdo 126/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V., IČO:   X., proti žalovanému L. J., zastúpenému Advokátskou kanceláriou L.C. s.r.o., so sídlom v B., o vypratanie nehnuteľností, vedenej

na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 39 C 415/2011, o dovolaní žalovaného proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 19. decembra 2011 sp.zn. 6 Co 238/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave  

z 19. decembra 2011 sp.zn. 6 Co 238/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V uznesením z 25. októbra 2011 č.k. 39 C 415/2011-27

prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava

V pod sp.zn. 7 C 253/2010. Rozhodol tak podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

z dôvodu, že pre rozhodnutie súdu v predmetnom konaní má význam otázka, či žalovaný je

alebo nie je vlastníkom nehnuteľností – stavieb, ako aj drobných stavieb a príslušenstva

týchto stavieb nachádzajúcich sa na parcelách č. X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., všetky

parcely kat. úz. P.   a práve táto otázka sa rieši v konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava V pod sp.zn.

7 C 253/2010. Uviedol, že uložiť žalovanému povinnosť vypratať pozemok parc. č. X. –

ostatné plochy, o výmere 5 085 m2 a pozemok parc. č. X. – ostatné plochy o výmere 3 015

m2, oba zapísané Správou katastra pre H. na LV č. X., okres B., obec B.., katastrálne územie

P., môže súd

za splnenia zákonných dôvodov až potom, ako sa právoplatne rozhodne, že nie je vlastníkom

uvedených nehnuteľností – stavieb, ako aj drobných stavieb a príslušenstva týchto stavieb. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu uznesením z 19. decembra 2011 sp.zn.

6 Co 238/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáha uloženia povinnosti vypratať pozemky parc.

č. X. a X. zapísané na LV pre kat. úz. P. č. X.. Predmetom konania prebiehajúceho na súde

prvého stupňa pod sp.zn. 7 C 253/2010 je určenie vlastníctva k budovám – stavbám

nachádzajúcim sa na iných, než uvedených parcelách, ktoré sú predmetom konania

v prejednávanej veci sp.zn. 39 C 415/2011. Predmetom konania v prejednávanej veci nie je

určenie vlastníctva k pozemkom parc. č. X., X., rovnako ako vo veci sp.zn. 7 C 253/2010 nie

je predmetom konania určenie vlastníctva k pozemkom, na ktorých sú postavené sporné

budovy. Za tohto stavu v konaní vedenom

pod sp.zn. 7 C 253/2010 sa nerieši žiadna taká otázka, ktorá by mohla mať význam

pre rozhodnutie súdu prvého stupňa v prejednávanej veci. Neboli teda splnené podmienky

pre prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Tým, že súd prvého stupňa

konanie prerušil, hoci pre tento postup neboli splnené zákonné podmienky, odňal účastníkom

konania možnosť konať pred súdom.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý navrhol

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmeniť a odvolanie žalobcu podľa § 218 O.s.p.

odmietnuť, alternatívne napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušiť.

Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a § 237 písm. f/

O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené

jeho právo na spravodlivý súdny proces a právo na súdnu ochranu. Za takú vadu označil

skutočnosť, že odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcu bez toho, aby bolo predmetné

odvolanie doručené žalovanému a bez toho, aby sa žalovaný mal možnosť k odvolaniu

vyjadriť. Taktiež namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, za ktorú považoval rozhodovanie odvolacieho súdu vo veci

samej, hoci odvolací súd mal odvolanie žalobcu neobsahujúce zaručený elektronický podpis

odmietnuť, ako aj porušenie ustanovenia § 213 ods. 3 O.s.p. odvolacím súdom, keď odvolací

súd vychádzal z iného skutkového stavu ako súd prvého stupňa, bez toho, aby zopakoval

dôkazy, na ktorých založil svoje zistenia súd prvého stupňa, prípadne bez toho, aby

dokazovanie doplnil. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.

Žalobca sa k dovolaniu žalovaného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý

zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bolo zrušené

uznesenie súdu prvého stupňa), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny

poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom).

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu

celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo

ochrana súkromného života účastníkov alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť

na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS

14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.).

Podľa § 209a ods. 1 O.s.p., ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete

O.s.p., doručí súd prvého stupňa bezodkladne odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili.

Podľa § 211 ods. 1, veta tretia, O.s.p., odvolací súd sám odstráni vady pri doručovaní

odvolania a výzvy podľa § 209a ods. 1 tak, že sám vykoná doručovanie.

Porušenie povinnosti doručiť odvolanie účastníkovi konania má za následok vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože sa účastníkovi konania odníma možnosť

uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého účastníka konania. Odníma sa mu

tým právo na spravodlivý súdny proces.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podal proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie.

Keďže súd prvého stupňa nepostupoval podľa ustanovenia § 209a ods. 1 O.s.p. a vec predložil

odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalobcu bez toho, aby odvolanie žalobcu doručil

žalovanému, v zmysle ustanovenia § 211 ods. 1 O.s.p. mal povinnosť doručiť predmetné

odvolanie žalovanému odvolací súd. Odvolací súd ho však žalovanému nedoručil.

Týmto postupom odvolacieho súdu bola žalovanému odňatá možnosť vyjadriť sa  

k odvolaniu žalobcu, čím odvolací súd zaťažil svoje konanie vadou podľa § 237 písm. f/

O.s.p.

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť

považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalovaného

uvedenými v dovolaní.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil

na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. septembra 2012

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová