Najvyšší súd
5 Cdo 122/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky L. K., bývajúcej v S., proti odporcovi Ing. J. K., bývajúcemu v B., o zvýšenie výživného, vedenej na Okresnom
súde Humenné pod sp. zn. 17 C 158/2007, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. decembra 2009 sp. zn. 14 Co 63/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
zo 17. decembra 2009 sp. zn. 14 Co 63/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 11. mája 2009 č.k. 17 C 158/2007-165 zmenil
rozsudok Okresného súdu Humenné č.k. P 151/1989-389 z 3. mája 2001 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co P 2/2003 z 29. septembra 2003 tak, že
zvýšil výživné navrhovateľky zo sumy 900,-- Sk na sumu 89,62 € (2 700,-- Sk) s účinnosťou
od podania návrhu, t.j. od 27. augusta 2007, ktoré uložil odporcovi zasielať navrhovateľke
vždy k prvému dňu v mesiaci. Nedoplatok na zvýšenom výživnom za čas od 27. augusta 2007
do 11. mája 2009 vo výške 1 314,47 € (39 600,-- Sk) zaviazal odporcu zaplatiť
v pravidelných mesačných splátkach po 33,19 € (1 000,-- Sk) počnúc mesiacom jún 2009 tak,
že odporcovi uložil povinnosť zasielať splátky spolu s bežným výživným k rukám
navrhovateľky. Vo zvyšku návrh zamietol. Zamietol aj protinávrh odporcu na zníženie
výživného a na určenie vyživovacej povinnosti do 25. roku veku navrhovateľky. Ďalším
výrokom rozhodol, že trovy konania účastníkom nepriznáva. Z vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že navrhovateľka je študentkou denného štúdia B. a v akademickom roku
2007/2008 bola študentkou jej 3. ročníka. Za prvý ročník zaplatila školné vo výške 55 000,--
Sk, za 2. ročník 2007 57 000,-- Sk a za 3. ročník školné 63 000,- Sk. Zo zmluvy o účasti
(účinkovaní) v programe V. vyplynulo, že účastník v uvedenom programe dostal v hrubom finančnom vyjadrení sumu 5 000,-- Sk. K. potvrdila, že navrhovateľka je jej
študentkou a v akademickom roku 2007/2008 požiadala o prerušenie štúdia zo sociálnych
dôvodov. Po zhodnotení listinných dôkazov a výpovedí účastníkov konania dospel k záveru,
že navrhovateľka, ktorá je plnoletá, nie je schopná samostatne sa živiť, pretože je študentkou
vysokých škôl a štúdiom sa pripravuje na budúce povolanie a skôr určené výživné v roku
2003 nepostačuje na úhradu jej nákladov spojených so štúdiom, výživou a zdravotným
stavom. Matka navrhovateľky vzhľadom na jej sociálnu situáciu, spôsobenú aj dlhodobou
nezamestnanosťou, nedokáže pokryť všetky náklady dcéry, aj keď inú vyživovaciu povinnosť
nemá. Odporca podľa potvrdenia z jeho služobného úradu mal príjem priemerne mesačne
15 836,25 Sk. Má 3 synov, z ktorých jeden je už plnoletý a bol prijatý na vysokoškolské
štúdium. Ostatní dvaja synovia odporcu sú vo veku 17 a 14 rokov. Manželka odporcu je
podnikateľka. Po spriemerovaní jej príjem mesačne predstavuje 9 100,- Sk. Uzavrel, že je
potrebné vyživovaciu povinnosť určenú v prospech navrhovateľky predchádzajúcim
rozhodnutím zvýšiť na sumu 2 700,-- Sk od 27. augusta 2007. Vysokoškolské štúdium
znamená reálne zvýšené náklady vo všetkých oblastiach študentského života, a to aj pri
vynaložení maximálnej miery skromnosti a znížení potrieb. Na druhej strane poznamenal, že
pokiaľ navrhovateľka sa rozhodla študovať aj na druhej vysokej škole, ktorá je navyše školou
súkromnou, musí si byť aj sama vedomá nutnosti obstarať si finančné prostriedky na štúdium
vlastnou iniciatívou. Preto priznal navrhovateľke výživné od podania návrhu vo výške 2 700,-- Sk a vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol. Nedoplatok na výživnom, ktorý
vyčíslil na 1 314,47 €, umožnil odporcovi splácať pravidelnými mesačnými splátkami.
Umožnenie splácania dlžného nedoplatku podmienil, že odporca má aktuálnu vyživovaciu
povinnosť voči trom deťom z terajšieho manželstva a navyše ku dňu rozhodovania vo veci
ešte nebol úplne splatený ani nedoplatok výživného vzniknutý v dôsledku posledného
rozhodovania súdu o zvýšení výživného. Z týchto dôvodov zamietol aj protinávrh odporcu
na zníženie výživného a na určenie vyživovacej povinnosti do veku 25 rokov navrhovateľky.
Výrok o nepriznaní náhrady trov konania súd prvého stupňa odôvodnil tým, že trovy
účastníkom nevznikli, ani si ich neuplatnili.
Krajský súd v Prešove (odvolací súd) rozsudkom zo 17. decembra 2009 sp. zn.
14 Co 63/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zvýšení výživného tak, že
vyživovaciu povinnosť odporcu pre navrhovateľku určenú rozsudkom Okresného súdu
Humenné sp. zn. P 151/1989-389 z 3. mája 2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 4 CoP 2/2003 z 29. septembra 2003 za čas od 27. augusta 2007 do 30. septembra 2009 zvýšil zo sumy 900,-- Sk na sumu 70 € mesačne. Nedoplatok na
zvýšenom výživnom za uvedené obdobie vo výške 1 008,07 € uložil odporcovi zaplatiť
navrhovateľke v splátkach po 30 € mesačne počnúc mesiacom január 2010 až do zaplatenia,
vždy najneskôr do 15-teho dňa v mesiaci pod následkom straty výhod splátok. Potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol v prevyšujúcej časti návrh
navrhovateľky na zvýšenie výživného za obdobie od 27. augusta 2007 do 30. septembra 2009
zamietnutý, ako aj vo výroku, ktorým bol vzájomný návrh odporcu na zníženie výživného
za toto obdobie zamietnutý. Zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch, ktorými bolo
rozhodnuté o zvýšení výživného za čas od 1. októbra 2009 do budúcna i vo výroku, ktorý bol
zamietnutý protinávrh odporcu na zníženie a zrušenie výživného od 1. októbra 2009
do budúcna a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Po preskúmaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a konania ktoré mu
predchádzalo, po zopakovaní dokazovania výsluchom odporcu, oboznámením spisu
Okresného súdu Humenné sp. zn. P 151/89, oboznámení správy K. z 19. februára 2008 a zo
7. novembra 2008 a správy B. n.o. z 2. apríla 2009 dospel k záveru, že je potrebné čiastočne
rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť, čiastočne potvrdiť a čiastočne zrušiť a vrátiť vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Konštatoval, že pomery účastníkov oproti stavu, ktorý bol v čase predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom odôvodňujú zmenu rozhodnutia
o výživnom. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne uzavrel, že od 27. augusta 2007
je možné zmeniť predchádzajúce rozhodnutie, ktorým bola určovaná vyživovacia povinnosť
pre navrhovateľku zo strany odporcu. Na rozdiel od súdu prvého stupňa uviedol, že
odôvodneným potrebám navrhovateľky a možnostiam a schopnostiam odporcu z jeho
preukázateľne zisteného príjmu v rozhodnom období, ktorý predstavoval sumu od 15 800,--
Sk do 17 000,-- Sk pri vyživovacích povinnostiach k ešte trom nezaopatreným deťom,
zodpovedá v období od 27. augusta 2007 do 30. septembra 2009 suma vo výške 70 €
mesačne. Rozsah vyživovacej povinnosti presahujúcu túto sumu by nezodpovedal
možnostiam a schopnostiam povinného, a preto rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že
rozhodol o zvýšení výživného na 70 € mesačne a rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho
vyhovujúcej časti presahujúcej sumu 70 € zamietol. Z dôvodu, že už súd prvého stupňa
zamietol návrh navrhovateľky nad sumu 2 700,-- Sk mesačne, v tejto časti hodnotil
rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne, preto ho v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.
za obdobie od 27. augusta 2007 do 30. septembra 2009 potvrdil. Zároveň s poukazom na
skutočnosti, ktoré majú vplyv na určovanie výšky výživného a na trvanie vyživovacej
povinnosti potvrdil aj výrok, ktorým bol zamietnutý návrh odporcu na zníženie výživného za obdobie od 27. augusta 2007 do 30. septembra 2009. Považoval však za dôležité objasniť
skutočnosť, či navrhovateľka ukončila štúdium na K. v októbri 2009 ako to tvrdil odporca
v odvolacom konaní, v akom odbore ukončila štúdium, aké mala možnosti sa zamestnať vo
vyštudovanom odbore, či vyvíjala aktivity, aby sa zamestnala, či a ako boli ovplyvnené jej
schopnosti uspokojovať jej životné potreby ukončením štúdia. Preto rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o zvýšení výživného za čas od 1. októbra 2009 do budúcna
a vo výroku, ktorým bol zamietnutý protinávrh odporcu na zvýšenie a zrušenie vyživovacej
povinnosti od 1. októbra 2009 do budúcna a vo výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu
zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka, ktorého
prípustnosť odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). V dovolaní namietala predovšetkým postup
odvolacieho súdu, ktorý napriek jej ospravedlneniu sa z pojednávania nariadeného
na 17. decembra 2009 z dôvodu študijných povinností (termín zápočtu z predmetu súdne
lekárstvo) a požiadavke o vytýčenie nového termínu pojednávania predmetné pojednávanie
vykonal, čím jej odňal možnosť konať pred súdom. V dôvodoch dovolania ďalej namietala, že
odvolací súd nedostatočne zistil skutkový stav. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil v celom rozsahu a potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa v časti zvýšenia výživného od 1. októbra 2009 do budúcna, nedoplatku na výživnom
za obdobie od 27. augusta do 11. mája 2009 a zaviazal odporcu platiť polovicu školného
od školského roku 2007/2008 do skončenia magisterského štúdia.
Odporca navrhol dovolanie navrhovateľky ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených
zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudkov o obmedzení
alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí
rodičovstva alebo osvojení.
Vzhľadom k hore uvedenému, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie proti rozsudku, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci upravenej zákonom o rodine (zvýšenie
výživného na plnoleté dieťaťa podľa § 62 a nasl. zákona č. 36/2005 Z.z. v platnom znení) nie
je prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí vadou
uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.
Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestanným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými predpismi, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II ÚS 85/06).
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdom
konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že
ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie,
na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie
musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu (§115 ods. 2 O.s.p.).
Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije, ale nie.
Zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom každého
účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon nestanovuje inak,
ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon v ustanovení § 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.
určuje len jednu výnimku z toho práva účastníka, za ktorej sa môže vec prejednať i v jeho
neprítomnosti - t.j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil a nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.
Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa
riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie
pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom
k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu
neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy
a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z hľadísk objektívnych i subjektívnych.
Súd má pritom zvážiť závažnosť dôvodov na odročenie pojednávania. V každom prípade
musí mať na zreteli práva účastníkov konania, ku ktorým nepochybne patrí právo
na prejednanie veci v ich prítomnosti (prítomnosti ich právnych zástupcov).
Z obsahu spisu podľa dovolacieho súdu vyplýva, že navrhovateľka svoju
neprítomnosť na odvolacom pojednávaní odôvodnila stanoveným termínom pre zápočet z predmetu súdne lekárstvo, ktorý jej bol oznámený dva dni predtým a ktorý bol jediným
termínom, ktorého bolo nevyhnutné sa ho zúčastniť.
V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd skonštatoval, že dôležitosť dôvodu, pre ktorý
účastník konania žiada o odročenie pojednávania, musí súd posudzovať so zreteľom na všetky
okolnosti, pričom je potrebné prihliadať aj na to, aké prekážky bránili účastníkovi v účasti
na predtým nariadených pojednávaniach a v neposlednom rade aj na to, či tvrdenú prekážku
včas účastník preukázal. V prejednávanej veci ako dôvod, pre ktorý neodročil pojednávanie
napriek žiadosti navrhovateľky uviedol, že navrhovateľka nepreukázala súdu
ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý žiadala o odročenie pojednávania.
Postup odvolacieho súdu pri neakceptovaní ospravedlnenia navrhovateľky z účasti
na pojednávaní a nevyhovení jej žiadosti o odročenie pojednávania vzhľadom na
nepreloženie potvrdenia o termíne skúšky sa javí dovolaciemu príliš formalisticky. Účelom
právnej úpravy týkajúcej sa formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané, je
zaistiť riadny chod spravodlivosti a najmä rešpektovaní právnej istoty, ktorá je jedným zo základných prvkov výsadného postavenia práva. Uplatnené obmedzenia a výklad však nesmú
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom, alebo v takej miere, že by uvedené
právo bolo zasiahnuté v samej svojej podstate. Aj keď právo podlieha zákonným podmienkam, súdy sa musia pri aplikácii procesných pravidiel vyhnúť prehnanému
formalizmu, ktorý by zasahoval do zásad spravodlivého procesu. Podľa názoru dovolacieho
súdu postupoval odvolací súd príliš formalisticky, keď pokračoval v konaní z dôvodu, že
navrhovateľka nepreukázala dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, čím znemožnil
navrhovateľke právo na spravodlivý proces.
Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania, je tiež princíp rovnosti
zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť
svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých
touto možnosťou disponuje druhý účastník (viď rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajšiarsko,
1996 – V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 – VIII, s. 2928 a pod.).
Odvolací súd na svojom pojednávaní dňa 17. decembra 2009, na ktorom vo veci
rozhodol a vyhlásil dovolaním napadnutý rozsudok, vykonal dokazovanie výsluchom
odporcu, ktoré skutočnosti uviedol i v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že navrhovateľke bola
odňatá možnosť pred odvolacím súdom konať tým, že vo veci prebehlo pojednávanie bez jej
účasti i keď k uvedenému postupu neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p., čím súd neumožnil navrhovateľke zúčastniť sa vykonania dokazovania a vyjadriť sa
ku všetkým vykonaným dôkazom. Týmto postupom zaťažil konanie vadou podľa § 237
písm. f/ O.s p.
Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami navrhovateľky
uvedenými v dovolaní.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
podľa § 243b ods. 1, 4 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. júla 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská