5 Cdo 117/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Š. K.K., zastúpeného JUDr. M. O., advokátom v Ž., proti žalovanému I. B., o zaplatenie 9 423,42 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde L. pod sp.zn. 12 C 27/2009,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. novembra 2010,

sp.zn. 12 Co 254/2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z   25. novembra 2010, sp.zn. 12 Co 254/2010 a rozsudok Okresného súdu L.

zo 17. júna 2010, č.k. 12 C 27/2009-256   z r u š u j e   a vec   vracia súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd L. rozsudkom zo 17. júna 2010, sp.zn. 12 C 27/2009-256 zamietol

žalobu o zaplatenie sumy 9 423,42 € s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 1. septembra

2008 do zaplatenia a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním

dospel k záveru, že investície, o ktorých žalobca tvrdil, že boli vložené do prestavby

rodinného domu súp. č. X. a jeho príslušenstva, ktoré predstavujú výlučne vlastníctvo

žalovaného a nachádzajú sa v kat. území L., zapísané na LV č. X., neboli vykonané a

tvrdenia a podklady predložené žalobcom neboli dôveryhodné. S poukazom na to, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by zo strany žalovaného došlo

k bezdôvodnému obohateniu v stanovenej výške, žalobu zamietol. O trovách konania

rozhodol podľa § 142   ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 25. novembra 2010, sp.zn. 12 Co 254/2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219

ods. 1 O.s.p. a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia

vo vzťahu k námietke žalobcu, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť

konať pred súdom tým, že sa nezúčastnil vykonania dôkazu – výsluchu svedkov

pred dožiadaným súdom – uviedol, že je pravdou, že dožiadaný súd vykonal dokazovanie,

ktoré spočívalo vo výsluchu svedkov a že na tomto právnom úkone sa právny zástupca

žalobcu nezúčastnil, ale mal za to, že mu nič nebránilo, aby následne v súdnom konaní

vyjadril všetky svoje námietky, prípadne sa vyjadril k vykonaným dôkazom, pokiaľ ide

o výsluch svedkov, lebo po vykonaní tohto dokazovania súd prvého stupňa vykonal riadne

pojednávanie vo veci samej, kde takáto možnosť pre právneho zástupcu žalobcu, ako aj

samotného žalobcu nesporne zostala zachovaná. Dodal, že pokiaľ by námietky, ktoré mohol

predniesť žalobca na pojednávaní súdu prvého stupňa boli závažného charakteru, mohol trvať

aj na tom, aby dôkaz, ktorý bol vykonaný dožiadaným súdom, bol zopakovaný. K námietke

žalobcu, že nemal možnosť zhrnúť skutkové a právne závery uviedol, že z ustanovenia § 118

ods. 4 O.s.p., takáto možnosť pre účastníkov vyplýva, ale tiež je nesporné, že právo vyjadriť

sa ku všetkému, čo odznelo, môžu využívať účastníci konania priebežne; priebeh

pojednávania nie je komplexne stanovený zákonom a určuje ho predseda senátu, resp.

samosudca. Stručné zhrnutie skutkových tvrdení aj právnej argumentácie vyplýva z priebehu

pojednávania, aj z písomných podaní a súd je povinný všetky takéto tvrdenia hodnotiť. Pokiaľ

ide o vykonanie dokazovania a hodnotenie dôkazov, mal za to, že súd prvého stupňa

rešpektoval túto ústavnú garanciu a sám sa stotožnil s hodnotením dôkazov tak, ako ich

vykonal súd prvého stupňa. Konštatoval, že pokiaľ boli navrhnuté dôkazy, o ktorých sa

subjektívne žalobca domnieva, že by mali byť vykonané, opäť ide o skutočnosť, ktorá je

na rozhodnutí súdu. Odvolací súd nezistil, že by hodnotenie dôkazov vo vzájomnej súvislosti

bolo vykonané nesprávne, ani že by niektoré z dôkazov boli hodnotené v prospech alebo

neprospech toho ktorého účastníka, pretože ku všetkým vykonaným dôkazom sa súd prvého

stupňa vyjadril, aj keď nie celkom jednotlivo, ale v kontexte s ostatnými vykonanými

dôkazmi. Mal za to, že neobstojí ani tvrdenie, že by na základe nesprávneho hodnotenia,

nespravodlivého hodnotenia   nevykonania dôkazov mohol dospieť súd k nesprávnemu

právnemu záveru. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1

O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Prípustnosť

dovolania vyvodzoval z § 238 ods. 1 O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatie možnosti konať pred súdom videl v tom, že sa nemohol zúčastniť výsluchu svedkov, ktorých vypočul

dožiadaný súd Okresný súd Košice-okolie 24. novembra 2009, pretože oznámenie o termíne

výsluchu mu bolo doručené až po termíne samotných výsluchov 26. novembra 2009.

Poukázal na to, že odvolací súd z tohto porušenia nevyvodil žiadne dôsledky, naopak sa

s nesprávnym postupom súdu prvého stupňa stotožnil. K odňatiu možnosti konať pred súdom

malo podľa názoru žalobcu dôjsť aj tým, že súd prvého stupňa sa neriadil § 118 ods. 2 a 4

O.s.p. a neumožnil mu na záver pojednávania zhrnúť jeho návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu

a právnej stránke veci, ako aj k návrhom na dôkazy, pričom odvolací súd túto námietku

považoval za nedôvodnú. Nakoniec namietal, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo

dôjsť aj tým, že súd prvého stupňa nevykonal ním navrhnuté dôkazy (výsluch jeho

exmanželky I. K. a znalkyne Ing. J. D. a pracovníčky pobočky Prvej stavebnej sporiteľne),

čím došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces a zásady rovností zbraní. V závere

namietal, že súd prvého stupňa a odvolací súd dospeli na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a odôvodnenia rozsudkov sú zmätočné, arbitrárne,

vnútorne protirečivé a v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Navrhol, aby dovolací súd

rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238

ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu

nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

podľa   § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

pred ním konať. Žalobca vytýkal, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že

1/ nemohol sa zúčastniť výsluchu svedkov, ktorých vypočul dožiadaný súd   Okresný súd

Košice-okolie 24. novembra 2009, pretože oznámenie o termíne výsluchu mu bolo doručené

až po termíne samotných výsluchov 26. novembra 2009, ďalej tým, že 2/ súd prvého stupňa

sa neriadil § 118 ods. 2 a 4 O.s.p. a neumožnil mu na záver pojednávania zhrnúť jeho návrhy,

vyjadriť sa k dokazovaniu a právnej stránke veci ako aj k návrhom na dôkazy a nakoniec tým,

že 3/ súd prvého stupňa nevykonal ním navrhnuté dôkazy (výsluchy svedkov).

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho

procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Takýmto procesným právom účastníka je

napr. právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť

prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa

vykonali, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.   Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu

k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.).  

K takémuto procesnému právu účastníka nepochybne patrí aj byť prítomný

na vykonaní dôkazu urobeného prostredníctvom dožiadaného súdu alebo na vykonaní dôkazu

mimo pojednávania. Podľa § 122 ods. 2 O.s.p. totiž platí, že ak je to účelné, možno

o vykonanie dôkazu dožiadať iný súd alebo predseda senátu môže vykonať dôkaz z poverenia

senátu mimo pojednávania. Účastníci konania majú právo byť prítomní pri takto

vykonávanom dokazovaní. Súd oboznámi účastníkov s výsledkami dokazovania

na pojednávaní okrem konania podľa § 115a O.s.p. a 153a ods. 4 O.s.p.

  Podľa § 123 O.s.p. sa účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.

Citovaným zákonným ustanovením sa teda zabezpečuje procesné právo účastníka

zúčastniť sa na dokazovaní vykonávanom dožiadaným súdom alebo konajúcim súdom mimo

pojednávania, a tým zároveň základné právo účastníka na prerokovanie veci v jeho

prítomnosti zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. V praxi sa uvedené právo účastníka premieta

do povinnosti dožiadaného súdu oboznámiť účastníkov alebo ich zástupcov o čase a mieste

vykonania dôkazu dožiadaným súdom, resp. do povinnosti konajúceho súdu oboznámiť

účastníkov o vykonaní dôkazu mimo pojednávania. Iba týmto spôsobom možno totiž

zabezpečiť, aby účastníci mali reálnu možnosť vykonania dôkazu sa zúčastniť. Ak si

dožiadaný súd alebo konajúci súd túto povinnosť nesplní, má to za následok odňatie možnosti

konať pred súdom tomu účastníkovi, ktorý nemal o vykonaní dôkazu dožiadaným súdom

vedomosť (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 38/04 uverejnený

v časopise Zo súdnej praxe č. 1/2007). Za riadne splnenie tejto povinnosti možno považovať

iba také, ktoré je urobené včas v zmysle ustanovenia § 115 O.s.p.

  V posudzovanej veci z obsahu spisu je zrejmé, súd prvého stupňa požiadal

o vykonanie dôkazu výsluchom svedkov T. M. a G. Ž. Okresný súd Košice-okolie. Okresný

súd Košice-okolie stanovil termín výsluchu svedkov na 24. novembra 2009 a v uvedený deň

výsluch oboch svedkov aj vykonal (viď zápisnica z výsluchu z 24. novembra 2009, č.l. 159- 160 spisu), avšak bez toho, aby o termíne a mieste vykonania včas upovedomil účastníkov,

a teda žalobcu a jeho právneho zástupcu (v spise sa nachádza na č.l. 158 úprava

o upovedomení, nenachádza sa tam záznam o jej realizácii a nie sú pripojené ani doručenky,

dovolací súd prihliadol na tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní (č.l. 263 spisu ) a dovolaní

(č.l. 294 spisu) o oneskorenom oboznámení sa s výsluchom odvolávajúc sa na dôkaz

doručenkou z 26. novembra 2009 a dátum vykonania úpravy o upovedomení o výsluchu

z 19. novembra 2009).   Súd prvého stupňa tak nerešpektoval právo žalobcu byť prítomný

na vykonaní dôkazu dožiadaným súdom vyplývajúceho z ustanovenia § 122 ods. 2 O.s.p. a čl.

48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý nepripúšťa žiadne obmedzenie práva účastníka

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti. Túto vadu neodstránil ani odvolací súd, ktorý

vo veci konal ako súd odvolací. Pretože odvolací súd z uvedeného porušenia základného

práva žalobcu, (vychádzajúc z nesprávneho hodnotenia účinkov tohto porušenia) žiadny

procesný dôsledok nevyvodil, je konanie pred oboma súdmi postihnuté ako celok vadou

vyplývajúcou z § 237 písm. f/ O.s.p.

  Rovnako bola žalobcovi odňatá možnosť pred súdom konať v konaní pred súdom

prvého stupňa aj tým, že tento mu neumožnil na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy,

vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Tomuto právu zodpovedá podľa názoru

dovolacieho súdu povinnosť súdu umožniť účastníkovi konania, aby sa vyjadril ku každému

dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať zistenia významné pre rozhodnutie súdu

(I. ÚS 76/96).

  Zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov, ako jednu zo základných zásad

občianskeho súdneho konania, zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj dohovor

(čl. 6 ods. 1). V širšom chápaní je totiž táto zásada súčasťou práva účastníkov na spravodlivé

prejednanie veci týkajúcej sa ich občianskych práv a záväzkov a   zároveň špecifickým

vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. O takéto vymedzenie práv účastníka

konania sa opiera aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorý opakovane

vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti,

v   súlade   s   ktorou   musia   mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré

považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený

a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie súdu (viď rozsudky ESĽP vo veciach Niderróst – Huber v. Švajčiarsko, 1997 – I, s. 108, Mantovanelli v. Francúzsko,   1997 – II, s. 436, Krčmár v. Česká republika r. 3. marca

2000 a pod.).

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 118 ods. 4 stanovuje, že ak sa pojednávanie

neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili

sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Toto právo nemožno účastníkovi odňať a súd je

povinný účastníkovi umožniť realizáciu tohto práva a dať mu príležitosť k tomuto

záverečnému vyjadreniu. Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol

účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený,

je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. zakladajúcou prípustnosť dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu a aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/

O.s.p., na ktorú vadu musí dovolací súd vždy prihliadnuť ( 49/1998 ZSP). Obsah práva

na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore

so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu

(I. ÚS 26/94).

  Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že súdy na oboch stupňoch

v prejednávanej veci zaťažili konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá

je dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd rozhodnutia vydané v takomto konaní vždy zrušiť;

rozhodnutia vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou nemôžu byť považované

za správne. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudky súdov oboch súdov zrušil a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.). Vzhľadom na dôvody,

ktoré viedli k potrebe zrušiť rozsudky súdov oboch stupňov, nezaoberal sa dovolací súd

ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní, resp. vecným prieskumom rozhodnutia.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. marca 2012

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová