5 Cdo 126/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V., IČO: X., proti žalovanému L. J., zastúpenému Advokátskou kanceláriou L.C. s.r.o., so sídlom v B., o vypratanie nehnuteľností, vedenej
na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 39 C 415/2011, o dovolaní žalovaného proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 19. decembra 2011 sp.zn. 6 Co 238/2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 19. decembra 2011 sp.zn. 6 Co 238/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V uznesením z 25. októbra 2011 č.k. 39 C 415/2011-27
prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava
V pod sp.zn. 7 C 253/2010. Rozhodol tak podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
z dôvodu, že pre rozhodnutie súdu v predmetnom konaní má význam otázka, či žalovaný je
alebo nie je vlastníkom nehnuteľností – stavieb, ako aj drobných stavieb a príslušenstva
týchto stavieb nachádzajúcich sa na parcelách č. X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., všetky
parcely kat. úz. P. a práve táto otázka sa rieši v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava V pod sp.zn.
7 C 253/2010. Uviedol, že uložiť žalovanému povinnosť vypratať pozemok parc. č. X. –
ostatné plochy, o výmere 5 085 m2 a pozemok parc. č. X. – ostatné plochy o výmere 3 015
m2, oba zapísané Správou katastra pre H. na LV č. X., okres B., obec B.., katastrálne územie
P., môže súd
za splnenia zákonných dôvodov až potom, ako sa právoplatne rozhodne, že nie je vlastníkom
uvedených nehnuteľností – stavieb, ako aj drobných stavieb a príslušenstva týchto stavieb. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu uznesením z 19. decembra 2011 sp.zn.
6 Co 238/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáha uloženia povinnosti vypratať pozemky parc.
č. X. a X. zapísané na LV pre kat. úz. P. č. X.. Predmetom konania prebiehajúceho na súde
prvého stupňa pod sp.zn. 7 C 253/2010 je určenie vlastníctva k budovám – stavbám
nachádzajúcim sa na iných, než uvedených parcelách, ktoré sú predmetom konania
v prejednávanej veci sp.zn. 39 C 415/2011. Predmetom konania v prejednávanej veci nie je
určenie vlastníctva k pozemkom parc. č. X., X., rovnako ako vo veci sp.zn. 7 C 253/2010 nie
je predmetom konania určenie vlastníctva k pozemkom, na ktorých sú postavené sporné
budovy. Za tohto stavu v konaní vedenom
pod sp.zn. 7 C 253/2010 sa nerieši žiadna taká otázka, ktorá by mohla mať význam
pre rozhodnutie súdu prvého stupňa v prejednávanej veci. Neboli teda splnené podmienky
pre prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Tým, že súd prvého stupňa
konanie prerušil, hoci pre tento postup neboli splnené zákonné podmienky, odňal účastníkom
konania možnosť konať pred súdom.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý navrhol
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmeniť a odvolanie žalobcu podľa § 218 O.s.p.
odmietnuť, alternatívne napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušiť.
Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a § 237 písm. f/
O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené
jeho právo na spravodlivý súdny proces a právo na súdnu ochranu. Za takú vadu označil
skutočnosť, že odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcu bez toho, aby bolo predmetné
odvolanie doručené žalovanému a bez toho, aby sa žalovaný mal možnosť k odvolaniu
vyjadriť. Taktiež namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, za ktorú považoval rozhodovanie odvolacieho súdu vo veci
samej, hoci odvolací súd mal odvolanie žalobcu neobsahujúce zaručený elektronický podpis
odmietnuť, ako aj porušenie ustanovenia § 213 ods. 3 O.s.p. odvolacím súdom, keď odvolací
súd vychádzal z iného skutkového stavu ako súd prvého stupňa, bez toho, aby zopakoval
dôkazy, na ktorých založil svoje zistenia súd prvého stupňa, prípadne bez toho, aby
dokazovanie doplnil. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.
Žalobca sa k dovolaniu žalovaného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bolo zrušené
uznesenie súdu prvého stupňa), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny
poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom).
So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu
celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného života účastníkov alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť
na ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS
14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.).
Podľa § 209a ods. 1 O.s.p., ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete
O.s.p., doručí súd prvého stupňa bezodkladne odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili.
Podľa § 211 ods. 1, veta tretia, O.s.p., odvolací súd sám odstráni vady pri doručovaní
odvolania a výzvy podľa § 209a ods. 1 tak, že sám vykoná doručovanie.
Porušenie povinnosti doručiť odvolanie účastníkovi konania má za následok vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože sa účastníkovi konania odníma možnosť
uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého účastníka konania. Odníma sa mu
tým právo na spravodlivý súdny proces.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podal proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie.
Keďže súd prvého stupňa nepostupoval podľa ustanovenia § 209a ods. 1 O.s.p. a vec predložil
odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalobcu bez toho, aby odvolanie žalobcu doručil
žalovanému, v zmysle ustanovenia § 211 ods. 1 O.s.p. mal povinnosť doručiť predmetné
odvolanie žalovanému odvolací súd. Odvolací súd ho však žalovanému nedoručil.
Týmto postupom odvolacieho súdu bola žalovanému odňatá možnosť vyjadriť sa
k odvolaniu žalobcu, čím odvolací súd zaťažil svoje konanie vadou podľa § 237 písm. f/
O.s.p.
Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalovaného
uvedenými v dovolaní.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil
na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. septembra 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová