ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobcu W. I. nar. XX.XX.XXXX, D. N. I. X, S. S., toho času B. X, I., proti žalovanej W. Š.Á., nar. XX.XX.XXXX, W. XX, zastúpená JUDr. Petrom Gdovinom, advokátom, Advokátska kancelária, Kalininova 675, Humenné, o neplatnosť závetu, vedenom na bývalom Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 42C/77/2018, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 16. marca 2023 sp. zn. 5Co/275/2022, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20. októbra 2022 č. k. 42C/77/2018 - 1105 určil, že závet poručiteľky B.C. S. vyhotovený 17. 09. 2017 je neplatný (výrok I.). Stranám sporu náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). 1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je žaloba žalobcu o určenie neplatnosti závetu z dôvodu, že závet nenapísala a nepodpísala poručiteľka B. S.Á., ktorá zomrela dňa XX. XX. XXXX. Dedičské konanie po nebohej poručiteľke B. B. S. je vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 22D/446/2017. Uvedené dedičské konanie nie je skončené. 1.2. Žalobca podal žalobu z dôvodu, že sa cíti dedičom v III. dedičskej skupine po neb. B. S., pretože podľa neho od roku 2008 do smrti poručiteľky s ňou žil v spoločnej domácnosti. Predmetný závet zo dňa 17. 9. 2017 bol predložený v originále v dedičskom konaní. Uznesením Okresného súdu Košice I 22D/446/2017-110, Dnot 4/2018 bolo uložené žalobcovi podať žalobu, že je dedičom po poručiteľke v III. dedičskej skupine, a že závet poručiteľky je neplatný. 1.3. V konaní boli vypočutí vyššie citovaní svedkovia, ktorí potvrdili, že žalobca sa o poručiteľku staral, rovnako sa staral o dom, o domácnosť, záhradu a rekonštruoval rodinný dom. Svedkovia v dedičskom konaní vyhlásili, že žalobca a nebohá Mgr. B. S. žili ako druh a družka. 1.4. Keďže žalobca popieral, že závet zriadila a podpísala nebohá Mgr. B. S., súd nariadil znaleckédokazovanie na zistenie, či závet vlastnoručne napísala a podpísala poručiteľka Mgr. B.É. S.. V konaní bol vypracovaný Znalecký posudok PhDr. Y. V. zo dňa 13. 6. 2022, z ktorého bolo súdu preukázané, že testament - závet nie je písaný rukou B.É. S., sporný podpis zo dňa 17. 9. 2017 nie je pravým podpisom B. S.. Je to falzifikát, ktorý v mene B. S. napísala iná osoba. 1.5. Žalovaná namietala aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto spore, avšak táto jeho aktívna legitimácia v danom spore podľa názoru súdu je daná. Už v dedičskom konaní žalobca preukazoval, že je spolužijúcou osobou v III. dedičskej skupine, ktorá žila s nebohou poručiteľkou v spoločnej domácnosti aspoň jeden rok pred jej smrťou. Tieto tvrdenia žalobcu boli súdu preukázané v konaní aj výsluchmi vyššie uvedených svedkov. 1.6. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. Závet predložený v dedičskom konaní, ktorý mal byť vyhotovený poručiteľkou B. S., zomrelou dňa XX. XX. XXXX, a ktorý mal byť vyhotovený 17. 9. 2017 je neplatný. Nebol vyhotovený a podpísaný vlastnoručne poručiteľkou, teda nespĺňa zákonom stanovené náležitosti. Z uvedených dôvodov súd považoval žalobu žalobcu za dôvodnú a vyhovel jej v plnom rozsahu. 1.7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255, ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V danom prípade žalobca bol plne úspešný, trovy konania mu však nevznikli, žalovaná bola neúspešná, preto súd náhradu trov konania stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.
2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 16. marca 2023 sp. zn. 5Co/275/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (výrok I.). Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania (výrok II.). 2.1. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že: Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z hľadísk žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je neopodstatnené. Napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Pretože správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd udáva: 2.2. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že námietky žalovanej v jej odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť správnosť hodnotenia vykonaných dôkazov a na ich základe zistených skutočností, ani právneho posúdenia veci, a neumožňujú ani záver, že by v konaní neboli splnené procesné podmienky, resp. že by prvoinštančný súd nesprávnym postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 2.3. Napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak vyhovel žalobe žalobcu vychádzajúc zo záveru, že žalobca podal žalobu na určenie právnej skutočnosti vyvolanú sporom o dedičské právo v súlade s uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 22D/446/2017-110, Dnot 4/2018 zo dňa 19. 12. 2018 podľa § 194 CMP (ako dedičského súdu), ktorým bol žalobca výslovne odkázaný, aby v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti uznesenia na Okresný súd Košice I podal žalobu o určenie že je dedičom po poručiteľke v III. dedičskej skupine a že holografný závet poručiteľky spísaný dňa 17. 9. 2017 je neplatný. Námietka žalovanej v tomto smere preto nemôže byť vyhodnotená ako opodstatnená. Súd správne pri svojom rozhodovaní vychádzal z úsudku, že žalobca v spore preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu, a to výpoveďami svedkov (K. N., W. O. B.., K. B., R. B.), písomným oznámením/potvrdením/prehlásením (W. V., Mgr. A. O., B. N. zo dňa 18. 5. 2021, W. D. a C. I. zo dňa 10. 6. 2021), písomným vyhlásením nebohej Mgr. B. S., čo súd náležite odôvodnil v bodoch 17 až 30,44, 45 a 47 odôvodnenia rozsudku, v ktorom zároveň vyhodnotil ako nenáležitú obranu žalovanej založenú na námietke nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. 2.4. V posudzovanom prípade je z obsahu spisu zrejmé, že požiadavka žalobcu o určenie, že je neplatný závet spísaný poručiteľkou B. S. dňa 17. 9. 2017, vychádza z tvrdenia, že poručiteľka označený sporný závet nespísala. 2.5. Z obsahu rozsudku možno vyvodiť, že súd prvej inštancie posudzoval (ne)platnosť závetu správne so zreteľom na špecifické požiadavky kladené na závet v zmysle § 476 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice, a tiež v zmysle § 476a Občianskeho zákonníka. 2.6. Súd prvej inštancie následne správne postupoval, ak vzhľadom na popretie pravosti závetu žalobcom nariadil na návrh žalobcu znalecké dokazovanie na zistenie, či závet bol vlastnosručne napísaný a podpísaný poručiteľkou, znalcom z odboru Písmoznalectvo PhDr. Y. V., ktorý dňa 13. 6. 2022 vyhotovil Znalecký posudok č. 6/2022. 2.7. Odvolanie žalovanej nemožno hodnotiť ako dôvodné ani v časti, ktorou žalovaná spochybňuje správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, že namietaný právny úkon je neplatný z dôvodu, že označený závet nebol spísaný poručiteľkou. Tento záver súd prvej inštancie správne vyvodil z výsledkov vykonaného dokazovania. Náležite pritom vychádzal zo záverov znaleckého posudku č. 6/2022 znalca PhDr. Y. V., že sporný rukopisný zápis na inkriminovanom testamente nie je písaný rukou preverovanej B. S., sporný podpis v znení „S.“, ktorý sa nachádza na kritickom testamente zo dňa 17. 9. 2017 nie je pravým podpisom osoby, je to falzifikát, ktorý v mene B.. S. napísala iná osoba, ktorého súd prvej inštancie na základe návrhu žalovanej riadne vypočul na pojednávaní dňa 20. 10. 2022. Na tomto pojednávaní znalec adresne odpovedal aj na všetky otázky a námietky prednesené žalovanou a vyhlásil, že k záveru, že ide o falšovaný testament napísaný inou rukou, než poručiteľkou B. S., dospel vyhodnotením materiálov, z ktorých niektoré boli originály a niektoré vyhotovené vo fotokópii, pričom aj pri fotokópiách boli predložené také materiály, ktoré mohli byť vyhodnotiteľné. Súd prvej inštancie následne adekvátne vyvodil, že závet je neplatný, pričom svoj záver súd i náležite odôvodnil v bodoch 32 až 35, 46 a 48 odôvodnenia rozsudku. 2.8. Odvolací súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, pretože súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie a pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa podľa názoru odvolacieho súdu neodchýlil od znenia aplikovaných zákonných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, vychádzajúc pritom správne z úsudku, že v posudzovanej veci nenastali skutočnosti predpokladané ustanovením § 476a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastnoručný závet musí byť napísaný a podpísaný vlastnou rukou, inak je neplatný. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že sporný závet spísala vlastnou rukou poručiteľka, na toto svoje tvrdenie neuniesla dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jej tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola buď pre nečinnosť strany sporu (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane sporu ust. § 132 ods. 1 CSP) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá, pričom v zásade platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu sporu, ktorá tieto skutočnosti tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé právne dôsledky. 2.9. Z obsahu odvolania žalovanej zároveň plynie, že žalovaná spochybňuje i hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie a predkladá vlastné hodnotenie svedeckých výpovedí, najmä výpovede najlepšej priateľky poručiteľky X. I. na pojednávaní dňa 2. 6. 2021, ako i ostatných vykonaných dôkazov na súde prvej inštancie, najmä znaleckého posudku č. 6/2022 znalca PhDr. Y. V.. 2.10. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že: a) podľa čl. 15 základných princípov CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, b) dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP); vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191 ods. 2 CSP).
2.11. Ani v tomto smere nemožno súdu prvej inštancie vytknúť žiadne pochybenie (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo). S ohľadom na uvedené, žalovaná neopodstatnene v odvolaní polemizovala zo skutkovými závermi súdu, napr. namietala, že súd mal uveriť inému svedkovi (výpovedi najlepšej priateľky poručiteľky X. I. na pojednávaní dňa 2. 6. 2021), že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie (zo znaleckého posudku č. 6/2022 znalca PhDr. Y. V. mal súd vyvodiť iný záver). Do práva na spravodlivý súdny proces totiž nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04), ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 2.12. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že žalovanou uvádzané odvolacie dôvody nie sú dané, preto odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolaní procesne úspešnému žalobcovi s tým, že o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v samostatnom rozhodnutí, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie prípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu považujem za nesprávne, nezákonné, nedostatočne právne odôvodnené a preto nepreskúmateľné, pretože súd nesprávne zistil skutkový stav veci a nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 3.1. Mám za to, že sa odvolací súd nijako nevysporiadal s námietkami uvedenými v odvolaní podanom žalovanou zo dňa 04. 11. 2022 a bez akýchkoľvek pochybností sa len stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie a na základe toho potvrdil rozsudok prvostupňového súdu spolu s dopĺňacím rozsudkom. 3.2. Aj napriek tomu, že odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie mal za to, že žalobca v spore preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu, a to výpoveďami svedkov a písomnými potvrdeniami, naďalej trváme na tom, že aktívna vecná legitimácia žalobcu v tomto konaní jednoznačne preukázaná nebola a z výpovede svedkov vyplynulo najmä to, že žalobcu vnímali susedia poručiteľky ako jej pomocníka. Rovnako tak sa súdy vôbec nezaoberali ani našími námietkami súvisiacimi s trestnou činnosťou žalobcu, ktorý sa dopúšťal podvodov na starších ľuďoch a v čase, kedy bol videný v dome po poručiteľke sa ukrýval pred orgánmi činnými v trestnom konaní z dôvodu, že bol trestne stíhaný a následne aj právoplatne odsúdený na niekoľkoročný trest odňatia slobody. Pokračovacieho zločinu podvodu na starších ľuďoch sa pritom dopustil v 14 skutkoch, a to od roku 2006 do roku 2009. Odvolací súd rovnako ako aj súd prvej inštancie pritom absolútne nevzal do úvahy, že žalobca využíval dôverčivosť starších ľudí za účelom osobného prospechu a majetkového obohatenia a je zrejmé, že tomu nebolo inak ani v prípade poručiteľky a z toho dôvodu považujem záver o tom, že bol žalobca spolužijúcou osobou poručiteľky nesprávny, neodôvodnený a nepreukázaný. S uvedenými námietkami sa však odvolací súd žiadnym spôsobom nezaoberal a k týmto nezaujal žiadne stanovisko. Naďalej preto trvám na tom, že žalobca nemôže byť vnímaný ako druh po nebohej Mgr. B. S. a nie je ho možné považovat ani ako spolužijúcu osobu v III. dedičskej skupine a z toho dôvodu nemohol byť aktívne legitimovaný, nakoľko v prípade žalobcu nejde o oprávneného dediča, t. j. osobu, ktorá je dedičom poručiteľkinho majetku už v dobe jej smrti. 3.3. Odvolací súd sa taktiež nijakým spôsobom nevysporiadal s námietkami žalovanej v podanom odvolaní, ktoré sa týkali okrem iného porovnávacieho materiálu, ktorý bol tvorený kópiami receptov. Tieto recepty mali byť údajne písané vlastnou rukou Mgr. B. S. (čo z predmetných receptov nemohlo byť a ani nebolo zrejmé), avšak tieto ako porovnávací materiál predložil na skúmanie žalobca, ktorý má podstatný záujem na výsledku sporu a ktorý bol právoplatne odsúdený pre pokračujúce podvody voči osobám staršieho veku. Porovnávací materiál z ktorého znalec vychádzal pri porovnávaní rukopisu Mgr.S. nie je možné považovat za vhodný porovnávací materiál, nakoľko z neho nevyplýva a nie je preukázané, že predmetné recepty mali byť skutočne písané rukou poručiteľky a nie inej osoby. 3.4. S ohľadom na uvedené naďalej trvám na tom, že znalecký posudok č.6/2022 zo dňa 13. 06. 2022 nie je možné považovat za relevantný dôkaz preukazujúci skutočnosť, že predmetný závet nebol napísaný rukou poručiteľky, nakoľko znalec nedisponoval takým porovnávacím materiálom, ktorý je možné bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne označiť za materiál písaný vlastnou rukou poručiteľky, nakoľko sa výsledky znaleckého dokazovania odvíjali práve od porovnávania závetu s porovnávacím materiálom predloženým žalobcom vo forme receptov, ktoré mali byť údajne písané rukou poručiteľky. A aj napriek tomu, že znalec odmietol odpovedať na otázku, či by mohlo dôjsť k takým záverom znaleckého posudku ak by tieto recepty ako porovnávací materiál nemal s odôvodnením, že by mohol odpovedať objektívne v prípade, že by sa preukázalo, že recepty neboli písané rukou poručiteľky (nebolo preukázané, že skutočne boli), zo znaleckého posudku č.6/2022 je zrejmé, že by znalec k takému záveru bez akýchkoľvek pochybností nemohol dôjsť, a to s ohľadom na to, že „vzorku ukážok porovnávacích rukopisných textov pochádzajúcich od B.. S. tvoria štyri recepty (008-011) a ako znalec sám konštatoval ide o kópie bez jasnej časovej základne/datácie.” (str.4-5 znaleckého posudku č. 6/2022 vypracovaného znalcom PhDr. Y. V.) Toto jednoznačne potvrdzuje, že v prípade, že skutočne nešlo o materiál písaný rukou poručiteľky, znalec nemohol určiť, že predmetný závet nebol napísaný rukou poručiteľky. Čo sa týka porovnávacej vzorky podpisov, ktoré boli zabezpečené znalec jednoznačne konštatoval, že „z porovnávacej vzorky podpisov, ktorá bola zabezpečená sú druhovo zhodné so sporným podpisom len dve ukážky, a to 002 a 004, čo je málo na stanovenie seriózneho a jednoznačného záveru ohľadom pravosti sporného podpisu” a sú napísané v roku 2008 a 2012, pričom sporný podpis v roku 2017. (str.5 ZP č.6/2022 vypracovaného znalcom PhDr. Y. V.). Znalec taktiež konštatoval, že komparatívna vzorka podpisov vyhovuje po kvantitatívnej stránke len čiastočne požiadavkám skúmania. 3.5. Z uvedeného je zrejmé, že znalec svoj záver oprel výlučne len o recepty, o ktorých nie je zrejmé a objektívne preukázané, že boli písané rukou poručiteľky a mohli byť napísané kýmkoľvek a bez predmetných receptov predložených žalobcom by znalec nemohol dospieť k záveru, že predmetný závet nebol písaný rukou poručiteľky. Odvolací súd sa predmetnými námietkami žalovanej nezaoberal a k týmto sa žiadnym spôsobom nevyjadril, a to aj napriek tomu, že ako súd prvej inštancie, tak aj odvolací súd rozhodli o tom, že závet nebol napísaný rukou poručiteľky len na základe predmetného znaleckého posudku. 3.6. Okrem uvedeného sa odvolací súd nijakým spôsobom nevysporiadal ani s námietkou žalovanej týkajúcej sa nesprávne formulovaného petitu. Predmetná žaloba spadá totiž pod ustanovenie § 137 písm. d) CSP, v zmysle ktorého žalobou možno požadovať, aby súd rozhodol o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Jej procesná prípustnosť pritom vyplýva z ustanovenia § 194 CMP. V tomto prípade mala byť predmetom sporu otázka skutková, nie otázka, ktorá zahŕňa právne posúdenie veci. Právne posúdenie veci sa má vykonať výlučne v konaní o dedičstve, t. j. v mimosporovom konaní. Platný závet alebo neplatný závet sú zložené právne skutočnosti. Skladajú sa z určitých skutkových elementov (hypotéza právnej normy) a ich právneho posúdenia (dispozícia právnej normy). Petitom žaloby v zmysle § 194 CMP preto nemá byť určenie platnosti alebo neplatnosti závetu. Skutková otázka, ktorá sa má určiť žalobou podl'a § 194 CMP sa má týkať výlučne pravosti podpisu na listine (na určenie, že podpis na testamente alebo celý testament nebol písaný rukou poručiteľa). Až na základe rozsudku o určení právnej skutočnosti bude úlohou dedičského súdu vo veci právne posúdiť a vyhodnotiť, že závet je platný ak podpis patrí poručiteľovi alebo nie je platný, ak je podpis sfalšovaný. Žaloba žalobcu mala byť podľa mojho názoru s ohľadom na nesprávne formulovaný petit zamietnutá. 3.7. S ohľadom na absenciu riadneho odôvodnenia predmetného rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj nevysporiadanie sa s podstatnými námietkami žalovanej v podanom odvolaní mám za to, že súd druhej inštancie nerešpektoval právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nakoľko sa nevysporiadal s námietkami a právnymi argumentmi, ktoré mali podstatný vplyv pre rozhodnutie v danej veci a rozhodnutie neodôvodnil zákonom požadovaným spôsobom a z toho dôvodu napadnuté rozhodnutie nenapĺňa ústavné kritériá plynúce z Listiny základných práv a slobôd. 3.8. Na základe vyššie uvedených skutočností preto navrhujem, aby dovolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5Co/275/2022- zo dňa 16. 03. 2023, ako aj rozsudok Okresného súdu Košice I. sp.zn.42C/77/2018-1105 zo dňa 20. 10. 2022 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa nanové konanie a rozhodnutie.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovanej navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie.
5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.
6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
8. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
11. V súvislosti s námietkou dovolateľky o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keďprávne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
12. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
13. V súdenej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, keď mal za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k prijatému rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno považovať za zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia má náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. V súdenej veci sú z rozhodnutia odvolacieho súdu zrejmé úvahy, ktoré ho viedli k potvrdeniu záveru súdu prvej inštancie o dôvodnosti uplatneného nároku. Odvolací súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a s odvolacími námietkami dovolateľky. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva aké dôkazy súd vykonal, ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, a to s uvedením príslušných zákonných ustanovení. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. Závet predložený v dedičskom konaní, ktorý mal byť vyhotovený poručiteľkou B. S., zomrelou dňa 18. 10. 2017, a ktorý mal byť vyhotovený 17. 09. 2017 je neplatný. Nebol vyhotovený a podpísaný vlastnoručne poručiteľkou, teda nespĺňa zákonom stanovené náležitosti, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Odvolací súd v odôvodnení reagoval na námietky žalovanej v odvolaní, že súd prvej inštancie správne vyvodil právny záver o neplatnosti napadnutého závetu, pričom vychádzal zo záverov znaleckého posudku č. 6/2022 znalca PhDr. Y. V.. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal správne z úsudku, že žalobca v spore preukázal svoju aktívnu legitimáciu a to aj výpoveďami svedkov (K. N., W. O.H. B.., K. B., R. B.), písomným oznámením/potvrdením/prehlásením (W. V., Mgr. A. O., B. N. zo dňa 18. 05. 2021, W. D. a C. I. zo dňa 10. 06. 2021), písomným vyhlásením nebohej Mgr. B. S., čo náležite súd prvej inštancie odôvodnil v bodoch 17 až 30, 44 45 a 47 odôvodnenia rozsudku, v ktorom zároveň vyhodnotil ako nenáležitú obranu žalovanej založenú na námietke nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu.
14. Pokiaľ dovolateľka uvádza, že odvolací súd sa nijakým spôsobom nevyporiadal s námietkou žalovanej týkajúcej sa nesprávne formulovaného petitu, dovolací súd uvádza, že s predmetnou námietkou sa odvolací súd vyporiadal v bode 14 svojho rozhodnutia, aj keď nevyčerpávajúco.
15. Podľa § 137 písm. d) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
16. Súd napriek nesprávnej formulácii petitu môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje. Súd je totiž viazaný obsahom žalobného petitu a nie formuláciou. Ako je zrejmé z obsahu spisu na č. l. 27 je uznesenie Okresného súdu Košice I č. k. 22D/446/2017 - 110, Dnot 4/2018 zo dňa 19. 12. 2018 podľa § 194 CMP (ako dedičského súdu), ktorým bol žalobca výslovne odkázaný, aby v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti uznesenia na Okresný súd Košice I podal žalobu o určenie, že je dedičom po poručiteľke v III. dedičskej skupine, a že holografný závet poručiteľky spísaný dňa 17. 09. 2017 je neplatný.
17. Žaloby vyvolané sporom o dedičské právo, ktorý vznikol v priebehu konania o dedičstve, sú žalobami o určenie právnej skutočnosti. Ich procesná prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 194 CMP. 17.1. Ak rozhodnutie sporu o dedičskom práve závisí od posúdenia sporných skutočností (napr. jeden domnelý dedič tvrdí, že podpis na závete je poručiteľov, iný domnelý dedič tvrdí, že podpis je sfalšovaný), odkáže dedičský súd uznesením toho z domnelých dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby podal žalobu na určenie spornej právnej skutočnosti. Žalobný návrh je v týchto prípadoch vymedzený uznesením dedičského súdu. Uznesenie dedičského súdu podľa § 194 CMP by malo (v zásade) vymedziť predmet budúceho sporu tak, aby obsahom petitu bola otázka skutková, a nie otázka, ktorá zahŕňa aj právne posúdenie veci. Právne posúdenie sa má totiž vykonať v konaní o dedičstve (v mimosporovom konaní). Napríklad zákonný dedič v konaní o dedičstve tvrdí, že závet poručiteľa je neplatný preto, že podpis na listine nie je poručiteľov (tvrdí, že podpis je sfalšovaný). „Platný závet“ alebo „neplatný zavet“ sú zložené právne skutočnosti. Skladajú sa totiž z určitých skutkových elementov (hypotéza právnej normy) a aj ich právneho posúdenia (dispozícia právnej normy). Petitom žaloby podľa § 194 CMP nemá byť určenie platnosti alebo neplatnosti závetu. Skutková otázka, ktorá sa má určiť žalobou podľa § 194 CMP, sa má týkať výlučne pravosti podpisu na listine. Formulácia petitu môže znieť napríklad tak, že žalobca navrhuje, aby súd určil, že podpis na špecifikovanej listine označený ako závet nepatrí poručiteľovi. Na základe rozsudkov o určení právnej skutočnosti, bude úlohou dedičského súdu vec právne posúdiť a vyhodnotiť, že závet je platný (a podpis patrí poručiteľovi) alebo neplatný (ak je podpis sfalšovaný). [Komentár k § 137 CSP civilný sporový poriadok Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.].
18. Dovolací súd uvádza, že uznesenie dedičského súdu vymedzuje, aby žalobca podal žalobu o určenie, že je dedičom po poručiteľke v III. dedičskej skupine, a že holografný závet poručiteľky spísaný dňa 17. 09. 2017 je neplatný. Teda vymedzuje otázku, ktorá môže aj zahŕňať právne posúdenie.
19. Odvolací súd uvádza, že bolo by totiž v rozpore s princípom právnej istoty, ak by súd v sporovom konaní zásadným spôsobom revidoval právoplatné rozhodnutie dedičského súdu v konkrétnej veci.
20. Odvolací súd túto otázku riešil v bode 14 svojho rozhodnutia, keď uviedol, že žalobca podal žalobu na určenie právnej skutočnosti, vyvolanú sporom o dedičské právo súlade s uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 22D/446/2017 - 110, Dnot 4/2018 zo dňa 19. 12. 2018 podľa § 194 CMP (ako dedičského súdu), ktorým bol žalobca výslovne odkázaný, aby v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti uznesenia na Okresný súd Košice I podal žalobu o určenie, že je dedičom po poručiteľke v III. dedičskej skupine, a že holografný závet poručiteľky spísaný dňa 17. 09. 2017 je neplatný. Ako už dovolací súd uviedol vyššie, odvolací súd túto otázku riešil nevyčerpávajúco, avšak takýmto postupom odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z obsahu žaloby je zrejmé čoho sa týka a čo sleduje.
21. Nespôsobilou založiť dôvodnosť dovolania je aj dovolacia námietka týkajúca sa nesprávne a neúplnezisteného skutkového stavu, nevykonania náležitého dokazovania, nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov, čo malo mať za následok nesprávne skutkové zistenia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (bod 14, 21, 22, 23, 24) vyplýva, že v danom spore vzal súd do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula alebo vyšla počas konania najavo. Skutkové zistenia súdu nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 OSP (účinných v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení CSP.
22. Dovolacia námietka týkajúca sa nedostatočného zistenia skutkového stavu a nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktoré bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, nie je spôsobilá založiť dôvodnosť dovolania, a to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal a (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe dôvodnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá. Dovolací súd v hodnotení dôkazov súdmi nižších inštancií nezistil pochybenie, ktoré by bolo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Navyše, už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 37/1993, R 42/1993, R 125/1999) ako aj viaceré jeho rozhodnutia (napríklad sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012) zastávajú názor, že ani prípadná neúplnosť, či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná (bez ďalšieho) za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania.
23. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné dodať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Prieskum skutkových zistení zo strany dovolacieho súdu spočíva iba v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v súdenej veci nezistil.
24. Na záver dovolací súd konštatuje, že námietka dovolateľky, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP, je neopodstatnená. Podané dovolanie je tak síce prípustné, ale nie je dôvodné, a preto ho podľa § 448 CSP zamietol.
25. V dovolacom konaní úspešnemu žalobcovi (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací súd trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.
26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.