5 Cdo 121/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu G., zastúpenej JUDr. F. N., advokátom Advokátskej kancelárie F. N. & PARTNERS so sídlom v Bratislave, K., proti žalovanej Š., zastúpenej JUDr. Š. Š., advokátom so sídlom v Nitre, Párovská ul. č. 42, o zaplatenie 6 227,05 €, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 25. novembra 2010, sp.zn. 9 Co 117/2010 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25. novembra 2010, sp.zn. 9 Co 117/2010 vo výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania z r u š u j e

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra rozsudkom z 10. marca 2010, č.k. 12 C 130/2009-235 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 897,59 € do troch dní od právoplatnosti

rozsudku a vo zvyšku (v časti o zaplatenie sumy 4 329,45 €) žalobu zamietol. O trovách

konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje

rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 524 ods. 1, 2; § 517 ods. 1, 2; § 526

ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 23 ods. 1, 2 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom

poistení a zdravotných poisťovniach. Vykonaným dokazovaním zistil, že správca konkurznej podstaty P., JUDr. T. K. vydal 25. marca 2003 platobný výmer č. 97/2003, ktorým V.

A. ako platiteľovi poistného (právnemu predchodcovi žalovanej) uložil povinnosť zaplatiť

dlžné poistné vo výške 47 639 Sk

a 24. mája 2003 vydal ďalší platobný výmer č.98/2003, ktorým tomu istému platiteľovi

poistného uložil povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania vo výške 133 568 Sk. Ďalej zistil, že Zmluvou o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 došlo k postúpeniu predmetných

pohľadávok na Z., ktorá spoločnosť následne potom tiež predmetnú pohľadávku Zmluvou o

postúpení pohľadávok z   29. septembra 2006 postúpila na žalobcu. Na základe týchto zistení, ako aj zistenia, že

právny predchodca žalovanej dlžné poistné vo výške 47 639 Sk (Platobný výmer č. 97/2003 z 25. marca 2003) zaplatil až 16. novembra 2004, t.j. 600 dní po splatnosti, dospel k záveru,

že návrh v časti o zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 0,2% denne zo sumy 47 639 Sk,

čo predstavuje sumu 57 166,80 Sk (1 897,59 €) je dôvodný, keď žalobca má na jeho

zaplatenie nárok v zmysle špeciálneho právneho predpisu, a to § 23 ods.2 zákona č. 273/1994

Z.z. Za nedôvodný považoval návrh žalobcu o zaplatenie poplatku z omeškania 0,5% denne

zo sumy 133 568 Sk za 1953 dní omeškania vo výške 130 429,15 Sk (4 329,45 € - Platobný

výmer č. 98/2003 z 24. mája 2003). Mal za to, že žalobca nemá nárok na úrok z omeškania

ako príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky, pretože nie je možné priznať úrok z omeškania z poplatku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a naviac, priznanie úroku

z omeškania z poplatku z omeškania by bolo v rozpore aj s dobrými mravmi. O trovách

konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.

Krajský súd v Nitre   na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom

z 25. novembra 2010, sp.zn. 9 Co 117/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol, v napadnutej zamietajúcej časti rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov

konania vo výške 436,04 € jej právnemu zástupcovi JUDr. Š. Š.. Dospel

k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v žalovanou napadnutej vyhovujúcej časti

v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci bolo potrebné podľa § 220 O.s.p. zmeniť

a návrh zamietnuť a v žalobcom napadnutej zamietajúcej časti bolo potrebné napadnutý

rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. l O.s.p. potvrdiť. V prejednávanej veci

považoval za rozhodujúce posúdiť, či predmetné platobné výmery, vydané správcom

konkurznej podstaty 25. marca 2003 a 14. mája 2003, sú rozhodnutiami, na základe ktorých možno nimi deklarovaný nárok vymáhať. Konštatoval, že problematiku postavenia správcu

konkurznej podstaty - jeho oprávnenia a povinnosti boli už riešené judikatúrou, napr. aj

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 22. apríla 2009, sp.zn. 3 M Cdo 20/2008, ku ktorému sa

priklonil. Poukázal na odôvodnenie tohto rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že správca

konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom

podstaty (§ 14 ods. l písm. a/ zák. č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinný v čase

vydania platobných výmerov, t.j. v roku 2003). Uviedol, že ak má úpadca pohľadávky,

správca konkurznej podstaty má právo (a povinnosť) vykonať všetky procesné úkony (podať

žalobu, podnet orgánu, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť), nemá však oprávnenie

vydávať individuálne právne akty, pretože takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len

právnou úpravou, ktorá by expresis verbis takéto oprávnenie správcovi konkurznej podstaty

priznávala. Dospel preto k právnemu záveru, že platobné výmery, vydané správcom

konkurznej podstaty úpadcu P., JUDr. T. K., z ktorých si žalobca uplatňoval svoje nároky,

boli vydané nepríslušným orgánom, ide teda o právne akty nulitné, ktoré nikoho nezaväzujú a

hľadí sa na ne akoby neexistovali. Z nulitného aktu potom nemožno odvíjať ani žiadne ďalšie

nároky - poplatok z omeškania a úrok z omeškania, ktorých sa žalobca predmetným návrhom

domáhal. Ak súd prvého stupňa návrhu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 1 897, 59 €- -

poplatok z omeškania vo výške 0,2% denne zo sumy 47 639 Sk za 600 dní omeškania z

dôvodov v napadnutom rozhodnutí vyhovel, odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu   prvého stupňa v tejto žalovanou napadnutej časti podľa § 220 O.s.p. pre

nesprávne právne posúdenie zmenil

a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Mal za to, že z nulitného aktu, ktorým je Platobný výmer

č. 97/2003 vydaný 25. marca 2003 správcom konkurznej podstaty JUDr. T. K.) nevyplývala

platiteľovi poistného - V.A. (právnemu predchodcovi žalovanej) žiadna povinnosť zaplatiť

dlžné poistné vo výške 47 639 Sk, a preto sa ani nemohol dostať do žiadneho omeškania s

jeho platením. V žalobcom napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny podľa §   219 ods. 1 O.s.p.,   aj keď z čiastočne iných právnych (vyššie

uvedených) dôvodov, potvrdil. S právnym názorom súdu prvého stupňa, že nie je možné

priznať úrok z omeškania z poplatku z omeškania súhlasil, avšak v prejednávanej veci právnym dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že svoj nárok žalobca odvíjal od

nulitného právneho aktu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 a § 142 ods. 1

O.s.p.  

Proti prvému výroku (zmeňujúcemu) a tretiemu výroku (náhrade trov konania)

rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Prípustnosť dovolania odôvodnil

ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Namietal, že odvolací súd svoje rozhodnutie nečakane založil na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, čím mu odňal možnosť namietať

správnosť právneho názoru zaujatého v tomto rozhodnutí na inštančne vyššom súde. Uviedol,

že odvolací súd k odlišnému právnemu záveru dospel bez toho, aby účastníkov konania

vyzval k použitiu iných právnych ustanovení ako použil súd prvého stupňa. Taktiež mal za to,

že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241

ods. 2 písm. c) O.s.p. Namietal, že svoj nárok si uplatňoval výlučne na základe ustanovení

zákona o zdravotnej poisťovni a nie na základe predmetných platobných výmerov. Zároveň

poukázal na dôvody, prečo platobné výmery nepovažoval za nulitné. Navrhol, aby dovolací

súd rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť

žalobcovi 1897,59 € potvrdil a žalobcovi priznal trovy právneho zastúpenia, alebo rozsudok

odvolacieho súdu zruší a vec vráti odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalovaná sa stotožnila s právnym posúdením rozsudku odvolacieho súdu, navrhla

rozsudok odvolacieho súdu potvrdiť a uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci.

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.  

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní

nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že mu

v prejednávanej veci bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové

znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva.

  Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je

postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.; podľa dovolacieho súdu totiž postupom

odvolacieho súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.

Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní

a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným

právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti

významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy.

Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov konania, môže súd účastníkom v priebehu

konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným právnym

posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený

predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil.

S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.)

v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec

vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa

k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

  Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z.,

bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa

v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého

ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo

na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať

a predvídať možné rozhodnutie súdu.  

  Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2

O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby

účastníci konania dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho

posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo

vyvrátiť (III. ÚS 446/2010).

  Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej (poučovacej)  

povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať

pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj

po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď

odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.

  Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa odôvodnil svoje

rozhodnutie s poukazom na   ustanovenia § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2 a § 517 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka a § 23 ods. 1, 2 zák. č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení

a zdravotných poisťovniach. Dospel k záveru, že právny predchodca žalovanej dlžné poistné

vo výške 47 639 Sk, s poukazom na platobný výmer č. 97/2003 z 25.marca 2003, zaplatil až 16. novembra 2004, t.j. 600 dní po splatnosti, a preto žaloba v časti o zaplatenie poplatku

z omeškania vo výške 0,2 % denne zo sumy 47 639 Sk, čo je suma 57 166, 80 Sk (1 897,59 €)

je dôvodná, keď žalobca má na jeho zaplatenie nárok v zmysle špeciálneho právneho

predpisu, a to § 23 ods.2 zák. č. 273/1994 Z.z.

Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa s odvolaním sa na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2009, sp.zn. 3 M Cdo 20/2008

konštatoval, že platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty úpadcu

JUDr. T. K., z ktorých si žalobca uplatňoval svoje nároky, boli vydané nepríslušným

orgánom, ide teda o právne akty nulitné, ktoré nikoho nezaväzujú a hľadí sa

na ne akoby neexistovali. Z nulitného aktu potom nemožno odvíjať ani žiadne ďalšie nároky -

poplatok z omeškania a úrok z omeškania, ktorých sa žalobca predmetnou žalobou domáhal.

Z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa odvolací súd založil svoje

rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch než súd prvého

stupňa; pričom žalobca v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť

„nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd nepostupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p. a svoju povinnosť vyplývajúcu z tohto

ustanovenia nesplnil. Tým žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.).

Pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníkov konania v zmysle § 213 ods.   2  

Občianskeho súdneho poriadku (v znení účinnom od 15. októbra 2008), aby sa vyjadrili

k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní

veci nebolo použité, a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce,

odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (pozn.

tento záver bol prijatý občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

dňa 16. mája 2011, pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra

2010 sp.zn. 5 Cdo 322/2009).

  Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť

považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalobcu

uvedenými v dovolaní.

  Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

v dovolaní napadnutých výrokoch podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

  Dovolací súd záverom poznamenáva, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky

z 20. januára 2011 bola pohľadávka, ktorá je predmetom tohto konania, postúpená žalobcom

G. (postupca) na N. (postupník), o ktorom návrhu bude potrebné rozhodnúť ( č.l. 275 spisu).  

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. mája 2012

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová