5Cdo/1151/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a členov senátu JUDr. Mariána Sluka, PhD. a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne BL Telecom collection, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14, zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK

- ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej č. 14, proti žalovanej W.H., bývajúcej v C., t. č. V. I., o zaplatenie 743,89 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 5C/241/2014, o dovolaní Združenia na ochranu spotrebiteľov OBRANA, so sídlom v Košiciach, Park Angelinum 2, IČO: 42 326 923, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Masarovičom, s o sídlom v Košiciach, Park Angelinum 2, proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 2. septembra 2015 sp. zn. 25Co/67/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie v časti smerujúcej proti výroku uznesenia Krajského súdu v Trnave z 2. septembra 2015, sp. zn. 25Co/67/2015, ktorým bolo uznesenie Okresného súdu v Skalici zo 16. decembra 2014, č. k. 5C/241/2014-60 zmenené tak, že vstup Združenia na ochranu spotrebiteľa OBRANA, so sídlom v Košiciach, Park Angelinum 2 do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej nepripúšťa, z a m i e t a a vo zvyšnej časti o d m i e t a.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Skalica (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením zo 16. decembra 2014 č. k. 5C/241/2014-60 vyslovil, že vedľajšie účastníctvo Združenia na ochranu spotrebiteľa OBRANA (ďalej len „Združenie“), so sídlom Park Angelinum 2, Košice, IČO: 42 326 923, v konaní na strane žalovanej je prípustné. P o právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 93 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej tiež „O.s.p.“), § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. zákona o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.“). Podľa stanov predmetného spotrebiteľského Združenia mal súd prvej inštancie za dostatočne preukázané, že bolo založené za účelom ochrany práv spotrebiteľa. Za tým účelom i vstúpilo do konania. Z dikcie ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. vyvodil, že pre vstup vedľajšieho účastníka do konania sa nevyžaduje súhlas žalobkyne, ani žalovanej a nie jepotrebné preukazovať právny záujem na výsledku konania. Súd je povinný vstup do konania akceptovať pokiaľ sú splnené dva zákonné predpoklady a to preukázanie, že vedľajší účastník existuje ako právnická osoba a že predmet jej činnosti spočíva v ochrane zákonom stanovených práv. V danom prípade pritom žalovaná nevyjadrila svoj nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania a preto súd prvej inštancie jeho vstup pripustil s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 188/2012, keďže mal preukázané, že podmienky pre vstup vedľajšieho účastníka boli splnené.

2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 2. septembra 2015 sp. zn. 25Co/67/2015 uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že vstup Združenia ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej do konania nepripustil. Vedľajšiemu účastníkovi uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v sume 65,11 €. Vychádzal zo zistenia, že v zmysle ustanovenia § 93 ods. 2, 3 O.s.p. a tiež v súlade s názormi prezentovanými v odbornej právnickej literatúre (viď Jaroslav Krajčo a kol., Občiansky súdny poriadok - Komentár, I. diel, str. 380, Eurounion, 2010) i súdnej praxe (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. februára 2013, sp. zn. 3 Cdo 188/2012), predpokladmi účasti vedľajšieho účastníka v konaní sú : a/ výzva účastníka konania, alebo podnet vedľajšieho účastníka konania, b/ uvedenie na strane ktorého účastníka bude vedľajší účastník vystupovať, c/ preukázanie právneho záujmu vedľajšieho účastníka na strane sporu (ak nejde o prípad, v ktorom tento záujem vyplýva z osobitného zákona), d/ rozhodnutie súdu o prípustnosti vedľajšieho účastníka (ak účastník konania vznesie námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva), e/ súhlas vedľajšieho účastníka ak jeho vstup navrhol účastník konania, f/ súhlas (hlavného) účastníka konania, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať ak podnet na vstup dal sám vedľajší účastník. Súd z vlastnej iniciatívy neskúma, či je vedľajšie účastníctvo prípustné, alebo neprípustné a rozhoduje o tejto otázke len vtedy, a k niektorý z účastníkov namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Aj vtedy, keď vstup do konania iniciuje samotný vedľajší účastník, majú účastníci právo vyjadriť sa k jeho úkonu, ktorým prejavil, že vstupuje do konania, a prípadne namietať neprípustnosť tohto vstupu. V prípadoch, na ktoré dopadá ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p., zákon nestanovuje ako podmienku účasti tretej osoby na konaní skutočnosť, že táto osoba má záujem na výsledku konania. Legitimácia na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorá je inak vyvodzovaná z jeho právneho záujmu na výsledku sporu (§ 93 ods. 1 O.s.p.), tu vyplýva priamo zo zákona (zákon č. 250/2007 Z.z.; viď tiež Števček / Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok - Komentár, Nakladatelství C. H. Beck, 2009, str. 238). Podľa záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v oboch prípadoch, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 O.s.p., je podstatnou podmienkou vedľajšieho účastníctva v konaní súhlas (hlavného) účastníka, na strane ktorého vedľajší účastník chce vystupovať (viď vyššie podaný výpočet predpokladov vedľajšieho účastníctva, konkrétne písm. f/). Potreba súhlasu účastníka, ktorý má byť v konaní podporovaný vedľajším účastníkom, vyplýva zo samej podstaty a účelu vedľajšieho účastníctva. Z ustanovenia § 93 O.s.p. nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, že by vedľajší účastník mohol v konaní vystupovať napriek nesúhlasu „ním podporovaného“ účastníka; svoj nesúhlas s vedľajším účastníctvom tento účastník nemusí ani odôvodňovať. Je pojmovo vylúčené, aby účastník konania bol pred súdom podporovaný niekým, účasť ktorého v konaní si neželá. V zmysle vyššie uvedeného zodpovedá zákonu procesný postup súdu, v rámci ktorého oznámi účastníkom konania, že určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník a vyzve ich, aby sa k tomuto vstupu vyjadrili. Súdom vyzvaní účastníci môžu vyjadriť svoje nesúhlasné stanovisko so vstupom vedľajšieho účastníka do konania. Súd musí mať za každých okolností jasno v otázke, či účastník, ktorého chce vedľajší účastník (vstupujúci do konania z vlastnej iniciatívy) v konaní podporovať, s jeho podporou súhlasí, resp. či účastník neprejavil nesúhlas s vedľajším účastníctvom. Sama skutočnosť, že vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná na ochranu práv spotrebiteľa, bez ďalšieho ešte neznamená, že jej procesný úkon vyjadrujúci túto vôľu vyvoláva vždy ňou sledované právne účinky. Ani samotný status takejto právnickej osoby vyplývajúci z § 93 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z. ešte neznamená, že jej vstup do konania v procesnom postavení vedľajšej účastníčky je vždy prípustný (tu možno poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. novembra 2012, sp. zn. 3 Cdo 149/2011 konštatujúce neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do exekučného konania). Preto bol správny procesný postup súdu prvej inštancie, v rámci ktorého oznámil účastníkom konania, že Združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaneja vyzval ich, aby sa k tomuto vstupu vyjadrili. Nesprávny však bol záver súdu prvej inštancie, ktorý vyvodil zo skutočnosti, že žalovaná na túto jeho výzvu, ktorá jej nepochybne bola doručená nereagovala a zostala nečinná. Nečinnosť žalovanej v tomto smere nesprávne považoval za jej súhlas s vedľajším účastníctvom a na tom základe potom nesprávne Združenie považoval za vedľajšieho účastníka. Za tejto situácie chýba pre pripustenie vstupu vedľajšieho účastníka do konania súhlas so vstupom od účastníka, na strane ktorého má vystupovať. Súd prvej inštancie teda rozhodol nesprávne, ak napadnutým uznesením vstup Združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej pripustil a preto postupom podľa § 220 O.s.p. odvolací súd uznesenie zmenil a nepripustil vstup Združenia do tohto konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej.

3. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podalo Združenie dovolanie s tým, že jeho prípustnosť vyvodzovalo z ustanovenia § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p., nakoľko ide o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie odôvodnil dovolateľ ustanoveniami § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. s poukazom na to, že postupom odvolacieho súdu došlo k jeho odňatiu možnosti konať pred súdom a zároveň odvolací súd svojím rozhodnutím prejednávanú vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd v napadnutom uznesení nesprávne vyložil a aplikoval ustanovenie § 101 ods. 3 O.s.p., keď skutočnosť, že žalovaná nereagovala na výzvu súdu, ktorou ju vyzval na vyjadrenie k vstupu vedľajšieho účastníka do konania na jej strane a ostala nečinná, procesne vyhodnotil ako skutočnosť, že v prejednávanej veci nebol daný súhlas zo strany účastníka, na strane ktorého mal vedľajší účastník vystupovať. Je potrebné vychádzať z toho, že účastník v danom prípade bol súdom riadne vyzvaný na vyjadrenie súhlasu alebo nesúhlasu so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na jeho strane s tým, že v dikcii § 101 ods. 3 O.s.p. mal súd predpokladať (tak ako to vo veci aplikoval súd prvej inštancie), že v prípade, že sa žalovaná v súdom stanovenej lehote nevyjadrí, súd bude predpokladať, že nemá žiadne námietky k vstupu vedľajšieho účastníka do konania na jej strane. K takýmto záverom dospeli odvolacie súdy vo viacerých veciach (viď konkrétne rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Nitre, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Žiline). Taktiež dovolateľ poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian proti Rumunsku zo 6. decembra 2007 v ktorom súd rozhodol, že vzájomne si odporujúca judikatúra vnútroštátneho súdu predstavuje porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 predmetného dohovoru. Nesprávne právne posúdenie je dané aj tým, že argumentácia odvolacieho súdu vo vzťahu k vstupu vedľajšieho účastníka do konania korešponduje s ustanovením § 93 ods. 3, 5 a 6 O.s.p. v znení novely č. 353/2014 Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2015, pričom v danom prípade Združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník ešte v roku 2014. Podľa ustanovenia § 355 veta druhá O.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú zachované. Zo strany vedľajšieho účastníka tak boli splnené všetky zákonné náležitosti v čase jeho vstupu do konania. Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia tiež nevyporiadal s právnou argumentáciou vedľajšieho účastníka. Výrok o trovách konania je nesprávny preto, lebo odvolací súd ešte nemal definitívne ustálený okruh účastníkov konania a tak priznanie trov konania nemá zákonnú oporu. Na základe uvedeného dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmenil a vstup Združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej pripustil.

4. Strany sporu (účastníci konania) sa k dovolaniu nevyjadrili.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podal oprávnený subjekt, zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal v e c a dospel k záveru, ž e dovolanie združenia smerujúce voči zmeňujúcemu výroku odvolacieho súdu je potrebné ako nedôvodné zamietnuť (§ 448 CSP) a vo zvyšku je potrebné dovolanie odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).

6. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súdpostupoval v zmysle § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP a procesnú prípustnosť podaného dovolania voči zmeňujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu posudzoval podľa ustanovenia § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p., preto zároveň pristúpil k vecnému preskúmaniu dovolacích námietok.

7. Obligatórne v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. sa najvyšší súd zaoberal procesnými vadami uvedenými v § 237 ods. 1 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to bez ohľadu na to, č i boli v dovolaní namietané alebo nie. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p., ani tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd, nepreukázaná bola tiež vada konania namietaná dovolateľom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

8. Dovolateľ výslovne namietal, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Z hľadiska obsahového však jeho námietky o nesprávnej aplikácii ustanovení § 93 ods. 3 O.s.p., § 101 ods. 3 O.s.p. a § 355 O.s.p. odvolacím súdom, smerovali voči právnemu posúdeniu veci. Právne posúdenie veci spočíva v činnosti súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy (v danom prípade § 93 ods. 2, 3 O.s.p.), na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Touto činnosťou súdu ale nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, lebo právnym posúdením veci sa mu neodnímala možnosť uplatnenia jeho procesných práv v konaní v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (R 54/2012, R 43/2003).

9. Následne dovolací súd pristúpil k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) z hľadiska sporných otázok namietaných dovolateľom. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 10. Dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. odvolacím súdom. Právny záver odvolacieho súdu v prejednávanej veci, že predpokladom účasti vedľajšieho účastníka v konaní je aj súhlas (hlavného) účastníka, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať, ak podnet na vstup dal sám vedľajší účastník; boli v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu (R 62/2014, R 10/2016), preto dovolateľ nemohol s úspechom argumentovať tým, že prípadne judikatúra súdov nižších stupňov vykazuje v tomto smere isté rozdiely.

11. Uznesením z 5. februára 2013 sp. zn. 3 Cdo 188/2012 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 62/2014) najvyšší súd reagoval na množiace s a prípady, v ktorých občianske združenia na ochranu spotrebiteľa v obrovskom množstve a často len paušálne vstupovali do konaní, v ktorých išlo o práva zo spotrebiteľských vzťahov. Podstatným tu bol záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého ani vedľajší účastník uvedený v ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. sa nesmie účastníkovi konania nanucovať a v konaní vystupovať proti vôli hlavného účastníka. Súd je preto povinný zisťovať, aký postoj zaujíma ním podporovaný účastník. Z ustanovenia § 93 O.s.p. nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, že by vedľajší účastník mohol v konaní vystupovať napriek nesúhlasu „ním podporovaného“ účastníka; svoj nesúhlas s vedľajším účastníctvom tento účastník nemusí ani odôvodňovať. Je pojmovo vylúčené, aby účastník konania bol pred súdom podporovaný niekým, účasť ktorého v konaní si neželá. S podobným odôvodnením prijímal najvyšší súd právne závery aj v skutkovo a právne obdobných veciach, napríklad v konaní sp. zn. 3 Cdo 137/2012, 3 Cdo 280/2013, 3 Cdo 295/2013, 3 Cdo 149/2011, 3 Cdo 384/2012, 6 Cdo 77/2014, 5 Cdo 7/2015. Uvedené právne závery prijaté vo vzťahu k pôvodnému zneniu ustanovenia § 93 O.s.p. sú plne aplikovateľné aj v prípade tejto prejednávanej veci. Dôvodné preto neboli ani námietky dovolateľa o retroaktívnej aplikácii nového znenia ustanovenia § 93 O.s.p., č i porušení ustanovenia § 355 veta druhá O.s.p. odvolacím súdom, ktorý napokon na vec aplikoval ustanovenie § 93 O.s.p. v znení účinnom v rozhodnom čase. Zmena znenia ustanovenia § 93 O.s.p. zákonom č. 353/2014 Z.z., ako uvádza predkladateľ novely, bola práve reakciou na prijatú judikatúru najvyššieho súdu R 62/2014.

12. Podľa obsahu spisu v prejednávanej veci bola žalovaná súdom prvej inštancie oboznámená sovstupom združenia do konania a vyzvaná, aby sa k nemu vyjadrila, ostala však nečinná a neprejavila vôľu, aby združenie vystupovalo v konaní na jej strane. Z tohto dôvodu neostávalo odvolaciemu súdu iné, než na námietku žalobkyne vstup združenia do konania na stranu žalovanej nepripustiť s poukazom na absenciu súhlasu účastníka konania s vystupovaním vedľajšieho účastníka v konaní na jej strane, ako základného predpokladu prípustnosti vedľajšieho účastníctva.

13. Rovnako správny záver odvolacieho súdu bol aj vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 101 ods. 3 O.s.p. V uznesení zo 7. mája 2014 sp. zn. 6 Cdo 77/2014 (R 10/2016) najvyšší súd uviedol, že ak z právneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom (§ 201 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku), súd odmietne odvolanie podané vedľajším účastníkom (§ 218 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku), ak účastník konania podporovaný vedľajším účastníkom zostane napriek výzve súdu nečinný a nevyjadrí sa, či súhlasí s odvolaním. Dispozičná zásada, charakterizujúca sporové občianske súdne konanie, znamená totiž zásadne povinnosť súdu rešpektovať vôľu neúspešného účastníka konania nepokračovať v spore iniciovaním opravného konania na základe odvolania podaného vedľajším účastníkom. Rovnaký následok treba vyvodiť zo situácie, ak (hlavný) účastník konania napriek výzve súdu, či súhlasí s odvolaním podaným vedľajším účastníkom vystupujúcim na jeho strane, v rozpore so zásadou vigilantibus scripta sunt (nech si každý stráži svoje práva) zostane nečinný. Zásade spravodlivej ochrany práv zodpovedá, aby sa takáto pasivita účastníka prejavila v procesnom dôsledku, ktorým je nezačatie opravného konania.

14. Postup súdu v zmysle § 101 ods. 3 O.s.p. nebolo možné v prejednávanej veci aplikovať, pretože výzva súdu v zmysle citovaného ustanovenia dopadala len na otázky týkajúce sa,,postupu a vedenia konania“, ktorým ale zistenie a určenie okruhu účastníkov konania a vyriešenie procesného postavenia vedľajšieho účastníka nie je. Súhlas hlavného účastníka konania so vstupom vedľajšieho účastníka do konania bol jednou z podmienok vedľajšieho účastníctva v konaní, súd preto musel mať vždy jasno v tom, č i účastník na strane, ktorého má vedľajší účastník v konaní vystupovať s jeho vstupom do konania skutočne súhlasí a či by prípadný vstup tohto subjektu do konania nebol v rozpore s jeho vôľou, čo však uplatnenie domnienky podľa citovaného ustanovenia neumožňovalo. Pasivitu (nečinnosť) účastníka konania nebolo možné vykladať ako súhlas a úkon, ktorým by prejavil svoju vôľu so vstupom takéhoto subjektu do konania.

15. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd uzavrel, že právne posúdenie veci odvolacím súdom bolo správne a dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. nebol zistený, preto najvyšší súd dovolanie združenia smerujúce proti zmeňujúcemu výroku napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu zamietol ako nedôvodné (§ 448 CSP).

16. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania, predmetom ktorého bol zmeňujúci výrok odvolacieho súdu, najvyšší súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

17. Vo vzťahu k výslovne napadnutému výroku o trovách konania dovolací súd uvádza, že v tejto časti dovolanie nie je procesne prípustné, pretože jeho prípustnosť bola výslovne vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p. Dovolanie by bolo prípustné iba vtedy, ak by konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo malo niektorú z vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. Takéto vady konania ale dovolateľ netvrdil a nezistil ich ani dovolací súd. Obsah dovolacích námietok voči tomuto výroku rozhodnutia odvolacieho súdu; spočívajúci v tvrdeniach dovolateľa o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p., smeroval voči právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Samotné nesprávne právne posúdenie veci v súlade s konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Z tohto dôvodu najvyšší súd odmietol dovolanie smerujúce voči výroku napadnutého uznesenia odvolacieho súdu o trovách konania podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné. 18. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania v tejto časti, dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.